Slávik, ktorý miluje sólo, komornú hru aj orchester

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenský violončelista, pedagóg, zakladajúci člen Moyzesovho kvarteta ale i viacerých festivalov Ján Slávik v tomto roku oslavuje okrúhle životné jubileum. Pri tejto príležitosti v rozhovore pre Opera Slovakia hovorí nielen o tom, aká bola jeho cesta k violončelu a v čom vidí osobitosť a čaro tohto hudobného nástroja, ale porozprával aj o svojej doterajšej pozoruhodnej kariére v koncertnej i pedagogickej činnosti, o práci na slovenskom vydaní knihy Violončelista a samozrejme o Moyzesovom kvartete.

Ján Slávik (11. 3. 1958) patrí do početnej a silnej generácie violončelistov, ktorí sa vyprofilovali na bratislavskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení. Bol tiež výnimočným študentom na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Franza Samohyla a Güntera Pichlera (v r. 1991 – 1992). Je zakladajúcim členom Moyzesovho kvarteta (r. 1975), s ktorým odohral tisícky koncertov takmer vo všetkých štátoch Európy, v USA, v Kanade i v Japonsku. S „moyzesovcami“ nahral 40 CD, popritom má 15 sólových CD, resp. komorných nahrávok s violončelovým sólom v hudobných vydavateľstvách Diskant, Marco Polo, Naxos, TUTL a Classico.

Od r. 1986 do r. 2005 bol J. Slávik členom komorného súboru Sólisti salzburgských Mozartových serenád (Solisten der Salzburger Mozart-Serenaden, je členom Bergerovho tria (od r. 2005). Ako sólista spolupracoval so všetkými významnými slovenskými orchestrami, v zahraničí s orchestrom Barcelona Simfonietta a Salzburgským komorným orchestrom; vystúpil na festivaloch Wurzer Sommerkonzerte (Nemecko), Mladé pódium Karlove Vary, Festival Haute-Savoi (Francúzsko), Vendrell – Festival international de Musica Paul Casals (Španielsko), Medzinárodný hudobný festival Ľubľana (Slovinsko), Sommerkonzerte Langenargen (Nemecko), Festival Est-Ouest Die (Francúzsko), Neue Musik Hannover (Nemecko) a i.

Ján Slávik,
foto: Ján Lukáš

V roku 2008 sa stal členom Slovenskej filharmónie, kde je koncertným majstrom skupiny violončiel. Pôsobí však aj pedagogicky: na VŠMU vedie už 25 rokov svoju violončelovú triedu. R. 2012 bol menovaný prezidentom republiky za vysokoškolského profesora. Na Slovensku robí viaceré majstrovské interpretačné kurzy. Je zakladateľom Medzinárodného festivalu Divergencie v Skalici, Slovenského festivalu umenia Hudba Trnave – v Trnave a Medzinárodného festivalu umenia Hudba Modre – v Modre.

Veľký americko-ruský violončelista Gregor Piatigorsky o. i. napísal: „Hovorí sa, že nejedna profesia zanecháva svoju stopu na charaktere človeka. Violončelistu si tak ľahko s niekym nepomýlite. Má určitý nádych nostalgie, ktorý možno rozoznať ako jazvu, čo ostala po dlhej bitke, často prehratej s nepriazňou nástroja. Jeho melancholická dispozícia sa prejaví najmä vtedy, keď má zahrať niečo živé a veselé, často v pasážach napísaných v takých nešikovných polohách, že znejú tak smutne, až by človeka rozplakali…

Osobne sa mi nezdá, že by ste boli melancholik. Odkedy vás poznám – je to už vyše štyridsať rokov – pôsobíte skôr ako človek optimizmu, odvahy, úsmevu na tvári, vždy nadšený z hudby – a pre hudbu. Nezamrzol vám niekedy úsmev na tvári z toľkých aktivít?

Iba vtedy, keď sa riešia umelecké záležitosti a nikto sa ma buď vedome alebo nevedome neopýta na môj názor. Vtedy to človeka trochu zamrzí. Ale aj taký je život. Keďže ma práca vo všetkých oblastiach nesmierne baví, dá sa to potom omnoho ľahšie zvládnuť. Veď také krásne povolanie ako mám ja, si nemôže každý dovoliť! Chce to nepochybne talent, ale aj vytrvalosť, húževnatosť – a najmä spomínanú radosť z toho, čo robíme. Poviem to veršíkom, ktorý vyjadruje môj hudobný svet: Sólová hra, hra v kvartete, hra v orchestri a pedagóg – to je pekný štvorlístok.

Ako ste sa dostali k violončelu? Hudba bola súčasťou vašej rodiny?

Bol to nápad môjho otca, ktorému sa veľmi páčila hra na violončelo – zvuk tohto nástroja. A tak som začal chodiť na ĽŠU na Súťažnej ulici v Bratislave, kde ma učila veľmi milá pani učiteľka Šoková. Keďže v rodine nikto nehral na žiaden hudobný nástroj, snáď som zdedil trochu talentu po mojom pradedkovi Marcišovi, ktorý bol advokátom v Trnave a údajne aj výborným amatérskym violončelistom.

Daniela Varínska, Ján Slávik,
foto: súkr. archív Jána Slávika

V čom vidíte osobitosť a čaro tohto hudobného nástroja?

Často mi zvuk violončela pripomína ľudský hlas. Mnohí ľudia majú radi jeho farbu, ktorá môže vyjadrovať mnohé emócie – od hlbokých, tmavých či vášnivých tónov – až po tento nástroj prijateľné výšky. Aj svojou stavbou je violončelo akoby súčasť môjho tela, z ktorého prenášam do hudby azda všetky najlepšie umelecké predstavy.

Spomedzi mnohých svetoznámych violončelistov vás zaujal zvlášť Gregor Piatigorsky, ktorého nedožitých 115 rokov si práve spomíname (zomrel pred 42 rokmi v Los Angeles). Hoci ste ho „naživo“ nepočuli hrať, boli ste tak fascinovaný jeho komplexnou osobnosťou, že ste usporiadali úspešnú finančnú zbierku medzi kolegami – hudobníkmi, na vydanie jeho spomienkovej knihy Violončelista. Tá napokon vyšla v slovenčine vo vydavateľstve ARM 333 Tomáša Píseckého r. 2004.

Je to portrét jedného veľkého umelca a jeho cesty za absolútnymi vrcholmi dokonalosti. Jeho nahrávky sú podnes svedectvom virtuóznej a pritom výrazom obdivuhodnej hry. Kniha Violončelista je o svetaskúsenom, šarmantnom mužovi a veľkom umelcovi. Ušiel z porevolučného Ruska veľmi dobrodružným spôsobom, aby sa stal postupne známym a napokon jedinečným sólistom, ale aj komorným hráčom – čo je mi zvlášť blízke. A tak som si povedal, že by bola škoda, ak by sa táto kniha, ktorú som prvýkrát čítal v nemeckej verzii, nedostala k slovenským čitateľom. Podarilo sa to – aj vďaka ochote a nadšeniu môjho vzácneho priateľa, vydavateľa Tomáša Píseckého, ktorý, žiaľ, už nie je medzi nami.

Nezabudnuteľný Tomáš Písecký pomohol „na svet“ aj mojej knihe o poprednej sopranistke SND Elene Kittnarovej – zhodou okolností práve v tom istom roku, ako vyšla kniha o G. Piatigorskom… Je teda dvojnásobná príležitosť, spomenúť si na tohto neobyčajne zapáleného grafika, výtvarníka, pracovníka bývalého Slovkoncertu – a napokon súkromného vydavateľa, ktorý vo svojom nadšení doslova zhorel… Vraj ste si boli aj rodinne blízki?

Áno, bol to môj bratranec, lebo sme mali spoločného dedka: Ferdinanda Píseckého, pobočníka generála M. R. Štefánika. Po vzniku 1. Československej republiky sa Ferdinand Písecký usadil v Modre, kde bol riaditeľom Učiteľského ústavu. Tomáš bol jeho vnukom po prvej Píseckého manželke – a ja som bol jeho vnukom po jeho druhej manželke, s ktorou mal moju mamu.

Moyzesovo kvarteto,
foto: súkr. archív Jána Slávika

Od roku 1975 ste zakladajúcim členom Moyzesovho kvarteta, s ktorým ste kedysi prišli na bývalý Zväz slovenských skladateľov pod názvom Muchovo kvarteto – s primáriom, vtedajším kolegom z Konzervatória v Bratislave, huslistom Stankom Muchom. Boli ste generácia, ktorá v triede komornej hry u prof. Albína Vrteľa chcela nielen vytvoriť niečo nové, ale aj nadviazať na slovenské kvartetá, ktoré tu existovali v minulosti. Vtedy som vám náhodou poradila, aby ste zašli za národným umelcom, skladateľom Alexandrom Moyzesom a požiadali ho o pomenovanie kvarteta jeho menom. Stalo sa. Spomeniete si ešte na návštevu u pána profesora?

Bolo to veľmi príjemné. Alexander Moyzes sa potešil, že budeme niesť jeho meno. Iba zdôraznil, aby sme vydržali spolu viac rokov. Dnes, po 43 rokoch existencie Moyzesovho kvarteta by sa možno čudoval našej vytrvalosti! Pri návšteve nás ponúkol vínkom, pri ktorom sme sa príjemne pozhovárali. S Moyzesovým kvartetom som vyrastal od študentských čias – až po súčasnosť. Ten súbor je moja hudobná láska. Na začiatku som mal možnosť, spolu s kolegami, zdokonaľovať sa na rôznych súťažiach a interpretačných kurzoch. Spoznal som neuveriteľné množstvo krásnej hudby a podnes dramaturgicky inovujeme svoj repertoár. Kvarteto mi dalo veľa aj po mentálnej stránke. Myslím tým na neustále zdokonaľovanie svojho správania, spôsobu, ako uviesť svoj názor na hudbu, alebo na medziľudské vzťahy v telese. Bola a je to vysoká škola demokracie. S takými spoluhráčmi, s akými mám možnosť spolupracovať, je to vzájomne obohacujúce. Stanko Mucha mal vo februári t. r. šesťdesiatku. Boli sme mu zahrať na konzervatóriu. Bolo to veľmi dojemné. Na jednom pódiu sa stretlo Moyzesovo kvarteto, ktoré na Konzervatóriu v Bratislave pôvodne vzniklo s názvom Muchovo kvarteto – s terajším, oveľa mladším Muchovým kvartetom, ktoré sa opäť volá po Stanovi Muchovi. Na violončele v ňom hrá i jeho syn – Pavol Mucha.

Moyzesovo kvarteto nahralo neuveriteľných 40 CD komornej hudby s najznámejšími, najkrajšími kvartetami svetovej a domácej hudobnej literatúry. Niektoré boli dokonca napísané priamo pre toto teleso, ktoré inšpirovalo svojou hrou slovenských skladateľov. Ktoré nahrávky si najviac ceníte?

Z toho množstva je to ťažké povedať… Ale rád by som pripomenul aspoň niektoré veľmi zaujímavé dramaturgické činy. Pre vydavateľstvo OPUS sme nahrali obe sláčikové kvartetá bratislavského rodáka Franza Schmidta, pre vydavateľstvo Naxos zasa kompletné kvartetové dielo slovenského skladateľa Jána Levoslava Bellu, ale aj menej známe, no veľmi pekné dve sláčikové kvartetá ruského skladateľa Alexandra Grečaninova. Za nahrávku sláčikových kvartet brazílskych skladateľov Harryho Crowla a Guilherma Bauera sme dostali r. 1998 Cenu brazílskych skladateľov za najlepšie CD komornej hudby roka.

Moyzesovo kvarteto 2016,
foto Martin Marenčín

Moyzesovo kvarteto bolo poctené aj viacerými domácimi cenami…

R. 2000 sme dostali od Hudobného fondu Cenu Frica Kafendu. Pri príležitosti nášho 40. výročia r. 2015 sme dostali Cenu ministra kultúry za umenie (pozn. red.: písali sme o tom TU…). V tom istom roku sme boli poctení aj prestížnou cenou Nadácie Tatra banky – a súčasne sme boli nominovaní na Cenu Krištáľového krídla. Poctou bolo aj to, že známa slovenská spisovateľka Veronika Šikulová, žijúca v Modre, napísala r. 2015 o našom kvartete krásnu knihu, ktorá vyšla vo vydavateľstve „Marenčin PT“ s mnohými fotodokumentmi, ale aj spomienkou zaťa Alexandra Moyzesa – Miloša Jurkoviča a nezabudnuteľného hudobného interpreta – Mariána Vargu. S ním sme začiatkom 80. rokov nahrávali jeho dvojalbum Divergencie – a oveľa neskôr sme spolu koncertovali, čo prerástlo v obojstranné priateľstvo. V knihe, nazvanej prosto Moyzesovo kvarteto sú rozhovory, portréty, profily a životopisy hudobníkov Moyzesovho kvarteta, ale aj CD s krásnymi hudobnými „drobnosťami“: Mozartom, Haydnom a Beethovenom počnúc, po Verdiho, Dvořáka, Bellu, prípadne Moyzesa, Zeljenku, Kupkoviča a Šostakoviča: všetko v podaní nášho kvarteta. Z výborne napísanej monografie sme mali veľkú radosť! Pripomeniem z nej vetu dnes, žiaľ, už nebohého Mariána Vargu, ktorý o Moyzesovom kvartete povedal: „Vždy som ich chápal ako štyri hlasy v dokonalej symbióze, v dokonalej harmónii, fungujúce ako jedno telo.“

Cena ministra kultúry SR za rok 2015,
Moyzesovo kvarteto,
foto: MK SR

Každý sólista si zakladá na tom, že pôsobí väčšinou sám. Vy ste však celkom cieľavedome nielen v kvartete, ale aj členom Slovenskej filharmónie. Čo vám dáva hra v orchestri?

Pozícia koncertného majstra skupiny violončiel je pre každého hudobníka veľmi lákavá. V r. 2005 prestalo byť Moyzesovo kvarteto profesionálnym telesom Slovenskej filharmónie. Keďže som bol zvyknutý na každodenné cvičenie – a v tom čase kvarteto cvičilo už menej, hľadal som možnosť, ako si naplniť znovu každý deň hudbou. A tak som sa prihlásil na konkurz koncertného majstra skupiny violončiel SF. Našťastie som ho vyhral a odvtedy s veľkou radosťou pôsobím aj v orchestri. Dnes si s úsmevom spomínam na naše mladistvé predsavzatia, že celý život budeme hrať iba ako kvarteto a nepôjdeme do orchestra! A vidíte – v Slovenskej filharmónii som už 11 rokov – a prináša mi to veľa potešenia z hudby.

Na Slovensku je momentálne veľmi silná generácia skupiny violončelistov – sólistov. Nepociťujete medzi sebou nejaké napätie, alebo revnivosť?

Je pravda, že violončelisti sú v našom koncertnom živote veľmi aktívni. Za mnohých spomeniem Eugena Pocháca, ktorý založil festival Pekná hudba v Banskej Štiavnici. Mimoriadne aktívny je Jozef Lupták, so svojimi Konvergenciami, čo je širokospektrálny festival. Jozef Podhoranský sa stará o violončelový dorast na viacerých školách. Ja mám tých aktivít tiež veľa. Pri maximálnom zaťažení každého z nás niet čas na nejakú revnivosť. O našom vzťahu a priateľstve svedčí aj to, že všetci hráme vo violončelovom kvartete Cellomania. Nás starší kolega, violončelista Juraj Alexander zasa väčšinu svojej profesionálnej kariéry zasvätil práci v Slovenskom komornom orchestri a bol tiež koncertným majstrom skupiny violončiel v SF. Do knihy o Gregorovi Piatigorskom napísal, ako veľký zberateľ CD a poznatkov o interpretácii, erudovanú kapitolu.

Ján Slávik, Mischa Maisky v Ingolstadte, Nemecko, 2011,
foto: súkr. archív Jána Slávika

Na aký nástroj hráte?

V súčasnosti je to vynikajúce francúzske violončelo z parížskej dielne Gand Fréres z r. 1859, ktoré zakúpila Slovenská filharmónia.

Čím sa vyznačuje vynikajúci nástroj – a v čom sú kvality vzácnych nástrojov starých talianskych majstrov?

Pri skúšaní nástroja ma vždy zaujíma jeho zvuková vyrovnanosť, to znamená, aby všetky struny boli vyvážené. Vždy ho skúšam vo veľkej sále, nakoľko je dôležitá aj nosnosť zvuku. Vynikajúce nástroje majú veľkú farebnosť a ušľachtilosť tónu. To platí aj o violončele, na ktorom v súčasnosti hrám. Na vzácnych nástrojoch sa väčšinou aj ľahšie hrá, nakoľko sa ozývajú prirodzenejšie a nie je potrebné pri hre na nich vyvíjať prílišný tlak.

Počas hudobného života ste stretli výnimočné osobnosti sólového i dirigentského umenia. Na ktoré si najviac spomínate? Máte obdiv pre niektorého z výnimočných súčasných violončelistov, ktorý vás fascinuje?

Z violončelistov si veľmi rád spomínam na stretnutia s Mischom Maiskym, alebo s charizmatickou violončelistkou Sol Gabettou, s ktorou hrala Slovenská filharmónia v Taliansku. Nezabudnem ani na jeden koncert v Japonsku, kde hrala Slovenská filharmónia s izraelským violončelistom Gavrielom Lipkindom, ktorý si ma vybral, aby som s ním zahral prídavok – Kánon od Domenica Gabrielliho. Z dirigentov na mňa veľmi zapôsobili v ostatných rokoch Vladimír Fedosejev, Ion Marin a Pinkas Steinberg, ktorí majú – okrem umeleckých kvalít – nevšednú danosť, vtiahnuť členov orchestra do vlastnej umeleckej predstavy. Viackrát som mal tú česť, hrať vtedy, keď s nami spievala naša svetová koloratúrna sopranistka – pani Edita Gruberová. Dokonca v Berlíne som sa s ňou aj dlhšie rozprával po spoločnom galaprograme. Zapôsobila na mňa nielen neobyčajným umením, ale aj svojou prirodzenosťou a ľudskosťou.

Ján Slávik, Edita Gruberová,
foto: súkr. archív Jána Slávika

V roku 2001 ste skvelo nahrali na CD sólové violončelové suity J. S. Bacha, čo je istý vrchol sólistickej hry. Pritom túžite, vrátiť sa ešte raz k týmto šiestim polyfonicky náročne vystavaným suitám. Prečo?

Považujem ich za akúsi Bibliu violončelistov. To ma vlastne inšpirovalo k tomuto zámeru. Práca nad týmto Bachovým opusom je pre violončelistu nekonečnou cestou približovania sa k dokonalosti. A tiež by som chcel, aby práve v týchto suitách bol zaznamenaný zvuk výborného francúzskeho violončela, na ktorom v súčasnosti hrám.

Čo by ste si ešte rád zahrali ako sólista?

Rád by som v Slovenskej filharmónii ešte raz uviedol Violončelový koncert Jozefa Kolkoviča, ktorý som pred dvomi rokmi premiéroval na festivale Nová slovenská hudba. Dielo malo veľmi pozitívny ohlas u publika – aj medzi členmi Slovenskej filharmónie. A tiež mám túžbu, zahrať si Violončelový koncert od Édouarda Laloa, s ktorým som absolvoval konzervatórium.

Ako profesor na VŠMU ste už tiež vychovali veľa violončelistov.

Na tejto práci ma baví nielen odovzdávanie interpretačných skúseností a prehlbovanie každého jedného talentu, ale aj individuálny prístup ku každému mladému študentovi, čo aj mňa, ako profesionála, obohacuje. Občas moji študenti tvrdia, že na nich aj nakričím, ale je to iba v snahe o dosiahnutie čo najlepšieho umeleckého prejavu. Som rád, že teraz mám štyroch šikovných žiakov, ktorí dokonca hrajú spolu vo violončelovom kvartete a 12. marca t. r. vystúpia na koncerte vo Dvorane VŠMU. Teší ma, že všetci moji absolventi pôsobia v orchestroch, alebo učia doma a v zahraničí.

Vladimír Fedosejev, Ján Slávik,
foto: súkr. archív Jána Slávika

Poznám vás aj ako moderátora Moyzesovho kvarteta, pričom vám nerobí problém, prihovoriť sa poslucháčom koncertov, predstaviť dielo alebo sólistu, ktorý práve s kvartetom vystupuje. Okrem toho ste organizátorom rôznych festivalov (Modra, Skalica, Trnava), pri ktorých tiež treba uplatniť medziľudské vzťahy, diplomaciu a zaistiť finančnú základňu na existenciu Moyzesovho kvarteta a samotných festivalov. Ako to dokážete?

Hudobníci sú väčšinou introvertní. Mňa baví, vybavovať pre Moyzesovo kvarteto nové príležitosti. Tak vznikli aj spomínané festivaly, ktoré existujú i zásluhou veľkorysosti miest, kde sa konajú. Zvlášť by som vyzdvihol prístup vedenia mesta Skalica, kde pôsobí Moyzesovo kvarteto ako komorný súbor už 11 rokov! Nebojím sa ani uvádzať niektoré koncerty, čím sa vytvorí medzi umelcami a poslucháčmi príjemná atmosféra.

Nahrali ste nielen klasické diela violončelovej sólovej a komornej literatúry, ale aj veľa skladieb slovenských skladateľov: F. Kafendu, M. Vileca, A. Albrechta, E. Suchoňa, A. Moyzesa, ale aj V. Godára, J. Iršaia, J. Kolkoviča, M. Krajčiho, L. Kupkoviča, A. Steineckera, R. Bergera, uviedli a nahrali ste so Slovenskou filharmóniou náročný Koncert pre violončelo a orchester od Ilju Zeljenku… Má aj táto hudba svojich vďačných poslucháčov?

Do dramaturgie koncertov sa ja, ale aj Moyzesovo kvarteto snažíme vždy zaradiť tiež diela slovenských skladateľov. Veľakrát sme im venovali aj celé festivaly. Ak sa tieto diela interpretujú na vysokej profesionálnej úrovni, potom ich poslucháči ľahšie príjmu a pochopia.

Ako vládzete časovo zladiť, ba osobne zvládnuť toľko povolaní, záujmov, skúšok, sólistickej, prípadne komornej hry a pedagogickej práce? Čím toto zaťaženie vyvažujete? Máte vôbec čas na iné záujmy okrem hudby?

Veľmi rád chodím relaxovať na chatu do Hodruše pri Banskej Štiavnici, kde môžem v pokoji cvičiť aj do noci. Milujem Vysoké Tatry, ktoré navštevujem dvakrát do roka s priateľom – huslistom Quidom Hölblingom. Tam si človek ozaj dôkladne prečistí hlavu aj myseľ. Celoročne je to teda turistika, v zime občas bežky. Keď som mal problémy s chrbticou, tak mi veľmi pomohlo cvičenie Tai-chi, ktoré vrelo každému odporúčam.

Ján Slávik,
foto: súkr. archív Jána Slávika

Máte dve dcéry, dokonca už aj dve vnúčatá. Jedna z dcér – Ivica – je známa verejnosti ako bývalá Miss Slovensko. Čo by ste prezradili o týchto dvoch krásnych ženských výhonkoch vašej rodiny? Zdedili po rodičoch umelecké sklony?

Ivica vyštudovala ekonómiu a má v centre Bratislavy dizajnový obchod „Slávica“, v ktorom – okrem iného –výstavami podporuje mladých výtvarných umelcov. Hrala veľmi pekne na klavíri, ale nevybrala si umeleckú dráhu. Má spomínaných dvoch synov – Alberta a Johana, ktorí nám robia nesmiernu radosť. Mladšia dcéra Laura vyštudovala sociológiu a je zamestnaná v renomovanej firme. Býva v byte, kde som sa ja narodil… Veľa rokov spievala v dievčenskom zbore, s ktorým donedávna vystupovala aj v niektorých činoherných predstaveniach SND. Manželka bola dlhoročnou členkou Baletu SND, potom učila deti tanec, dnes sa venuje najmä vnúčatám.

Ďakujem za obšírny rozhovor.

Prostredníctvom Opera Slovakia pripájame aj pozvánku na koncerty pri príležitosti umelcových šesťdesiatin.

Pripravila: Terézia Ursínyová

www.janslavik.sk www.moyzesquartet.sk

Diskografia Jána Slávika TU…

video


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár