Dnes je: pondelok, 20. 8. 2018, meniny má: Anabela, zajtra: Jana

Sir Simon Rattle sa lúčil s Berlínskymi filharmonikmi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po koncerte Berliner Philharmoniker so sirom Simonom Rattlom v Berlíne (26. 5. 2018), realizuje tento vynikajúci európsky orchester „rozlúčkové turné“ po európskych veľkomestách so svojím dlhoročným umeleckým šéfom, anglickým dirigentom Simonom Rattlom. Koncerty začali v Londýne (30. a 31. mája), ďalšie boli vo viedenskom Musikvereine (2. a 3. júna), pokračujú koncertné večery v Amsterdame, Kolíne, Madride a Barcelone. Na programe budú diela dvoch súčasných skladateĺov – Hansa Abrahamsena (Dánsko) a Jörga Widmanna, (Nemecko), ďalej 1. symfónia Johannesa Brahmsa, resp. 3. symfónia Witolda Lutoslawského a 9. symfónia Antona Brucknera (s dokomponovanou štvrtou vetou).

Berliner Philharmoniker mali prvý koncert r. 1882 pod vedením dirigenta Ludwiga von Brennera. Kvalitu a postupujúci ohlas orchestru zaručili ďalšie osobnosti dirigovania – Hans von Bülow a Arthur Nikisch, ktorý obohatil repertoár o diela Brucknera, Čajkovského, Mahlera, Straussa, Ravela a Debussyho. Po smrti Nikischa viedol orchester Wilhelm Furtwängler – priekopnícky pri uvádzaní nemeckých klasikov, romantikov a súčasných skladateľov (B. Bartók, I. Stravinský, S. Prokofiev).

Herbert von Karajan, Berliner Philharmoniker,
zdroj: internet

Po 2. svetovej vojne sa dostal na čelo Berliner Philharmoniker mladý rumunský dirigent Sergiu Celibidache, ktorý pozdvihol renomé telesa, ale s ním sa aj on dostal do povedomia svetového umenia. Po smrti Furtwänglera (1954), ktorý sa r. 1952 nakrátko smel vrátiť na pozíciu šéfdirigenta, prevzal vedúcu umeleckú funkciu Herbert von Karajan. Na čele tohto špičkového orchestra, ktorého zvukovú kultúru doviedol k maximálnej kvalite a smerom ku klasickej estetike zvuku, bol plných 35 rokov. R. 1989 sa novým umeleckým šéfom stal taliansky dirigent Claudio Abbado. Vniesol do programu nové akcenty, vychádzajúce z tematických cyklov, kde vedľa klasických diel zazneli aj súčasné kompozičné skladby. Príchodom sira Simona Rattla sa do telesa vniesol nový elán. Vytvorili sa koncerty pre mladé publikum, výchovné koncerty, začali sa viac uvádzať súčasní nemeckí a európski skladatelia, založilo sa vydavateľstvo Berliner Philharmoniker Recording, ktoré dokumentuje koncerty v najvyššej zvukovej kvalite a vydáva špičkové nahrávky orchestra – o. i. cyklus symfónií Ludwiga van Beethovena pod vedením sira Simona Rattla. Založil sa video-archív, začali sa digitalizované video-prenosy koncertov. Po stránke materiálneho zabezpečenia orchestra sa Deutsche Bank stala hlavným sponzorom orchestra, na základe čoho sa zabezpečila prevádzka, poprední umeleckí hostia a enormne sa zvýšilo aj odmeňovanie hráčov. Simon Rattle a Berliner Philharmoniker sa pre svoju prácu medzi mládežou stali Vyslancami dobrej vôle UNICEF (ktorí konajú v prospech detí) – a Berlín centrom záujmu medzinárodného koncertného publika. To navštevuje koncerty nielen pre neobyčajne hodnotné umelecké programy, ale aj kvôli modernému sídlu telesa, postavenom v r. 1960 – 1963.

Sir Simon Rattle, Berlínski filharmonici
foto: Chris Christodoulou

Domov Berliner Philharmoniker je jedinečná asymetrická budova, s hlavnou koncertnou sálou v tvare päťuholníka. Rady sedadiel sa nepravidelne zvyšujú okolo pódia, ktoré je v strede haly. Veľká sála s mimoriadne kvalitnou akustikou, má kapacitu 2440 miest a Komorná hudobná sála, dostavaná až v 80-tych rokoch, má 1180 miest. Filharmónia leží neďaleko novopostaveného hypermoderného Postupimského námestia, na západ od bývalého Berlínskeho múra, na Herbert-von-Karajan Straße. (poznámka red.: virtuálnu prehliadku budovy Berlínskej filharmónie si môžete pozrieť TU…)

Sir Simon Rattle, Berliner Philharmoniker, koncertná sieň Berlínskych filharmonikov,
foto: Monika Rittershaus

Sir Simon Denis Rattle, 63-ročný anglický dirigent (ktorého treťou manželkou je česká mezzosopranistka Magdalena Kožená), vstúpil do medzinárodného povedomia v osemdesiatych rokoch min. st., ako hudobný riaditeľ Birmingham Symphony Orchestra – CBSO (1980 – 1998). Hlavným dirigentom Berlínskej filharmónie je od roku 2002 do konca sezóny 2017/2018. Ako vášnivý podporovateľ hudobnej výchovy je Rattle tiež patrónom Symfonického orchestra škôl v Birminghame, ktorý bol počas jeho pôsobenia v CBSO založený v polovici deväťdesiatych rokov. Jedným z jeho dlhoročných koncertných projektov bola séria koncertov hudby 20. storočia s názvom ,,Smerom k miléniu“. Ďalším významným úspechom v jeho čase bol presun CBSO z Birmingham Town Hall do novovybudovanej koncertnej sály Symphony Hall (v r. 1991).

Rattle uskutočnil debut s Berlínskou filharmóniou (BPO) r. 1987 predvedením Symfonie č. 6 Gustava Mahlera. V roku 1999 bol menovaný za nástupcu Claudia Abbada ako hlavného dirigenta orchestra, o čom rozhodlo 23. júna t. r. hlasovanie členov orchestra. Viacerí síce uprednostnili Daniela Barenboima, no napriek tomu Rattle vyhral konkurz. V získavaní priazne hráčov stúpol aj tým, že odmietol podpísať zmluvu, kým sa nezabezpečí spravodlivé odmeňovanie každého člena orchestra a orchester nezíska umeleckú nezávislosť od berlínskeho senátu. Dňa 7. septembra 2002 mal prvý koncert ako hlavný dirigent BPO. Uviedol skladbu Asyla, op. 17, od britského skladateľa Thomasa AdèsaMahlerovu Symfóniu č. 5, za čo dostal vynikajúce svetové recenzie. Tento program nahral aj na CD, ktoré vydalo EMI. Rattle bol zmluvne poverený vedením BPO do roku 2012, pričom v apríli 2008 hudobníci BPO odhlasovali predĺženie jeho zmluvy na ďalších desať rokov – do roku 2018. V januári 2013 však Rattle definitívne oznámil, že ďalej už nebude svoju zmluvu predlžovať. Po viac než 15 rokoch pôsobenia odchádza z Berlína za šéfdirigenta do Londýnskeho symfonického orchestra.

Rozlúčkový koncert Simona Rattla s Berliner Philharmoniker bol vo Viedni veľkou udalosťou, na ktorú sa v predstihu okamžite rozpredali všetky lístky. Koncert bol v Zlatej sále Musikvereinu v sobotu 2. júna 2018 (Widmanna, Lutosławski, Brahms) a v nedeľu 3 . júna o 11. hodine predpoludním (koncert s dielami Abrahamsena a Brucknera, ktorý recenzujem). Sála bola zaplnená na prízemí, balkónoch i galérií, ale aj na miestach pre stojacich poslucháčov. Medzi obecenstvom bolo množstvo zahraničných turistov – medzi ktorými prevažovali zvedaví, učenliví a na hudbu mimoriadne citliví Japonci.

Sir Simon Rattle, Berliner Philharmoniker, koncert vo viedenskom Musikvereine, 2018,
foto: Monika Rittershaus

Wiener Musikverein je vžité pomenovanie známej koncertnej sály vo Viedni a bežne používané meno Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni (Gesellschaft der Musikfreunde in Wien), založenej v roku 1812, ktorá je vlastníkom budovy, situovanej neďaleko komplexu Belveder. Koncertné budova bola postavená na pozemku, ktorý Gesellschaft der Musikfreunde in Wien dostal od cisára Františka Jozefa I. Ten budovu aj slávnostne otváral 6. januára 1870. Musikverein je známy vynikajúcou akustikou Veľkej sály, známej ako Zlatá sála (Goldener Saal). Je zaradená medzi tri najlepšie koncertné priestory sveta (Symphony Hall v Bostone a Concertgebouw v Amsterdame). V r. 2001 prešla budova celkovou rekonštrukciou. Má 1774 miest na sedenie a 300 miest na státie. Brahmsova komorná sála má 600 miest na sedenie.

Na programe viedenského koncertu Berliner Philharmoniker (zaradeného do Musikverein Festivalu 2018) boli „iba“ dve diela, totožné s berlínskym koncertom. Na úvod dirigoval Simon Rattle – šedivý, no v tvári mladistvý dirigent – Three Pieces for Orchestra (Tri orchestrálne kusy) od nemeckého skladateľa Hansa Abrahamsena (1952),prítomného na koncerte. Rakúsku premiéru cca 8-minútovej skladby prijalo publikum vcelku srdečne, hoci „rozkmit“ kompozičných postupov autora sa opieral o efektne prepracované rytmické štruktúry troch orchestrálnych skladieb. Základnou inšpiráciou bol skladateľovi rytmus jazzu (Boogie-Woogie v 1. skladbe; Blues v 3. skladbe) a keyboardových nástrojov (2. skladba), v ktorých zvuky klávesnice (laptop, hry na mobiloch) mnohým ľuďom svojimi detsky naivnými, no rytmicky rôznorodo pokladanými zvukmi často nahrádzajú hodnotné umenie. V skladbe, sa uplatnili jemné zvuky vibrafónu, využívaného aj v jazzovej hudbe.

Iným zážitkom bola Symfónia č. 9 d mol od Antona Brucknera. Neskororomantický rakúsky skladateľ Anton Bruckner (1824 – 1896) nestihol obrovskú symfóniu dokončiť. Všeobecne je táto symfónia považovaná za akýsi hudobný most medzi klasickou formou a novoromantickým symfonickým odkazom Gustava Mahlera, pričom obaja sa vyrovnávali s Wagnerovým kompozičným i harmonickým odkazom. V Bruckerovej hudbe priam cítiť príchod Mahlerovej vzpínajúcej sa melódie i citových odhalení, ale bez Mahlerovej irónie a sarkazmu, zato o blízkej filozofickej hĺbke oboch autorov, ktorí hľadali zmysel pozemského bytia. Bruckner ho našiel vo svojej hlbokej viere v Boha. Ale – veď aj Mahler! Brucken písal Symfóniu č. 9 d mol v rokoch 1891 – 1994, vážne chorý, bojujúc so smrťou. Nepodarilo sa mu dielo doviesť dokonca – ako kedysi Mozarovi Rekviem. Posledná časť zostala iba v náčrte. O symfónii povedal: „Ak som svoje predchádzajúc symfónie venoval milovníkom umenia, poslednú, deviatu, venujem Bohu – pravda, ak ju príjme“.

Dielo má 5 častí: 1. Feierlich, Misterioso  2. Scherzo. Bewegt, lebhaft – Trio  3. Schnell – 4. Adagio. Langsam, feierlich  5. Finale (Misterioso, nicht schnell).

Simon Rattle toto poldruhahodinové dielo(!), pripomínajúce katedrálu s mnohými stĺpmi i kľakadlami na pohrúženie, sedadlami na oddych, bočnými kaplnkami a hlavnou loďou chrámu, ktorá sa klenie vysoko do neba – teda túto vznešenú symfóniu naštudoval do najmenších detailov spamäti. Pritom dirigoval orchester, ktorý mal na pódiu i viac ako 90 hráčov. No takých, ktorí reagovali na najjemnejší pohyb dirigentových krásnych rúk. Bez afektov, grimás a tancovania, bez partitúry, ponorený celkom do hudby, zato premyslenými pokynmi dával Rattle nástupy tak jasne, že nikto nemohol neadekvátne reagovať.

Sir Simon Rattle, Berliner Philharmoniker, koncert vo viedenskom Musikvereine, 2018,
foto: Monika Rittershaus

Rattle inicioval už svoje druhé uvedenie obrovskej symfónie (r. 2012 a r. 2018). Už r. 1940 bolo rekonštruované Finale 9. symfónie Fritzom Oeserom. Dielo v tomto znení nahral Lipský rozhlas. V rokoch 1983 – 1994 symfóniu – podľa náčrtkov samotného Brucknera v nedokončenej 5. časti – sa druhýkrát pokúsili zrekonštruovať Nicola Samale a Giuseppe Mazzuca pod analýzou Benjamin-Gunara Cohrsa a Johna A. Philipsa. Simon Rattle zrejme s Finale nebol celkom spokojný, lebo dal dielo opäť zrevidovať. Podobá sa to práci reštaurátorov vzácnych obrazov, kde niektoré časti vymazal čas. V bulletine koncertu je podrobný popis histórie okolo posledného Brucknerovho diela, resp. taktov, ktoré zostali skladateľom vo Finale načrtnuté či dopísané druhými. Dielo r. 2012 naposledy revidovali muzikológovia Alfred Orel a Leopold Nowak –opäť pod vedením Benjamin-Gunar Cohrsa, vedúceho „Bruckner-Edition Wien“.

Podstatnejšie ako detaily na dokončení Brucknerovho diela je, že je to hudba s neslýchaným množstvom motívov, s ktorými vedie Bruckner hudobno-myšlienkový dialóg s Bohom. Akoby z hmly sa vynárajú motívy 1. časti, zverené spočiatku bájnym zvukom lesných rohov, ktoré splynú v bohatstve rozvedenia a rôznorodej kompozičnej práce i farieb nástrojov v celom orchestri. V 2. časti (Scherze) sa skladateľ odklonil od tradičnej rakúskej ľudovosti a vytvoril hudbu romantickej fantazijnosti. 3. časť (Schnell) je asi najrýchlejšou Brucknerovou skladbou. Bruckner sa k tomu vyjadril: „Až to počujú, budú sa nado mnou pohoršovať. Ale čo už mňa je po tom – budem už pod zemou!“ Adagio 4. časti je „labutí spev“ skladateľa, o ktorom poznamenal: „Má to byť to najkrajšie zo všetkého, čo som napísal“. Nepoznáme stupne krásy, ale táto hudba je bránou do večného pokoja. Napokon prichádza široko komentované, dokomponované Finale 5. časti – mysteriózne, vznešené, ku koncu akoby zjasnené – nevedno či taktami Brucknera, alebo jeho „dopisovateľov“. Na rozdiel od celej symfónie je táto časť v závere celkom priehľadná, akoby autor či jeho nasledovníci prišli k vyriešeniu záhady existencie človeka a jeho cesty do večnosti.

Celok symfónie je hudba veľkých myšlienok, stavby, vzruchov, citových expanzií, ale aj pokoja. Je to nielen zvukový atak na poslucháča, ale aj prestávky, stíšenia, na základe ktorých si duša oddýchne, aby sa znovu s radosťou ponorila do najkrajšieho materiálu, s ktorým pracujú géniovia: do hudby. Brucknerova 9. symfónia d mol v podaní Berliner Philharmoniker so sirom Simonomn Rattlom bola nielen zážitkom z nemeckej interpretačnej precíznosti, zvukovej jednoty veľkého symfonického orchestra, ale aj anglickej noblesy dirigenta, ktorý výsledku veľkého diela dodal vskutku rytiersku eleganciu a takú samozrejmosť podania, akú môžu prejaviť iba „šľachtici ducha“.

Sir Simon Rattle, Berliner Philharmoniker, koncert vo viedenskom Musikvereine, 2018,
foto: Monika Rittershaus

Čo bude v Berlíne ďalej?

Po Simonovi Rattlovi sa v úvode sezóny 2018/2019 očakáva inaugurácia Kirila Petrenka za vedúceho dirigenta a umeleckého šéfa Berliner Philharmoniker. Sezóna sa začne slávnostným koncertom, ktorý bude venovaný „jadru“ základného repertoáru berlínskej filharmónie: 7. symfónii Ludwiga van Beethovena a dvom symfonickým básňam Richarda Straussa. Na jar roku 2019 sa uskutoční filharmonický koncert s husľovým koncertom Arnolda Schönberga (sólistkou bude Patricia Kopatchinskaja) a Čajkovského 5. symfóniou. Berliner Philharmoniker ponúka šancu na spoluprácu ďalším známym dirigentským menám. Gustavo Dudamel bude v Berlíne dirigovať symfónie Bernsteina a Šostakoviča, Andris Nelsons uvedie Mahlerovu druhú symfóniu, silvestrovský koncert bude dirigovať Daniel Barenboim. Berliner Philharmoniker budú účinkovať aj na Veľkonočnom festivale v Salzburgu, na koncertnom uvedení Verdiho Otella pod vedením Daniela Gattiho. Po dlhšej neprítomnosti sa do Berlína vráti Valerij Gergiev. Koncerty povedú aj Herbert Blomstedt, Bernard Haitink, Mariss Jansons a Zubin Mehta. Dôležitým bodom budúcej sezóny je aj plánovaný dvojnásobný návrat sira Simona Rattla, ktorý okrem iného uvedie Bachove Pašie sv. Jána

Medzi špičkovými hosťami Berliner Philharmoniker budú klavirista Daniil Trifonov – rezidenčný umelec Berliner Philharmoniker v sezóne 2018/2019 (ktorý bude mať klavírny recitál aj v Redute – na nastávajúcich Bratislavských hudobných slávnostiach 2018), ďalej klaviristi Jefim Bronfman, Jevgenij Kissin, Paul Lewis, Radu Lupu a Katia & Marielle Labèque, huslistky Lisa Batiashvili(ová), Patricia Kopatchinská a Frank Peter Zimmerman, violončelista Alban Gerhardt a bubeník Martin Grubinger.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 3. júna 2018

video

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár