Simona Šaturová: Už teraz mi hudba začína bytostne chýbať

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pandémia koronavírusu, ktorá zachvátila celý svet, so sebou prináša rôzne situácie a rôzne príbehy. Slovenskú sopranistku Simonu Šaturovú doslova vytrhla z práce v bruselskej opere La Monnaie a poslala ju do karantény v Prahe. Počas nej si rada a ochotne sadla k počítaču a odpovedala na otázky. Vznikol tak rozhovor, v ktorom sa dozviete, ktorú Mozartovu operu má najradšej, čo zažila počas spolupráce s Robertom Carsenom či to, čo zažíva počas koncertov pri Mahlerovi.

Aktuálne ste v karanténe v Prahe, kam ste sa vrátili z Bruselu. Ako a čím sa snažíte zamestnať si telo, hlas a myseľ?

Momentálne ničím. Z hlavy i tela som po štyroch mesiacoch intenzívnej práce vypustila koncentráciu na výkon, na zdravie, na dobrú fyzickú i mentálnu kondíciu. A tiež stres, ktorý takáto produkcia samozrejme prináša. Tento stres je ale zároveň mojou drogou. A začínam sa obávať, ako budem znášať jej neplánovanú absenciu…

Skôr, než celú Európu zachvátila kríza, ste naštudovali v bruselskej opere Mozartovu Da Ponte trilógiu. Získali ste vďaka nej celistvejší pohľad na Mozartovu tvorbu? Máte zrazu akýsi komplexnejší pohľad na Mozarta?

Nemyslím, že by som po práci na trilógii mala celistvejší pohľad. Povedala by som, že som poodhalila ďalší zo závojov ako pri každej novej produkcii. V tomto prípade som si ale intenzívnejšie uvedomovala veľkú zásluhu libretistu Lorenza da Ponte na nadčasovosti týchto opier.

(pozn. red.: Všetky tri opery Da ponteho trilógie boli súčasťou plánoveného marcového programu internetového OperaVision Mozart Festival a mali zaznieť v priamom prenose. Bruselská opera kvôli pandémii koronavírusu zrušila všetky svoje produkcie až do odvolania a tak sa tieto prenosy neuskutočnili.)

W. A. Mozart: Figarova svadba, Théâtre de la Monnaie v Bruseli, 2020, foto: Karl Forster

Bolo to iné, ako keby ste naštudovali osamotene len jednu Mozartovu operu?

Výnimočnosť bruselskej produkcie bola v tom, že sa všetky tri opery odohrávali súčasne počas 24 hodín v jednej budove a existovalo prepojenie medzi nimi. V rámci jedného predstavenia ste mali možnosť zároveň pozorovať scény z ďalších dvoch opier. Bola to neuveriteľná skladačka, ktorá na záver fungovala a diváci, ktorí stihli vidieť všetky tri opery, boli nadšení. Skúškový proces bol extrémne náročný, ale každopádne to bol nesmierne zaujímavý projekt a skúsenosť.

Pomohlo vám to nejako zorientovať sa lepšie v Mozartovi, pričom on je neoddeliteľnou súčasťou vášho repertoáru?

Opätovne som sa utvrdila v tom, že bol génius. Keď si človek predstaví, v akom období vznikla Figarova svadba alebo Don Giovanni… Neuveriteľné! 

Prinieslo to nejaké nové skúsenosti pre vás ako speváčku? Či už pochopenie Mozartovej tvorby, alebo napríklad aj konkrétne vo vašej technike či v niečom podobnom?

Nesnažím sa Mozartovu tvorbu pochopiť a ani sa nesnažím o jej interpretácii príliš veľa premýšľať. To prenechám muzikológom. Pri štúdiu nových vecí som spontánna a pristupujem k ním vždy intuitívne. Čo som sa za roky pri interpretácii jeho hudby naučila, je nechať sa jeho hudbou viesť. Prinesie vám všetky emócie, ani slová k tomu nepotrebuje. Stačí napríklad jedna fráza klarinetu a srdce vám zovrie smútok.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Théâtre de la Monnaie v Bruseli, 2020, foto: Jan Houda

Venovali ste sa teda dlhšie operám od Mozarta, ukázal sa vám v tom prínos pre speváka? Nemuseli ste totiž takpovediac ´skákať´ zo skladateľa na iného skladateľa, presúvať sa v rôznych obdobia. Ale na druhej strane – nedostali ste z Mozarta ´ponorku´?

Ponorka ani po toľkých týždňoch vôbec nenastala. Naopak, tým že sme predstavenia kvôli opatreniam proti šíreniu nákazy nedohrali, zostal vo mne zatiaľ neznámy pocit niečoho neukončeného. Mám rada systém stagionových produkcií, keď sa môžete plne sústrediť na jedno dielo. Určite je to pre interpretáciu jednoznačný prínos. Vnímate, ako sa vám dostáva titul pod kožu. Ako s každou ďalšou skúškou a predstavením sa noríte hlbšie a hlbšie do postavy, ako malým detailom môžete zmeniť vyznenie celej árie. Keď máte ešte šťastie na dirigenta, ktorý každé predstavenie diriguje ako nové dobrodružstvo a reaguje priamo na vašu interpretáciu, niet na javisku väčšieho potešenia. A to spolupráca s Antonellom Manacordom pre mňa vždy je.

Aká teda je? V čom spočíva?

Komunikujeme spolu aj počas predstavenia a vidím ako mi visí na perách a čaká, ako vybudujem nasledujúcu frázu, kde sa nadýchnem, pretože netrvá na tom, že to musí byť vždy na tom istom mieste. Takýto prístup je aj medzi uznávanými dirigentmi niečo mimoriadne. Mám z toho husiu kožu, len keď o tom píšem…

Simona Šaturová v maskérni Théâtre de la Monnaie v Bruseli počas skúšok Da Ponteho Trilógie, 2020, foto: Jan Houda

Keďže sa bavíme viac o Mozartovi, ktorú jeho operu máte najradšej?

Je to jednoznačne Don Giovanni. Figarova svadba je tiež úžasná opera, milovala som ju ako Zuzanka a milujem ju ako Grófka. Veľmi rada mám Únos zo serailu, ale keď zaznejú prvé akordy Dona Giovanniho, cítim, ako sa zelektrizujú všetky moje bunky. Je to naozaj opera opier. Vedľa mojej fascinácie bude toto dielo už navždy u mňa vyvolávať tiež zvláštne konotácie. Okrem spomienky na rodinnú tragédiu je hlavným dôvodom úmrtie mojej mamičky, o ktorom som sa dozvedela v prestávke jedného predstavenia práve tejto opery…

Mnohé Mozartove opery sú mimoriadne v tom, že sa v nich počas kariéry takpovediac hýbete. V Donovi Giovannim nezriedka sopranistky idú od Zerliny k Done Anne a nakoniec k Done Elvíre. Ako je to u vás?

Týchto pohybov v rámci jednej opery mám za sebou viac. Okrem spomínaného Dona Giovanniho a jeho klasickej výmeny Zerlina/Donna Anna, napríklad tiež Ilia/Elettra v Idomeneovi, ale hlavne tohtoročná výmena vo Figarovej svadbe Zuzanka/Grófka Almaviva.

Nie je to pre speváka náročné? Nemýli ho to?

Táto zmena bola naozaj veľmi náročná. Zuzanka bola moja prvá veľká rola a spievala som ju 20 rokov. Mám ju stále v hlave a musela som sa počas skúšok a aj predstavení veľmi koncentrovať, aby som zostala Grófkou.

A čo koncertné diela od Mozarta? Ktoré ste už naštudovali? Máte medzi nimi obľúbené?

Naštudovaných ich mám veľa a k najobľúbenejším patrí jednoznačne jeho Veľká c moll omša. Tá mi otvorila dvere do sveta a vďaka nej som zažila neopakovateľné momenty, stretla sa s úžasnými dirigentmi a zaviedla ma skoro na všetky kontinenty. Tiež mám veľmi rada jeho koncertné árie. Sú to miniopery, kde sa extrémne emócie striedajú na relatívne malej ploche.

Vraví sa, že naštudovanie Mozarta je vlastne akási hygiena pre hlas. Súhlasíte s tým? Je to skutočne repertoár, ktorým by mal prejsť každý spevák?

Samozrejme je nezmysel nútiť dramatické hlasy k jeho interpretácii, ale je mi ľúto, že mnohí mladí speváci Mozartom opovrhujú. Určite by im pri prirodzenom dozrievaní hlasu viac prospel repertoár klasicizmu než vrcholný romantizmus, ale je to ich voľba. Som presvedčená, že vďaka tomu, že je Mozart môj kľúčový autor, sa môj hlas udržuje v dobrej kondícii.

Simona Šaturová a dirigent Antonello Manacorda po predstavení Mozartovej opery Lucio Silla v Theatre La Monaie, foto: Jan Houda

Výber vhodného repertoáru považuje snáď každý operný spevák za kľúčový. Ktoré obdobie či konkrétny skladateľ vás naučil najviac? Môžeme hovoriť o konkrétnej postave, či dokonca o konkrétnej árii?

Všetko pri spievaní je relatívne a individuálne. To čo je pre jedného speváka problém, druhý zvláda prirodzene a obaja pri tom môžu byť kvalitní interpreti. Nedá sa ani generalizovať, ktorá že je to ´tá ária´. Každý má tú svoju. Na začiatku kariéry som sa veľa naučila v barokovej hudbe. Do úmoru som cvičila koloratúry, ktoré sa mi neskôr veľmi hodili pri belcante. A pri belcante som si zase uvedomila, aké dôležité je absolútne ovládať hlas, napríklad techniku messa di voce. Tiež som za pochodu menila dychovú techniku.

Dá sa nájsť akýsi ´lakmusový papierik´, ktorý spoľahlivo ukáže, ako na tom spevák je? Kde má ešte rezervy a na čom musí popracovať…

Veľa som sa naučila pri Lucii di Lammermoor. Jej veľká scéna šialenstva je určite jedným z tých lakmusových papierikov. Ďalším je určite Violetta. Prvýkrát som ju spievala až po štyridsiatke a pripravovala som sa na ňu celý rok. Mala som veľké šťastie, že svoj debut som mohla naskúšať s významnou nemeckou režisérkou Andreou Breth a dirigentom Ádámom Fischerom. Bolo to nesmierne intenzívne a kreatívne skúškové obdobie, na ktoré stále veľmi rada spomínam. Túto produkciu si dodnes v sebe nesiem pri každom predstavení Verdiho La traviaty. Nečakane obohacujúcou skúsenosťou bola pre mňa aj Grófka. Obidve jej árie sú napísané presne v mojej passaggio polohe. Vyžadovalo to veľkú koncentráciu na tvorbu tónu, smerovanie fráz a aj prácu s dychom. Ale presne takéto výzvy mám rada. Cítim, ako ma posúvajú ďalej. Neexistuje jeden kľúč, ako sa dá všetko zaspievať. Každé dielo vyžaduje iný prístup a ešte v priebehu času sa mení. Spevák musí byť stále v strehu, lebo naozaj platí, že každý deň vlastne začíname od začiatku.

G. Verdi: La traviata, Théâtre de la Monnaie v Bruseli, 2012, Till Fechner (Barón Douphol), Simona Šaturová (Violetta), foto: Bernd Uhlig

Čo vám najviac pomáha, aby ste spomínané výzvy zvládli?

Dokonalá príprava. Hodiny strávené za klavírom, na korepetíciách, konzultácie s pedagógom. Výzvy nás predsa posúvajú ďalej.

Kde a od koho sa vám dostáva najviac spätnej väzby?

Najdôležitejším človekom, čo sa spätnej väzby týka, je moja profesorka. Samozrejme ma zaujímajú aj názory iných, ale cielene ich nevyhľadávam. Veľmi dôležitý je samozrejme názor dirigenta, v tomto prípade je ideálnou spätnou väzbou vaša ďalšia spolupráca.

Je táto branža prajná, je plná intríg, alebo je pravda – tak asi ako všade – kdesi uprostred?

Bohužiaľ svet klasickej hudby sa stal tvrdým businessom. Hlavný boj našťastie prebieha medzi agentúrami a vy sa môžete sústrediť len na prácu. Atmosféra na produkciách býva obyčajne príjemná a ja sa nikdy nezaoberám ničím, čo by rozptyľovalo moju pozornosť. Zažila som produkciu, kde sme celé obsadenie spolu trávili každý voľný večer, ale tiež takú, kde kolegovia mimo skúšanie neprehovorili spolu ani slovo. Pri trilógii v Bruseli sa medzi nami vytvorilo po štyroch mesiacoch pevné puto. Bolo mi naozaj ľúto, že sa produkcia ukončila tak narýchlo a nestačila som sa so všetkými ani osobne rozlúčiť.

Spolupracovali ste s mnohými aj renomovanými režisérmi, viete povedať, ako veľmi sa líšia ich postupy?

Každý režisér je individualita a ich postupy sa väčšinou diametrálne líšia. Čo ale spojuje tých kvalitných, je ich rešpekt k hudbe. Režisér, dirigent a speváci musia byť partnermi. Mám rada, keď režisér presne vie, čo chce, ale potom mi dá slobodu, aby som si mohla nájsť vlastné výrazové prostriedky a uveriť tak svojej postave. Každá produkcia je veľké dobrodružstvo. Nikdy neviete ako všetci zúčastnení navzájom ´zafungujú´.

Pracovali ste aj s Robertom Carsenom, ktorý je v súčasnosti považovaný za jedného z najlepších operných režisérov. Aká to bola spolupráca?

Spolupracovali sme spolu na Verdiho Rigolettovi a bola to jedna z najinšpiratívnejších prác. Jeho invencia je nekonečná, považujem ho za génia. Všetkých okolo seba dokáže strhnúť. Vedie vás svojim smerom a vy ste presvedčení, že ste si nikdy nepriali nič iné. Keď som sa vznášala ako zamilovaná Gilda šesť metrov nad javiskom medzi tisícami hviezdičiek, nemohlo byť nič prirodzenejšie a krajšie. Dodnes to je jeden z mojich najkrajších divadelných zážitkov.

G. Verdi: Rigoletto, Théâtre de la Monnaie v Bruseli, 2014, Simona Houda-Šaturová (Gilda) foto: ps Opera Slovakia

Obráťme sa od režisérov k dirigentom. S ktorými sa vám spolupracovalo najlepšie?

Mala som šťastie na viaceré nezabudnuteľné stretnutia. Napríklad s Christophom Eschenbachom, Manfredom Honeckom, Herbertom Blomstedtom, Fabio Luisim alebo už spomínaným Antonello Manacordom. Ak mám byť konkrétnejšia, tak nikdy nezabudnem na spoluprácu s Ádámom Fischerom pri naštudovaní zmienenej La traviaty. Celých šesť týždňov strávil s nami pri skúškach. Pri tých režijných počas každej pauzy chodil za mnou a pýtal sa na moje pocity, myšlienky, jednotlivé reakcie, aby mohol nájsť v orchestri vhodné frázovanie a adekvátnu farbu pre ich umocnenie. Pred premiérou nás požiadal, aby sme spievali každé predstavenie ináč, aby predstavenie stále žilo a udržovalo sa napätie. Bol to veľký zážitok.

Vycíti spevák, keď príde dirigent, kolega, režisér či zbormajster nepripravený?

Sme len ľudia a niekedy sa môžu okolnosti vyvinúť vo váš neprospech. Aj pri vašej najlepšej snahe vás vedia zastihnúť neočakávané situácie. Vtedy je ale dôležité zmobilizovať všetky svoje sily a skoncentrovať sa na deň D a vydať zo seba maximum. Každému sa to môže stať a umelci sú obyčajne tolerantní.

Vo vašej kariére má pevné miesto aj účinkovanie na koncertoch. Kedy ste si tento druh účinkovania obľúbili?

Koncerty som si obľúbila okamžite s mojim prvým verejným sólovým vystúpením v Slovenskej filharmónii ešte počas štúdia na konzervatóriu. Ale možno moje nadšenie pramení už z doby, keď som ako 10-ročná začala hrať v SODAMe, čo bol mládežnícky orchester, kde som hrala na husle. Vždy som mala rada spoločné muzicírovanie a to mi zostalo.

Simona Šaturová, Christoph Eschenbach, koncert v Carnegie Hall New York, foto: Jan Houda

Spomeniete si na nejaký koncertný program, ktorý považujete za výnimočný?

Veľmi intenzívne zážitky mi prináša napríklad spolupráca s charizmatickým Christophom Eschenbachom. Viackrát som účinkovala v Mahlerovej 2. Symfónii Vzkriesenie pod jeho vedením. Každé uvedenie bolo vlastne mimoriadne, ale koncert v Carnegie Hall sa stal pre mňa nezabudnuteľný. Na pódiu sme mali spolu s orchestrom a zborom veľmi málo miesta. S mezzosopranistkou sme sedeli celú symfóniu medzi hráčmi orchestra na subtílnych plastových stoličkách. Bála som sa pohnúť a skoro som ani nedýchala. Celý čas som mohla pozorovať Maestra Eschenbacha a keď začala posledná časť so zborom, dostala som sa do úplne inej dimenzie. Naozaj som mala pocit, že naše hlasy stúpajú do nebies a celý priestor prestal existovať. Spojenie Mahler a Eschenbach je pre mňa dokonalé.

Čím všetkým je pre vás hudba?

Hudba je súčasť môjho života a doteraz som ju brala ako samozrejmosť. Aj keď nepochádzam z hudobníckej rodiny, od malička som ju intenzívne vnímala a túžila som po spojení s ňou. V dnešných dňoch sa začínam obávať, ako sa zmení náš život bez umenia. Ani tie najlepšie nahrávky alebo streamovanie nemôžu nahradiť živé vystúpenia. Je to náročné obdobie, ruší sa jedna produkcia za druhou a svetlo na konci tunela zatiaľ nevidíme. Neviem si vôbec predstaviť, ako budem absenciu hudby zvládať za mesiac či dva. Už teraz mi začína bytostne chýbať. Ale verím, že tak ako mne, chýba mnohým a že sa jedného dňa dočkáme. Zase sa stretneme na javiskách a v hľadiskách, aby sme spolu znovu zažívali očarujúce chvíle.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Simona Šaturová absolvovala Konzervatórium v Bratislave a vo vzdelaní pokračovala na majstrovských kurzoch Ileany Cotrubas vo Viedni a u Magreet Honnig v Amsterdame, s ktorou spolupracuje dodnes.

Je stálym hosťom Theátre de la Monnaie v Bruseli, kde okrem Violetty a Gildy stvárnila celý rad ďalších postáv: Ilia (Idomeneo), Sandrina (La finta giardinieria), Servilia (Titus), Ismena (Mitridate) či Lucio Cinna (Lucia Silla), najnovšie aj Donna Anna (Don Giovanni) a Grófka (Figarova svadba). Rovnako je stálym hosťom Národního divadla v Prahe. Často spolupracuje s Aalto-Musikstheater v Essene a Oper Frankfurt. Predstavila sa aj v Theater an der Wien, Teatro Colón v Buenos Aires, Magaron Athens, Theatre du Chalet v Paríži či Opéra de Monte-Carlo.

Simona Houda-Šaturová, foto: Tomas Houda

Vystupuje aj v koncertných produkciách, napríklad v Carnegie Hall s Philadelpia Orchestra, účinkovala na Salzburger Festspiele, spolupracovala s Boston Symphony Orchestra, Toronto Symphony Orchestera, Orechestre de Paris, Mníchovskou filharmóniou či Londýnskou filhrmóniou, s Orchestre des Champs-Elysés, či s Osaka Symphony.

Spomedzi významných dirigentov spolupracovala s Christophom Eschenbachom, Manfredom Honeckom, Adamom Fischerom, Charlesom Dutoitom, Herbertom Blomstedtom, Ivánom Fischerom, Jiřím Bělohlávkom, Christopehrom Hogwoodom, Tomášom Netopilom či Philipom Herreweghe.

www.saturova.com

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku