Slávne operné divadlá (2). Covent Garden – Kráľovská opera so železnou harmonikou

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Žiariť vo svetle prvého operného reflektora na svete a užívať si oceľové objatie kvetinovej tržnice – to všetko ponúka operný pulz Londýna. Kráľovská opera v Covent Garden je druhou zastávkou nášho vlaku s ceduľkou Slávne operné divadlá. Ktorý Čech zmenil tvár operného Londýna a kde sa vlastne vzal názov Covent Garden?

O hercoch a spevákoch sa trochu gýčovo hovorí, že stoja v paľbe reflektorov. Kde je svetlo, tam je i tieň. Londýnska Kráľovská opera v Covent Garden bola prvým operným divadlom na svete, ktoré si v tridsiatych rokoch 19. storočia osvojilo prevratnú novinku: reflektor.

Nová technológia oslnila vtedajšieho riaditeľa opery Williama Charlesa Macreadyho. Dômyselná hra so svetlom umožnila zvýrazniť pozíciu hráča na javisku a zvýšiť tak vizuálnu pôsobivosť hry. Možno ani sám vynálezca reflektoru Sir Goldsworthy Gurney sa neodvážil snívať, že jeho vecička dorazí až do opery a jedného dňa pomôže roztancovať obrázky menom film…

Zelená báseň tónov a tvarov – londýnska Kráľovská opera v Covent Garden. Zdroj: visitlondon.com

Prechádzka dejinami najznámejšej londýnskej opernej „skúmavky“ je takmer filmová. Plná šokujúcich zvratov. Verili by ste, že divadlo počas prvej svetovej vojny slúžilo ako sklad nábytku?

V bruchu harmoniky

Hrôzy vojny sa v 20. storočí zduplikovali a vykypeli z deravého hrnca geopolitiky. Vonku zúrila druhá svetová vojna a Kráľovská opera sa premenila na tanečnú sálu (pre vyvolených…). S tancom súvisí moderný architektonický prvok, ktorý vyrástol v exteriéri operného domu celkom nedávno, v roku 2003. Londýnčania mu nepovedia inak, než Bridge of Aspiration.

Latinské slovko a(d)spiratio, ktorého echo počujeme aj v angličtine, znamená prídych, vanutie, priaznivý vietor. Van do plachiet, ktorý priveje dobrú príležitosť.

Aj anglický operný most vytvára 3D ilúziu pohybu. Geometricky pripomína chvejúcu sa harmoniku. Jej bruchom cupitajú baletky, pretože most spája štvrté poschodie opery s kráľovskou baletnou školou.

Vzdušný most alebo harmonika? Bridge of Aspiration spája budovu opery s akadémiou baletu. Zdroj: skyscrapercity.com

Nielen vzdušné cesty nevšednými mostami ponúka toto divadlo, ktoré je tretím umeleckým stánkom stojacim ipso loco, na tom samom mieste. „Update 3.0“. Môžete hádať, čo sa stalo s predchádzajúcimi stavbami. Vyhoreli. Na vode požiar nehrozí. A práve vodnou cestou sa v júli 2012 vybral súbor z Covent Garden, aby osviežil londýnske ulice prílivom hudby.

Opera na vode

Hralo sa na úzkych loďkách priamo na rieke. Operné člny mohli diváci pozorovať priamo z chodníka. Na vlnách Temže sa hojdali hudobné vlny opernej (polo)rozprávky s názvom Sova a mačička (The Owl and the Pussycat).

Pod partitúru sa podpísala oscarová skladateľka filmovej hudby Anne Dudley a z veršíkov libreta vykúkala tvár komika Terryho Jonesa, člena kultového zoskupenia Monty Python. Netradičné predstavenie bolo súčasťou letného projektu The Secrets, ktorého cieľom bolo odhaľovať tajné zákutia Londýna a pomocou umeleckých produkcií im vdýchnuť nový život.

Rieka a hudba – to ide dokopy! Opera Sova a mačička. Zdroj. flickr.com / John Lloyd Davies, Royal Opera House, 2012

Za mystériom Royal Opera v meste mostov a viktoriánskej elegancie nás zavezie doubledecker v podobe článku Dážď hudby v meste dažďa. V historiografii to už tak býva: jedno odkryté tajomstvo plodí desať ďalších. Napríklad, kam zmizla hudba možno prvej opernej „show“ na svete? Zrodila sa v roku 1658 a jej názov evokoval krvavú „story.“

Krutosť Španielov v Peru (The Cruelty of the Spaniards in Peru). Z veľkolepej feérie o dobytí raja a o údajných drsných praktikách conquistadorov sa však vykľul hybrid, lacný zlepenec činohry, opery a svojráznej dvorskej zábavy – masque.

Hudba k Cruelty bola pravdepodobne šalátom z kuchyne viacerých autorov (podobnosť so súčasnými „show“, ktoré v duchu svojho názvu túžia najmä vidieť, a nie myslieť, čisto náhodná?). Najmä Matthew Locke poslúžil hudobnou kulisou. Z goliera mu okrem dobrých nápadov trčali obohrané starinky.

Na začiatku bol patent

Onen hudobnodramatický guláš nemôžeme ochutnať. Ingrediencie by sa našli, ale recept (noty) už nemáme. Vieme však, kto za týmto ambicióznym projektom zo 17. storočia stojí. Nápad skrsol v hlave Sira Wiliama Davenanta. Pri jeho krstiteľnici vraj stál sám Shakespeare. Ako sudička.

Sir William Davenant – jeden z otcov anglického divadelníctva. Zdroj: wikipedia.org

Meno Davenant svieti na štarte dejinného maratónu Kráľovskej opery v Londýne. S peniazmi sa hral rovnako obratne, ako so slovami. Bol básnikom a dramatikom oblečeným do kabáta podnikateľa.

Muž divadla vycítil, na akú návnadu „jeho“ publikum zaberie (či znižovanie latky umenie prizabilo alebo „len“ omráčilo, je večným rébusom kritických duší). Kráľ Karol II. z dynastie Stuartovcov udelil podnikavému Davenantovi mandát (litterae patentes – verejné listiny, otvorený úradný patent) na prevádzkovanie jednej z dvoch divadelných spoločností v kráľovskom meste na Temži.

Rodný list operného Londýna je od roku 2019 deponovaný v Rosenbachovom múzeu a knižnici v americkej Philadelphii. Dokument z roku 1662 má vo vzťahu k budúcemu divadlu charakter semienka či embrya, je budúcim stromom v malom žaludi…

Árie v kláštornej záhrade

Prečo Covent Garden? Záhradou z názvu štvrte, v ktorej spieva nekonečnú kamennú áriu súčasná scéna, sa v minulosti potulovali mnísi. Keď úspech hudobnej hry z prostredia zlodejov a iných darebákov Žobrácka opera (The Beggar’s Opera) naplnil vrecká ďalšiemu divadelnému podnikavcovi Johnovi Richovi, rozhodol sa na mieste bývalých kláštorných latifundií postaviť divadlo. Kapitál mal slušný, veď Gayova a Pepuschova „žobrácka“ tragikomédia bola vo svojej dobe kasovým trhákom.

Bohatý na dobré nápady – impresário John Rich (1692 – 1761), zdroj: wikipedia.org

Pisárovi vypadlo z klobúka jedno písmenko…A meno Covent Garden je dekódované. Pridajme jedno „n“ a dostaneme convent – kláštor. Niekdajšia pôda Westminsterského opátstva dala meno celej štvrti.

Richov „developerský projekt“ sa vo víre času rozrástol o zeleninový trh. Prežil vedľa divadla prakticky až do roku 1974 (o jednej zaujímavej tržnici v tesnom susedstve opery ešte bude reč). Bakchovo hrozno, jablká Williama Tella, hrušky, v ktorých fantázia ľahko objaví tvar huslí… gastronómia a hudba sa vždy miešali s mytológiou.

Trošku faktografie. Prvé divadlo na mieste neskoršieho britského operného trónu bolo inaugurované 7. decembra 1732. Na sviatok svätého Ambróza, ktorý každoročne pripadá na 7. december, otvára svoje brány aj milánska La Scala. Čo má spoločné mitroforný patrón Milána s operou?

Včely svätého Ambróza

Múdre knihy pokropené voskom sviec ukrývajú rozprávanie o Ambrózovi a včelách. Keď bol ešte nemluvňaťom a podriemkával v kolíske, odkiaľsi k nemu priletel roj včiel. Bzučiace kamarátky chlapcovi neublížili. Legenda hovorí, že ho pokorne kŕmili medom. Preto je svätý Ambrosius ochrancom včelárov.

Svätý Ambróz sa podľa tradície venoval aj hudbe. Zdroj: pinterest.com

Včely sú symbolom usilovnosti. Akoby chceli predznamenať medonosnú sladkosť biskupovej reči. Z Ambrózovej „kukly“ sa vykľul motýľ hymnografie, hudby (tradícia tomuto cirkevnému otcovi pripisuje kodifikáciu milánskeho chorálu) a poézie. O linguae dulcitudo – sladkosť jazyka! Dokonalosť deklamácie patrí (aj) do divadla. Bzučiaca podkova lóží nezriedka pripomína ambroziánsky úľ…

Prvú budovu budúcej opery premiérovo rozosmiala Congreveova komédia Cesta sveta (The Way of the World). Autor sa pohral s menami postáv tak, aby odrážali povahové vlastnosti svojich nositeľov. Najväčšiemu záletníkovi Congreve vymyslel prezývku Millamant. Pomohol si francúzskym mille amants. Meno je zrkadlo. Nomen – speculum.

Händelov organ zhorel

Prvé storočie v Covent Garden patrilo hovorenému slovu, činohre. Aby sa impresário Rich odlíšil od konkurenčnej spoločnosti Drury Lane, zaviedol do programu pantomímu a sám si obliekal kostým Harlekýna.

Divadlu rozumel teoreticky aj prakticky. John Rich ako Harlekýn. Zdroj: roh.org.uk

Prvé baletné predstavenie sa tu konalo relatívne skoro, len dva roky po otvorení (1734). V titule Pygmalion vynikla francúzska tanečnica Marie Salle. Provokovala pohybmi v priesvitnej róbe namiesto cudného korzetu.

Zázrak opery sem doviezol kráľ londýnskych hudobníkov Händel. Slávny Nemec vyškolený v Taliansku nechal do divadla nainštalovať vlastný organ. Vzácny nástroj zničil až požiar z roku 1808.

K opere Covent Garden sa viaže prvá verejná prezentácia klavíra v Anglicku. Písal sa 16. máj 1767. Akási Miss Bricker predniesla fragment z Händelovho oratória Judith. S jej hlasom sa miešali dažďové kvapky klavíra – nástroja, ktorý bol dovtedy na ostrovoch neznámy.

Dejiny v hodvábe

V roku 2015 si Kráľovská opera pripomenula kľúčové okamihy svojich dejín prezentáciou dvanástich umeleckých bannerov z hodvábu. Dvanásť je mesiacov v roku… a londýnska opera má dvanásť maľovaných príbehov, ktoré vyzerajú ako obrovské záložky v knihe dejín.

Jedenásť metrov dlhé hodvábne bannery mapujú históriu opery v Covent Garden. Zdroj: flickr.com / Royal Opera House

Navrhli ich Ali Pretty a Mark Forrest. Z prvej „megazáložky“ sa usmieva „starý známy“ divadelný riaditeľ John Rich v prestrojení za Harlekýna, pri druhej už úsmev strieda strach.

Druhá divadelná budova otvorená v roku 1809 vyšla kultúrychtivých Londýnčanov draho. Vedenie divadla sa začiatkom 19. storočia rozhodlo pre radikálny krok: zvýšilo ceny vstupeniek. Ulice mesta na odvetu obsadili výtržníci, ktorým nové ekonomické opatrenia liezli hore krkom.

Old Price Riots. Takúto nálepku dala boju za staré poriadky dobová tlač. Spomienkou na vyčíňanie „divadelných gangov“ je medaila, na ktorej bije do očí anglická transliterácia latinského obstinatio – neústupnosť. To, čo v 19. storočí pôsobilo ako vandalizmus, je v dnešnej dobe snom. Kto by dnes vyšiel do ulíc kvôli „svojmu“ divadlu?

Boj za staré ceny v Covent Garden pripomína medaila. Zdroj: roh.org.uk

Tretia (a posledná) operná budova z roku 1858 dostala priliehavý názov: The Royal Italian Opera. Nie preto, že ju otvárala Rossiniho Semiramide. Taliani mali skrátka monopol. Aj francúzske a nemecké opery sa v Anglicku prekladali do taliančiny. Krivka obľuby divadla klesala, ale ortuť na teplomere nacionalizmu stúpala…

Počúvajme očami

Azda najkurióznejším bannerom z interiéru Royal Opera House je ten „spievajúci.“ Prečo spievajúci? Je unikátny tým, že hudbu na ňom nepočujeme, ale vidíme. Banner zobrazuje počítačový audiograf, aký poznáme z rôznych softvérov na editáciu zvuku. Je vizuálnou animáciou hlasu austrálskej sopranistky Dame Nellie Melby, divy s bielymi rukavičkami.

Hodvábne bannery povievali medzi kovovými oblúkmi bývalej kvetinovej tržnice – Floral Hall. Jej oceľová konštrukcia trocha pripomína bratislavskú Starú tržnicu. Budova tržnice z roku 1860 dýchala opere na chrbát a v deväťdesiatych rokoch minulého storočia s ňou splynula v jeden kompaktný architektonický celok.

Redevelopment zóny zmenil bývalú tržnicu, ktorú Briti poznajú tiež pod menom Paul Hamlyn Hall, na veľkolepé operné átrium a hudobnú reštauráciu.

V interiéri Paul Hamlyn Hall, ktorá je súčasťou architektonického celku londýnskej opery, sa dá oddýchnuť i najesť. Zdroj: pinterest.com

Pred pričlenením do komplexu opernej budovy bola málo využitým skladom divadelných kulís. Jej pôvodný účel, predaj kvetín, pošteklí nos milovníkom muzikálu. Hlavná hrdinka hudobnej komédie My Fair Lady Eliza Doolittle bola predavačkou na trhu práve v štvrti Covent Garden.

Všetko tu žije umením a obchodom: Londýnčania dokonca prišli s nápadom usporiadať v tomto kúte mesta prvý nočný trh v histórii mesta…

Vládol tu aj Čech

Moderný súbor ráta svoje dni od roku 1947, kedy sa do vojnou ošľahaného operného domu opäť nasťahovali soprány a tenory. Veľký kus neoraného poľa zúrodnil prvý riaditeľ tejto opery v 20. storočí David Webster. Riaditeľ sial, dirigenti polievali… a diváci žali úrodu.

Do rytmu hodinového stroja divadla výrazne zasiahol svetoznámy dirigent českého pôvodu Rafael Kubelik. Tento atlét taktovky bol v rokoch 1955 – 1958 umeleckým riaditeľom opery v Covent Garden.

Interiér Royal Opera House v Covent Garden, zdroj: playbill.com

Kubelík priviedol do Londýna popredných zahraničných umelcov: wagnerovské heroíny Kirsten Flagstad a Birgit Nilsson, najlepšieho Otella pred vulkánom Del Monacom Ramóna Vinaya z Čile, spievajúcich hercov Tita Gobbiho a Mariu Callas s jej exportnou Toscou

Zastávku – a nie bezvýznamnú – si v opernom Londýne Kubelíkových čias urobili vizionári réžie Zeffirelli a Visconti. Druhý menovaný očaril (nielen) domácich inscenáciou Verdiho Dona Carla, ktorá vznikla v roku 1958 pri príležitosti storočnice od otvorenia tretieho (doposiaľ stojaceho) operného sanktuária.

21. storočie: dúha v hmle

Divadelní fanatici 19. storočia by ho dnes možno nespoznali. Prehrýzť sa nánosmi rekonštrukcií a modernizácií, to chce pevné zuby… Silu genia loci by však cítili rovnako intenzívne.

V Kubelíkových šľapajach odvážne kráčal ďalší člen dirigentského panteónu Sir Georg Solti. Opere v meste dažďa šéfoval celé decénium. Solti bol zodpovedný za úspešný export britského operného „tovaru“ do Západného Berlína a Mníchova v roku 1970. Tento muž navyše pomohol Londýnčanom zamilovať si hudbu Richarda Straussa, ktorá patrila k Soltiho srdcovým záležitostiam.

Klasicistické priečelie londýnskej opery, zdroj: pinterest.com

Vari najdlhšie pôsobiacim dirigentom v tomto kráľovstve operných ruží (hľa, narážka na kvetinovú tržnicu, dnes súčasť operného domu!) bol Holanďan Bernard Haitink. Na tróne šefdirigenta Kráľovskej opery sedel v rokoch 1987 až 2002. Jeho taktovku obrazne zdedil Antonio Pappano, pucciniovec a hľadač hudobnej dúhy v londýnskej hmle.

Toto divadlo vyrástlo na pôde, ktorá v roku 1200 patrila kláštoru. Pre všetkých, ktorým nechýba umelecká zodpovednosť a zmysel pre virtuózne krasokurčuľovanie na hudobnom ľade, zostáva malou rehoľou.

Autor: Lucia Laudoniu

Článok je súčasťou seriálu Slávne operné divadlá.

video

V roku 1996 si Kráľovská opera v Londýne pripomínala 50. výročie svojho znovuotvorenia po zúrivých vojnových rokoch. Slávnostný galakoncert Plácida Dominga a jeho hostí poctili svojou návštevou aj členovia britskej kráľovskej rodiny.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku