Skvelý výškar, pracant, obetavý kolega. Jiří Zahradníček zomrel pred 20 rokmi

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Znie to až neuveriteľne, ale počas šiestich rokov pevného angažmánu v Opere Slovenského národného divadla vytvoril vyše dvadsaťpäť postáv. V sezónach 1964 – 1969 bol jej univerzálnym pilierom a jedným z najmilovanejších sólistov. Jeho vysoké C dodnes znie ako kritérium. Jiří Zahradníček skonal v Prahe pred dvadsiatimi rokmi, 8. apríla 2001.

Narodil sa 22. 11. 1923 v Novom Bydžove (okres Hradec Králové) a k veľkým postavám dramatického spinto tenora sa prepracoval krok za krokom. Pevnému bratislavskému angažmánu Jiřího Zahradníčka predchádzali dve sezóny pravidelného hosťovania z ostravskej opery, kde pôsobil v rokoch 1959 – 1963. Ale ani ostravské Štátne divadlo (dnes Národné divadlo moravskosliezske) nebolo prvou zastávkou na Zahradníčkovej umeleckej dráhe. Nepotreboval žiadne oficiálne školy a predsa, či práve preto (?), sa od reprezentantov českej vokálnej estetiky líšil.

Jiří Zahradníček (1923 – 2001), zdroj: Archív SND

V dorasteneckom veku spieval tanečné piesne, no ešte pred svojou dvadsiatkou nastúpil ako zborista do libereckej nemeckej opery. Natrafil na výborného pedagóga Vojtěcha Bořivoja Aima, ktorý ho zasvätil do techniky, ktorou dokázal zdolávať všetko. Keď sa po oslobodení sformoval český súbor, Jiří Zahradníček sa stal jeho sólistom. Tam sa zrodili jeho prvé postavy. Od záskoku ako Vaška v Predanej neveste, cez Toníka v Dvoch vdovách, Varnemana v Braniboroch v Čechách, až po tie, ktoré ho sprevádzali celou kariérou. Napríklad Rudolf v Pucciniho Bohéme, alebo Manrico vo Verdiho Trubadúrovi.

Druhou zastávkou – v období 1953-1959 – sa stala Opava. V tom čase operný súbor so širokým repertoárom poskytol Jiřímu Zahradníčkovi celý rad zaujímavých postáv. Z diel českých skladateľov (Jeník v Predanej neveste, Lukáš v Hubičke, Princ v Rusalke) i svetových, ku ktorým patril Florestan z Beethovenovho Fidelia, Max vo Weberovom Čarostrelcovi, Pedro v D´Albertovej Nížine, Herman v Čajkovského Pikovej dáme, Gounodov titulný Faust, Offenbachov Hoffmann, ba aj Rossiniho Gróf Ory. Univerzálnosť umelca bola zjavná už v tejto etape. Počas opavských rokov študoval súkromne u Josefa Schwarza-Vlasáka.

Z Opavy nebolo ďaleko do Ostravy, kde najskôr pravidelne hosťoval a od roku 1959 do 1963 pevne zakotvil. K úlohám z jeho repertoáru pribúdali ďalšie, zväčša už v odbore spinto tenora. K novým smetanovským z českej tvorby pribudol Janáček (Kaťa Kabanová, Jej pastorkyňa, Vec Makropulos) a hlavne sa rozšírila Zahradníčkova možnosť vyniknúť v talianskych operách. Pre ne disponoval farbou, štýlovým frázovaním a suverénnymi výškami.

B. Smetana: Dalibor, NDM Ostrava, 1964, Jiří Zahradníček (Dalibor), Čeněk Mlčák (Vladislav), foto: František Krasl/Archív NDM Ostrava

Trubadúrovi či Bohéme sa pridávali Puccciniho Cavaradossi, Pinkerton a Rinuccio, Verdiho Arrigo v Sicílskych nešporoch, Don Carlos, ale aj Arnold v Rossiniho Viliamovi Tellovi. Z nemeckej tvorby zasa Bacchus v Straussovej Ariadne na Naxe a Walter Stolzing z Wagnerových Majstrov spevákov norimberských. Obdivuhodná šírka repertoáru tamojšieho divadla!

Počas ostravského angažmánu si Jiřího Zahradníčka všimla aj bratislavská opera. Hoci sa traduje, že v polovici 60. rokov bol stav v tenorovom odbore silno obsadený, nebolo to celkom tak. Jedna generácia odchádzala a do hlavných postáv dramatickejšieho charakteru protagonisti chýbali. Zahradníček po dvojročnom hosťovaní sa v roku 1964 stal sólistom, ktorý si po svojej štyridsiatke priniesol obrovské penzum rolí. Mohol hneď vstúpiť do RusalkyPredanej nevesty, do BohémyToscy, do CarmenEugena Onegina.

Titulnú rolu v novom naštudovaní Offenbachových Hoffmannových poviedok, či Manrica v Trubadúrovi (obe 1963) spieval ešte ako hosť a pevnosťou i dramatickým kovom vysokej polohy si razom získal dôveru vedenia i publika. V premiére Verdiho Maškarného bálu (dirigent Viktor Málek, réžia Július Gyermek) spieval Riccarda v alternácii s Imrichom Jakubekom. V partnerstve s Leonorou Margity Česányiovej a Lunom Bohuša Hanáka sme mohli byť hrdí na náš „taliansky“ ansámbel. V Smetanových Dvoch vdovách Jiří Zahradníček vytvoril jemu blízku rolu Ladislava Podhajského.

B. Smetana: Dvě vdovy, Opera SND, 1964, Jiří Zahradníček (Podhajský), Gejza Zelenay (Mumlal), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Nasledujúci rok 1965 bol preňho doslova maratónskym. Vo februári sa zablysol ako Don Alvaro vo Verdiho Sile osudu, v máji bol vysoko ceneným Eleazarom v Halévyho Židovke a po divadelných prázdninách, s odstupom dvoch mesiacov, ho obsadili do diametrálne odlišných úloh. Prvou bol pohyblivý belcantový Lindoro v Rossiniho Talianke v Alžíri, druhým veristický Calaf z Pucciniho Turandot. A aby toho nebolo málo, ešte na Vianoce v premiérovom naštudovaní Dvořákovho Čerta a Káče, bol sympatickým Jirkom. Isteže, nie každá rola mu bola šitá na mieru, no vďaka technike, muzikálnosti a brilantným výškam, vedel plynulo prejsť z koloratúrneho Rossiniho do dramaticky vypätého Pucciniho.

Prečítajte si tiež:
Jiří Zahradníček a Opera SND
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)

Pamätníkom ostanú asi natrvalo vryté predstavenia Turandot (najmä strhujúca „hádanková“ scéna) s protagonistami Hanou Svobodovou-Janků a Jiřím Zahradníčkom. Po dvoch trocha menších úlohách v Straussovej Ariadne na Naxe (Brighella) a Menottiho Konzulovi (Kúzelník), mu dramaturgia naplánovala ďalšie „kotrmelce“.

V roku 1967 sa na program v jednom obsadení dostal Gróf Ory od Gioachina Rossiniho, samozrejme so Zahradníčkom v pohyblivom titulnom parte a na jeseň toho istého roku obliekal kostým Andrea Chéniera v rovnomennej opere Umberta Giordana. Verizmus, kde mohol uplatniť pevnosť materiálu, dramatické linky kantilény a objemné kovové výšky, mu sadol oveľa viac. V sezóne 1967/1968 vystriedal Giordana opäť Rossini, tento raz Almaviva v Barbierovi zo Sevilly a v jej závere Rinuccio, so žiarivou áriou o kvitnúcej Florencii, v Pucciniho Giannim Schicchim.

G. Rossini: Gróf Ory, Opera SND, 1967, Jarmila Smyčková (Grófka Adela), Jiří Zahradníček (Gróf Ory), Elena Kittnarová (Isoliero), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Napriek tomu, že sme Jiřího Zahradníčka stretávali na javisku zväčša aj viackrát v týždni, ba pri mnohých záskokoch aj deň po dni, nehrozilo, že by sa zunoval. Ak sa aj občas prejavila menšia sviežosť strednej polohy (popri Bratislave hosťoval pravidelne v Brne, Ostrave a občas aj v Prahe), tak výškami zakaždým fascinoval. Taká Manricova stretta z Trubadúra, s dvoma vysokými C, bola vždy tým pravým orechovým.

V poslednej regulárnej Zahradníčkovej sezóne v SND (1968/1969) sa už schyľovalo k uzatvoreniu historickej budovy pre rekonštrukciu a zároveň zníženiu počtu predstavení. Jeho poslednou premiérou bol Pollione v Belliniho Norme (ostal v ňom sám, pretože alternujúci Imrich Jakubek v máji 1969 podľahol ťažkej srdcovej chorobe), krásnej inscenácii Branislava Krišku. A ešte si zahosťoval na Novej scéne ako Lehárov Su-Čong v Zemi úsmevov.

V. Bellini: Norma, Opera SND, 1969, Jiří Zahradníček (Pollione), foto: Jozef Vavro/Archív SND

V roku 1970 prijal krátkodobé angažmán v Kráľovskej opere Oslo (stvárnil tam Erika v Blúdiacom Holanďanovi, Mascagniho Turiddu, Beethovenovho Florestana a dvojpostavu v Dallapiccolovom Väzňovi), no na hosťovania sa vracal aj naďalej. Po návrate z Osla konečne ponúklo 47-ročnému „kráľovi vysokého C“ pevné angažmán aj pražské Národné divadlo. Jiří Zahradníček bol jeho sólistom od 1. 9. 1970 do konca roka 1990, no ešte v ďalších sezónach vystupoval ako hosť.

Prvá československá scéna získala umelca s obrovským repertoárom, schopného pohotovo vstúpiť do akejkoľvek inscenácie. V Prahe sa vrátil k mnohých talianskym (pribudol k nim Des Grieux v Pucciniho Manon Lescaut), francúzskym, nemeckým (opäť Wagnerov Stolzing a Straussov Bacchus), ruským (Herman v Pikovej dáme) a pochopiteľne českým postavám. Na zenite kariéry naštudoval aj nové úlohy. Napríklad v Brittenovom Petrovi Grimesovi technicky a výrazovo náročný titulný part.

G. Puccini: Manon Lescaut, ND Praha, 1980, Jiří Zahradníček (Des Grieux), foto: Jaromír Svoboda/Archív ND Praha

Nezabúdal ani na Slovensko a keď chcel vtedajší riaditeľ banskobystrickej opery Jaroslav Blaho „prizdobiť“ novú inscenáciu Madama Butterfly (1979), pozval si do gala obsadenia 2. premiéry Magdalénu Blahušiakovú a Jiřího Zahradníčka.

Dôchodkový vek ho nenasmeroval na odpočinok. S chuťou a vervou sa pustil do nových rolí „druhého“ fachu. České diela ich ponúkajú nadostač, takže z hlavných úloh v Tajemnství, Čertovej stene či Jakobínovi sa prevtelil do charakterového Skřivánka, Michálka i Bendu. V Borisovi Godunovovi prešiel od Dimitrija k Misailovi, v Turandot od Calafa k Altoumovi, ba zhostil sa aj Mozartovho Monostatosa či Verdiho Cajusa vo Falstaffovi.

Prečo sa k Jiřímu Zahradníčkovi pri príležitosti 20. výročia jeho smrti vraciam? Veľmi jednoduché. Bol jedným z mála tenoristov, na ktorých „sa chodilo“. Malo ho rado nielen publikum, ale aj kolegovia za ochotu zaskočiť. Bol veselý, priateľský, trocha bohémsky. V roku 1999 mu v Prahe udelili Cenu Thálie za celoživotné majstrovstvo. Bratislava mala dosť príležitostí vychutnať si jeho umenie a preto v našich spomienkach ostáva najmä ako vzácny kráľ nezlyhávajúceho vysokého C.

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár