Simona Šaturová: Len ak máte radosť sami v sebe, dokážete ju aj rozdávať

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátna filharmónia Košice vstúpila do svojej jubilejnej 50. sezóny veľkolepou Beethovenovou Missou solemnis. Pod taktovkou Zbyňka Müllera sa spolu so Slovenským filharmonickým zborom predstavila aj štvorica sólistov – Simona Šaturová, Markéta Cukrová, Peter Mikuláš a Jaroslav Březina (o koncerte sme písali TU…). So slovenskou sopranistkou, ktorá žne úspechy v zahraničí sme sa v príjemnom rozhovore v Košiciach porozprávali okrem iného aj o tom, či sa cíti byť hviezdou a či sa jej chce cestovať s kufrom po celom svete.

Beethovenova Missa solemnis sa opisuje ako gigantická architektúra hudobného diela. To trochu vzbudzuje rešpekt už aj v poslucháčovi, čo potom u sólistov?

Toto dielo je skutočne monument. Keď som ho spievala pred 15 rokmi prvýkrát, tak sme s kolegami sólistami ostali doslova zaskočení. Mala som pocit, ako keby všetka príprava pri korepetíciách a pri snahe napočúvať dielo, bola zbytočná. Keď sme odchádzali z generálnej skúšky autom, zostali sme v ňom sedieť a spievali sme spoločne najkomplikovanejšie ansámble, aby sme to čo najviac dostali do uší. Beethovenove diela totiž vôbec nie sú pre spevákov jednoduché, jeho vokálne party sú vedené inštrumentálne. Napriek tomu, že Missa solemnis je nesmierne náročná, mám ju veľmi rada a teším sa každej príležitosti zaspievať si ju. V tomto diele mám pocit, že som súčasťou čohosi veľkolepého. Musím v sebe potlačiť osobné ambície, potrebu predvádzať sa na pódiu. Musím slúžiť tomuto úžasnému dielu.

Otvárací koncert 50. sezóny Štátnej filharmónie Košice, 2018, Z. Müller, P. Mikuláš, M. Cukrová, S. Šaturová, J. Březina, Štátna filharmónia Košice, Slovenský filharmonický zbor,
foto: Jaroslav Ľaš

Vo svojom repertoári máte množstvo koncertných diel, špeciálne mnoho requiem, stabat mater a podobne, teda veci vyslovene duchovné. Čo sa s vami deje ako človekom, keď pracujete na takýchto projektoch?

Ide o úplne inú energiu ako v opere. Tiež skúškový proces prebieha odlišne a moja koncentrácia je fokusovaná iba na hudbu a spev. Vždy mám pocit veľkého upokojenia. Občas sa stane, že zvláštny pocit z vydareného koncertu vo mne pretrváva ešte pár dní. O to viac, ak sa stretnem so skvelými kolegami, dirigentom, orchestrom, zborom. V spomínanej Misse solemnis zakaždým prežívam doslova extázu. Vďaka mnohým uvedeniam tohto diela mám pocit, že som začala rozumieť niektorým záludnostiam partitúry a dnes už som schopná si jeho interpretáciu vychutnávať. Ale tvrdiť, že všetkému rozumiem by bolo naivné a domýšľavé. Stále nastupujem na pódium s veľkou pokorou.

V kalendári máte popri operných predstaveniach pomerne bohato zastúpené koncertné podujatia. Čím sú pre vás prínosom?

Budem opakovať to, čo zvykne hovoriť mnoho mojich kolegov – na koncertom pódiu je spevák ako nahý v tŕni. Jediný výrazový prostriedok, ktorý vám ostane, je hlas. Do neho musíte vložiť všetko to, k čomu vám na javisku dopomôže herecká akcia, scéna, kostýmy, réžia. Práve preto ma však koncertné spievanie baví a doslova provokuje. Som rada, že to mám vyrovnané a že približne rovnako veľa času trávim na operných javiskách a koncertných pódiách. Navyše – koncertný repertoár je široký, plný skvostov a bolo by mi ľúto, ak by som nemala príležitosť si ich zaspievať. No a je tu ešte jedna vec, akýsi vedľajší efekt koncertného spievania, ktorý si možno mnoho spevákov neuvedomuje – práve spievanie na koncertoch vám dá presný obraz toho, v akom stave je technika vášho spievania.

Mariusz Kwiecień a Simona Šaturová,
foto: Jan Houda

Takže si rovnako ako hudobníci práve na pódiu skontrolujete, či je váš nástroj – teda hlas – dobre naladený?

Ja by som odporúčala každému spevákovi, aby mal dostatok koncertov. Pretože práve na nich – ak existuje technický problém – sa zvykne vynoriť. A potom ho môžete zachytiť a pracovať na ňom.

Ak nejaký postrehnete u seba, čo potom? Pokojne sa pustíte do riešenia, alebo sa aj zľaknete?

Keď sa čosi vynorí, sadnem si ku klavíru a bez akejkoľvek hystérie to začnem riešiť, aby sa nenabaľovali ďalšie problémy. Dvakrát som si pri koncerte uvedomila, že pedagóg alebo konzultant, s ktorým som momentálne spolupracovala mi odovzdal všetko, čo bolo pre mňa prínosom. Ocitli sme sa ale v ´mŕtvom bode´ a ja som vedela, že nastal čas zmeny. Niekedy je to neľahká situácia, hlavne keď sa okrem profesionálnej spolupráce vytvorí aj blízky vzťah, ale emócie musia ísť v tomto prípade bohužiaľ stranou.

Je vám táto vlastnosť daná? Byť kritická sama k sebe?

Zrejme áno. Som až prekvapená, keď sa spätne pozriem dozadu, že som vlastne mala vždy úplne jasnú predstavu o tom, ako má môj spev znieť. Už od začiatku štúdia bolo napríklad silové spievanie pre mňa neprijateľné. Počúvala som naše slovenské hviezdy ako Editu Gruberovú a Luciu Poppovú, ktoré boli mojimi ideálmi. Aj vďaka nim som si utvorila predstavu toho, kam chcem smerovať. A za touto predstavou som si pomaly kráčala a vlastne kráčam dodnes.

A počujete sa už tak, ako ste sa vždy chceli počuť?

Povedzme, že sa k tomu blížim (smiech). Celú svoju kariéru vlastne považujem za cestu. Fascinuje ma, že sa človek dokáže stále zlepšovať. Každá nová rola v divadle, každý koncertný projekt vám prináša nové úskalia, ktorých zdolávanie vás posúva ďalej a tiež obohacuje. A pravidelne – pokiaľ mi to dovolí pracovný kalendár – cestujem do Amsterdamu za svojou pedagogičkou.

W. A. Mozart: Lucio Silla, Theatre La Monaie,
Simona Šaturová (Lucio Cinna),
foto: Jan Houda

Kam sa teda chcete posunúť napríklad v opernom repertoári?

Základ je strážiť si hlasový odbor, lebo len vďaka nemu môžete hlas rozvíjať a udržať si ho v dobrej kondícii. Mladý spevák by mal dbať na to, aby si svoj hlas nezničil skôr, než stihne prirodzene dozrieť. Pred piatimi rokmi – s ťažkým srdcom ale predsa – som sa rozhodla opustiť Zuzanku z Figarovej svadby aj Paminu z Čarovnej flauty. Dostala som totiž pocit, že ma tieto postavy už neobohacujú a vyčerpala som ich ´zdroje´. Teraz som pripravená čeliť novým výzvam. Budúcu sezónu ma v Bruseli čaká postava Grófky vo Figarovej svadbe. Mozart je geniálny okrem iného aj v tom, že ako jeden z mála ponúka spevákom možnosti pohybovať sa v rámci jednej jeho opery – od Zuzanky, Cherubina ku Grófke, v Donovi Giovannim od Zerliny k Donne Anne, alebo Donne Elvíre… Človek by musel byť blázon, aby opustil takéto príležitosti.

Dokážete si na tú správnu príležitosť počkať, alebo ste občas aj nedočkavá?

Väčšinou som trpezlivá. Napríklad Gildu vo Verdiho Rigolettovi som trikrát odmietla, hoci som po tej postave túžila. Mala som totiž pocit, že ešte nie je ta správna doba a že by som sa s ňou viac trápila, než by mi prinášala radosť. Keď však s odstupom zhruba štyroch rokov prišla znovu ponuka na Gildu, prijala som ju bez váhania. Obdobné to bolo aj s postavou Violetty v Traviate. Prvá ponuka sa posunula skoro o tri roky a zmeny, ktoré medzitým nastali, mojej interpretácii a vôbec celkovému stvárneniu postavy veľmi prospeli. V tom, že veci prichádzajú v pravý čas, je mi osud priaznivo naklonený.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 2017,
Simona Šaturová (Gilda), Alexander Krasnov (Rigoletto),
foto: Alena Klenková

Ste na voľnej nohe, podchvíľou pracujete s iným ansámblom. Je to pre vás dobré, že máte možnosť vypočuť si rôzne názory napríklad aj na svoj spev, alebo potrebujete byť niekde viac ukotvená?

Asi som sólistka vo všetkom. Chcem si určovať smer mojej kariéry a zakotvenie by pre mňa nebolo ideálne. Istotu, ktorú vám ponúka napríklad angažmán v divadle, by som nikdy nevymenila za svoju slobodu. Rada spolupracujem s rôznymi umelcami, súbormi. Kopíruje to moju kariéru. Tak ako som po čase vyhľadala iných pedagógov, tak isto sa posúvam k iným ansámblom, iným dirigentom, k iným operným domom. Myslím, že je to absolútne prirodzený vývoj. Život prináša obdobia, počas ktorých je spolupráca s konkrétnym tímom pre vás prínosom a keď to pominie, zatvárajú sa jedny dvere, aby som mohla otvoriť ďalšie. Ale tiež je zaujímavé sa k spolupráci vracať a ťažiť z toho, kam sme sa medzitým posunuli a zase sa navzájom inšpirovať. Mám rada túto rôznorodosť, keď sa jeden deň nepodobá druhému.

V akom hudobnom odbore sa práve cítite najviac doma?

Zrejme v dramatickejších Mozartových postavách, ako je napríklad Donna Anna alebo Konstanze z Únosu zo serailu. Obidve ma uspokojujú ako dramatikou, hraním, tak predovšetkým expresívnym spievaním. Ďalej sú to ďalšie Mozartove opery, belcanto a samozrejme koncertný repertoár vrátane diel Beethovena, Mahlera, Dvořáka, Stravinského, Zemlinského, Szymanowského a ďalších.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Semperoper Dresden, 2017,
Erol Sander (Bassa Selim), Simona Šaturová (Konstanze),
foto: Jochen Quast

Čo vás napríklad okrem spomínanej Grófky čaká?

Momentálne pripravujem Rosalindu pre koncertné uvedenie Straussovho Netopiera na silvestrovskom a novoročnom koncerte v Elbfilharmonie v Hamburgu. Veľmi sa teším, lebo túto operetu milujem už od dôb, keď som v nej spievala Adelu. Škoda, že ide ´len´ o koncertné uvedenie a že s kolegami nebudeme môcť naplno rozohrať hereckú akciu. Teším sa na opätovnú spoluprácu s Manfredom Honeckom, ktorý bude koncerty dirigovať. Poznáme sa veľmi dobre a plne mu dôverujem. Pod jeho vedením sa ako speváčka cítim vždy komfortne. Čaká ma tiež prvá spolupráca s Jurajom Valčuhom vo Florencii, na ktorú sa tiež veľmi teším. V Drážďanoch budem nahrávať CD s novoobjavenými skladbami Luigiho Cherubiniho. Nasledovať budú napríklad koncerty v Paríži s Jukka-Pekka Sarasteom, v Štokholme s Maestrom Blomstedtom, alebo operné turné v Nemecku s Manfredom Honeckom.

Väčšinou pracujete v západnej Európe, ale občas sa mihnete v Prahe či Bratislave. Dokážete sa ubrániť porovnávaniu?

Zdá sa mi nefér porovnávať tieto dva svety s tak rozdielnymi podmienkami. Všetko stojí a padá na financiách a ich nedostatok reprezentuje vlastne celkový záujem spoločnosti o kultúru, a ten je u nás naozaj bolestný. Čo ma v zahraničí uspokojuje, je precízna, detailná práca, spolupráca s výbornými dirigentmi, režisérmi a spevákmi, ktorá človeka posúva dopredu. Nasadenie všetkých zložiek opery na spoločnom diele. To mi niekedy u nás chýba. Tiež mám pocit, že sa z našich divadiel vytratila takzvaná stavovská hrdosť. Nie je to tak dávno, čo boli divadelníci hrdí byť sólistami, zboristami, alebo technikmi v Národnom divadle, či už slovenskom alebo českom. To v zahraničí ešte stále pretrváva.

Vy ste však v Prahe hviezda. Keď totiž v inscenácii spievate vy – či už v Traviate, alebo v Donnovi Giovannim – tak je predstavenie označené ako špeciálne s exkluzívnou hviezdou…

Skutočne? To som ani nevedela… Ja sa vždy snažím podať maximum. Nemohla by som inak.

G. Verdi: La traviata, ND Praha, Simona Šaturová (Violetta),
foto: Jan Houda

Je pre vás rozhodujúce, s kým budete pracovať, keď si vyberáte ponuky? Nemyslím len kolegov na javisku, ale celý tvorivý tím.

Je to dôležité, ale keď podpisujete zmluvu, obyčajne všetky tieto informácie nedostanete. A tiež nie som taká hviezda, aby som si určovala, s kým budem pracovať. Našťastie vo väčšine prípadov som mala šťastie na režisérov, s ktorými sme boli schopní nájsť kompromis. Najúžasnejšia práca bola s tými najväčšími hviezdami, ktorí nemali problém svoju koncepciu poupraviť. Ale je tu pár režisérov, s ktorými by som už radšej nespolupracovala. V dnešnej dobe je trend taký, že opera začína byť v prvom rade divadlom a zabúda sa, že jej podstata korení v hudbe. Preto ma veľmi mrzí, keď sa stretnem s režisérom, ktorý nie je ochotný akceptovať tento fakt. Mám skúsenosť z nedávnej doby, že režisér po mne chcel v náročnej árii akciu, ktorá šla vyslovene proti spievaniu. Bola som šokovaná, že ho argumenty o dychu a frázovaní vôbec nepresvedčili. Situácia bola veľmi vyhrotená a ja som bola prvýkrát v živote odhodlaná na premiére neplniť pokyny režiséra. Našťastie javisková technika nedovolila uskutočniť požadovanú akciu a muselo sa nájsť iné riešenie.

Nuž, vo vašej profesii sa musíte neraz potýkať s rôznymi požiadavkami. Aj napriek tomu sa vám stále chce cestovať s kufrom po Európe?

Samozrejme! Mám úžasné povolanie a možnosť stvárňovať rôzne charaktery na javisku, alebo interpretovať mimoriadne diela na pódiách je veľký dar. A v poslednej dobe ma stále viac naplňuje vďačnosť za všetku krásu, ktorú môžem zažívať. Človeku občas ale napadne, dokedy budem schopná takto pokračovať. Zatiaľ si z toho nerobím ťažkú hlavu. Dúfam, že moje spievanie prináša poslucháčom radosť a to je rozhodujúce. Cestovanie, ktoré k tomu patrí, je len malé nutné zlo, ktoré určite nebude mať rozhodujúci vplyv na to, do kedy budem spievať. Spievať budem dovtedy, kým budem šťastná na javisku a kým budem mať pocit, že dokážem spievať na úrovni, ktorá je pre mňa akceptovateľná. A nie to, či sa trápim s balením kufrov (smiech).

Simona Šaturová ako Donna Anna v rámci koncertného uvedenia Mozartovho Dona Giovanniho,
Elbphilharmonie Hamburg, 2017,
foto: Jan Houda

Spolu so svojou sestrou Katkou ste (mimochodom manželkou tenoristu Miroslava Dvorského) začínali hrou na husle. Ona pri nich ostala, vy ste sa rozhodli pre spev. Kedy?

Sestra bola vždy pre mňa veľkým vzorom a tak som sa k husliam dostala viac-menej automaticky. Bola som síce talentovaná, ale s husľami som sa zo začiatku trápila. Sestra bola cieľavedomá a poctivo cvičila. Ja som toľko chuti do cvičenia nemala. Do hrania som sa pustila, až keď ma mama zamkla do izby a otvorila za hodinu. Tento čas som obyčajne improvizovala, vymýšľala si melódie a pritom sa dívala z okna na kamarátku, ktorá ma už netrpezlivo čakala. Keď som mala zhruba desať rokov, môj prístup k husliam sa zmenil. Prijali ma do Sláčikového orchestra detí a mládeže a tam ma hranie začalo baviť – boli tam totiž okrem iného pekní chlapci (smiech). Čo ma ale najviac zaujalo, bol súzvuk orchestra. Spoločné muzicírovanie a nacvičovanie komplikovaných skladieb ma nesmierne bavilo. K tomu bola potrebná tiež samostatná príprava a ja som začala cvičiť dobrovoľne a s radosťou. A tam niekde sa vo mne zrodila vášeň pre klasickú hudbu a presvedčenie, že chcem študovať na konzervatóriu. Malá zmena nastala iba keď som vymenila obor štúdia z huslí na spev, ktorému som sa venovala posledné dva roky na ĽŠU a ktorý ma chytil a už nepustil. Vždy sa snažím robiť veci s radosťou a tak, aby ma bavili. Lebo iba vtedy, ak máte radosť sami v sebe, dokážete ju aj rozdávať.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Simona Šaturová,
foto: Tomáš Houda

Simona Šaturová absolvovala Konzervatórium v Bratislave a vo vzdelaní pokračovala na majstrovských kurzoch Ileany Cotrubas vo Viedni a u Magreet Honnig v Amsterdame, s ktorou spolupracuje dodnes.

Je stálym hosťom Theátre de la Monniale v Bruseli, kde okrem Violetty a Gildy stvárnila celý rad ďalších postáv: Ilia (Idomeneo), Sandrina (La finta giardinieria), Servilia (Titus), Ismena (Mitridate) či Lucio Cinna (Lucia Silla) a Národního divadla v Prahe. Často spolupracuje s Aalto-Musikstheater v Essene a Oper Frankfurt. Predstavila sa aj v Theater an der Wien, Teatro Colón v Buenos Aires, Magaron Athens, Theatre du Chalet in Paris či Opéra de Monte-Carlo.

Vystupuje aj v koncertných produkciách, napríklad v Carnegie Hall s Philadelpia Orchestra, účinkovala na Salzburger Festspiele, spolupracovala s Boston Symphony Orchestra, Toronto Symphony Orchestera, Orechestre de Paris, Mníchovskou filharmóniou či Londýnskou filhrmóniou, s Orchestre des Champs-Elysés, či s Osaka Symphony.

Spomedzi významných dirigentov spolupracovala s Christophom Eschenbachom, Manfredom Honeckom, Adamom Fischerom, Charlesom Dutoitom, Herbertom Blomstedtom, Ivánom Fischerom, Jiřím Bělohlávkom, Christopehrom Hogwoodom, Tomášom Netopilom či Philipom Herreweghe.

V sezóne 2017/18 debutovala v Drážďanoch v Semperoper v Únose zo serailu a v Elbphilharmonie ako Donna Anna v koncertnom prevedení Dona Giovanniho pod taktovkou Jakuba Hrůša. K zaujímavým projektom uplynulej sezóny patrí uvedenie Das Buch mit sieben Siegeln F. Schmidta s dirigentom Fabiom Luisim v Kodani, Verdiho Requiem s Pittsburgh Symphony Orchestra pod vedením Manfreda Honecka a Beeethovenova Deviata symfónia s Krzysztofom Urbanskim v mníchovskej Philharmonie im Gasteig.

www.saturova.com

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár