Šimon Jurovský prispel k rozvoju a profesionalizácii slovenského hudobného života

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 8. novembra t. r. uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia skladateľa Šimona Jurovského (vlastným menom Šimon Weiss-Nägel, narodil sa 8. februára 1912 v Uľanke, dnes časť Banskej Bystrice, zomrel 8. novembra 1963 v Prahe), šéfa operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave (1956 – 1963). Obdobie jeho činnosti sa vyznačovalo príklonom k modernej opernej tvorbe a vzostupom inscenačného a hudobno-interpretačného umenia.

Šimon Jurovský študoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici (1928 – 1931). Záujem o hudbu v ňom počas štúdia prebudil prof. Karol Štika, u ktorého získal základné hudobné vzdelanie. Ako hráč na husle a violu vystupoval na žiackych koncertoch. Po maturite sa rozhodol študovať na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1931 – 1936). Študoval kompozíciu u Alexandra Moyzesa, dirigovanie u Josefa Vincourka a klavír u Eugena Suchoňa, na štúdiá si zarábal ako učiteľ v Štátnej ľudovej škole v bratislavskej Trnávke. Hudobné vzdelanie si doplnil na Vysokej hudobnej škole (Hochschule für Musik) u prof. Josepha Marxa vo Viedni (1943 – 1944). V rokoch 1937 – 1939 pracoval ako referent gramofónového a snímkového archívu v Slovenskom rozhlase, v rokoch 1941 – 1951 bol hudobným režisérom, od roku 1948 vedúcim hudobného vysielania Československého rozhlasu, 1951 – 1955 vedúcim hudobného odboru Povereníctva školstva a kultúry. Ako dirigent účinkoval v Speváckom zbore bratislavských učiteliek (1939 – 1942) a v Bratislavskom robotníckom spevokole (1945 – 1947). V rokoch 1951 – 1954 bol vedúcim tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých skladateľov, 1955 – 1956 riaditeľom SĽUK-u, 1956 – 1963 šéfom opery SND v Bratislave, kde do roku 1960 zastával aj funkciu dramaturga.

Šimon Jurovský (1912 – 1963),
foto: súkr. archív M. Jurovskej

Šimon Jurovský uplatnil vo funkcii šéfa opery Slovenského národného divadla svoje dlhoročné umelecké a organizačné schopnosti. Pre prácu šéfa operného súboru mal mnohé danosti, bol nevšedne vzdelaný a rozhľadený v umení, a to nielen v hudobnom, ale i v literárnom a výtvarnom. Jeho obdobie sa vyznačovalo dlhodobou dramaturgickou koncepciou, orientáciou na súčasnú pôvodnú aj svetovú tvorbu, hodnotné diela svetovej klasiky, na zvyšovanie interpretačnej úrovne predstavení. Bolo to v období začiatkov politického uvoľňovania, kedy sa aj v divadle začali postupne presadzovať nové inscenačné postupy, priekopníkom ktorých bol aj režisér súboru Miloš Wasserbauer. Po jeho odchode v modernom inscenačnom štýle pokračovali prví absolventi VŠMU, mladí slovenskí operní režiséri Miroslav Fischer a Július Gyermek. Z klasického repertoáru naštudoval režisér Karel Jernek Verdiho Rigoletta (1956), Štefan Hoza Otella (1958), Miloš Wasserbauer pompéznu Aidu (1959). Július Gyermek sa podpísal pod nekonvenčného, štýlovo čistého Trubadúra (1963) na náznakovej scéne Pavla Máriu Gábora a rozihraného Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1960). Štefan Hoza režíroval Pucciniho Toscu (1957) a Bohému (1959). Miroslav Fischer zaujal úsmevnou komickou Auberovou operou Fra Diavolo (1957), k stému výročiu narodenia Giacoma Pucciniho inscenoval prvé slovenské uvedenie Manon Lesacut (1958). Vkusná bola réžia Kornela Hájka Offenbachovej opery Hoffmannove poviedky (1963). Prínosom dramaturgie bolo prvé povojnové uvedenie Wagnerovho diela, opery Blúdiaci Holanďan (1957) v naštudovaní dirigenta Gerharda Auera, v réžii Miroslava Fischera a s použitím svetelnej projekcie scénografa Maxa Eltena z Lipska.

G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 1963,
foto: Jozef Vavro / Archív SND

K stopäťdesiatemu výročiu narodenia Richarda Wagnera uviedol operný súbor Tannhäusera v réžii Klausa Kahla z Drážďan, v titulnej úlohe so skvele disponovaným Dr. Gustávom Pappom. Klasicky čistá inscenácia Beethovenovho Fidelia (1960) v réžii Miroslava Fischera a na pôsobivej scéne Zbyňka Kolářa bola venovaná 190. výročiu skladateľa. Po viac ako dvadsiatich rokoch sa na repertoári objavil minuciózne naštudovaný Gavalier s ružou Richarda Straussa (1958) v réžii Miloša Wasserbauera pod taktovkou Tibora Freša, Maršálku spievala Marie Steinerová z Brna.

Česká klasická operná tvorba bola zastúpená Smetanovým Daliborom (1957) v netradičnej Wasserbauerovej réžii v realisticko-romantizujúcom duchu. Predstavenia Dalibora, Predanej nevestyHubičky sa stretli so srdečným ohlasom publika na 9. ročníku Smetanovej Litomyšli (1958). Úspechom bola Libuša (v českom jazyku 1961) v náznakovej réžii Miroslava Fischera. K tridsiatemu výročiu úmrtia Leoša Janáčka naštudoval režisér Miloš Wasserbauer inscenačne pôsobivú Líšku Bystroušku (1958). Dramaturgickou zaujímavosťou bolo rozdelenie dvoch veristických titulov v roku 1961: Mascagniho Sedliacka česť sa hrala s Orffovou Múdrou ženou, Leoncavallovi Komedianti s Ravelovou Španielskou hodinkou.

C. Debussy, Pelléas a Mélisanda, Opera SND, 1958,
Andrej Kucharský (Pelléas), Mária Kišonová-Hubová (Mélisanda),
foto: Gejza Podhorský / Archív DÚ

Uvádzaním modernej a súčasnej svetovej a domácej opernej tvorby poskytoval Šimon Jurovský priestor pre neustálu tvorivosť pri inscenačných postupoch mladých režisérov. Výrazný úspech zaznamenal Miroslav Fischer réžiou Debussyho impresionistickej opery Pelléas a Mélisanda (1958). V spolupráci so scénickým výtvarníkom Zbyňkom Kolářom adekvátnymi výrazovými prostriedkami vytvoril sugestívnou inscenáciu, vystihujúcu náladovú pestrosť predlohy. Z ruskej opernej tvorby 20. storočia režíroval Fischer Šebalinovo Skrotenie zlej ženy (1959) a Prokofievov Príbeh ozajstného človeka (1961). Vtipné a moderné divadlo ponúkol v Orffovej Múdrej žene (1961) a v Brittenovom Sne noci svätojánskej (1962). Július Gyermek zaujal pôsobivými herecky rozihranými inscenáciami Revízora Wernera Egka (1959) a Ravelovej Španielskej hodinky (1961), úspešné boli aj jednoaktovky Bohuslava Martinů Veselohra na mosteŽenba (1963). Českú modernu prezentovala Pauerova Zuzana Vojířová v réžii Miloša Wasserbauera (1959) v titulnej postave s Ludmilou Dvořákovou. Dessauovo Odsúdenie Lukulla (1962) s použitím prvkov epického divadla inscenoval drážďanský režisér Klaus Kahl.

Z novej slovenskej pôvodnej opernej tvorby inscenoval Miloš Wasserbauer druhú operu Jána Cikkera na libreto Jána Smreka Beg Bajazid (1957). Vrcholné dielo hudobno-dramatickej tvorby Vzkriesenie (1962) podľa rovnomenného Tolstého románu naštudoval Ladislav Holoubek v pozoruhodnej invenčnej réžii hosťujúceho Kornela Hájka. Premiéra tretej opery Tiene na námet novely Charlesa Dickensa Vianočná pieseň bola naplánovaná na začiatok sezóny 1959 – 1960. Administratívnym zásahom v júli 1959 však bola premiéra opery zakázaná a uvedená až po premiére v nemeckom Kasseli pod názvom Mister Scrooge (1963, dirigent Ladislav Holoubek, réžia Karel Jernek), ktorej sa však Šimon Jurovský nedožil. Prvým pokusom o slovenskú komickú operu bol Andrašovanov Figliar Geľo (1958, dirigent Gerhard Auer, réžia Miroslav Fischer) podľa hry Jozefa Hollého na libreto Jely Krčméry a Martina Ťapáka. Ladislav Holoubek naštudoval vlastnú operu Rodina (1960, libreto podľa drámy Ilju Prachařa Domov je v nás napísal skladateľ, réžia Karel Jernek). Významnou udalosťou bola premiéra Suchoňovej veľkomoravskej fresky Svätopluk (1960) podľa Stodolovej drámy, ktorý sa s Jelou Krčméry podieľal aj na librete. Monumentálne dielo v hudobnom naštudovaní Tibora Freša, režiséra Miloša Wasserbauera a scénografa Ladislava Vychodila malo premiéru v rámci štyridsiateho výročia založenia SND.

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1960,
foto: Gejza Podhorský / Archív DÚ

Snahou zaplniť citeľnú medzeru v uvádzaní opernej tvorby pre detského diváka bola premiéra  Humperdinckovej Medovníkovej chalúpky (1959) v nie veľmi presvedčivej réžii Štefana Hozu, ktorá sa na repertoári dlho neudržala. Detskému publiku bol určená aj pôvodná opera Miroslava Kořínka na libreto Jely Krčméry Ako šlo vajce na vandrovku (1960), ktorú naštudoval Július Gyermek s operou ukrajinského skladateľa Grigorija Kompanejeca Vlk a sedem kozliatok.

Jednou z priorít Šimona Jurovského bolo zvyšovať umeleckú úroveň súboru aj rozšírením počtu dirigentov, angažovaním kvalitných umelcov z iných divadiel a hľadaním nových talentovaných spevákov. Z Košíc sa vrátil dirigent Ladislav Holoubek, v roku 1961 ponúkol Jurovský angažmán Zdeňkovi Košlerovi (pohostinsky dirigoval Mozartovho Dona Juana), ktorý dal však prednosť postu šéfdirigenta v Ostrave. Do operného súboru nastúpila mladá umelecká generácia, profesionálne pripravená prevažne na bratislavskej VŠMU: Andrej Kucharský (1956), Stanislav Beňačka (1957), Juraj Oniščenko, Ľuba Baricová, po účinkovaní v košickom ŠD Boris Šimanovský (1958), Alžbeta Ondrusová-Svobodová (po štúdiu na moskovskom konzervatóriu, 1959), Anna Peňašková-Kajabová, Pavol Gábor (1960), Juraj Hrubant (1963), z konzervatória prišiel Ondrej Malachovský (1959). Z košického divadla boli angažovaní Gejza Zelenay, (1958), Anna Poláková (1962), z Opavy Jaroslava Sedlářová (1962), z Brna Imrich Jakubek (1963). Stálymi hosťami opery boli Ludmila Dvořáková (1958 – 1961) a Jiří Zahradníček (angažovaný v SND v roku 1964), z Ústí nad Labem dirigent Viktor Málek (1962). V roku 1963 debutovala ako Kráľovná noci v Mozartovej Čarovnej flaute poslucháčka VŠMU Lucia Poppová.

W. Egk: Revízor, Opera SND, 1959,
foto: Gejza Podhorský / Archív DÚ

Za vedenia Šimona Jurovského sa súbor opery a baletu opäť začal prezentovať na zahraničných scénach, v programe bola zastúpená aj slovenská operná tvorba. Po prvom povojnovom úspešnom zájazde opery do Budapešti v roku 1956 so Suchoňovou Krútňavou a Dvořákovou Rusalkou sa uskutočnil výmenný zájazd s drážďanskou Štátnou operou, kde uviedli opäť Krútňavu, Janáčkovu Líšku Bystroušku a Smetanovho Dalibora (1959). Významná bola účasť opery na Divadelnej žatve v Prahe (Cikker: Juro Jánošík, Egk: Revízor, 1959; Holoubek: Rodina, 1961). S výnimočným ohlasom odbornej pražskej kritiky sa stretlo účinkovanie opery na Pražskej jari v roku 1962 s inscenáciami Mozartovho Dona Juana, Ravelovej Španielskej hodinky s Orffovou Múdrou ženou, Dessauovým Odsúdením Lukulla a baletom Karajeva Púť v búrke, odkiaľ si naša opera odniesla vavríny za hudobné naštudovanie, výkony sólistov a invenčnú dramaturgiu. S inscenáciou opery Odsúdenie Lukulla vyslovil spokojnosť i sám autor Paul Dessau, prítomný na predstavení.

Azda najcennejším podujatím bola účasť operného súboru na Devínskych slávnostiach, otvorených v roku 1959 slávnostným predstavením Smetanovej Libuše v podaní opery Národného divadla z Prahy. Po triumfálnom zájazde opery a baletu po českých operných scénach v rámci osláv 60. výročia založenia SND v roku 1960 uviedol operný súbor v amfiteátri na Devíne Suchoňovho Svätopluka. Tendencia uvádzať na tomto veľkolepom priestore aj operné produkcie a získavať pre operné umenie tisícky nových prívržencov pokračovala do roku 1965 (Predaná nevesta 1961, Hubička 1962), Juro Jánošík v rámci 250. výročia Jánošíkovej smrti 1963, Dalibor 1964 a Krútňava 1965). V auguste 1963 sa opera sa zúčastnila aj osláv 100. výročia založenia Matice slovenskej v Martine s predstavením Suchoňovho Svätopluka.

Šimon Jurovský, Tibor Frešo, Miroslav Fischer,
foto: Archív DÚ

V poslednom roku éry Šimona Jurovského (1963) sa uskutočni1 na bratislavskom hrade letný Festival Verdiho opier ako príspevok opery k celosvetovým oslavám 150. výročia narodenia Giuseppe Verdiho. Bol to pokus preniesť operné diela do priestoru hradného amfiteátra. Operný súbor uviedol Aidu, TraviatuRigoletta, Trubadúr sa pre nepriaznivé počasie hral v historickej budove SND. V predstaveniach účinkovali hostia z Maďarska (Imre Pálos ako Radames a Manrico, Margit László ako Gilda) a Bulharska (Liliana Bareva v postave Violetty).

V úvode sezón 1962 – 1963 a 1963 – 1964 sa v historickej budove SND uskutočnil festival mladých umelcov pod názvom Prehliadka víťazov medzinárodných súťaží spevákov. Bratislavské publikum obdivovalo skvelé výkony maďarských spevákov Erszébet Házy (Tatiana a Mimi, 1962) a Róberta Ilosfalvyho (Lenskij a Rudolf, 1962), bulharskej mezzosopranistky a čerstvej sólistky viedenskej Štátnej opery Margarity Lilovej (Amneris, Azucena, 1963), jej krajanov tenoristu Todora Boneva (Radames, Don José, 1963), basistu Stefana Cigančeva (Filip II., 1963) a barytonistu Asena Selimského (Luna, 1963), ruskej koloratúrnej speváčky Galiny Kovalevovej (Gilda a Violetta). Z pražského ND prišla Věra Soukupová (Carmen,1962) a Alena Miková (Katarína Maslovová v Cikkerovom Vzkriesení, 1963). V sezóne 1963 – 1964 nechýbali na prehliadke ani domáci umelci, Ľuba Baricová ako Bizetova Carmen a  Andrej Kucharský v postave Alfréda vo Verdiho Traviate, po návrate z angažmán v Novosibirsku.

Obal platne

Kompozičná tvorba Šimona Jurovského obsahuje takmer všetky žánre. Venoval zvýšenú pozornosť štúdiu slovenskej ľudovej piesne, bol autorom mnohých úprav ľudových piesní a tancov pre Slovenský ľudový umelecký kolektív a amatérske hudobno-spevácke súbory. Komponoval skladby komorné a klavírne, ale i väčšie orchestrálne formy. Bytostne inklinoval k hudobnému lyrizmu, mal zmysel pre poetickú drobnokresbu, vo svojich skladbách nadviazal na postimpresionistickú orientáciu domácej medzivojnovej tvorby: Symfonické scherzo pre veľký orchester (1942), sláčikové kvarteto Melódie a dialógy (1942), cyklus 4 piesní pre soprán a klavír alebo orchester Muškát (1946), symfonická báseň pre veľký orchester Začatá cesta (1948), Sláčikové trio d mol (1948), Hymnus práce (1949), I. Symfónia č. 1, Mierová (1950), Koncert pre violončelo a symfonický orchester (1953), Malá romanca (1955), Šumí hora rodná, kantáta pre miešaný zbor a symfonický orchester (1959), Symfónia č. 2, Heroická, pre organ a veľký orchester (1962).

Šimon Jurovský (1912 – 1963)
foto: Otakar Nehera (Archív SND)

Patril k priekopníckej generácii slovenskej filmovej hudby, zložil hudbu k viacerým dokumentárnym filmom (Na ostrove kormoránov, 1944; Fraňo Kráľ, 1954, P. O. Hviezdoslav, 1954 a i.). Dokument Františka Kudláča Majster Pavol z Levoče s Ladislavom Chudíkom získal prvú cenu na festivale v Benátkach (1955). Jurovský skomponoval hudbu k prvému slovenskému hranému filmu režiséra Martina Friča Varuj…!, (1946), k filmom  Lazy sa pohli (réžia Paľo Bielik,1952), Previerka lásky (1956, réžia Jozef Medveď), Mišo sebepán (réžia Vlado Kubenko, 1956), Dáždnik svätého Petra, réžia Vladislav Pavlovič a Frigyes Bán, 1958), k filmom Vladimíra Bahnu Pole neorané (1953), Žena z vrchov (1955), Posledná bosorka (1956), Zemianska česť (1957), Dom na rázcestí (1959), Predjarie (1961).

Šimon Jurovský skomponoval scénickú hudbu k viacerým činoherným inscenáciám Slovenského národného divadla, prvou bola Büchnerova Dantonova smrť (1940) v réžii Ferdinanda Hoffmanna. Za svojho spolupracovníka si Jurovského vybral priekopník avantgardného syntetického divadla Ján Jamnický pri inscenáciách Hra lásky a náhody (1940) Pierra Mariavuxa, Schillerovej drámy Viliam Tell (1942) a Molièrovho Zdravého nemocného (1943). Bol autorom hudby aj k Rostandovmu Cyranovi z Bergeracu (1942, réžia Janko Borodáč), k veselohre Calderóna de la Barca Dáma škriatok (1945, réžia Ivan Lichard), Puškinovým Malým tragédiám (1945, réžia Jozef Budský) a Beaumarchaisovej Figarovej svadbe (1949, réžia Ivan Lichard).

Š. Jurovský: Rytierska balada, Balet SND, 1960,
foto: Gejza Podhorský / Archív SND

V roku 1942 malo v rámci symfonického koncertu v SND premiéru jeho Symfonické scherzo pre veľký orchester, op. 7 s dirigentom Josefom Vincourkom. K najvýznamnejším dielam Šimona Jurovského patrí jeden z prvých slovenských celovečerných baletov Rytierska balada. Libreto na historický námet o Ctiborovi, pánovi hradu Beckov spracovala Margita Figuli. Premiéru baletu v choreografii Jozefa Zajka s dirigentom Tiborom Frešom (1960) uviedli v rámci osláv 40-ročného jubilea SND v roku 1960. Dvojpostavu rytiera Jána a šaša Becka stvárnil Jiří Blažek z Prahy, v reprízach domáci sólista René Slezák, v postave Matildy vynikla Florentína Lojeková, markytánkou Terezou bola Jitka Mňačková. V tom istom roku uviedlo balet i košické Štátne divadlo (choreografia Stanislav Remar, dirigent Josef Vincourek) a v roku 1978 vzniklo televízne spracovanie baletu v choreografii Jozefa Zajka s Vlastimilom Harapesom v dvojpostave rytiera a šaša. Ľudovú spevohru Ábelovské dievky (1961) na námet z tvorby Timravy uviedla spevohra Divadla J. Záborského v Prešove pod názvom Vietor od Poľany (1973). Zámer prispieť do slovenskej hudobno-dramatickej tvorby aj operným dielom Babylon, na námet historického románu Margity Figuli, prekazila choroba a predčasný skon skladateľa.

Š. Jurovský: Vietor od Poľany, DJZ Prešov, 1973,
foto: J. Fecko / Archív DÚ

V roku 1982 nakrútil režisér a súčasne autor námetu, scenára a komentára Ctibor Kováč o umelcovi monografický film pod názvom Šimon Jurovský. V roku 2002 si v Banskej Bystrici pripomenuli nedožité deväťdesiate výročie narodenia umelca v rámci cyklu Osobnosti, ktorý pripravilo Literárne a hudobné múzeum Štátnej vedeckej knižnice a v roku 2012 realizovalo, opäť v cykle Osobnosti podujatie venované Šimonovi Jurovskému a jeho súrodencom Jozefovi (cirkevnému hodnostárovi, cirkevnému historikovi a jezuitovi), Stanislavovi (kultúrnemu historikovi a pedagógovi), Antonovi (zakladateľovi slovenskej psychológie a univerzitnému profesorovi).

Hudobný kritik Zdenko Nováček pri nedožitých sedemdesiatych narodenín Šimona Jurovského vo svojom obšírnom príspevku uvádza: S veľkou úctou sa stále spomína na jeho šéfovskú éru v opere SND, ktorá sa dodnes považuje za vrchol povojnovej cesty našej prvej opernej scény. Tu sa prejavil nielen ako znalec dramaturgie, citlivý kultúrny politik, predvídavý psychológ, ale i ako estét najvyšších nárokov.“ (In: Hudobný život, roč. 14, 15. 2. 1982, č. 3, s. 1).

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár