Slávne operné divadlá (1). La Fenice – život z popola

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Miesto, kde sa z cesta emócií pečie koláč zvaný predstavenie. Kuchyňa bez hrncov a varešiek – to je divadlo. Portál Opera Slovakia prichádza s novým seriálom Slávne operné divadlá, v ktorom sa vyberieme na prechádzku minulosťou svetových operných domov. Dnes preskúmame hniezdo benátskeho Fénixa – Gran Teatro La Fenice.

So šumivým vínom v žilách zažiada sa nám tarantelly. Tieto a iné južanské melódie rozohrejú krv stuhnutú od januárovej zimy na nový rok, kedy na pníku starého roku klíči nová ratolesť. Talianske domácnosti môžu od roku 2004 pravidelne sledovať priamy prenos concerto di capodanno, novoročného koncertu z benátskej „opernej gondoly“ La Fenice. Popularita tohto podujatia v Taliansku stúpa na päty sláve valčíkov na Dunaji.

Hudobné hodiny s pierkom z Fénixa

Gala z Teatro La Fenice – podobne ako jeho viedenský „starší brat“ – vstupuje do európskych obývačiek vďaka mondovízii, k slovenským televíznym mágom však zvesť o ňom akosi nedorazila. Čo na tom, že k obrazovkám si sadá polovica kultúrnej Európy, aby spolu s benátskou operou slávnostne obrátila list v kalendári…

Interiér Teatro La Fenice vstal z popola. Zdroj: toscanaspettacolo.com

Novoročný koncert z La Fenice sa skladá z dvoch častí. Prvá polovica patrí orchestru, ktorý sa môže vyšantiť na symfonickom ihrisku. Operný ohňostroj príde na rad v druhej časti. Tá je prenášaná televíziou a nesmú v nej chýbať osvedčené hity zbor Židov z Nabucca a prípitok z Traviaty. Repertoárové trvalky strieda „pole neorané“: dramaturgicky menej frekventované kusy, o výber ktorých sa do roku 2014 staral hudobný historik a pucciniovský expert Pietro Acquafredda.

Novoročný koncert spod krídel Fénixa bol v roku 2011 venovaný 150 výročiu zjednotenia talianskych zemí, v roku 2013 sa niesol v znamení bicentenária od narodenia Giuseppe Verdiho.

Počas triády rokov 2018-2020 zapaľovala hudobné fakle taktovka Kórejčana Myung-Whun Chunga. Koncert je priestorom na prezentáciu súčasných talianskych spevákov pod hrivou leva svätého Marka.

Dekorácie v interiéri La Fenice sú mostom medzi klasicizmom a barokom. Zdroj: wikipedia.org

Hefaistovo prekliatie

Doloso e doloroso – zlomyseľný a bolestný – bol požiar, ktorý koncom januára 1996 pochoval opernú pýchu lagúny (o tragédii sme písali TU…). Dvaja elektrikári Enrico Carella a Massimiliano Marchetti pracovali na údržbe divadla. Aby sa vyhli pokutám za nedodržanie zmluvných termínov, zariskovali a založili menší požiar. Risk v tomto prípade nebol zisk, ale obrovská strata. Vinníci unikli z ohnivého labyrintu – a mienili unikať aj spravodlivosti. Carellu zatkli až v roku 2007 na hraniciach Mexika a Belize.

Nebolo to po prvý raz, čo antický boh Hefaistos rozžeravil svoju ohnivú dielňu. Požiare divadiel boli v dôsledku drevenej konštrukcie a živých jazykov sviečok (neskôr ich nahradili petrolejové a plynové lampy) relatívne častým javom. Na Luciu 13. decembra 1836 si Fénix opäť ľahol do žeravého hrobu. Príčinou požiaru bola pravdepodobne porucha kachlí.

Zákazka na rekonštrukciu „ohniska Múz“ v 19. storočí pripadla bratom Medunovcom. Spoločnosťou však burácali hromy nacionalizmu a ľud si neprial obnovu cisárskej lóže – hniezda rakúskeho orla.

Po vyhlásení republiky v roku 1946 uvoľnila monarchistická stemma miesto svätomarkovskému levovi, ale aj ten padol za obeť tragédii zo začiatku roka ’96. Požiar – prestavba – požiar.

Gran Teatro La Fenice. Ikonickú fasádu dostal benátsky Fénix po poslednej rekonštrukcii po roku 2003. Zdroj: internet

Divadlo – loď na búrlivých vlnách

Navis instar urbis. Mesto je obrazom lode a loď je obrazom mesta, učí nás latinské príslovie. Čoho obrazom je divadlo? Môže byť loďou, ktorá pláva časom dozadu (oživuje staré) i dopredu (predbieha nové)?

Divadlo je ako filmový pás, na ktorý režisér sveta zapisuje stopy režimov a vlád. Kedy politika naposledy zotla Fénixovi chochol? Napoleonská éra priniesla obľubu „imperiálnej“ modrej a striebornej farby. Malý-veľký Korzičan videl v sebe reinkarnáciu rímskych cisárov a napodobňoval všetko, čo len trochu zaváňalo „zlatým vekom“ ľudstva.

V roku 1807 vkročila Napoleonova noha do útrob Fénixa. Na cisárovu počesť hrali Algarottiho kantátu Jupiterov súd. Benátčania postavili francúzskemu generalissimovi iba provizórnu lóžu. O rok nato pribudla do divadelnej podkovy riadna cisárska lóža vyzdobená, okrem iného, Herkulovými hrdinstvami.

Kráľovská lóža v Teatro La Fenice. Zdroj: wikipedia.org

Takto politika transformuje kamennú náruč divadelných sál. Vybudovanie novej lóže bolo odvážnym zásahom do pôvodnej architektúry. Veniec 174 lóží La Fenice dovtedy vytváral homogénny celok. Lóže sa podobali ako vajce vajcu, čím premietali do kameňa republikánske pravítko rovnosti.

Prameň (a plameň) premeny

Nielen politická klíma určovala takt divadlu, ktoré stráži kalábrijský svätec zo 4. storočia Fantinus. Blízky kostol San Fantin kŕmi zbožné duše, divadlo sýti oči a uši. Oči divákov si v rokoch 1825-28 privykali na nové dekorácie. Tie staré znehodnotil dym zo svietidiel a interiér musel opäť prejsť umeleckou metamorfózou. Sme v roku 1844, v roku premiéry Verdiho Ernaniho (ktorá sa odohrala práve tu) a v roku rastúceho nadšenia z technologických noviniek „transplantovaných“ priamo do srdca Fénixa.

Pred kritickým rokom 1996 prešiel najvýznamnejší operný dom Benátok ešte jednou dôležitou etapou. Inžinier Eugenio Miozzi a maliar Giuseppe Cherubini sa v roku 1937 priklonili k neoklasicizmu, aby miestami barokizovanému interiéru vrátili klasického ducha. Tento ráz dekorácií zostal zachovaný až do požiaru pred pomaly, no isto sa blížiacim prelomom tisícročí.

Od premeny k premene. Interiér La Fenice v roku 1837. Zdroj: wikipedia.org

Chcete sa nadýchať atmosféry starého divadla? Pozrite si film Senso z dielne Luchina Viscontiho. Môže mať láska benátskej šľachtičnej a rakúskeho vojaka zmysel (senso)? Je vôbec správne klásť si otázku o zmysle citu, ktorý sa rodí za hranicami ľudského ega? Prvé minúty Viscontiho filmu nás prenesú do „zobáka“ La Fenice. Taliani pohŕdajú Rakúšanmi a hustý vzduch nerozriedi ani hudba.

V lóžach to iskrí, ale tentoraz to nie je ignis incognitus, neznámy oheň, ale vlastenectvo. Pripomeňme si, že v La Fenice naposledy horelo celkom nedávno. Oheň sa podarilo dostať pod kontrolu a incident našťastie nemal vážnejšie následky (na udalosti z roku 2018 sme reagovali správou Opera v Benátkach bola opäť v plameňoch).

Veľká voda

Sila živelnej pohromy sa na chodbách La Fenice skloňovala aj v roku 2016. Oheň vystriedala voda. Priamo na javisku. 4. novembra 2016 mala premiéru operná dráma súčasného skladateľa Filippa Perocca Aquagranda. V názve diela sa ukrýva veľká voda.

Peroccova opera Aquagranda „zaplavila“ javisko La Fenice hudbou aj vodným živlom. Zdroj: internet

Jednoaktovka prináša na operné javisko najväčšiu povodeň v moderných dejinách Benátok, ktorá v roku 1966 odstrihla kráľovnú lagúny od zvyšku civilizácie. Hladina dosiahla rekordných 194 cm. Divadlo si operu objednalo na pamiatku 50. výročia invázie z Neptúnovej vodnej ríše…

Aká hudba bozkávala steny tejto „opernej továrne“? Obor ottocenta Giuseppe Verdi sem vstúpil s už spomínaným Ernanim, o dva roky „plienil“ javisko jeho operný Attila. V oboch produkciách účinkovala „belcantizovaná“ Nemka Sophie Löwe. Na scéne La Fenice plakal Rigoletto a tuberkulózna Violetta tu márne hľadala šťastie v Alfredovom objatí.

Gran Teatro La Fenice za Verdiho čias. Zdroj: internet

Premiérové fiasko Traviaty rozšírilo zoznam paradoxov dejín. S Verdiho intímnou drámou je však nerozlučne spätá scéna, ktorú by sme v dnešných Benátkach tak ľahko nenašli. Dnes je z nej multiplex. Jeho opernú minulosť prezrádza iba meno Rossini.

Na návšteve u Benedikta alebo z opery je kino

Teatro San Benedetto je miestom, kde sa vypískaná Traviata dožila zaslúženého aplauzu. Rok jej rehabilitácie – 1854. Keďže Benediktovo divadlo stálo skôr, ako La Fenice, zoznam miestnych premiér bude dlhý ako gondoliérovo veslo.

V baroku sa javiskom „Benedetta“ preháňali kone hrdinov a kráľov. Napríklad Titus v La clemenza di Tito. Nie však z Mozartovej ruky, ale od Scarlattiho (1760) či v Taliansku oslavovaného Čecha Myslivečka (1774). Priazeň benátskeho auditória si užíval aj ukrajinský skladateľ Bortňanskij, autor opier Creonte a Alcide. Bortňanskij odišiel do Itálie spolu s Baldassarem Galuppim. Aj on úspešne pričuchol k opernému parfumu.

Benediktovo divadlo postavil architekt Francesco Costa. Prešlo 21 rokov a divadlo položil na lopatky nepriateľ číslo jeden – oheň. Budovu síce obnovili, ale po otvorení Fénixa v roku 1792 začal tento operný dom hrať v hudobnom živote mesta druhé husle. Čo mali dejiny prichystané pre scénu svätého Benedikta? V polovici 19. storočia dostala Rossiniho meno – a v 20. storočí z nej urobili kinosálu!

Koncom 18. storočia koexistovalo v Benátkach päť operných domov. Teatro Malibran, bývalé Divadlo svätého Jána Zlatoústeho, bolo domovom Goldoniho komédií i belcantových opier. Zdroj: wikipedia.org

Zo šľachtického hniezda

San Benedetto bolo dejiskom premiér Donizettiho učiteľa Simona Mayra i gurmána s notovým papierom Rossiniho (Talianka v Alžíri), no jeho Tankréd a Semiramide sa už dávali v La Fenice. List premiér u Fénixa ožiarilo „neapolské slnko“ Giovanniho Paisiella.

Vyliahol sa zo šľachtického hniezda. Zo žabomyších vojen o moc a pozemky. Nové divadlo mala pod patronátom rovnaká spoločnosť, ktorá mala v portfóliu scénu svätého Benedikta. Prvým architektom Fénixa bol syn optika Gian Antonio Selva. Jeho ružovými okuliarmi bola elegancia grécko-rímskych stavieb. Klasicizmom ovplyvnený staviteľ spolukreoval urbanizmus Benátok, kde v roku 1819 aj zomrel.

Do tohto ringu vstupovali Donizetti, Mercadante, Bellini. Krídla Fénixa veľkoryso prichýlili Leoncavallovu podobu Bohémy a dve oratóriá (!) šéfa Sixtínskej kaplnky Lorenza Perosiho. Teatro La Fenice bolo prvým operným domom na území Talianska, ktoré 30. januára 1958 po prvý raz uviedlo Dvořákovu Rusalku v pôvodnom jazyku a v rýdzo českom obsadení (Šubrtová, Žídek, Haken).

Zvečnený v kameni. Busta architekta Selvu na múre Teatra La Fenice. Zdroj: wikipedia.org

Prečo sa volá po Fénixovi?

Je Fénixovo meno požehnaním alebo prekliatím? Mytologického vtáka pozná každý, kto v detstve hltal napríklad knižky Vojtecha Zamarovského. Prvý opis tohto tvora nájdeme u starogréckeho historika Herodota. Otec dejepisu však nehovorí nič o sebaspaľovaní Fénixa.

Pomenovanie okrídleného zázraku pravdepodobne súvisí s gréckym slovom označujúcim červené farbivo, s pomocou ktorého sa kolorovali vzácne rúcha. Aj plamene ohňa sú červené…

Gréci prevzali mýtus o Fénixovi od Egypťanov. Posvätný vták Benu dokázal stvoriť sám seba, preto hral významnú úlohu v egyptských funerálnych predstavách (obraz nesmrteľnosti duše). Ovídius a Plínius Starší píšu o mláďatku, ktoré sa narodí z kostí starého vtáka. Novonarodené vtáča podľa Tacita obradne spáli (rozumej pochová, odtiaľ motív ohňa) kosti svojho otca. Mýtus dáva krídla časovému cyklu, pripisuje božský pôvod opakovaniu v prírode. Začiatok a koniec, alfa a omega.

Fénix – osudový symbol benátskeho operného hniezda. Zdroj: wikipedia.org

Benátčania pestovali čulé obchodné styky s Východom a vôňou Orientu nasiakli aj noty (dvere do hudobného sveta bývalej La Serenissimy sme otvorili v článku Benátky v hudbe). Nie je náhoda, že práve Benátky dali v roku 1637 svetu prvé komerčné operné divadlo Teatro San Cassiano. Tam, kde bola mytológia každodenným chlebom, príbehy vstávali z mŕtvych.

Pomenovať nové divadlo po Fénixovi znamenalo pripísať mu silu božského vtáka, pre ktorého bola smrť iba odlišnou formou života. Každý koniec je začiatkom niečoho nového a každý začiatok nesie v sebe zárodok konca.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Virtuálna prehliadka La Fenice.

Okienko do benátskych novoročných koncertov. Barbara Frittoli a verdiovská modlitba zo Sily osudu.

Dokument o požiari La Fenice z roku 1996 (v talianskom znení s anglickými titulkami).

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár