Skladateľ s okom filmára. Umberto Giordano a pozlátko verizmu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Predstavte si smoliara, ktorý po trojnásobnom fiasku dostane poslednú šancu na reparát. A zmení život sebe, aj iným. Je to prípad talianskeho skladateľa Umberta Giordana. 12. novembra 2018 uplynie 70 rokov od jeho smrti. Nahliadnime do hodinového stroja operného verizmu a objavme, ako funguje.

Môže súťaž naštartovať umelcovi kariéru? Svedčí o jeho talente, alebo o vkuse poroty? Či si tieto otázky kládlo aj 73 mladých adeptov skladby, ktorí sa prihlásili do konkurzu o najlepšiu jednodejstvovú taliansku operu, nevieme. Vieme iba to, že 11. júla 1888, v roku, kedy meštianske domácnosti už vlastnili fonograf a prvá železničná trať križovala aj ďalekú Čínu, vypísal milánsky hudobný nakladateľ Edoardo Sonzogno súťaž o sviežu opernú jednoaktovku. Nebol to prvý pokus tohto druhu. Sonzogno si už v roku 1883 „vzal do hlavy“, že motivuje mladých skladateľov súťažou korunovanou finančnou odmenou. Tá priťahovala hudobníkov, ktorí sotva vyšli z lavíc konzervatória, ako včely med.

Načo nám treba súťaže?

O Sonzognovu cenu zabojoval aj 25-ročný Giacomo Puccini s operou Le villi na libreto Ferdinanda Fontanu. Puccini bol vtedy mladé „ucho“ v poslednom ročníku milánskych štúdií. Písal všade, kde sa len dalo: takty z Le villi sa ocitli dokonca na okrajoch novín. V pucciniovskej monografii od Arnalda Fraccaroliho čítame, že porota skladateľove zdrapy papiera zmietla zo stola a neunúvala sa ani zistiť, čo sa skrývalo v jeho čmáraniciach.

Patrón mladých talentov, nakladateľ Edoardo Sonzogno (1836 – 1920), maľba E. Fontanu, zdroj: sonzogno.it

Druhé kolo Sonzognovej súťaže sa skončilo v roku 1889 víťazstvom Cavallerie rusticany Pietra Mascagniho. O prvenstve 26-ročného dobrodruha, ktorému učebnice nevoňali a namiesto štúdia dal prednosť ekonomicky obskúrnemu životu v kočovných operných spoločnostiach, sa odrazu diskutovalo v salónoch i na rohoch ulíc. Cavalleria právom vstúpila do kmeňového repertoáru operných domov, ale čo diela, ktorým porota priklepla druhé a tretie miesto? Sú to slovníkové mená. Striebornú medailu si odniesol turínsky skladateľ Nicola Spinelli, autor opery Labilia. Tretiu priečku obsadil Vincenzo Ferroni. Autor s diplomom z Paríža vyučoval na milánskom konzervatóriu, kde prevzal katedru po mŕtvom Ponchiellim. Do Sonzognovej súťaže sa Ferroni prihlásil s opernou prvotinou Rudello.

Súťažná žatva neprešla (s výnimkou Mascagniho) sitom času. Rizikom súťaží je fakt, že víťazi z rôznych príčin nenaplnia očakávania, ktoré sa do nich vkladajú a ich raketa havaruje skôr, než stihne vyletieť. Cieľom súťaží nie je výhra. Je to vyvolanie efektu motivácie. Motivus v latinčine súvisí so slovesom movere, hýbať sa. Načo sú dobré súťaže? Dávajú „do pohybu“ časť spoločenského vedomia a aktivizujú účastníkov, aby bojovali za svoj úspech prostredníctvom hmatateľného, konkrétneho (a v športe i merateľného) výsledku. Krútiace sa koleso motivácie prinútilo chopiť sa pera aj ďalšieho skladateľa, ktorého meno nezaspalo na dne encyklopédií. V Sonzognovej súťaži skončil v prvej šestke. Kto bol Umberto Menotti Maria Giordano, ktorý vyšiel do boja s operou Marina?

Umberto Giordano (1867 – 1948),
zdroj: internet

Hudba sa píše pre doktorov aj pre oslov

„Spievaj! Hudba sa má komponovať pre všetkých, pre doktorov aj pre oslov!“ Tieto slová skladateľ a pedagóg Paolo Serrao kládol na srdce svojmu elévovi Francescovi Cileovi (z ktorého vyrástol autor opier Adriana Lecouvreur a L’Arlesiana). Serrao bol od roku 1878 riaditeľom konzervatória v Neapoli. Do mesta sirény Partenope privandroval na štúdiá aj Umberto Giordano, ročník 1867, pôvodom z Foggie v talianskej Apúlii. V Serraovej triede skončil tiež Franco Alfano (autor záveru Pucciniho Turandot) a Luigi Denza (skladateľ široko-ďaleko populárnej canzonetty Funiculì funiculà).

Umberto Giordano si od Sonzogna neodniesol vavrínový veniec, ale ako najmladší účastník bol priam magnetom priťahujúcim obchodné ego vydavateľa. Sonzogno si u mladého skladateľa objednal operu na nastávajúcu sezónu 1891/92. Giordano si vybral neapolský námet. Zhudobnil naturalistický, až brutálny príbeh Mala vita (Zlý život) od neapolského básnika Salvatore Di Giacoma (poznáme ho napríklad ako autora veršov Tostiho najznámejšej piesne Marechiare) a Goffreda Cognettiho. Libreto napísal Nicola Dasupro.

Farbiar Vito trpí na tuberkulózu. Kľakne si pred kríž a sľubuje Bohu, že ak mu Hospodin vráti dar zdravia, vezme si za manželku prvú prostitútku, ktorú stretne na ulici. Vitovej vydatej milenke Amalii sa to nepáči. Farbiar spoznáva kurtizánu Cristinu, ktorá sa s ním pokúsi o nový začiatok. Vito však nedokáže odolať zvodom Amalie, poruší svoj sľub a modliaca sa Cristina sa s plačom vracia do domu hanby… A všade navôkol znie veselá hudba piesňového festivalu Piedigrotta. Príbeh, ktorý by sme mohli zaradiť do jedného košiara k Verdiho Traviate a Pucciniho Lastovičke, však auditórium v rímskom Teatro Argentina 21. februára v roku 1892 nenadchol. Giordano načrtol operný trojuholník v mascagniovských farbách. Vito však nie je svätec, ale vypočítavý muž, ktorý si chce „kúpiť“ zdravie v zmysle starorímskeho do, ut des (dám, aby si dal), Cristina sa vráti k neresti a Amalia je vydatá žena, ktorá sa nechce vzdať náklonnosti svojho milenca. Ktorej z týchto postáv máme držať palce?

Návrh scény k 1. dejstvu opery Mala vita Umberta Giordana,
zdroj: wikimedia.org

Ani z hudby v ten večer nikto neodpadol. Hviezdny pár Gemma Bellincioni – Roberto Stagno (protagonisti premiéry Mascagniho Cavallerie rusticany) nedokázal zabrániť bučaniu publika. Priaznivejšieho prijatia sa Mala vita dočkala mimo Talianska v nemecky hovoriacich mestách. Giordano si bol istý kvalitami juvenilnej práce a v roku 1897 ju pod názvom Il voto (Sľub) opätovne uviedol v Miláne. Ani revidovaná verzia sa nezrodila pod šťastnou hviezdou. Hudobná obec ju zobrala na milosť až v roku 2002, kedy Mala vita odznela na pôde Teatro Umberto Giordano v skladateľovej rodnej Foggii v novodobom naštudovaní Angela Cavallara.

Kto je dobrý, a kto zlý?

Prvý krok vo svete opery bol pre Giordana potknutím sa, ale nie pádom. Pre tretiu operu si zvolil „osvedčenú“ historickú fabulu, ktorú zhudobnil už Donizetti v podobe Marie di Rohan. Giordanova verzia sa volá Regina Diaz a zavedie nás do Neapola začiatku 18. storočia. Hlavným hrdinom drámy je gróf Mario Sanseverino. Ten má plné zuby španielskej nadvlády nad Neapolským kráľovstvom. Jeho hnev zmierňuje pohľad na krásnu Mariu, manželku španielskeho miestodržiteľa, s ktorou udržiava milenecký vzťah. Mariin manžel Ferrante uvažuje o usmrtení svojej ženy, milenec však prekazí manželove zámery. Rozzúrený Ferrante vyzve Maria na súboj, zabije ho a svoju manželku deportuje do kláštora. V denníku La Stampa sa 6. marca 1894, deň po premiére na neapolskej pôde, písalo, že skladateľovi sa ušlo „veľa potlesku a žiadostí o bis, opakovanie význačných kusov.“ Opera, ktorej libreto „ukuli“ autori veršov Sedliackej cti Giovanni Targioni-Tozzetti a Guido Menasci, štartovala so cťou, ale po prvej repríze ju divadlo kvôli nízkej návštevnosti odložilo ad acta. Donizettiovská zápletka nepatrila do veristických rúk.

Autogram Umberta Giordana s citáciou z opery Marcella,
zdroj: lubranomusic.com

Nie je to kvôli tomu, že celý verizmus sa kúpe v krvi. Aj medzi skladateľmi mladej talianskej školy sa nájde niekoľko romantizujúcich a sentimentálnych pováh. Veď Mascagniho L’amico Fritz je opera plná neobelcantovskej lyriky a populárny tenorový žalospev Anch’io vorrei dormir così z Cileovej Arlézanky je pastorálna selanka. Novinkou veristov nie je ani tak záľuba v krutosti, ako vedomé zahmlievanie a stieranie rozdielu medzi „dobrými“ a „zlými“ opernými postavami. Platí to aj pre Giordana. Veristi, povzbudení výdobytkami psychológie Siegmunda Freuda, kreslili svojich hrdinov ako väzňov pudovosti, ktorí môžu paralelne konať kladne, i záporne. Aj taká cnostná žena, akou je Pucciniho (anti)veristická Tosca, má v sebe zakódovaný čierny softvér chronickej žiarlivosti, a zloduch Scarpia je estétom, ktorý vie oceniť kvalitné víno a dobrú hudbu (so záujmom počúva Toscinu kantátu). Schopnosť oceniť krásu je podľa idealistov znakom kryštálového vkusu a kultivovaného ducha. Ale Scarpia je predsa sadista! Dedičný hriech, peccatum avitum, je čiernou škvrnou ľudského ja. Nikto sa nerodí svätý, ani zatratený. Veristi preto spálili škatuľky, ktoré triedili divadelných hrdinov na svätcov a „záporákov.“

Starí Rimania si mysleli, že krásne je to, čo má usporiadaný tvar. Umelecké dielo je formosum, „dobre formované“ (rumunčina ako jediná z románskych jazykov zachovala tento klasický výraz v každodennom slovníku v podobe adjektíva frumos, krásny). Krásne je to, čo má formu, napríklad zlatý rez v architektúre alebo harmonická rezonancia planét vo vesmíre v predstavách stredovekých hudobných teoretikov (musica mundana, hudba sfér). Klasické myslenie bolo pre dekadentné oči a uši mladej talianskej školy neželaným dedičstvom. Balvanom, ktorý treba zhodiť kamsi do inferna. Veristi nehľadali krásu, preto im bola cudzia i forma. Árie zomleli na arióza, recitatívy na parlando.

André Marie de Chénier (1762 – 1794), hrdina opery Andrea Chénier,
zdroj: internet

Básnik na šibenici

Synopsa štvrtej Giordanovej opery Andrea Chénier svojím spôsobom nadväzuje na skladateľov antecedentný kompozičný pokus. Opäť máme dočinenia s príbehom z dejín, a nie z autorovej súčasnosti, ako je to v prípade známych „dvojičiek“ Cavalleria a Pagliacci. Chénier má veľké srdce poeta. Ako všetky veristické postavy, aj on má tienisté stránky: je rebel, agitátor a populista.

Revolučný básnik z Giordanovej opery má svoj historický náprotivok menom André Marie de Chénier. Narodil sa v tureckom Konštantínopole, bývalom hlavnom meste Byzancie v roku 1762. Ako sa budúci francúzsky patriot ocitol v meste na Zlatom rohu? Jeho otec Louis, rodený Okcitánec z Limoux, odišiel do Orientu za prácou a venoval sa dovozu textílií z krajiny galského kohúta do Turecka. Básnikova matka Elisabetta Lhomaca mala v rodokmeni Grékov i Kataláncov, helénske gény však zvíťazili a hlásila sa za Grékyňu. Ekonomická kríza v roku 1765 donútila Chénierovcov s piatimi deťmi na krku opustiť Turecko a hľadať uplatnenie vo Francúzsku. André Chénier sa v krajine svojich predkov cítil ako ryba vo vode. Čoskoro ho začala zaujímať literatúra a ako 16-ročný dokázal plynule čítať starogrécku literatúru (vrátane Homéra) v origináli (!). Gréčtinu mal „v krvi“ po matke.

Literárne sklony začal prejavovať aj jeho brat Marie-Joseph Blaise de Chénier. Bol to on, kto napísal verše revolučnej hymny Chant du départ zhudobnenej v roku 1794 dvorným skladateľom revolúcie Étiennom Méhulom. Marie-Joseph Chénier na rozdiel od brata Andrého neskončil pod gilotínou. Medzi jeho neprajníkmi sa povrávalo, že politicky aktívny Marie-Joseph nepohol ani prstom, aby zachránil brata z pazúrov smrti, a zbabelo mlčal, keď André Chéniera vliekli na popravisko… Na rozdiel od opernej postavy však nemal po svojom boku spriaznenú ženskú dušu Maddalenu da Coigny.

Giuseppe Borgatti (1871 – 1950), tenor, Giordanov prvý Chénier
zdroj: internet

Giordano napísal Chéniera po presťahovaní sa do tepny dobového operného života, do Milána. Hrozilo, že skončí na dne šuplíka. Giordano s povesťou skladateľa-smoliara dostal poslednú príležitosť na reparát. Dráma na libreto Luigiho Illicu po prvý raz vtiahla divákov do víru Veľkej francúzskej revolúcie dňa 28. marca 1896 v milánskej Scale. Bol to jednoznačný triumf. Dirigent Rodolfo Ferrari, zapálený wagnerián, sotva ustrážil, aby predstavenie neprekročilo hranicu gýču. V kostýme titulného hrdinu však našiel spriaznenú dušu, dramatického tenora Giuseppe Borgattiho, a jeho taktovka nebola chladná. Borgatti sa do dejín talianskej interpretačnej praxe zapísal ako Pucciniho premiérový Cavaradossi a vôbec prvý umelec románskeho pôvodu, ktorý v roku 1904 dostal pozvanie na wagnerovský festival v Bayreuthe.

Matriošky v talianskom kabáte

Láska ti bráni nemilovať. Amor ti vieta di non amar. Najznámejšia fráza z Giordanovej „ruskej“ opery Fedora zaznela z úst Enrica Carusa, ktorý sa v premiérový večer v roku 1898 stal na chvíľu grófom Lorisom Ipanovom. V centre sujetu podľa drámy Victoriena Sardoua stojí femme fatale Fedora Romazovova, ktorej zavraždia budúceho manžela. Zo zločinu je podozrievaný gróf Ipanov. Ten Fedorinho snúbenca Vladimíra Andrejeviča skutočne usmrtil, ale nie kvôli Fedore. Loris zistil, že Vladimír bol milencom jeho ženy Vandy, a zahorel po pomste. Keď Fedora zistí, že Loris nespáchal na jej ženícha politický atentát, ale homicídium bolo pre grófa „vecou cti“, odpustí mu. Súhrou okolností však Fedora zapríčiní smrť Lorisovho brata. Neznesie výčitky svedomia a siahne si na život.

Charizma tenora Carusa v nemalej miere prispela k úspechu diela, ktorého libreto vzišlo spod rúk Artura Colauttiho. Tu vidíme ďalší znak verizmu: presun ťažiska z tvorcov na interpretov. To je dôvodom, prečo sa Giordanove opery dočkali veľmi priaznivého prijatia za jeho života, ale po smrti skladateľa ich aureola začala blednúť. Giordano potreboval do svojich opier hviezdy. Diváci už nechodili do divadla zo zvedavosti, čo zaujímavé im naservíruje ich obľúbený skladateľ, ale sliedili, kedy zazrú na plagáte svojho speváckeho favorita (v čom ten-ktorý idol vystupoval, začínalo byť sekundárne). Áno, aj v minulosti malo auditórium svojich speváckych vyvolencov. Ale nemalo to, čomu sa tešili vokálni hrdinovia veristickej éry: fonograf a gramofón. „Čertove mašinky“ v prvých dekádach 20. storočia priniesli umenie popredných operných sólistov trebárs aj do kuchyne a umocnili kult hviezdy natoľko, že meno skladateľa sa na plagátoch písalo menšími písmenami, než mená interpretov.

Umberto Giordano (1867 – 1948) na sklonku života,
zdroj: internet

Do ruských vôd Giordano načrel ešte raz s operou Siberia (Sibír), ktorú po premiére v roku 1903 dávala parížska Opéra vo francúzskom preklade. Aj Siberia prešla „recyklačným rešetom“ a v roku 1927 sa dočkala druhej verzie. Giordanove ďalšie symfonicky sýte opery, z ktorých vyniká komická Madame Sans-Gêne uvádzaná v roku 1915 v Amerike, status autora síce neohrozili, ale ani nezvýšili jeho kredit. Zomrel 12. novembra 1948 v Miláne a jeho posledná a nedokončená javisková práca La festa del Nilo je deravým kabátom, ktorý potrebuje záplaty.

Epilóg

Umberto Giordano napísal 13 opier (vrátane torza labutej piesne). Časť z nich stála a padala na tom, čo francúzsky filozof Guy Debord nazval „spoločnosťou spektáklu“ (La sociéte du spectacle). Moderná spoločnosť sa živí vizuálnymi podnetmi, okom filmára. Ľudia podliehajú (falošným) obrazom, aby utiekli pred vztýčeným prstom reality. Verizmus chcel stáť na strane pravdivosti (talianske vero znamená pravda), avšak vo svojom boji proti idealizmu nevedomky pripravil pôdu pozlátku a tomu, čo Česi nazývajú „podívaná“ a Američania „show“.

Kde sa ľudia stretnú, tam dochádza k názorovým potýčkam. Iskrí to. Ale keď prvotná búrka prehrmí, nastupuje rozum, ktorý káže hľadať súlad a súhlas. Z tejto predstavy je odvodené latinské conventio, známe aj v slovenskom vokabulári: konvencia. Konvencia je zaužívané pravidlo, ktoré vzniklo z prieniku myšlienok, z názorového konsenzu a stretnutia mnohých generácií „v duchu a pravde“. Búral Giordano konvencie? Áno, aj nie.

Umberto Giordano (1867 – 1848) a Enrico Caruso (1873 – 1921),
Carusova kresba s prvými taktami tenorovej árie z Fedory,
zdroj: internet

Zvyk je železná košeľa, hovorí slovenské príslovie. Ak sa táto košeľa zmení na bezduché klišé, stáva sa príťažou, tlačí, omína a spôsobuje rany. Umberto Giordano a jeho kolegovia cítili, že si treba zobliecť železnú košeľu (hudobného) zvyku, že romantizmus sa vyčerpal a spoločnosť kráča inými cestami. Umelci však zistili aj to, že ak si túto košeľu konvencií zoblečú a roztrhajú ju na franforce, zostanú nahí… Verdi rýchlo zaodel svoju nahotu do demokratického rúcha ušľachtilého realizmu. A Giordano? Žiadny „hudobný oblek“ mu nebol dosť dobrý. Jeho hudobnodramatické dedičstvo je preto veľmi rôznorodé. Nájdeme v ňom extatické kantabilné pasáže i typicky útržkovité tvary blížiace sa prozódii reči, veľké historické ideály aj drsné scény zo sveta „malých“ ľudí, francúzsku Marseillaisu i ruský folklór, tragiku aj komiku. Dnes je skvelý, zajtra podpriemerný, pozajtra bravúrny. Giordanovo dielo nemá podobu rastúceho geometrického radu, ale sínusoidy. To je jeho devízia, a zároveň slabosť.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Giordanova mladícka opera Mala vita ožila pod taktovkou Angela Cavallara. V titulných partoch Vita, Cristiny a Amalie počujeme Maurizia Grazianiho, Paolu Di Gregorio a Mariu Miccoli. Dielo odznelo na doskách Giordanovho divadla v skladateľovom rodisku Foggia. V rodnom meste má Giordano aj sochu a námestie.

Niektoré opery Umberta Giordana sú krátke (Fedora a Siberia majú iba cca 1 a pol hodiny), pretože skladateľ sa vyjadruje v útržkovitej forme, akoby chcel hudbou ilustrovať rýchly spád imaginárnych strihov filmovej kamery. Opera Marcella z roku 1907 má len niečo vyše hodiny. Tenorová ária z tejto opery je ako šperk stratený v piesku. Skladbu nahral v roku 1938 nezabudnuteľný tenore di grazia Tito Schipa.

Aká by to bola spomienka na Umberta Giordana bez Andrea Chéniera? Sopránová ária La mamma morta prekročila hranice operného druhu a stala sa súčasťou soundtracku k filmu Philadelphia z roku 1993. Koncertné uvedenie Andreu Chéniera, ktoré sa konalo 21. 8. 1989 v brazílskom Sao Paole je veľmi zaujímavé: v menších úlohách tu môžeme spoznať brazílskych spevákov, ktorí nikdy nevykročili do Európy za veľkou kariérou. Nahrávka zároveň dokumentuje umenie veľkého brazílskeho barytonistu Fernanda Teixeiru v úlohe Gérarda. Bol impozantným barytónom verdiovského typu, ale vyhýbal sa zvukovému štúdiu. Traduje sa, že nikdy nespravil ani jednu štúdiovú nahrávku. V hlavnej postave básnika Chéniera sa predstavil rumunský epigón Del Monacovej školy Corneliu Murgu, Maddalenou je talianska Američanka Aprile Millo.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár