Slávka Zámečníková: Som bežec na dlhé trate

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátne divadlo Košice pripravuje v krátkom časovom slede trojicu mimoriadnych koncertov. Na tom prvom zaznie 20. novembra v Kunsthalle so začiatkom o 19.15 hodine 3. Symfónia Henryka Góreckeho. Orchester ŠD Košice bude dirigovať Peter Valentovič a ako sólistka sa predstaví slovenská sopranistka Slávka Zámečníková, mladá umelkyňa, ktorá si už podmanila javiská prestížnych európskych operných domov. V rozhovore prezradila, čím je pre ňu Góreckého dielo zaujímavé, ako je spokojná na poste sólistky Štátnej opery vo Viedni, ale aj to, prečo jej vyhovuje, že dokáže byť aj bezstarostná.

(PR článok, rozhovor pripravilo ŠD Košice)

Divákom košického divadla sa po prvýkrát predstavíte v 3. Symfónii poľského skladateľa Henryka Góreckeho. Premiéru malo toto dielo, ktoré je akýmsi cyklom žalospevov, v roku 1977. V prvej časti Górecki zhudobnil žalospev Márie nad jej synom, pochádzajúci z kláštora z 15. storočia, v druhej časti nápis z cely gestapa v Zakopanom a v tretej sliezsku ľudovú pieseň z času poľských povstaní, opisujúcu hlboký žiaľ matky nad synom, padlým vo vojne. Je to u nás pomerne neznáme dielo, čím je zaujímavé pre vás ako interpreta?

Priznám sa, že o tejto symfónii a jej autorovi som počula prvýkrát až po tom, ako mi košické divadlo navrhlo spoluprácu na tomto projekte. Vzápätí som sa teda snažila naštudovať si čo najviac o tom, ako dielo vzniklo, akú má históriu a prečo si autor vybral práve túto citlivú tému. Hoci je každá veta symfónie iná a obsahuje iný príbeh, dokopy ich spája bolestivá téma o odlúčení milovaných v tých najťažších časoch. Najviac sa ma dotkla druhá časť, ktorej text je slovami 18-ročného dievčaťa, napísanými na stene vo väzenskej cele Gestapa v Zakopanom počas druhej svetovej vojny. Píše v nich svojej matke, aby neplakala a prosí Pannu Máriu, aby ju ochraňovala. Už len pri predstave tejto scény mi behá mráz po chrbte.

Reklama

Ostatné dve časti spája téma bolesti matky nad stratou dieťaťa alebo pri odlúčení od neho. Kde ste v sebe hľadali emócie, ktoré by vám mohli pomôcť čo najvernejšie interpretovať tieto žalospevy?

Samozrejme, nemám tú autentickú skúsenosť, nie som matkou. Ale mám omnoho mladšieho brata, ktorého som pomáhala od mojich sedemnástich rokov vychovávať. Zaujímavé je, že kým sa narodil, nikdy som nemala problém pri pohľade na krv či zranenia, chcela som dokonca byť lekárkou. Po jeho narodení sa to zmenilo, zrazu som nezniesla pohľad na krv… Hoci je to môj brat, nie syn, pochopila som, aké pocity a zodpovednosť prináša dieťa do života. Už som spievala diela, ktoré mali podobné témy a nie je to jednoduché. Spevák sa musí vedieť odosobniť. Dať do prejavu potrebné emócie a zároveň sa sám nerozplakať je občas veľmi náročné a hranica je vždy veľmi tenká. Je kontraproduktívne, keď sa interpret priveľmi zahĺbi sám do seba a emócie prežíva len on. Najdôležitejšie je totiž vedieť ich odovzdať publiku.

Toto dielo prináša tému, ktorá sa určitým spôsobom dotýka každého z nás. Nejde iba o konkrétny prípad vzťahu matky a dieťaťa, každý z nás však pozná pocit, keď niekoho stratí. V tom najhoršom prípade, ak mu zomrie niekto blízky. Táto symfónia je dielo, ktoré sa nehrá takpovediac každý deň a myslím, že práve táto téma nám v týchto dňoch dáva do určitej miery možnosť konfrontovať sa s tým, že pandemická situácia, v ktorej sa teraz všetci nachádzame, nie je to najhoršie, čo sa ľudstvu kedy prihodilo. Odhliadnuc od smrti blízkych tu boli totiž situácie, ktoré sú bolestivé a nezvratné aj z inej perspektívy.

Keďže ide o dielo pomerne neznáme, znamenalo to pre vás, že ste pri jeho príprave mali viac ´domácich úloh´?

A viete, že je to práve naopak? Keď pripravujete známe dielo, ľudia ho poznajú, vedia, ako má znieť a majú vysoké očakávania. Napríklad Mozartovo Requiem. Človek ho už počul veľakrát a dokonca aj samotný interpret je tým ovplyvnený. V tom prípade ponúknuť úplnú originalitu je oveľa ťažšie. Ak sa však pustíte do neznámeho diela, nie ste ovplyvnený tým, čo už niekto pred vami interpretoval tak alebo onak. Mate takpovediac nepopísaný papier možností.

V porovnaní vášho repertoáru a repertoáru opery košického divadla sa v prieniku nájdu minimálne tri opery – Massenetov Werther, Mozartov Don Giovanni a Verdiho Falstaff. Vedeli by ste si vybrať?

Určite. Donu Annu z Dona Giovanniho. Sophie vo Wertherovi aj Nannettu vo Falstaffovi som už spievala mnohokrát, takže už ma tak nenadchnú. Ako Donna Anna ale debutujem v apríli v Berlínskej Staatoper, takže túto rolu som si ešte natoľko neodspievala.

C. Monteverdi: Korunovácia Popey, Viedenská štátna opera, 2021, Slávka Zámečníková (Poppea), foto: Michael Pöhn

Čo vás okrem aprílovej premiéry ešte čaká ? Máte už naplánované aj ďalšie sezóny?

Mnohé termíny mám potvrdené do roku 2024, no kým nie sú oficiálne zverejnené, nemôžem o nich bohužiaľ hovoriť. Svoj plán poznám teda približne na tri roky dopredu, tak ako to v opernom svete funguje. Hoci sa mnohé termíny kvôli pandémii neuskutočnili, plány na ďalšie sezóny ostali nezmenené. Našťastie sa už veci vracajú do starých koľají. V aktuálnej sezóne budem vystupovať najmä vo Viedni a v Berlíne, ale mám niekoľko koncertov aj v Čechách a na Slovensku.

Prečítajte si tiež:
Viedenský krst ohňom – Slávka Zámečníková ako Norina na výbornú
Viedeň má novú Poppeu – so Slávkou Zámečníkovou v titulnej postave
Slávka Zámečníková nenechala nikoho na pochybách, že patrí na svetové scény
Nesmieme za operou, tak prichádza do našich bytov. V nedeľu dych berúca viedenská Carmen

Vyhovuje vám, že už teraz viete, čo budete robiť napríklad v apríli 2024?

Áno, každý človek dnes potrebuje istotu. Navyše – môžem sa produktívne sústrediť na prácu, keď viem, aký repertoár budem spievať napríklad o dva roky. Pre speváka je to dôležité, aby vedel, akým smerom chce svoj hlas vyvíjať. Roly si vyberám sama, takže také, ktoré nesedia mojej predstave, musím bohužiaľ odrieknuť. Je mnohokrát ťažké povedať nie niečomu, čo si túži človek zaspievať, ale ak je napríklad na takú rolu priskoro, iná možnosť nie je. Ak už teraz viem, že o dva roky budem spievať napríklad Sophie v Gavalierovi s ružou, nemôžem začať pracovať na Mimi v Bohéme.

Ste stálou sólistkou prestížneho operného domu – Viedenskej štátnej opery. Je to splnený sen?

Môj áno, angažmán v takomto legendárnom divadle je luxusom. Niektorí kolegovia by však nechceli byť v stálom angažmán, nech by to bolo v akomkoľvek prestížnom opernom dome. Ako freelancer zarábajú totiž lepšie, zároveň sú však stále na cestách a majú menej času napríklad na rodinu. Je to veľmi individuálne, každý má totiž iné životné priority. Človek však po dlhšom čase stratí pojem o domove a čím dlhšie je stále na cestách, tým viac po nejakom čase túži niekde nájsť svoje miesto. Ja som bola šesť rokov ďaleko od domova a tri roky som mala naozaj cestovateľský, študijný, hosťovací a súťažný blázinec.

Slávka Zámečníková, foto: Alfheidur Erla

Je to na začiatok veľký stres a človek si musí veľký dávať pozor, aby nevyhorel. Preto mi teraz dobre padlo, že mám takpovediac domovské operné javisko, kde môžem v pokoji rozšíriť svoj repertoár a nebyť stále iba na cestách. Navyše – keď niekde hosťujete, nikoho nezaujíma váš umelecký rozvoj a posun, pretože prídete, zaspievate a odídete. Ale ak máte domáce divadlo, máte okolo seba kolegov, s ktorými sa stretávate pravidelne a ktorí vám dajú skutočný feedback. Záleží im totiž na vašom výkone, lebo divadlo reprezentujete. Už od dávna sa hlavne takýmto spôsobom ´vychovávali´ v divadlách speváci. A ja rada počúvam trefnú kritiku, ktorá ma môže posunúť ďalej, vždy je totiž čo zlepšovať.

Je však dobré nájsť určitý balans a popri stálom angažmán dostatočne hosťovať, inak sa jeden dom stane pre speváka väzením. Viedeň ma zatiaľ na projekty mimo divadla vždy uvoľnila, takže sa nemôžem sťažovať. Predpokladám však, že o také 2-3 roky ma zase prepadnú túlavé topánky a budem sa venovať hlavne hosťovaniu.

Dá sa povedať, že vo viedenskej Staatsoper takpovediac pokračujete v štúdiu?

Neprirovnala by som to úplne k štúdiu, pretože práve vo Viedni sa musíte vedieť postarať sám o seba, mať určitú sebareflexiu a vedieť odhadnúť svoje sily. Rozdiel medzi Viedňou a ostatnými divadlami je hlavne v tom, že vo Viedni sa hrá predstavenie skoro každý večer. Na rozdiel od toho, napríklad v Berlíne, je produkcii menej a skúšobný proces je teda oveľa dlhší. Keď som tam spievala, doslova som mala pocit, že sa tam o mňa postarajú a všetko ma naučia. Vo Viedni sa musím pripraviť sama, na korepetície musím prísť už ´hotová´ a pripravená a nezriedka sa po dvoch coachingoch ide rovno na javisko.

G. Donizetti: Don Pasquale, Viedenská štátna opera, 2020, Adam Plachetka (Malatesta), Dmitry Korchak (Ernesto), Slávka Zámečníková (Norina), Nicola Alaimo (Don Pasquale), foto: Michael Pöhn

V Berlíne to bolo inak, tam som sa aj mesiac pripravovala na jednu operu. Vo Viedni sú predstavenia hotový produkt, do ktorého musíte naskočiť. Je to o sebadisciplíne, o tom, ako človek pozná svoje telo a vie, kedy a koľko sa pripravovať na predstavenia. Ak to zvládnete, je to výhra a čas ktorý by ste strávili ešte dva týždne na skúškach, môžete využiť na čokoľvek iné, pre vás dôležité. Nezriedka som v inom divadle sedela aj celý mesiac na skúškach. Vtedy sa môže stať, že po toľkom skúšaní už človek nemá chuť to konkrétne dielo ani počuť, nie to ešte odspievať päť nadchádzajúcich predstavení. To je ten najhorší variant. Nápady, ktoré ste mali na začiatku skúšania, už zrazu nikomu nepripadajú také trefné, spontánne alebo vtipné. Päťdesiatkrát opakovaný vtip prestáva totiž byť vtipom. Je to tak, akoby ste mesiac čítali stále dookola tú istú knihu – je jedno, aká dobrá tá kniha je… A pre speváka je dôležité udržať rolu, ktorú práve spieva, v sviežom a sčasti spontánnom stave.

Riešite systematicky, ako budete ďalej rozširovať svoj repertoár, alebo to nechávate plynúť?

Sústredím sa väčšinou len na jednu sezónu. V septembri som napríklad spievala Nannetu, ktorá je vo vyššej polohe a neskôr Monteverdiho Korunováciu Popey, ktorá je zase v polohe nižšej. Musela som si medzi tým naplánovať spevácky oddych a potom pracovať viac na nižšej polohe. Vždy sa sústredím na to, čo ma čaká aktuálne, v priebehu najbližších mesiacov. No a čo sa týka toho, ako sa bude vyvíjať môj hlas – vývoj človeka možno ovplyvniť iba do určitej miery. Závisí to od mnohých faktorov, udalostí v osobnom živote, zdravotnej kondícii a takéto veci človek mnohokrát neovplyvní. Čo sa dá ovplyvniť je fyzická kondícia, disciplína a to, koľko a kedy budem spievať, aby som sa pripravila na aktuálne predstavenia. Vždy treba ísť krok za krokom, pomaly ale isto.

V mnohých rozhovoroch a aj vašich životopisoch sa však píše, že máte za sebou raketový štart kariéry. Dokážete pomenovať okolnosti, ktoré vám k tomu dopomohli?

Moja profesorka spevu na konzervatóriu, pani Božena Ferancová, mi vždy vravela, že som bežec na dlhé trate. Nestalo sa mi, že by som odrazu začala úžasne spievať! Dlho som na sebe pracovala a myslím si, že je vždy zdravšie, ak úspech príde pomalšie. Mnohí speváci a kolegovia mali takpovediac ešte raketovejší štart a v nejednom prípade je to nebezpečné. Umelcovi potom chýba pokora a rýchla sláva vie skaziť charakter. A s kolegami, ktorí sú bezohľadní, sa pracuje najhoršie.

Zubin Mehta a Slávka Zámečníková v zákulisí Štátnej opery Unter den Linden v Berlíne, zdroj foto: slavkazamecnikova.com

Myslím, že pre každého a v každej kariére je lepšie, keď sa veci dejú postupne. Človek potom vie, kam sa dostal a vďaka čomu dosiahol to, kde dnes je. Je dobré vedieť, že som napríklad teraz zaspievala dobre práve preto, lebo som posledné týždne na sebe pracovala hodiny denne, než keď sa mi podarí výstrel do prázdna a zaspievam zázrakom tak ako nikdy predtým. Človek môže napríklad takýmto náhodným spôsobom vyhrať súťaž, ale neskôr ho postavíte na javisko a stres ho prevalcuje, lebo nevie ako sa s takýmto tlakom popasovať. Stúpať hore pomaly schod po schodíku je dôležité a potrebné pre psychickú pohodu.

Ak by som mala pomenovať to, čo konkrétne pomohlo v kariére práve mne, tak to bolo určite Operné štúdio v Berlíne. Pomohlo mi uvedomiť si, že má zmysel na sebe pracovať. Rovnako ma motivovali aj všetky spevácke súťaže, ktorých som sa zúčastnila. Dodalo mi to sebavedomie v tom zmysle, že som zvíťazila hlavne sama nad sebou, nie len nad ostatnými súťažiacimi. Pretože všetko, čo som vložila do prípravy na ne, sa mi vrátilo. 

Viete pomenovať aj tie vaše povahové črty, ktoré sa podpísali práve pod to, že sa vám podarilo rozbehnúť úspešnú medzinárodnú kariéru?

Určite je to bezstarostnosť. Som flegmatik. Závidia mi to kolegovia a závidím to občas aj ja sama sebe (smiech). Pevne dúfam, že ma to neopustí do konca života. Mnohí kolegovia sa ma pýtajú, ako to, že nie som pred predstavením nervózna. Samozrejme, že som, ale nie natoľko, aby ma to pohltilo. Vždy sa snažím ostať v realite a v tom najväčšom strese poviem, že som predsa neštudovala celé tie roky na to, aby som sa teraz triasla pred každým výstupom. Chcem si užiť to, čo milujem a strach z neúspechu je ten najhorší nepriateľ. Keď sa budem báť, čo všetko sa mi môže nepodariť, tak sa to kvôli tomu strachu nepodarí a ja si budem nadávať, že som sa mohla nad to povzniesť a všetko by dopadlo lepšie.

Slávka Zámečníková, foto: Alfheidur Erla

Vždy som na seba prísna a náročná, ale tiež rozumiem, že sme iba ľudia a každý robí chyby. Netreba sa za to obviňovať, ale na druhý raz to proste urobiť lepšie. Ak mám ešte poukázať na nejaké povahové črty, ktoré mi veci uľahčujú, určite sú to zvedavosť, odvaha a spontánnosť. Vždy sa rada púšťam do čohokoľvek nového a jednoducho skočím do studenej vody. Je to fajn pocit vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a pustiť sa do niečoho, z čoho má človek možno ten najväčší strach. Ak to zvládnem, mám na chvíľu pocit, že zvládnem naozaj čokoľvek.

Mimoriadne koncerty košického Štátneho divadla

Trojicu mimoriadnych koncertov, ktoré pripravuje Štátne divadlo Košice, odštartuje 3. Symfónia Henryka Góreckého so sólistkou Slávkou Zámečníkovou 20. novembra 2021 Kunsthalle so začiatkom o 19.15 hodine.

Nasledovať bude divadelný projekt Petra Mazalána – speváka, scénografa, architekta, režiséra a konceptuálneho umelca. Pod názvom Ich habe genug/Už stačí – sa ukrýva divadelný projekt, ktorý spája Bachovu kantátu v spojení s textami Hermanna Hesseho a ktorého cieľom je prispieť k diskusii o rovnosti a tolerancii medzi ľuďmi. Premiéra výnimočného projektu sa uskutoční 1. decembra 2021 v Historickej budove so začiatkom o 19. hodine.

Posledný z trojice mimoriadnych koncertov oživí 6. decembra 2021 o 19. hodine v Historickej budove Schubertov piesňový cyklus Winterreise – Zimná cesta (recenziu premiéry si prečítate TU…). Schubertom zhudobnených dvadsaťštyri básní Wilhelma Müllera zaznie v interpretácii slovenského tenoristu KS Pavla Bršlíka s klavírnym sprievodom Róberta Pechanca.

Viac informácii o predstaveniach Štátneho divadla Košice nájdete na www.sdke.sk.

Zdroj: ŠDKE

PR článok

článok aktualizovaný 17.11. o 12.03 h.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Zanechajte komentár