Sila Suchoňovho Svätopluka odolala nápadu preniesť Veľkú Moravu do ruín fabriky

V roku 1960 dostala vtedy ešte mladá slovenská operná kultúra do daru veľkolepé dielo, poukazujúce na udalosti z obdobia Veľkej Moravy. Svätopluk mal, a  posun vo výskumoch historikov tomu nebráni, že aj má ambíciu byť slovenským operným pendantom Smetanovej slávnostnej Libuše. Napriek všetkých rozdielnostiam.

S väčšími či menšími prestávkami sa Svätopluk od Eugena Suchoňa objavoval na prvej slovenskej scéne kontinuálne. Svetová premiéra v naštudovaní Tibora Freša a Miloša Wasserbauera (10. 3. 1960) sa vrátane obnovenia uvádzala do roku 1967 vyše osemdesiatkrát(!). Ďalšiu inscenáciu, počas rekonštrukcie historickej budovy, uviedli na bratislavskom hradnom nádvorí (1970, Gerhard Auer, Branislav Kriška) a o dva roky otvárala vynovené SND.

Tretia verzia, s dirigentom Ondrejom Lenárdom a opäť s režisérsko-scénografickým duom Kriška – Vychodil, uzrela svet v roku 1985. Dvakrát sa občerstvená vracala do repertoáru. Napokon ďalšia, z roku 2008, pochádzala z režisérskeho pera Juraja Jakubiska, ktorý uzavrel svoj plodný život zhodou okolností práve počas noci piatkovej premiéry najčerstvejšieho, piateho Svätopluka v histórii SND.

Prečítajte si tiež:
• Pred 60 rokmi SND uviedlo svetovú premiéru Suchoňovej opery Svätopluk
• Slovenská Libuša alebo Svätopluk v Slovenskom národnom divadle
• S Petrom Štilichom o Eugenovi Suchoňovi
• Peter Štilicha: Prípravu na tvorbu opery Svätopluk zobral Eugen Suchoň veľmi zodpovedne
• Profesor Martin Homza: Poetika libreta Suchoňovho Svätopluka nie je ďaleko od historických reálií

Veľkolepý opus Eugena Suchoňa sa vrátil na javisko po desaťročnej absencii s ambíciou vtisnúť do historickej témy nové podnety. To je v súlade s dnešným svetovým trendom zbavovania operných diel priamych väzieb na libreto, hľadania (zavše aj nachádzania) nových významových paralel, metafor a presahov buď do súčasnosti alebo nadčasu. Niektorým inscenačným tímom táto metóda vychádza, iné ostávajú v slepých uličkách.

Na Slovensku máme len minimum operných režisérov/režisérok (napokon táto disciplína sa na VŠMU už nevyučuje), čo ešte väčšmi umožňuje vstup do tohto komplexného terénu aj umelcom, školeným v iných umeleckých druhoch. Toto platí aj vo svete. Takže meradlom zmysluplnosti inscenácie nie je školský diplom, ale výsledok práce.

Roman Polák sa s operou stretával opakovane, režíroval vo všetkých troch slovenských domoch, s rozdielnymi výsledkami. Najúspešnejší bol práve na parkete slovenských titulov Eugena Suchoňa a Jána Cikkera. Potvrdil to aj nový Svätopluk, ktorého premiéra sa v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave konala 24. februára 2023. V ňom so svojimi spolupracovníkmi po prvýkrát prelomil klišé v pohľade na predlohu, na čo dokonca rezignoval v predchádzajúcej a jedinej neobnovovanej inscenácii aj filmársky mág Jakubisko.

Isteže, Roman Polák, scénografka Barbora Šajgalíková, kostýmový výtvarník Pavol Dendis, choreograf Ladislav Cmorej a svetelní dizajnéri (Ján Ptačin a Ján Šicko) v predloženej koncepcii ponúkli aj námety na polemiku. V tom vidím ich prínos, pretože je zdravšie o poňatí opery diskutovať (akurát, že toto sa na Slovensku otvorene nedeje, maximálne v debatách v úzkych kruhoch), než odchádzať z divadla chladným a nezasiahnutým.

Prečítajte si tiež:
Slovenské národné divadlo uvádza premiéru národnej opery Svätopluk od Eugena Suchoňa

Hlavnou ideou inscenačného tímu bolo zbaviť predlohu konkrétneho časového zakotvenia, abstrahovať od štýlu opisnosti historických alebo historizujúcich (vzhľadom na časovú vzdialenosť doby) znakov a presadiť veľkomoravský príbeh do súčasnejšej zdevastovanej fabriky.

Ozaj na zamyslenie. Eugen Suchoň totiž pri komponovaní Svätopluka veľmi dôsledne sledoval historické stopy a nemal v úmysle stratiť väzbu na ne. Strávil množstvo dní, či dokonca rokov, konzultáciami s odborníkmi v tom čase aktívnymi v rôznych smeroch a nadčasovosť témy vnímal skôr prostredníctvom posolstva troch prútov. Dnes sa vedecké výskumy na tému Veľkej Moravy i postavenie kráľa Svätopluka v nej posunuli ďalej, no spätosť s danou epochou nie je spochybnená. Napokon, celkom zrozumiteľne a jednoznačne o tom vypovedá libreto, ktoré skladateľ pripravil v spolupráci s Ivanom Stodolom a Jelou Krčméry-Vrteľovou.

Monumentálna je dvojdielna, v záverečnom dejstve prepojená scénická konštrukcia, po stenách ktorej sa šplhajú robotníci (divadlo má akrobatov v zásobe), zároveň premiestňujúci kulisy. Ako inak, pred začiatkom je otvorená opona, počuť hrmot pracovných nástrojov, no našťastie sa „kulisári“ neskôr neobjavujú príliš často. Respektíve, divák pohltený hudbou tento element odcudzovania nemusí akceptovať. Celkovo však na prvý pohľad impozantná výprava výrazne nezasahuje do deja. Opera žije aj v továrni svojím vlastným životom. V ňom pulzuje majstrovsky vystavaná a psychologicky prepracovane skomponovaná dráma. Výhodou kulís je, že uzatvárajú horizont a akusticky napomáhajú hlasom na javisku.

Tím Romana Poláka sa síce nevyhol ilustračným a pre vonkajší efekt slúžiacim krokom, no jeho sila spočíva najmä vo výstavbe čitateľných charakterov postáv. Pokiaľ ide o vizuálnu príťažlivosť, tak mám na mysli šľahanie otvorených plameňov, ktoré majú účinok raz – dvakrát, no potom sú skôr samoúčelné. Bazénik, mierne naplnený vodou v záverečnom obraze, je dnes vo svete pomerne častým zjavom. Mohol azda mať symboliku očisty (po Zábojovej vražde Ľutomíry), neskôr sa však v ňom odohrá bitka Mojmíra so Svätoplukom ml. a vhupne doň aj kráľ. Takže skôr efekt než zmysel.

Kostýmy z hľadiska farebnosti sa pohybujú v čiernobielom ladení, pokiaľ ide o ich tvar, tak napĺňajú Polákovu predstavu o prelínaní módnej prítomnosti s viac či menej extravagantnou príchuťou a futuristickej vidine. Pri komplexnom pohľade na javisko, či už na sólistov alebo zbor, pôsobia efektne. Iné je, ale to súvisí s celkovou koncepciou, do akej miery reflektujú samotný dej. Kostýmové výtvarníctvo totiž nie je módnou prehliadkou. V nej by mladý tvorca určite obstál.

Celkom zručne sa réžii podarilo diferencovať intímnejšie výjavy od masovejších. Extatická choreografia pohanského obradu, miešajúca rôzne tanečné štýly, pôsobí dynamicky a je konformná s režisérovým čítaním predlohy. Roman Polák sa snaží reflektovať znaky prítomnosti (holubicu, odnášajúcu správu o napadnutí Frankov, nahrádza dron, Záboj používa laptop), no v istej miere aj sci-fi víziu budúcnosti. Neónový kruh, z ktorého na začiatku vychádza kráľ, využíva ako malú projekčnú plochu.

Veľmi účinne a zároveň pôsobivo vyšla scéna Záboja s Ľutomírou a jej vražda (aj keď spôsobom vzdialeným zámeru tvorcov opery), akceptovať sa dalo aj zjavenie mŕtveho oslepeného Rastislava, ako živé memento hriechov pre zomierajúceho Svätopluka. Smrť kráľa na dlhom stolci, paralelne so skonávajúcou Milenou, zachytávajúcou vraždiaci útok Svätopluka ml. na Mojmíra, je vykreslená zdatnou činohernou rukou. Celkovo najväčšou výhrou nového Svätopluka je psychologický prienik do charakterov postáv a vybudovanie vzťahov na princípoch divadla oprosteného od operného klišé.

Keď všetci účinkujúci opúšťajú hrací priestor, spustí sa revuálka a tlmený lúč svetla mieri na Záboja. V starších inscenáciách záverečný doslov, ako isté morálne posolstvo, vyriekol on. Naživo. Škoda, že Polák nenadviazal na túto účinnú tradíciu bez amplifikovania.

Eugen Suchoň sa prípravou opery zaoberal veľmi dlho a dôkladne. Najskôr reflektoval Stodolovu dramatickú predlohu symfonickou predohrou, neskôr sprievodnou hudbou. Ku komponovaniu samotnej opery sa dostal oveľa neskôr, keď už bola na svete Krútňava. Partitúra Svätopluka je prepracovaná od prvého po posledný takt. Napriek časovej objemnosti trojdejstvovej opery, niet v ňom jediného zdĺhavého, či nebodaj hluchého miesta. Je to hudba veľmi úzko spätá s príbehom, libretom a stvárňovanou dobou.

Najnovšie hudobné naštudovanie pripravil štyridsiatnik Martin Leginus, dirigent už dosť skúsený pre odkrývanie hlbín Suchoňovej partitúry. Kontrastov v dynamike, tempách i agogike, nuáns vo výraze a možností ich tieňovania ponúka predloha plným priehrštím. Skrýva však aj riziká. Monumentálnosť orchestrácie môže zvádzať k „symfonizmu“ v interpretácii, preto je veľmi dôležité, aby dirigent vytiahol nielen farby a diferencovaný tok hudby, ale aby bral citlivý ohľad aj na hlasy sólistov.

V poňatí Martina Leginusa zaznelo nemálo poctivo vymodelovaných detailov, dokázal orchester stíšiť aj do pián, vnášať tajomnú atmosféru. Na druhej strane (aj pomocou vytiahnutia pätice hráčov na boky pódia) vygradoval silu plného zvuku do maximálnych rozmerov. To všetko by sedelo, keby trocha ohľaduplnejšie vnímal aj kapacitu sólistov. A to vonkoncom nemal na javisku komorné materiály. Kontraproduktívne bolo teda opakované prekrývanie hlasov, dokonca aj predstaviteľa titulnej postavy v niektorých výškach. Sólistom pritom pomáhala vhodným rozostavaním kulís akustika, keď hlasy neunikali do bokov ani dozadu.

Veľkú úlohu má v Svätoplukovi miešaný zbor, ktorý bol na jednej strane odetý do pomerne výstredných kostýmov, ale réžiou nebol rozptyľovaný a v aranžmánoch pôsobil skôr koncertne. Plody práce zbormajsterky Zuzany Kadlčíkovej sa prejavujú čoraz intenzívnejšie a odkrývajú nemalý potenciál telesa.

Suchoňov Svätopluk je mimoriadne náročný na obsadenie minimálne siedmich kľúčových postáv. Sólistický ansámbel po nezmyselnej (o neľudskosti je zbytočné písať) redukcii stavu bývalým vedením nemá vnútorné možnosti zostaviť ani jedno kompletné obsadenie. Musel teda celý skúšobný proces, vrcholiaci premiérou (nasledovať budú tri reprízy, no nimi by sa život inscenácie nemal skončiť), absolvovať bez alternácií. Pravdepodobne, či skôr naisto, aj bez coverov. Riziko daného stavu, spočívajúce v čo len jedinej indispozícii protagonistu (je ich tam cca sedem), pre istotu ani nevyslovím nahlas.

Radšej vyjadrím nečakané prekvapenie, s akou vervou sa predstavitelia postáv pustili do práce a k akému výsledku na premiére dospeli. A to atmosféra v súbore v čase prebiehajúceho výberového konania na post generálneho riaditeľa vôbec nie je pokojná. K titulnej postave kráľa Svätopluka sa Peter Mikuláš dostal ako 31-ročný v inscenácii z roku 1985, keď alternoval s Ondrejom Malachovským. Bol pri každom obnovení, s rolou rástol, obohacoval ju, prispôsoboval sa koncepciám tvorcov. Dnes ho interpretuje skôr v polohe zlomeného vladára, ktorý však má plnú silu nepoddať sa veku, čeliť svojmu osudu a rázne, v rozhodujúcich momentoch, zasiahnuť. Je to iný, intímnejší, civilnejší a v drobných gestách, vyplývajúcich z duševného stavu vybrúsený kráľ, ale rovnako kompetentný, ako v koncepciách uprednostňujúcich väčší pátos.

V súvislosti s Petrom Mikulášom sa natíska otázka, ktorú vzhľadom na absentujúce vedenie súboru, ani nie je komu adresovať. Takže čisto teoreticky. Nemal by popri 69-ročnom interpretovi kľúčovej postavy slovenskej opernej literatúry paralelne vyrastať aj umelec strednej generácie? Minimálne troch kompetentných v rámci Slovenska vidím.

Ale na piatkovej premiére sme počuli aj rad ďalších skvelých výkonov. Daniel Čapkovič je pravdepodobne najimpozantnejším Mojmírom od čias Bohuša Hanáka (zažil som ho ešte v repríze Wasserbauerovej inscenácie), jeho hlas znie skalopevne a objemne, má rovnakú rezonanciu vo výške, strede i hĺbke, žiari kovovým leskom.

Zhodou šťastných okolností práve dvaja tenoristi v pevnom úväzku (viac ich niet) sú dnes disponovaní pre spinto odbor. Takže je zbytočné vôbec uvažovať, či Tomáš Juhás bol dokonalejším Zábojom ako Ondrej Šaling Svätoplukom mladším. Každá rola má inú poetiku, no potrebuje farebný, obsažný, technicky istý a priebojný tón. Obaja predstavitelia podali svoje životné výkony a boli rovnakými ozdobami premiéry, ako ich vyššie spomenutí kolegovia.

Suchoňova partitúra nešetrí ani ženské protagonistky. Mám v živej pamäti ešte Oľgu Hanákovú a s charakterom dramatickej Blagoty sa vierohodne zžila Monika Fabianová. Hlas temnej farby, objemný, okrúhly a výrazovo vystihujúci osud nešťastnej otrokyne. Ľutomíra je viacvrstvová postava, ktorá potrebuje v hlase dramatickú silu, schopnosť vystihnúť jej ľstivosť a zlo, vyjadrené aj typickým „koloratúrnym“ smiechom. Jolane Fogašovej sa darí vyrovnať zlomy v prechode zo strednej do hlbokej polohy a postavu stvárnila v intenciách réžie hodnoverne aj po hereckej stránke.

Milena Evy Hornyákovej znela voľnejšie v lyrických pasážach. Kde bol part exponovaný vo výške a nabral dramatický rozmer, nastali isté technické problémy. Z ďalších predstaviteľov sa potvrdila ušľachtilá farba vyššieho basu Michala Onufera ako Žreca, typovo priliehavý bol aj Pavol Remenár ako trochu do pozadia posunutý Dragomír.

Prítomnosť Suchoňovho Svätopluka v repertoári prvej slovenskej scény by mala byť samozrejmosťou. Na plagát by sa mal dostávať minimálne pri slávnostných príležitostiach, optimálne v pravidelných intervaloch. S jedným z absolútnych vrcholov slovenskej opernej literatúry by sa mala zoznamovať aj mladá divácka generácia. K nej sa nová inscenácia prihovára najmä modernou choreografiou. Aj keď výklad tímu Romana Poláka odmietnutím dobových kulís posúva predlohu z Veľkej Moravy do ruín industriálneho priestoru, hudba tomuto manévru odoláva bez ujmy. A otvára diskusný priestor na tému aktualizácie historických námetov. Má zástancov i odporcov, no vždy lepšie, ako neutrálne ticho.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 24. 2. 2023

E. Suchoň: Svätopluk
Opera SND, nová budova, Bratislava
Premiéra 24. februára 2023
SND inscenáciu uviedlo pri príležitosti 30. výročia vzniku samostatnej SR

Hudba: Eugen Suchoň
Libreto: Jela Krčméry-Vrteľová, Ivan Stodola, Eugen Suchoň

Hudobné naštudovanie a dirigent: Martin Leginus
Réžia: Roman Polák
Zbormajsterka: Zuzana Kadlčíková
Scéna: Barbora Šajgalíková
Kostýmy: Pavol Dendis
Svetelné objekty: Ján Šicko
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Choreografia: Ladislav Cmorej
Dramaturgia: Jozef Červenka

osoby a obsadenie

Svätopluk: Peter Mikuláš
Mojmír: Daniel Čapkovič
Svätopluk mladší: Ondrej Šaling
Predslav: Peter Račko
Dragomír: Pavol Remenár
Ľutomíra: Jolana Fogašová
Záboj: Tomáš Juhás
Blagota: Monika Fabianová
Milena: Eva Hornyáková
Žrec: Michal Onufer
Vražec: Róbert Remeselník
Bogat: Filip Tůma
Starešina: František Ďuriač
Turoň: Martin Morháč
Strážca obetišťa: Pavol Mucha
Nitrabor: Peter Malý
Prvá kňažka: Adriana Banásová
Druhá kňažka: Alena Kropáčková
Kňažky Moreny: Judita Andelová, Viktória Černajová, Zuzana Čurmová, Miriam Maťašová, Dominika Mičíková, Zoya Petrova, Andrea Pietrová, Katarína Polakovičová, Ida Pospíchalová, Belinda Sandiová
Tanec: Ivana Antolová,Ján Blaháč, Silvia Jankovová, Lucia Juklová, Patrik Koller, Emil Leeger, Mária Majeríková, Ján Minárik, Zuzana Náprstková, Karol Regeci, Jana Ryšlavá, Martina Slamková, Kristián Šimončič, Dominika Vanková
zbor a orchester Opery SND

www.snd.sk

video