Slávik z Milána Amelita Galli-Curci

1

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hovorili o nej, že spieva, akoby mala v hrdle flautu. Amelita Galli-Curci sa narodila pred stoštyridsiatimi rokmi, 18. novembra 1882, a zanechala po sebe významný gramofónový odkaz. Prečo je po milánskej koloratúre pomenovaný jeden z nervov v ľudskom hrtane?

Bola vox adorata et odorata – hlas zbožňovaný a svojím spôsobom „voňavý“. Jej nahrávky lámali rekordy predajnosti, len zo záznamu árie Gildy Caro nome z Verdiho Rigoletta sa predalo desaťtisíc kópií, čo bolo v prvých dekádach 20. storočia úctyhodné číslo.

Amelita Galli-Curci podpísala v roku 1916 exkluzívnu zmluvu s Victor Talking Machine Company a tejto nahrávacej spoločnosti zostala verná až do roku 1930, kedy sa u nej začali prejavovať prvé známky hlasového regresu. Do Ameriky však prišla úplne neznáma a nikto jej nepredpovedal výraznejší úspech. 

Oceňovaná koloratúra rada pózovala pred objektívom. Zdroj: pinterest.com

Balet s bábikami

Malá Lita, ako ju prezývali priatelia, vyrastala v atmosfére fin de siècle. Už ako päťročnú ju to ťahalo ku klavíru, ktorý zvládla tak dokonale, že v roku 1903 ukončila štúdium klavírnej hry na konzervatóriu v rodnom Miláne s vyznamenaním a plným počtom bodov. Mala len dvadsaťtri rokov, keď jej alma mater ponúkla učiteľskú katedru.

Otec, úspešný milánsky obchodník, bol na dcéru pyšný, hoci hudobný talent nezdedila po ňom. Sensus pulchri v nej prebudila matka. Volala sa Enrichetta Bellisoni a v priezvisku nosila talianske slová belli a suoni, teda krásne zvuky (i suoni belli). Tie si Enrichetta osvojila od matky, sopranistky lokálnej úrovne, ktorá sa vydala za operného dirigenta. Stará matka Amelity Galli-Curci je odpoveďou na otázku, kde sa v mladej a perspektívnej klaviristke vzal taký svieži hlas s očarujúcou a floridnou koloratúrou, dokonalou rytmickou a dychovou kontrolou, nápaditým frázovaním a šarmom, s ktorým sa človek musí narodiť.

Na svoj prvý kontakt so scénickou opernou produkciou nezabudla do konca života. V siedmych rokoch navštívila s rodičmi predstavenie Meyerbeerových Hugenotov. Neskôr, keď už bola uznávanou divou s medzinárodným kreditom, prezradila svojim priaznivcom, že na spektakulárnej grand opére ju najviac uchvátil balet, nie vokálne výkony. Kúzlo tanca v nej rezonovalo ešte dlho, po návrate z divadla dokonca „premenila“ svoje bábiky na baletky.

Amelita spievala od útleho detstva a v rodine sa tradovalo, že ešte nevedela poriadne rozprávať, ale matkine uspávanky už dokázala zopakovať v tónine.

Bola hviezdou domácich hudobných recitálov, ktoré mali pre taliansku strednú vrstvu tej doby veľký spoločenský význam. Na jednom zo salónov u Galliovcov (priezvisko Curci pribudlo speváčke po sobáši) sa mihol aj skladateľ Mascagni. Zostal v nemom úžase, že klavírna virtuózka, ktorá formálne nikdy neštudovala spev, si s áriou z Belliniho Puritánov poradila lepšie, než niektoré profesionálky. Odporučil jej, aby zabudla na klavír, pretože ju čaká oslnivá spevácka kariéra. Nemýlil sa.

Nerv Galli-Curci

V životopisoch operných umelcov by nemal chýbať odkaz na pedagogickú ruku, ktorá ich viedla ad astra. Pokiaľ ide o známejšieho učiteľa, muzikológovia s obľubou hľadajú stopy jeho techniky v rôznych osobnostiach a komparujú ich. „Kolónka“ učiteľ však v prípade Amelity Galli-Curci zostáva prázdna. 

Malo to svoje plusy aj mínusy. Mladá umelkyňa sa spoliehala na svoj fenomenálny sluch. Horlivo študovala traktáty o kultúre belcanta (najmä tie z pera Manuela Garcíu) a sledovala výkony iných sopranistiek. Takto jej l’art du chant prenikol až do krvi.

Do galérie postáv obľúbenej sopranistky patrila aj Lakmé. Zdroj: wikipedia.org

Intuitívna cesta samouka si žiaľ vyžiadala daň v podobe relatívne krátkej kariéry a zdravotných problémov s hlasivkami. Po roku 1930 sopranistka strácala squillo vo výškach, až jej odišli úplne. O päť rokov sa podrobila operácii štítnej žľazy. Lekári zistili, že za stratu jej vysokej tessitury môže poškodený nerv v hrdle. Aby celkom neodumrel, podrobila sa banálnej operácii, no v kuloároch sa šepkalo, že diva má rakovinu. Zákrok bol úspešný a hlas sa speváčke vrátil, i keď podľa pamätníkov bol iba tieňom niekdajšej opulencie a krásy. Dotknutý nerv dodnes nesie meno veľkej talianskej koloratúry.

Kvapky dažďa z klavíra

Vokálna kvalita distingvovanej Milánčanky je zdokumentovaná na šelakových platniach s pestrým repertoárom siahajúcim od operných fragmentov (vrátane árii, ktoré pre koloratúry nie sú typické, napríklad cavatina Leonory z Verdiho Trubadúra) po sentimentálne melódie a populárne americké šlágre, ktoré z Amelity Galli-Curci urobili predchodkyňu módneho eklekticizmu na pomedzí „popu“ a „klasiky“.

Súčasný terminus technicus „pop-opera“, prípadne „popera“, má svoje slabiny. Opera je vo svojej podstate scénické a epické umenie úzko späté s divadelným javiskom a schematický koncertný život najobľúbenejších árií mimo scénickej produkcie operu (i napriek svojmu atraktívnemu popularizačnému benefitu) do istej miery oberá o silu a katarzný účinok. Dá sa to prirovnať – bez toho, aby sme zachádzali do hlbšej polemiky – k umelej prezentácii gregoriánskeho či byzantského chorálu mimo chrámu a liturgického úkonu, ktorý je jeho najvlastnejším prostredím.

Je nad slnko jasnejšie, že nik nezavrhuje koncerty, veď i sama Amelita Galli-Curci horlila za recitály a oslobodenie operného fénixa, ako sama tvrdila, z klietky neúprimných afektov. Termín „pop-opera“ však treba brať s rezervou. Vhodnejšie by bolo hovoriť o „subžánri“ popu, v ktorom sa uplatňujú štylistické prostriedky klasickej kantilénovej kultúry typickej ante omnia pre taliansky operný svet – „belcantový pop“.

Amelita Galli-Curci prepájala svoje vokálne registre neobyčajným, transgresívnym spôsobom (latinské particípium transgressus odvodené z deponentného slovesa transgredior designuje proces vzájomného prestupovania rôznych, aj vokálnych „sfér“, a ich vrstvenie cez starší, konvenčný substrát). Transgresívna technika, od klavírnej výchovy až po pyrotechnicky efektnú vokálnu expozíciu, pomohla interpretke odomknúť koloratúrnu stratosféru, ktorá mala priam inštrumentálny charakter.

Je veľkou stratou pre hudobný svet, že Galli-Curci nenapísala žiadnu odbornú štúdiu o možných koreláciách medzi klasickou technikou klavírnej hry a „starým“ belcantom. Nejeden hudobný vedec (vrátane Rodolfa Cellettiho) predpokladal, že prísna klavírna príprava zanechala stopy nielen v jej fonácii, ale aj v zodpovednom prístupe k čítaniu partitúry a štúdiu rolí.

Galli-Curci si rozumela aj s písacím strojom, v jej dobe bol prevratnou novinkou. Zdroj: wikipedia.org

Svetlá a tiene

Pri počúvaní nahrávok „milánskej Jenny Lind“ (prirovnanie má svoj zmysel, keď si uvedomíme, že charizmatickú Jenny vo svojej dobe prezývali švédsky slávik) nachádzame istý deficit v nižších tónoch. Dievčenská hravosť môže občas pôsobiť prvoplánovo, až nudne.

Anglicky hovoriace publikum sa okrem toho sťažovalo na dikciu Galli-Curci v anglických piesňach, ktorá nebola vždy príkladná (v niektorých pasážach jej údajne vôbec nebolo rozumieť). Pri najvyšších tónoch však dikcia ustupuje žezlu emócií. Vysoký emotívny vklad spojený s darom dokonalej muzikality dávali prejavu sopranistky, ktorá plynule hovorila piatimi jazykmi, žiarivý punc dvadsaťštyrikarátového zlata.

Carusovi sa pripisuje výrok, že život hlasového profesionála treba „prerozprávať“ tónmi, nie slovami.

Prvou kapitolou operného príbehu Amelity Galli-Curci je Verdiho Rigoletto. V tejto opere debutovala v roku 1906 v Trani a postava Gildy sa jej stala osudnou.

Debut – darček k narodeninám

S Gildou dobyla aj Chicago. Do americkej metropoly ju pozval miestny impresário talianskeho pôvodu Cleofonte Campanini. Zaujímavosťou je, že na tejto americkej scéne vystúpila na svoje tridsiate štvrté narodeniny, 18. novembra 1916, a vyslúžila si frenetický aplauz. Chicago Opera Company ponúkla novému sopránovému objavu lukratívny kontrakt.

Obrázok č. 4.: Amelita Galli-Curci bola oslňujúcou Violettou. Zdroj: wikipedia.org

Milánčanka zostala členkou súboru až do roku Pucciniho smrti 1924, kedy jej kalendár začali zapĺňať večery v chýrnej newyorskej „Metke“. Do „Zlatého jablka“ sa úspešne „zahryzla“ v novembri 1921, cartelloni ohlasovali Verdiho Traviatu. Jej Alfredom bol Beniamino Gigli. Metropolitnej opere zostala Galli-Curci verná až do roku 1930, no kedy ju privítala La Scala?

S plánovaným účinkovaním oceňovanej koloratúrky v tomto stánku múz sa spája zaujímavá anekdota. Sopranistka, na ktorú svetová sláva ešte len čakala, navrhla riaditeľovi Scaly, aby zaradil do repertoáru vtedy zabudnutú Belliniho Námesačnú. Bila sa za túto operu, ktorej dramatickému účinku v ére verizmu nikto neveril, ako levica (o niekoľko desaťročí ju oživila Maria Callas). Bola si istá, že bude hviezdou večera. Impresário Mingardi však premýšľal racionálne a relatívne neznámej umelkyni namiesto vytúženej hlavnej hrdinky Námesačnej prezieravo ponúkol menšiu rolu zodpovedajúcu jej vtedajšiemu renomé. Nenechal sa presvedčiť ani na Gildu v Rigolettovi, ktorá talentovanej sólistke priniesla toľko šťastia! Nahnevaná diva prisahala, že do La Scaly nikdy nevkročí. Slovo dodržala.

Mala vlastné divadlo

Tenor Enrico Caruso si dal rovnaké predsavzatie vo vzťahu k rodnému Neapolu. Príčinou bola jeho zlá skúsenosť s publikom in città partenopea. V meste pod Vezuvom sa viac neukázal a nepomohlo ani to, keď ho rodiaci sa bulvár označil za najväčšieho tenora sveta.

Galli-Curci sa zrejme inšpirovala Carusovým temperamentom, ktorý mala možnosť pozorovať zblízka, v scénickej akcii. V roku 1915 spolu spievali v dvoch večeroch s Donizettiho Luciou v Buenos Aires. Obaja umelci neskôr kráčali odlišnými cestami a na scéne sa už nestretli, ale spolupracovali v nahrávacom štúdiu (slávny sextet z Lucie di Lammermoor).

Zvečnená v ateliéri Straussa Peytona. Zdroj: pinterest.com

Rok 1915 priniesol sopranistke prvé zdravotné komplikácie. Na ceste do Španielska dostala týfus a bojovala o život. Stratené sily načerpala vo vile Sul Monte v americkom Highmounte, kde pravidelne trávila leto. V neďalekom Margaretville dokonca postavili menšie divadlo s kinosálou pre premietanie nemých filmov s klavírnym sprievodom, ktoré pomenovali po Amelite Galli-Curci.

Po roku 1937 sa speváčka usadila v Kalifornii. Stiahla sa zo scény a s menšími prestávkami sa venovala pedagogickej činnosti. So životom sa rozlúčila 26. novembra 1963. Skorý odchod z operného javiska popredná koloratúra komentovala bonmotom „nehráme sa stále s rovnakými hračkami“.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Jedna z najstarších nahrávok známej arietty Caro mio ben pochádza z roku 1917. Amelita Galli-Curci z nej svorila malú akustickú učebnicu belcanta.

Opojnú kantilénu The Last Rose of Summer „ukryl“ Flotow do svojej opery Martha, hoci jej skutočným autorom je podľa hudobných slovníkov Sir John Stevenson. Ten melódiu zrejme len upravil a prevzal z írskej ľudovej piesne.

Pieseň La Capinera z roku 1918 je plná radosti a hravých trilkov a mohla by patriť k prídavkom na koncertoch princezien koloratúry.

Hymnu na Slnko z opery Zlatý kohútik Rimského-Korsakova sopranistka nahrala v roku 1921. Vzácny výlet do sveta ruskej hudby (vo francúzskom preklade) korunovala precíznou tónomaľbou a perlivou virtuozitou.

Extrémne náročné koloratúrne behy v Meyerbeerovej opere L’Étoile du Nord môžu súperiť s vokálnou exhibíciou Lucie v slávnej Donizettiho scéne šialenstva, v ktorej sa soprán preteká s tónmi sklenenej harmoniky, respektíve flauty. Galli-Curci ich zvládla so cťou, vo výškach nesklamala a opäť dokázala, že plynulý prechod medzi registrami je pre ňu hračkou.

Talianskej dive nebol cudzí ani svet španielskej piesne. Ohnivá skladba preverila jej cit pre rytmus.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Jeden komentár

Zanechajte komentár