Sklamanie z Barcelony

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pri nedávno ukončenej návšteve Barcelony som sa chystal navštíviť poslednú reprízu údajne veľmi úspešnej inscenácie Massenetovej opery Werther (réžia Willy Decker, dirigent Alain Altinoglu). Na jej januárovej premiére Piotr Beczała musel zopakovať slávnu Pourquoi me reveiller. Predstavenie, na ktoré som si objednal vstupenku, bolo však zrušené, a tak som si musel nájsť náhradný program.

Najprv som si na rádiostanici Catalan Musica vypočul priamy prenos Verdiho Rigoletta z MET. Opäť sa potvrdilo, že nie všetko, čo má teoreticky visačku najvyššej kvality, ju musí mať aj v skutočnosti. Najlepšie spievala aj na Slovensku známa (vďaka agentúre KAPOS) Oľga Peretyatko. Americký tenorista Stephen Costello nespieval zle, no jeho vojvoda ďaleko zaostával za úrovňou kreácie Petra Dvorského spred tridsiatich rokov. Najväčším sklamaním pre mňa bol Zejko Lucic v titulnej úlohe. Známy verdiovský barytonista ma už pred pár rokmi ako Rigoletto v Theatre Bastille nijako nenadchol, no tento raz spieval vyslovene zle. Jeho spevu chýbalo potrebné verdiovské legáto, hlas znel tvrdo a mierne unavene a vysokým tónom (aj keď nie vždy napísaným skladateľom, ale tradíciou udomácneným) sa ostentatívne vyhýbal. Priam katastrofálne znel hlas interpretky slúžky Giovanny.

Ako prechod k ďalšiemu opernému zážitku som si zvolil zborový koncert telesa pracujúceho pri nemocnici Vall d’Hebron (na predmestí Barcelony), ktorý sa konal v nádhernom secesnom komplexe Sv. Pavla a Sv. Kríža. Spev zboru však pôsobil značne provinčným dojmom (s častými intonačnými kazmi) a dramaturgicky sa orientoval na ľudové piesne Baskov, Kataláncov, Španielov a Francúzov. Kuriozitou bola česká Okolo Hradišťa a umelecky najpôsobivejším číslom programu bol židovský protest song volajúci po mieri.

Koncert v Palau de la Música v Barcelone, 2017,
Alberto Caces, Laura del Río, Gabriela Zabala, Sergi Giménez, Orquestra Da Capo, Cor NovAria,
foto: Jose Mercado

V krásnom Palau de Musica, v ktorom vystupujú tak lokálni umelci ako najväčšie hviezdy (napríklad Anna Netrebko), som bohužiaľ mal šťastie na tých prvých. Hoci na koncerty operných árií nepozerám tak cez prsty ako podaktorí naši priaznivci opery, vyžadujú si tieto podujatia skvelú interpretáciu a objavnú dramaturgiu zloženú z ukážok z opier, na ktoré sa či už právom či neprávom v repertoároch operných divadiel zabúda. Túto druhú podmienku ale spĺňala len ária Orontea z Verdiho Lombarďanov. Inak sme počúvali spievané ukážky z Carmen, Bohémy, Tosky, Madama Butterfly, Trubadúra, Traviaty, Dona Carlosa a Rigoletto, a aj duet Lakmé a Malliky sa v posledných rokoch stal tak populárnym, že ho za dramaturgické nóvum už ani nemožno označiť. Sólový spev doplnili štyri zbory z Verdiho opier, z ktorých dobre vyznel zbor cigánok a toreadorov z Traviaty, zato v prídavku ešte raz zopakovaný Zbor židov pôsobil mdlo. Pokiaľ ide o orchester, ako sprievod spevákov ako-tak obstál, no pokúšať sa s 26-členným orchestrom (z toho len 12 sláčikov) o overtúru k Barbierovi zo Sevilly bola riadna trúfalosť. Všetci traja sólisti boli úplne neznámymi spevákmi. Jasne najslabším bol tenorista Sergi Giménez, veľmi priemernú úroveň mali o poznanie lepšie výkony sopranistky Laury del Rio a barytonistu Alberta Cazesa. Až neadekvátne búrlivé boli reakcie publika, čo je v meste, kde vystupujú najväčšie operné hviezdy naozaj paradoxné. Veď ak sa mi podarí v júli navštíviť tamojšiu inscenáciu Verdiho Trubadúra, mohol by som zažiť výkony tenoristu Bertiho, barytonistu Ruzinskeho, basistu Colombaru, sopranistky Wilson (víťazka súťaže Francisca Viňasa z roku 2011), mezzosopranistky Cornetti a dirigenta Callegariho. To bude, dúfam, víno z iného súdka.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár