Silné emócie z poslednej Jenůfy pred rekonštrukciou Theater an der Wien

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ak sa pred začiatkom predstavenia zjaví pred oponou intendant divadla, zvyčajne to neveští nič dobré. Roland Geyer však napäté publikom hneď ubezpečil, že nie je poslom zlých správ. Naopak, pred posledným zo série piatich predstavení Janáčkovej Jenůfy a zároveň v predvečer zatvorenia Theater an der Wien pre rekonštrukciu, sa prišiel poďakovať.

Končí sa šestnásťročná etapa Rolanda Geyera, počas ktorej sa Theater an der Wien stalo novým, moderným, dramaturgicky a interpretačne otvoreným divadlom rakúskej metropoly. Približne 170 titulov, počnúc Claudiom Monteverdim a súčasnou tvorbou končiac, je vizitkou intendanta, ktorý sa zapísal do svetovej opernej histórie. Vo svojom príhovore vyslovil vďaku kolegom i verejnosti a publikum mu ju mohutným potleskom opätovalo.

Poďakovanie Rolanda Geyera v Theater an der Wien pred plným hľadiskom divákov, foto: Werner Kmetitsch

Operný odkaz Leoša Janáčka je celosvetovo – žiaľ, na rozdiel od Slovenska – vnímaný mimoriadne intenzívne a jeho opery sa pravidelne vracajú do repertoárov divadiel. Pravdepodobne najfrekventovanejším skladateľovým titulom je Jenůfa (Její pastorkyňa). V Theater an der Wien sa pod novú inscenáciu podpísal ORF Radio-Symphonieorchester Wien, ktorý sa stal rezidenčným telesom divadla a tento raz hral pod taktovkou Marca Albrechta. Zborovým telesom bol medzinárodne obsadený Arnold Schoenberg Chor, pravidelne vedený Erwinom Ortnerom.

Prečítajte si tiež:
Leoš Janáček – významný český skladateľ
Lev z Lašska, Lev z Lašska (2), Lev z Lašska (3)

Asi by bolo spravodlivé začať recenziu práve hudobnou časťou inscenácie, ktorá na rozdiel od réžie, ponúkajúcej aj mierne polemický komentár, bola nespochybniteľná. Opäť sa raz ukázala genialita Leoša Janáčka, ktorého kompozičné a hudobno-divadelné majstrovstvo dirigent Marc Albrecht precítil v maximálnej a komplexnej miere. Hrala sa brnianska verzia Jenůfy z roku 1908, čo je autorizovaná kritická edícia prvého uvedenia opery v roku 1904.

Leoš Janáček (1854 – 1928), zdroj foto: Internet

V Theater an der Wien je orchestrálna jama plytká a dirigent na očiach publika. Jeho hlboké pochopenie drámy, vložené do množstva výrazových detailov, do emócií zachytených rovnako v orchestrálnom zvuku ako i v sólistických a zborových partoch, sa podpísalo pod mimoriadny výsledok.

Marc Albrecht diriguje s veľkým zanietením, vyžaruje z neho inšpirujúca sila. Nielen v rozmachu a adresnosti gest, ale aj v mimike tváre, v pohľadoch na orchester a javisko (zo skvelého miesta, ktoré mi tlačové oddelenie pridelilo, bolo možné všetko pozorovať), v presnom dodržiavaní špecifických skladateľových zákonitostí. Orchester bol rovnocenným partnerom javiskového diania, vyčaril množstvo dojemných situácií v najnižšej, transparentnej dynamickej hladine, no zároveň účinne znásoboval drámu v úderných gradáciách.

Už pred premiérou, ktorá bola z dôvodov pandémie odsunutá o pár dní, vládlo očakávanie, ako sa Jenůfy zhostí inscenačný tím. Ani Janáčkovo dielo (nielen toto, ale aj ostatné) sa nevyhýba novým javiskovým výkladom a je lákadlom pre najväčšie režisérske osobnosti. Ešte pomerne mladá, štyridsaťročná holandská režisérka Lotte de Beer, od budúcej sezóny riaditeľka viedenskej Volksoper, nie je neznámou ani v tamojšom divadle. So svojimi spolutvorcami, scénografom Christofom Hetzerom, kostýmovou výtvarníčkou Jorinou van Beek a svetelnými dizajnérmi, skoncentrovala drámu do stmeleného tvaru, pričom sa nevyhla vlastnému pohľadu na koexistenciu dvoch hlavných ženských hrdiniek.

L. Janáček: Jenůfa, Theater an der Wien, 2022, Pavel Černoch (Laca Klemeň), Svetlana Aksenova (Jenůfa), foto: © Werner Kmetitsch

Svoj autentický výklad si sama trocha skomplikovala. Vyňala totiž Kostelničku z medzí vyhradeným partitúrou a exponovala ju, na mnohých miestach ako nemú postavu, počas celého priebehu troch dejstiev. Pokúsila sa o niečo medzi retrospektívou jej života (tu občas narážala na libreto) a vidinami, ktoré prežíva vo väzení, už po odsúdení za vraždu syna jej chovankyne. Možno toho, kto nevníma text ako jedno zo základných východísk, tento fakt nerušil, lebo miera emócií, ktorú postava počas celého večera vyžarovala bola extrémne silná, no v istých situáciách sa Lotte de Beer zrážala s logikou deja.

Odklon od predlôh býva dnes častý a neraz oveľa radikálnejší. Takže licenciu, ktorú si režisérka prisvojila, možno považovať skôr za miernu. Dejisko totiž scénografia nejako zásadne neposunula, keď fragment ošumelej budovy na točni poodhalil v rôznom nastavení kolobeh situácií. Mlyn to síce nie je, ale centrálna konštrukcia má dosť čitateľných prostriedkov, aby či už v rovine reálnej alebo symbolickej, sledovala zlomové body dejového toku. Zreteľnú úlohu v inscenácii hrá práca so svetlom, tieňmi a popri detailnom kreslení charakterov postáv je výsledkom citovo bohatá dráma.

L. Janáček: Jenůfa, Theater an der Wien, 2022, Svetlana Aksenova (Jenůfa), Nina Stemme (Kostelnička Buryjovka), foto: © Werner Kmetitsch

Koncepcia Lotte de Beer a jej tímu osciluje medzi realistickou drobnokresbou (kresťanské detaily nad posteľou hlavných ženských hrdiniek) a symbolikou (Jenůfinho syna nahrádza do klbka zložená tkanina, trocha bizarný sprievod mátoh), vyhýba sa naturalizmom (naznačený sexuálny akt Jenůfy so Števom je zreteľný, no sotva niekoho pobúri), s folklórom narába opatrne, hoci v svadobnej scéne sa nezdráha ho použiť v štylizovanej podobe.

Celkovo, okrem problematickejšieho prelínania Kostelničky medzi jej väzenským prostredím a realitou, ide o vydarenú inscenačnú podobu s presne vykreslenými charaktermi štvorice ústredných postáv a najmä účinným emocionálnym zásahom. Pôsobivo vyšiel aj záver, keď režisérka v hornej časti javiska nie celkom jednoznačne načrtla budúcnosť Jenůfy a Lacu a v dolnej nechala sedieť Kostelničku na väzenskej posteli. Teda tam, kde sa celý príbeh podľa Lotty de Beer začal.

L. Janáček: Jenůfa, Theater an der Wien, 2022, Nina Stemme (Kostelnička Buryjovka), foto: © Werner Kmetitsch

Zo sólistického obsadenia na prvom mieste spomeniem prominentnú švédsku dramatickú sopranistku, vo svete známu najmä z opier Richarda Wagnera a Richarda Straussa, Ninu Stemme v postave Kostelničky. Už fakt, že počas troch dejstiev jej réžia pripísala neustálu prítomnosť na javisku, nedovoľuje poľavenie koncentrácie a to v spevácky vysoko náročnom parte je úloha navyše. Umelkyňa splnila požiadavky réžie do bodky a spevácky strhla svojím oceľovo pevným tónom, rovnocenne znejúcim v každej polohe (mezzosopránovo sfarbené plnozvučné hĺbky), bohatým na dynamiku, výraz a s výbornou zrozumiteľnosťou slova.

Ruská sopranistka Svetlana Aksenova je z hľadiska hereckého a vokálno-výrazového diferencovanou a mnohotvárnou Jenůfou. Má temperament, má erotický náboj a na druhej strane prežíva najbolestnejšie chvíle svojho života. Aksenovej hlas má farebne sýtu strednú a hlbokú polohu, no evidentné technické problémy s výškami, kde stráca objem i farbu.

Dvojicu nevlastných bratov stvárňuje rodom moravsko-slovenské duo tenoristov. Pavel Černoch (Laca Klemeň) sa narodil v Brne, Pavol Bršlík (Števa Buryja) na Kysuciach. Obaja vo svete vyhľadávaní umelci majú so svojimi postavami bohaté skúsenosti, vytvorili ich vo viacerých inscenáciách a o ich flexibilite niet pochýb. Obaja boli ideálni predstavitelia a to nielen autentickou výslovnosťou či nevšednými hereckými danosťami. Černochov najmä v strednej a hlbokej polohe tmavý, no vrúcnou farbou vyzbrojený tenor, dal Lacovi pravú esenciu pozitívneho hrdinu. Bršlíkov hlas tiež naberá na dramatickosti (dá sa predpokladať, že časom prejde aj na postavu Lacu), znie prierazne a koncentrovane, má špičku vo výške i objem v strede a hĺbke.

L. Janáček: Jenůfa, Theater an der Wien, 2022, Pavol Bršlík (Števa Buryja), Svetlana Aksenova (Jenůfa), Pavel Černoch (Laca Klemeň), Arnold Schoenberg Chor, komparz, foto: © Werner Kmetitsch

Dôležitou je aj postava Stařenky Buryjovky, chápavo držiacej rod pokope, ktorú inscenátori zverili 78-ročnej ikone nemeckej opery Hanne Schwarz. Jej prejav má stále svoju charizmu. Z menších úlohe zneli sviežo hlasy Zoltána Nagya (Stárek), Václavy Krejčí Houskovej (Rychtárka) či Valentiny Petraevovej (Karolka), ale aj iných.

Bodkou za silným večerom, posledným pred uzavretím divadla, bola mnohominútová záverečná klaňačka. Počas nej zboristi rozvinuli veľkú ukrajinskú zástavu, aby demonštrovali odpor voči ruskej agresii na Ukrajine. V tej chvíli sa diváci dostali do reality. Smutnej, strašnej, ale žiaľ pravdivej. A divadlo v demokratickom svete vždy býva na strane pravdy. Aj tento raz vo Viedni.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 28. 2. 2022

L. Janáček: Její pastorkyňa Jenůfa
Theater an der Wien
Premiéra 19. februára 2022

Hudobné naštudovanie a dirigent: Marc Albrecht
Réžia: Lotte de Beer
Scéna: Christof Hetzer
Kostýmy: Jorine van Beek
Svetlo: Alex Brok
Dramaturgia: Peter te Nuyl
Videodesign: Paul Sturminger
Choreografia: Gail Skrela
Zbormajster: Erwin Ortner

osoby a obsadenie reprízy 28. 2. 2022

Jenůfa: Svetlana Aksenova
Kostelnička Buryjovka: Nina Stemme
Števa Buryja: Pavol Bršlík
Laca Klemeň: Pavel Černoch
Stařenka Buryjovka: Hanna Schwarz
Stárek: Zoltán Nagy
Richtár: Alexander Teliga
Richtárka: Václava Krejcí Housková
Karolka: Valentina Petraeva
Pastuchyňa: Natalia Kawalek
Barena: Juliette Mars
Jano: Anita Rosati
Orchester ORF Radio-Symphonieorchester Wien
Chor Arnold Schoenberg Chor

www.theater-wien.at

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár