Jean-Philippe Rameau, francúzsky skladateľ z konca 17. a prvej polovice 18. storočia, je autorom viacerých originálnych úspešných baletných opier. Po dlhých rokoch zabudnutia sa im dostalo v ostatnom čase renesancie. Jednu z nich, operu Platée z roku 1745, premiérovala práve Semperova opera v Drážďanoch v inscenácii tenoristu Rolanda Villazóna. Jedno z najneobyčajnejších hudobnojaviských diel 18. storočia prinieslo do divadla výbornú hudbu a hromadu kvalitnej zábavy na javisku.
Rolando Villazón, rodený Mexičan s rakúskymi koreňmi, je zrejme človekom, ktorý sa nadchne pre všetko a dokáže nadchnúť pre vec ľudí okolo seba všetkým čo zoberie do rúk – umelcov i publikum. Je šarmantnou a vyhľadávanou opernou hviezdou, vášnivým televíznym moderátorom, autorom kníh, už osem rokov aj pozoruhodným režisérom a k tomu i umeleckým vedúcim Mozartwoche Salzburg. Takže zrejme vôbec nebolo pre neho problémom zobrať do rúk inscenáciu zabudnutej baletnej opery Platée niekdajšieho úspešného skladateľa na dvore kráľa Ludvíka XV, Jeana-Philippea Rameaua (1683 Dijon – 1764 Paríž).
Jean-Philippe Rameau (1683 – 1764),
zdroj: internet
Iba niekoľko týždňov po premiére Smetanovej Predanej nevesty, o ktorej sme písali TU…, sa tak na javisku Semperovej opery 6. apríla 2019 uskutočnil Villazónov režijný debut – premiéra pojednávajúca tiež o neveste. Ale na rozdiel od krásnej Mařenky o neveste škaredej, odpudzujúcej a napriek tomu žijúcej v presvedčení, že je neodolateľnou pre každého muža. Túžbu po láske neatraktívnej Platée (na premiére v Drážďanoch ju stvárnil vo svojom odbore jedinečný tenorista Philippe Talbot), mytologickej nymfy, postavy vegetujucej bez životodarného slnka na dne rybníka, využije škodoradostne boh Jupiter (medzinárodne vyhľadávaný mladý nemecký basbarytonista Andreas Wolf) a ďalší bohovia.
Jupiter predstiera Platée svoju lásku, plánuje s ňou svadbu, vodí ju až k potupeniu za nos… Najväčšia tragédia Platée však je, že sa sama vidí ako žena, ale je ženou v mužskom tele. To všetko vylieči zo žiarlivosti Jupiterovu manželku Junon (skalná domáca sólistka s bohatým medzinárodnym anagažmá, sopranistka Ute Selbig), ktorej dvorenie jej manžela ohavnej žene pripadá až absurdné a jej žiarlivosť je jej samotnej napokon i trápna.
J. P. Rameau: Platée, Semperoper Dresden, 2019,
Iulia Maria Dan (Thalie/Clarine), Philippe Talbot (Platée),
foto: Ludwig Olah
Platée a jej hudobná stránka
Villazónovi sa podarilo s obrovskou empatiou a s nevyčerpateľnými nápadmi sršiacou fantáziou demaskovať tento zvláštny sujet, ležiaci hlboko pod kvalitou hudby. Ak väčšina Rameauových hudobno-javiskových diel patrila v čase ich vzniku medzi nehrateľné, dnes sa nachádzajú v repertoári mnohých barokových súborov – predovšetkým francúzskych, ktorým sú bytostne blízke. Rameauova hudba je, ako sme ju počuli i v brilantnom podaní Staatskapelle Dresden, nielen doslova iskriaca, ale i zvláštna (recenzia je písaná z 1. reprízy 11. apríla 2019), takmer zanecháva za sebou barok, otvára dobu osvietenstva.
Predovšetkým zaujala jej inštrumentácia, ku ktorej patrilo aj sólové, zvukomalebné nasadenie rôznych fláut, hobojov či klarinetov. Obdivovať bolo tiež možné Rameauov orchestrálny zvuk s virtuóznymi sláčikmi, miestami neraz bližší dobovej talianskej ako francúzskej hudbe. V partitúre je uložený obdivuhodný tanečný rytmus, i nezvyklé efekty bezcharakterného, dej sprevádzajúceho zboru. A navyše je v orchestri zakomponovaná i paródia francúzskej opery.
Používanie tanečných foriem ako menuettu, gavotty či loure vyzývalo na scéne k tancu, k neprestajnému pohybu úzko korešpondujúcemu s detailmi hudby (v obdivuhodne kreatívnej choreografii medzi New Yorkom a Salzburgom pôsobiacim Francúzom Philippe Giraudeauom). Opakovane zaujal deklamačný štýl v recitatívoch (výborné čembalo Gerda Amelunga), brilantné koloratúrne až virtuózne árie a pôsobivo gradované dramatické scény. A nech neostane nepovedané, že v Drážďanoch sa Rameau predstavil aj ako skladateľ romantického srdca v krehkom orchestrálnom intermezze, patriace k vrcholom večera, počas ktorého publikum nedýchalo. Takto zarezonovala po hudobnej stránke opera Platée v Drážďanoch po prvýkrát vôbec. Ak sa Jean-Jacques Rousseau, súčasník Rameaua, o jeho hudbe v Platée vyjadril ako božskej, vieme, že sa nemýlil.
J. P. Rameau: Platée, Semperoper Dresden, 2019,
Andreas Wolf (Jupiter),
foto: Ludwig Olah
Premiéra vo Versailles v roku 1745
Z literatúry sa dozvieme, že „Rameau skomponoval svoju baletnú operu Platée pre Parížsku operu, ale premiéra fingovanej svadby v močariskách sa uskutočnila v roku 1745 vo Versailles pri príležitosti skutočnej svadby nasledovníka francúzskeho trónu so španielskou princeznou, známou svojou ohavnosťou. Pritom úloha nymfy Platée, komponovaná pre tenor, je jednou z najatraktívnejších sólových partií v rámci francúzskej barokovej opery. Na druhej strane Rameau predstavil dvornú spoločnosť kráľa Ludwiga XV. ako zbierku oportunistov bez škrupulí, ktorých nechal kvákať ako zbor žiab.“ To bola nebývalá kritika dobovej spoločnosti, ktorú v inscenácii v Drážďanoch stvárnil na celom predstavení vynikajúco sa podieľajúci Sächsischer Staatsopernchor Dresden.
Inscenačný tím
Inscenáciu, ktorá predstavila na javisku okrem iného falošnú svadbu hudobne naštudoval a dirigoval jeden z najlepších znalcov diela Paul Agnew. Je jedným z umeleckých vedúcich francúzskeho barokového ansámblu Les Arts Florissants a už sám stál ako spevák na javisku v úlohe Platée. Agnew a Villazón hľadali spoločnú reč aby prebudili do nového života mytologické postavy. Bolo o čom premýšľať a čo riešiť. Veď šlo čiastočne o komédiu, čiastočne o satiru, grotesku, ale aj tak trošku o tragédiu. Dôležité bolo hudobne i inscenačne stvárniť to trošku bláznivé dianie tak, aby prevládol humor a šarm.
J. P. Rameau: Platée, Semperoper Dresden, 2019,
Andreas Wolf (Jupiter), Philippe Talbot (Platée),
foto: Ludwig Olah
Spolu so scenáristom Haraldom Thorom a kostýmovou výtvarníčkou Susanne Hubrich sa Villazón vymanil z dvorného i neprehľadného močaristého prostredia. Mytologické story preniesol do sveta college, do presvetleného prostredia školy, školského dvora, kde splývalo privátne s verejným. Susanne Hubrich vytvorila pre školákov vkusné uniformy, pre bohov a pochlebovačov Platée extravagantné, farbou hýriace hybridné kostýmy. Na scéne v naturalistickom močiari dokonca čľapotala voda pod nohami Platée…
Platée ako travestíd
Z Platée sa stal obojpohlavný outsider, transsexuál, na scéne v Drážďanoch dominoval na záver v bielych svadobných šatách (priam ako travestie show), ktorý si hľadal miesto vo svete a súčasne sa uchyľoval do svojho súkromia. Súcit so zamilovanou Platée sa Villazónovi podarilo dosiahnuť predovšetkým vtipom, komikou, nikdy nie výsmechom. Až na tragický záver, keď Platée zistí, že bola oklamaná, sa jej situácii nikto nevysmieval. Ani Rameau hudbou! Pred citom lásky Platée k Jupiterovi ostalo dielo i jeho inscenácia mimoriadne taktná. Ale rôzne kategórie komična a vtipu prebiehali na javisku v podstate bez pauzy: stvárňovali ich v priebehu deja Thalie/Clarine (z Rumunska pochádzajúca čerstvá sólista Semperovej opery Iulia Maria Dan), Momus (stály sólista Semperovej opery a hosť prestížnych hudobných divadiel Sebastian Wartig), reprezentant drsného vtipu Satyr (popredný taliansky barytonista Giorgio Caoduro), ale hlavne La Folie (internacionálne pôsobiaca lotyšská sopranistka Inga Kalna), personifikujúca bláznovstvo karnevalovho sveta.
J. P. Rameau: Platée, Semperoper Dresden, 2019,
Sebastian Wartig (Momus), Inga Kalna (La Folie), Giorgio Caoduro (Cithéron/Satyr), Mark Milhofer (Thespis/Mercure), Philippe Talbot (Platée),
foto: Ludwig Olah
Cieľom výsmechu bola predovšetkým v librete stvárnená spoločnosť nýmf a satýrov, predstavujúcich zbor bezočivých oportunistov, ktorí sa pohybovali okolo bohov. Ako vo všetkých francúzskych operách zo 17. a 18. storočia tvoril tanec podstatnú zložku. Netancovalo sa iba na záver scén, ale tanec sprevádzal i árie, bol integrovaný do deja, postaral sa o javiskovú dynamiku celého večera. Na doskách Semperovej opery sa tančilo nepochybne ako výsledok invenčne iskriacej spolupráce choreografa Philippe Giraudeaua a režiséra Rolanda Villazóna.
Repertoárový prínos
Premiérovať operu s naznačeným dejom na svadbe vo Versailles v roku 1745 bolo nepochybne odvážne. Kráľovská nevesta si musela pozrieť fingovanú svadbu s nevestou, ktorá – podobne ako ona – sama neoplývala krásou. Kým uvedenie Rameuovej Platée bolo vo Versailles východiskom z núdze, pretože pôvodne plánované dielo nebolo hotové, drážďanská premiéra bola jarným občerstvením medzi premiérami obligátnych hudobno-javiskových diel.
Zverenie jej inscenácie multitalentovanému Rolandovi Villazónvi bolo prínosom pre celý tím. „Ballet bouffon“ s prológom a tromi dejstvami prebehol vo francúzštine s nemeckými a anglickými titulkami. Na scéne prehovoril invenčným rukopisom výbornej réžijnej – dalo by sa povedať takmer tímovej réžijnej práce. Villazón prepožičal dielu a jeho postavám mnohorakú farebnosť. On sám sa snáď skutočne do Platée zaľúbil, neustále si ju modeloval tak, aby ju previedol obdivuhodne vykreslenú celým večerom. Tenorista Philippe Talbort bol jej ideálnym, aj mimorioadne sympatickým stvárniteľom. Režisérova energia a jeho priam bezhraničná, ale nie svojvoľná umelecká predstavivosť, zanechala za sebou na celej čiare večer plný fantázie a nekaždodenného humoru. O jeho zmysluplnosti hádam nie je potrebné uvažovať, šlo o nezáväzné divadlo v divadle.
J. P. Rameau: Platée, Semperoper Dresden, 2019,
Philippe Talbot (Platée), zbor,
foto: Ludwig Olah
Vkusná inscenácia bola obsadená spevákmi, ktorí veci rozumeli a hlasovo – technicky i výrazom – bez problémov svoje úlohy zvládli. Zborovú a orchestrálnu stránku prevzali súbory, ktoré patria k spoľahlivým hromozvodom drážďanskej opery. V Semperovej opere sa doposiaľ veľmi barokovým operám nedarilo, z toho hľadiska je zaradenie Platée, aj čo sa týka interpretačných rozmerov, dosť odvážne, náročné a napokon – ak zoberieme do úvahy iba zopár plánovaných reprízových predstavení – i nákladné: zaangažovaných bolo tucet sólistov, Sächsische Staatskapelle Dresden a Sächsischer Staatsopernchor Dresden, ako i dámy a páni komparzu. O to viac potešilo, že Rameauova takmer trojhodinová Platée i Villazónov tím si vyslúžili po prvej repríze takmer premiérové ovácie a zaslúžený obdiv.
Autor: Agata Schindler
písané z 1. reprízy 11. apríla 2019
Jean-Philipe Rameau: Platée
Ballet bouffon s prológom a tromi dejstvami
Semperoper Dresden
premiéra 6. apríla 2019
Hudba: Jean-Philippe Rameau
Libreto: Jacques Autreau, Adrien-Joseph Valois d’Orville
Vo francúzštine s nemeckými a anglickými titulkami
Hudobné naštudovanie: Paul Agnew
Réžia: Rolando Villazón
Scéna: Harald Thor
Kostýmy: Susanne Hubrich
Choreografia: Philippe Giraudeau
Svetlo: Davy Cunningham
Zbormajster: Cornelius Volke
osoby a obsadenie
Platée: Philippe Talbot
Citéron/Satyr: Giorgio Caoduro
Jupiter: Andreas Wolf
Junon: Ute Selbig
Thespis/Mercure: Mark Milhofer
Momus: Sebastian Wartig
Thalie / Clarine: Julia Maria Dan
La Folie: Inga Kalna
Amour: Tania Lorenzo
Manade 1, Manade 2: Hyunduk Na, Anja Fidelia Ulrich
Sächsische Staatskapelle Dresden
Sächsischer Staatsopernchor Dresden
Dámy a páni komparzu
video
