Silvestrovský špeciál alebo Veselé príhody z operného javiska

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vážna hudba nie je vážna. Nezriedka je veselá, vtipná, komická ba i smiešna. Tak ako v každej oblasti ľudského života, aj v nej je prítomný humor. Či už ako zámer libretistu a skladateľa, ako úmysel interpreta, alebo jednoducho zaúraduje náhoda a o ´zábavu´ je postarané. Hoci na javiskách operných domov prevládajú v počte predstavení tragické diela, oddaný operný divák rovnako rád preleje slzy spolu s Rigolettom, ako sa schuti a nahlas zasmeje počas Falstaffa, Predanej nevesty či Figarovej svadby. A môže divák vyprsknúť smiechom počas Tosky či Trubadúra? Môže! Niektoré príhody z javiska čitateľom Opera Slovakia prezradili aj štyria operní speváci.

Pri komických operách človek akosi predpokladá, že sa zasmeje. Nezriedka sa však smeje aj vtedy, keď to vôbec nečaká. Na Toske či počas Bohémy. Pamätám si jednu z repríz Pucciniho Tosky v košickom divadle. Počas finále bolo na scéne schodisko. Úzke, ale vysoké minimálne tri metre. Samozrejme, na záver z neho skočí Tosca, aby sa vrhla do vôd Tiberu, ale ešte skôr na ňom klesne k zemi zastrelený Cavaradossi.

Režisér totiž rozhodol, že poprava sa uskutoční práve na spomínanom schodisku. Hosťujúci tenor zrejme podcenil to, ako veľmi úzke to schodisko v skutočnosti je. Padol výstrel, padol aj Cavaradossi, lenže polovičkou tela visel dolu. A gravitácia robila svoje. Pomaly ale isto klesal nižšie a nižšie a či chcel či nie, musel sa zapierať rukami aj nohami a stabilizovať sa, lebo by spadol a dolámal sa ešte skôr, ako k nemu pribehne Tosca. Aj pribehla a kričala – Vstávaj Mário, vstávaj chytro… A ono to chvíľu aj vyzeralo, že vstane, pretože na schodisku sa držal už skutočne iba silou vôle.

Štátne divadlo Košice, zdroj: cultury.sk

Bohužiaľ, nech sa orchester a predstaviteľka Toscy snažili akokoľvek, v ten večer diváci na záver predstavenia zatajovali dych nie pre silu zážitku, ale preto, že čakali, či spadne z kulisy tenorista. Čaro nechceného teda spôsobilo, že za bežných okolností mimoriadne silný a katarzný záver Pucciniho opery vyznel komicky…

Rovnako si pamätám Bohému, počas ktorej sa musel tenorista vyhrabávať spod padajúcej kulisy, aby stihol načas zvolať ´Mimi, Mimi´ a po predstavení priznal, že sa mu na záver triasli plecia nie preto, že plakal za milovanou, ale preto, že sa smial zo situácie, ktorá nastala na javisku. Vybavuje sa mi aj repríza Predanej nevesty, kedy sa predstaviteľom Vaška a Mařenky odkotúľala do orchestriska obrovská fitlopta… Jednoducho – divadelné predstavenie je živý organizmus a prihodiť sa môže čokoľvek.

Luciano Pavarotti a príliš krehká stolička

Prirodzene – divák po chvíli zistí, že je súčasťou čohosi neplánovaného, no rozhodne ho to nevyvedie z miery. Oveľa horšie sú na tom speváci… Čosi sa prihodí a oni musia reagovať. A náhody neobchádzajú ani tie najväčšie hviezdy. Samotný Luciano Pavarotti s chuťou rozprával príbeh z Paríža. „Pripravovali sme inscenáciu Tosky. V dejstve, ktoré sa odohráva u baróna Scarpiu, nebolo na javisku nič, len jedna stolička, na ktorú som si mal sadnúť, keď ma privedú po výsluchu,“ uviedol v jednom televíznom interview.

Luciano Pavarotti so svojim talizmanom (krivým klincom), zdroj: internet

Ako človek bol známy svojim zmyslom pre humor, okrem iného aj tým, že si dokázal uťahovať aj sám zo seba a svojej váhy. „Ukázali mi stoličku. Bola krásna, jemná, vyrezávaná. Nuž – poviem to takto – vyzerala krehko. Povedal som režisérovi – to ma neunesie. Okrem toho, na scénu som mal byť privlečený po mučení, nemôžem si na ňu pomaly sadnúť a snažiť sa nepreniesť váhu. Veď sa na ňu musím doslova hodiť. Povedali mi – v poriadku maestro, dáme do nej železnú konštrukciu. Stoličku rozobrali, vystužili. Napriek tomu som na ňu sadal opatrne, ubezpečil som režiséra, že sa budem snažiť sadnúť tak, aby to vydržala.“ Niekedy však snaha nestačí… „V tej scéne ku mne pribehne Tosca, ja sa pýtam, či je to ona a či mlčala a nezradila Angelottiho. Zakaždým si ku mne sopranistka sadla, položila hlavu na moje nohy, ja som ju chytil a pýtal sa – Tosca, prehovorila si? Sedel som ako na ihlách, ale vždy to bolo v poriadku, až jedného dňa, kým neprišla hosťujúca sopranistka a nerozhodla sa, že si mi sadne na kolená. Dodnes by ste úlomky tej stoličky našli roztrúsené po celom divadle v Paríži,“ dodal svetoznámy spevák so smiechom.

Zoltán Vongrey vyzliekol Toscu do naha

Pri Tosce – zdá sa, že je zakliata – ostaneme aj so sólistom opery Štátnej opery v Banskej Bystrici Zoltánom Vongreyom, ktorý v inscenácii pred niekoľkými rokmi stvárňoval baróna Scarpiu. V scéne, v ktorej Tosca výmenou za život Cavaradossiho sľúbi podľahnúť chúťkam Scarpiu, na ňu zhýralý gróf dosť intenzívne nalieha. „Toscin kostým bol vymyslený tak, že na viacerých miestach na ňom bol použitý suchý zips. Práve v scéne v paláci Farnese som ju mal ťahať za šaty, chytať ju, jednoduchonaliehať na to, aby bola moja. Časti jej oblečenia mi mali ostať v ruke, aby bolo jasné, že Scarpia sa nezastaví pred ničím. Počas skúšok sme si so sopranistkou – vynikajúcou speváčkou z Moskvy – všetko dohodli,“ vykreslil Zoltán Vongrey situáciu na javisku.

Zoltán Vongrey, foto: Archív Štátnej opery v Banskej Bystrici

Lenže – ruská sólistka na niekoľko mesiacov odišla, vrátila sa na reprízu po zhruba polroku a akosi sa pozabudla. „Dohodli sme sa, že ako sa mi bude Tosca vykrúcať z náručia, tak sa otočí doľava, ja ju trhnem za šaty a ostane mi v rukách len uvoľnená časť. Lenže – ona sa trhla doprava a šaty povolili v ramienkach. Ostali mi v rukách celé… Oblial ma studený pot a jeden pohľad na kolegyňu mi stačil na to, aby mi bolo jasné, že je to katastrofa.“ Tosca totiž ostala na javisku len v podprsenke telovej farby a v tangá nohavičkách… „Podišla k šepkárke a povedala jej po rusky – Ja nepeju! A skutočne sa odmietla priblížiť ku mne a pokračovať v duete, tak som duet spieval sám,“ spomína si pre čitateľov Opera Slovakia barytonista s úsmevom. „Horšie je, že ju ešte čakala ária Vissi d´arte. Šepkárka na ňu celý čas krútila hlavou, že jej nijak nemôže pomôcť, tak sa teda schúlila do pokľaku, aby z jej takmer nahého tela bolo vidno čo najmenej a áriu odspievala…“ .

To však ani zďaleka nebolo všetko – Tosca totiž ešte potrebovala zhýralého Scarpiu prebodnúť. „Vedel som, že nôž, ktorý je na stole ako rekvizita, sa sem-tam zasekáva a hoci by jeho čepeľ mala skočiť bez problémov dovnútra, občas sa tak nestalo. Vravel som si – táto ma tu na scéne zabije naozaj! Popravde, mal som čo robiť, aby som sa vierohodne nechal zapichnúť a hlavne ostal pokojne ležať, zatiaľ čo ona s nožom v ruke a zúrivým výrazom stála polonahá nado mnou.“

Vzápätí po skončení dejstva sa Tosca v šatni rozhorčene vrhla na Scarpiu znovu. „Až spolu s inšpicientkou sme jej vysvetlili, že urobila chybu a že sa mykla opačným smerom, ako sme mali nacvičené.“ Chybu uznala, v opačnom prípade by skončil zle nie len Scarpia, ale aj jeho predstaviteľ. Náhoda však chcela, že príbeh mal aj ďalšie pokračovanie. „Vrátil som sa po predstavení domov, manželka už spala, nebudil som ju, nevedela teda, čo sa na javisku odohralo. Ale zhodou okolností boli v ten večer v hľadisku manželkine kolegyne, ktoré jej všetko veľmi farbisto vylíčili. Vraj či vie, že má doma riadneho divocha,“ dodal Zoltán Vongrey so smiechom.

Mariana Hochelová ďakuje inšpicientom

Sopranistka Mariana Hochelová naštudovala Mozartovu Čarovnú flautu a vycestovala s ňou na zájazd do Nemecka. „Mali sme šnúru asi deviatich predstavení a na piatej v poradí bola už taká uvoľnená atmosféra, že som popri všetkých tých ´chichotoch´ v zákulisí zabudla zobrať dýku na druhú áriu,“ prezradila predstaviteľka Kráľovnej noci.

Mariana Hochelová

„Nastúpila som veľmi suverénne ako vždy, len po chvíľke som zistila, že nemám s čím hrať. Konkrétne v tejto scéne to bol dosť problém. O dýke totiž hovorím a dávam ju Pamine, aby ňou zabila Sarastra. Preletelo mi hlavou zopár možností, no radšej som mlela ďalej text. Pomaly som už zelenela, prichádzalo na tie slová a v tom momente sa zjavil Monostatos, ktorý mi úslužne dýku priniesol. Nakoniec to dobre dopadlo vďaka šikovnej inšpicientke, ktorá všetko monitorovala a stihla promptne vymyslieť alternatívu,“ prezradila Mariana Hochelová. „Inšpicienti sú veľmi dôležití, nikto ich nevidí, nechodia sa klaňať, keď sa niečo stane, je to ich chyba a tak… Týmto ich všetkých pozdravujem,“ dodala speváčka s úsmevom.

Marián Lukáč prišiel o zub

O nepredvídateľné situácie na javisku nie je núdza ani v opere Štátneho divadla v Košiciach. Vie o tom svoje aj sólista Marián Lukáč. „Keď sa snažím spomenúť si na zábavné momenty z javiska, skôr mi na um prichádzajú tie, nad ktorými som sa letmo pousmial, ale dúfam, že sa už nezopakujú. Sú to situácie, keď som si napríklad odbil kúsok zuba, keď mi ako Papagenovi priniesli konečne vytúženú fľašu vína, zlomil členok, keď ma ako Silvia naháňal a strieľal po mne manžel mojej milenky, či utŕžil reznú ranu, napriek tomu, že som z bezpečnostných dôvodov skúšal s drevenou rekvizitou noža… No vrcholom bolo, keď som ako Figaro vôbec neprišiel na javisko a všetci na mňa museli čakať. To sa už zakryť nedalo,“ pospomínal si Marián Lukáč.

Marián Lukáč, foto: Joseph Marčinský

„Stalo sa mi aj to, že som tesne pred koncertom zistil, že nemám topánky, tak som vyzul koncertného majstra a odspieval koncert s pocitom, aký môže mať len koncertný majster. Keď som pri koncertoch, tak si spomínam na jeden, kde som spieval duet opilca, ktorý sa vracia nad ránom domov. Asi som to prehnal s hereckou akciou, lebo pán v prvom rade skončil s mokrou košeľou od rumu. No a keď sme pri tých Vianociach, tak sa mi stalo na jednom vianočnom koncerte, že si klaviristka zabudla transponovať elektrický klavír. Už predohra sa mi zdala inak farebná a keď som začal spievať, bolo mi to jasné. Začiatok som ešte stíhal, ale keď sa melódia postupne zvyšovala, tak som si začal vymýšľať melódiu, len aby som zostal v tónine a aby som nespieval falošne,“ dodal s úsmevom.

Štefana Margitu poslala k zemi upratovačka

Košický rodák Štefan Margita žije v Prahe, no pravidelne účinkuje na svetových operných javiskách. A ani na tých nie je núdza o kadejaké situácie. Na jednu, ktorá bola skutočne kuriózna, si Štefan Margita často spomenie a zakaždým s úsmevom. „Bolo to v Mníchovskej Štátnej opere počas predstavenia Wagnerovej opery Rheingold. To predstavenie sme hrali bez pauzy a v druhom obraze sa celá scéne a javisko začína dvíhať. Nikto z nás, ktorí sme sa nachádzali na scéne, sme netušili, že svedomitá pani upratovačka pred predstavením naleštila celé javisko leštidlom. Hádam ani nemusím ďalej rozvádzať to, čo sa stalo,“ spomína so smiechom.

Štefan Margita, zdroj: news.imz.at

„Na zadku sme skončili všetci, dirigent vôbec nechápal, čo sa deje, prečo sme na zemi a zošmyknutí na rampe. Prečo nielenže nehráme, ale ani len nespievame a navyše – všetci sa smejeme. Keďže celé druhé dejstvo bolo naplánované so zdvihnutým javiskom, tak sme ho mohli odohrať len ako koncertné prevedenie. Na záver ale intendant divadla všetko publiku prezradil. Úspech toho večera bol však fenomenálny,“ dodal pre Opera Slovakia známy tenorista.

Prajeme vám z redakcie Opera Slovakia do nového roku veľa veselých ale aj vážnych a najmä inšpiratívnych zážitkov v operných divadlách i koncertných sálach.

Pripravila: Dáša Juhanová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár