Slasti a nemenej strasti V+W sa Slovensku – Verdi a Wagner v knihe Ladislava Čavojského

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hoci teatrológ a zároveň agilný operný kritik Ladislav Čavojský už bezmála deväť rokov nie je medzi nami, po istej pauze sa Divadelný ústav Bratislava rozhodol vydať jeho nedokončenú, 200-ročným jubileám oboch velikánov venovanú knihu. Týka sa uvádzania Verdiho a Wagnerových opier na Slovensku. Operný kritik Vladimír Blaho dopísal novšie kapitoly, tvoriace osminu (nerátajúc súpisy a doslovy) štyristostranovej publikácie.

Možno mladším generáciám čitateľov, interpretov, či súčasným autorom článkov a recenzií, osobnosť Ladislava Čavojského (1932 – 2014), jeho osobitý štýl a zároveň hĺbavosť novinových i vedeckých textov, ani veľa nehovorí. Azda by boli prekvapení, ako ostrie nielen jeho pera, ale aj iných recenzentov, kedysi dokázalo triafať cieľ. Dnes aj zriedka vážnejšie výhrady kritikov sú oproti tomu skôr pohladením.

Ladislav Čavojský (1932 – 2014), zdroj: archív

Terén dvoch velikánov v zrkadle dejín slovenských divadiel sleduje kniha Verdi a Wagner na slovenských operných javiskách (2022, Divadelný ústav Bratislava). Publikácia nesmierne obsažná, v komplexnosti skúmaných tém analytická, komparačná a zároveň písaná jazykom, ktorý sa vďaka Čavojského typickým slovným hračkám a bonmotom výborne číta. Hneď v úvode o Wagnerovi a Verdim konštatuje: „Jeden písal pre vyvolených a dal si postaviť chrám pre zasvätených, druhý oslovil divácke masy a hrá sa po celom svete“.

Alebo iný citát: „Keď hrajú Verdiho, divákov lovia do sietí, keď Wagnera, iba na udicu“. To by azda platilo aj u nás, pravda, ak by sa Richard Wagner občas objavil. V knihe nájdeme aj veľa faktografie zo životov oboch, porovnávanie ich odlišnej životnej filozofie (vrátane milostných „pikošiek“) a hudobnej poetiky. Verdi, v porovnaní s Wagnerom, podľa autora „nepozná smrť z lásky, iba smrť pre lásku“.

Prečítajte si tiež:
Čítali sme ho s pôžitkom

Mne osobne, keďže som zažil na rôznych javiskách kompletný operný odkaz oboch, je sympatické, ako rafinovane, skôr medzi riadky, vkladá aj polemické myšlienky. Možno i osobnú príklonnosť k talianskemu majstrovi. Vnímam to cez prizmu faktu, že s Wagnerom sa na Slovensku stretával vzácne (pred rokom 1989 nepatril medzi vyvolených pre západný svet, no nebol extrémnym cestovateľom ani po páde režimu) a osobných kontaktov s jeho dielom mal menej.

Ale nepolemizujem, že „Verdi je chlieb každodenný, Wagner sviatočný pokrm“. Na margo „wagneriánstva“ by som ku konštatovaniu, že Bayreuth je jeho mekkou dodal, že hoci sa o čosi zriedkavejšie objavuje na svetových javiskách (tie menšie si poradia s Verdim, s Wagnerovým Ringom či Parsifalom už menej), je vskutku skladateľom kultovým. Samozrejme, neplatí to pre slovenské operné dejiny a ešte menej pre súčasnosť.

Vladimír Blaho, Katarína Ducárová, Michaela Mojžišová, Miloš Mistrík, prezentácia knihy ,,Verdi a Wagner na slovenských operných javiskách“, 2022, foto: Ľudovít Vongrej / Opera Slovakia

Zvláštnu kapitolu venoval Ladislav Čavojský ceste oboch velikánov k nám. Počnúc Prešporkom. Vtedy na naše územie prenikali obaja. Vzácne je sledovanie faktografie v súvzťažnosti. Dozvedáme sa, že istú náklonnosť k Wagnerovi prejavil aj Schneider – Trnavský. Zopakujeme si, že Bellov Kováč Wieland sa opiera o neúplné Wagnerovo libreto, ale aj to, že veľkým wagneriánom (aj návštevníkom festivalu v Bayreuthe) bol evanjelický duchovný Fedor Ruppeldt. Ba čítame i o svedectvách Tolstého, prostredníctvom Romaina Rollanda.

Približne tretinu knihy zaberá pohľad na Wagnera, čo je úmerné počtu jeho inscenácií na Slovensku. Po jednotlivých tituloch ide chronologicky a správne pripomína, že prienik do Slovenského národného divadla v Bratislave sa stal vďaka Jeřábkovej východočeskej spoločnosti. Najsilnejšou etapou uvádzania jeho operného odkazu bola éra Karla Nedbala, keď sa okrem Blúdiaceho Holanďana, TannhäuseraLohengrina, hralo aj Zlato Rýna, Tristan a IzoldaParsifal. Posledné tri už nikdy potom a ďalšie časti Ringu chýbajú úplne. Známe a smutné.

K inscenáciám Tannhäusera (v roku 1922 prvého Wagnera v histórii SND), ako aj nasledujúceho Blúdiaceho Holanďana (poznamenáva, že vtedajší názov „Bludný“ opravila až prekladateľka Mária Rázusová-Martáková v roku 1939) a Lohengrina čerpá čo najvýstižnejšie informácie z dobových prameňov. Prvého Tannhäusera v dejinách SND naštudoval Milan Zuna v réžii Josefa Munclingera, zároveň spievajúceho basového Hermanna.

Ladislav Čavojský (1932 – 2014), zdroj foto: DÚ

O rok prišiel Blúdiaci Holanďan (Oskar Nedbal/Achille Viscusi), ktorý Čavojského slovami “často nachádzal u nás prístav“. Upriamuje pozornosť popri dirigentovi na Sentu Dobřeny Šimáňovej, ale aj výborných hosťov z Viedenskej štátnej opery Maikla, Norberta, Gallosa či Achsel-Clemensovú. Neskôr (inscenácia z 1939) k nim pribudli aj Mária Németh či Alfred Jerger.

Po dvoch Lohengrinoch (v 1927 pod taktovkou Oskara a 1931 Karla Nedbalovcov) sa niť nadlho prestrihla. Do kategórie slovenských rarít patrilo Zlato Rýna (O. Nedbal/B. Vilím) z roku 1928. Posudok nadväzuje na negatívne hodnotenie Štefana Hozu, voči ktorému bola Čavojského dôvera celkovo zdržanlivejšia. Napriek ideálnemu obsadeniu a dirigentskému triumfu Karla Nedbala si Tristan a Izolda (1934) nezískal srdcia publika. Alexander Moyzes ho však považoval za „najväčší umelecký čin našej opery počas jej jestvovania“. Nuž a k Parsifalovi (1935) sa v kritike Ivana Balla viaže pozitívna reflexia v každej zložke.

Z povojnovej histórie Wagnerových opier na Slovensku sa na prvej scéne objavili po dvakrát iba Blúdiaci Holanďan (1957, 1984), Tannhäuser (1963, 1994) a Lohengrin (1976 a 2013) a raz Rienzi (1967). Z tejto skromnej hŕstky, ktorú autor knihy sám zažil, no hojne sa opiera aj o názory kolegov (komunistický „ideológ“ Zdenko Nováček, častý návštevník Bayreuthu, je skôr tŕňom v Čavojského oku), no celkovo sa výnimočné umelecké výhry nenašli. Inscenácie boli buď poplatné dobe, niekedy zoškrtané (Rienziho podľa autora knihy režisér Gyermek, podobne ako Nabucca, „dokatoval“), alebo trpeli nedostatkom invencie.

Vladimír Blaho, Katarína Ducárová, prezentácia knihy ,,Verdi a Wagner na slovenských operných javiskách“, 2022, zdroj foto: Divadelný ústav

V zásade podobné platí aj pre Košice (dvakrát Holanďan, po jednom uvedení TannhäuserLohengrin, plus raritné Víly – o nich už píše Vladimír Blaho), pričom ešte najlepšie obstáli niektorí sólisti (napríklad Gita Abrahámová, Anna Poláková, Emil Schütz, Gustáv Papp, Oľga Hanáková, Elena Kittnarová) a z dirigentov Friedrich Haider v bratislavskom Lohengrinovi. V ňom dokonca sčasti prijíma aj modernú „fantazmagóriu“ lotyšského režiséra Andrejsa Žagarsa. Povzdych, že sa Slovensko s Wagnerom neostalo ďalej (kniha nezahŕňa koncertný prierez Tristanom a Izoldou v košickom Štátnom divadle, ktorý bol husárskym kúskom súčasného vedenia operného súboru), je plne namieste.

Kapitola Verdiho je pochopiteľne oveľa obsiahlejšia. Výstižný názov – najpopulárnejší a najhrávanejší. Dejiny SND začal písať Rigoletto (1920) a vracal sa vo viac či menej (to druhé častejšie) prijateľných podobách. Čavojský opäť píše v kontextoch, ako teatrológ má v malíčku činohru, no kniha je o opere. A tá v prípade Rigoletta umelecký kredit nestratila, ani ho nenašla. V štyroch predvojnových inscenáciách stáli za pozornosť skôr sólisti (Hvastija, Hrušovská, Blaho a ďalší), v r. 1970 prišiel „Povero Rigoletto“ (názov recenzie Anny Kovářovej), po prvýkrát po češtine a slovenčine už v origináli. Aspoňže sa postupne objavovali kvalitní verdiovskí sólisti – Pavol Mauréry, Peter Dvorský a mnoho ďalších.

Verdi a Wagner na slovenských operných javiskách, obálka knihy

Za prelom považuje aj Čavojský objavnú réžiu Mariána Chudovského (1987), v stále aktuálnej verzii z r. 2013 oceňuje predovšetkým Haiderovo hudobné naštudovanie a zhovievavý je voči spevákom. Z košických podôb vypichuje Annu Polákovú, nielen ako Gildu, ale celé jej tamojšie pôsobenie. Všíma si však aj inú podobu, naštudovanú Mariánom Vachom a Drahomírou Bargárovou. Z banskobystrických Rigolettov sa vyníma Štefan Babjak v titulnej postave a kolosálny objav (i v Traviate) Edity Gruberovej.

Nemenej dôsledne kniha mapuje osudy slovenských Traviat. Či už s veľkým T (slovenské verzie), alebo v pôvodine La traviata. Vtipne poznamenáva, že populárny prípitok počul všade, okrem karov. Na tri slovenské scény sa vracala často, no zriedkavejšie v inšpiratívnom tvare. Stala sa však platformou pre prezentáciu všetkých generácií spevákov. Bol by to veľmi dlhý zoznam. Autor nezabúda ani na Prešov, kde sa počas krátkeho uvádzania opier Traviata objavila.

Z populárnej trilógie napokon Trubadúr si prešiel tiež dlhou a kľukatou cestou. V starších dobách nemával svojbytnejší inscenačný tvar, bol skôr pôdou pre spevákov. Domácich i svetových hostí. Z novšej histórie vzal Čavojský „na milosť“ hlavne Gyermekovho, s Gáborovou minimalistickou, o svetlá opretou výpravou a výbornými sólistami (Sedlářová, Hanák, Jakubek atď.). Podobu Václava Věžníka (1995) charakterizoval ako „spevácke divadlo“. Hoci Martina Bendika viackrát za banskobystrické verdiovky pochválil, v Trubadúrovi, otvárajúcom novostavbu SND, inšpirovaný scénou Miserere, pomenoval výsledok ako „najmizernejší“. Z mimobratislavských podôb prijal bystrického (1980) pre niektoré výborné výkony a jeho prenesenie na gala večer Zámockých hier zvolenských.

Vladimír Blaho, Katarína Ducárová, Michaela Mojžišová, Miloš Mistrík, prezentácia knihy ,,Verdi a Wagner na slovenských operných javiskách“, 2022, foto: Ľudovít Vongrej / Opera Slovakia

Maškarný bál až také výkyvy nemal, do popredia sa dostal model Júliusa Gyermeka, overený v Trubadúrovi a potom už skôr dirigent Ondrej Lenárd. Ale aj plejáda sólistov – od Česányiovej a Polákovej po Blahušiakovú, Rybársku a Matyášovú, v tenorovom odbore hlavne Peter Dvorský. Z košických podôb sa zmieňuje o Holoubkovom a Bargárovej naštudovaní.

Zvláštnu kapitolu tvorí hit hitov Nabucco. Dostavil sa neskoro (Štefan Hoza vo svojej dávnejšej knihe skomolil jeho meno), no v pomýlenej Geigerovej a po Košiciach v SND ešte aj Gyermekom „opravenej“ verzii. Hoci táto bola podľa Čavojského „totálnym omylom“, 420 predstavení vyslalo prisilný argument proti jeho odsunu. Ricordiho originál sa v SND objavil až koncom 90. rokov – v Lackovej réžii. Košice Nabucca v r. 1964 „objavili“ a majú ho v repertoári aj dnes. Z bystrických inscenácií zatiaľ čo Bendikov rozdeľoval názory (ešte predtým ho so škrtmi uviedlo duo Šmíd/Dörr), prácu Michala Babiaka a Mariána Vacha na Zámockých hrách zvolenských 2010 kniha právom oceňuje.

Elena Knopová, Vladislava Fekete, Vladimír Blaho, Katarína Ducárová, Michaela Mojžišová, Miloš Mistrík, prezentácia knihy ,,Verdi a Wagner na slovenských operných javiskách“, 2022, zdroj foto: Divadelný ústav

Osobitou témou sú Čavojským nazvané „grand opery“, kde opisuje slovenskú históriu tých, čo sa hrali. K Sicílskym nešporom nikdy nedošlo. Zaraďuje sem Aidu, Dona CarlosaSilu osudu. Aida si prešla dlhou cestou (počnúc Zunom a Munclingerom, cez Freša a Wasserbauera, Gyermeka, Lenárda s Fischerom, po Smolíka) a kvalita výsledkov sa striedala. Predovšetkým mená mnohých speváckych osobností nevybledli. Dejiny Dona Carlosa (v talianskej verzii Carla) formovali takisto režiséri Wasserbauer, Gyermek a Fischer, pribudol k nim v tomto titule umiernenejší Bednárik a napokon De Brea. Sila osudu bola menej frekventovaná, v SND sa jej darilo väčšmi (1990 Lenárd/Fischer) než v Košiciach.

Osobitné miesto majú v knihe opery inšpirované Shakespearom. V Otellovi upozorňuje opäť na viacero speváckych kreácií (mimo SND zvlášť Jozefa Kondera), ale aj Lenárdov prístup k partitúre. Z Macbethov upriamuje zrak na réžie Mariána Chudovského v SND a Petra Gábora v Banskej Bystrici. Známy fakt, že Falstaff (kniha rozoberá dielo v súvislostiach – ale to je napokon u autora pravidlom) sa na dosky prvej scény vrátil po 67 rokoch, je aj pre Čavojského záhadou. Hoci medzitým sa o jeho zdolanie pokúsila Banská Bystrica so Štefanom Babjakom v titulnej postave. Novšieho košického, v réžii Jiřího Menzla, už hodnotí Vladimír Blaho. K „zriedkavým hosťom“ priraďuje Ladislav Čavojský Simona Boccanegru (dvakrát nie bezúspešne – v SND s Lenárdom a Gyermekom a v Banskej Bystrici s Bullom a Adamikom), no Luise Miller už šťastie nezaprialo ani raz.

Vladimír Blaho, prezentácia knihy ,,Verdi a Wagner na slovenských operných javiskách“, 2022, foto: Ľudovít Vongrej / Opera Slovakia

Približne 50 strán napísal po smrti Ladislava Čavojského a tiež zásluhou autorovej dcéry Kataríny Ducárovej, ktorej ležala na srdci otcova „nedokončená“, Vladimír Blaho. Bol si sám vedomý, že pokračovať v jedinečnom štýle predchodcu nie je možné. Volil teda vlastný, faktograficky nasýtený slovník. Obaja však popri vlastných názoroch sa hojne opierali o svedectvá recenzentov. Blahovými témami boli najmä Verdi neznámy, populárny a vrcholnýVerdi koncertne na Zámockých hrách zvolenských. Tiež značný priestor, najmä ako pripomienka novších inscenácií. A najmä vzácnym slovenských premiér skladateľových opier (Bitka pri Legnane, Alzira, Lombarďania, Zbojníci, Giovanna d´Arco, Korzár), ktoré by sme bez festivalu ZHZ nemali šancu spoznať. Nuž, to je čiastočne aj limitom slovenskej opernej dramaturgie. Navyše, vo Zvolene s množstvom svetovými javiskami overených sólistov. Bezo zvyšku ich príkladne a štýlovo dirigoval Marián Vach.

Pri toľkej záplave faktov mi až tak neprekáža viacero drobných chýb v menách (skôr v dopísanej časti), ktoré by odborná korektúra poľahky odstránila. Odhliadnuc od nich je Čavojského (a Blahov) Verdi a Wagner na slovenských javiskách mimoriadne cennou, syntetizujúcou a brilantným jazykom formulovanou publikáciou. Asi by mala byť „povinným čítaním“ aj pre riaditeľov a dramaturgov operných domov na Slovensku. A rovnako pre široký okruh fanúšikov operného umenia.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár