Slávne operné divadlá (3). Atentát v divadle Liceu – Barcelona utopená v hudbe

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vyše dvadsať mŕtvych, desiatky zranených a poľovačka na anarchistu. Krimipríbeh, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani Agatha Christie, je neodmysliteľne spätý s históriou barcelonského Teatre del Liceu. Kyticu zaujímavostí o opernej pýche Katalánska sme uviazali v pokračovaní nášho seriálu Slávne operné divadlá.

Volal sa Santiago Salvador Franch a myslel si, že stredoveké latinské meno Spasiteľa, Salvator, ukryté v jeho mene, ho predurčuje na veľké činy. Šestnásťročný mladík prišiel do Barcelony v zodratých topánkach a v otrhanej košeli. Vychovávala ho ulica, neskôr sa živil ako „šéf šenku“. Po brade mu stekal nielen perlivý mok, ale najmä pikantné slová.

Zúrivý pes „pení“

Podnik neprosperoval. Santiago ošľahaný nemilosrdnými pravidlami divočiny, dal sa na pašovanie alkoholu a ako canis rabidus, zúrivý pes, ceril zuby na každý šľachtický kočiar.

Keď na generálneho kapitána Katalánska Martíneza Camposa zhodil anarchista Latorre dve bomby, Santiago Salvador posmutnel. Nebolo to kvôli tomu, že by prvého muža krajiny ľutoval. Naopak. Naštvalo ho, že z atentátu vyviazol len s ľahkými zraneniami. Bývalý krčmár na šikmej ploche s útočníkom sympatizoval až natoľko, že sa rozhodol jeho čin zopakovať „vo veľkom štýle“.

Santiago Salvador Franch – muž, ktorý (takmer) vyhodil do vzduchu celú barcelonskú operu. Zdroj: wikipedia.org

Polícia odviedla Latorreho na popravisko a v pašerákovi opäť vzbĺkli myšlienky na pomstu. V očiach anarchistov, ku ktorým sa Santiago medzičasom pridal, bol popravený anarchista mučeníkom. Cieľom ich vendetty sa stalo kráľovstvo múz, ktoré malo od zbraní a krivých zrkadiel politiky asi tak ďaleko, ako východ od západu.

Bomba v opere

Prečo si – nebojme sa povedať – teroristi zobrali na mušku najkrajší operný dom v meste? Zbrane mieriace na korunované hlavy a za nimi krvavé oči nepriateľov všetkých možných režimov nie sú v dejinách ničím zvláštnym. Smrť z rúk samozvaného kata zasiahla štátnikov napríklad aj v divadle, ako sa to stalo v prípade Abrahama Lincolna. A to je iba jeden príklad z novovekej čiernej kroniky.

V prípade útoku na barcelonské Teatre del Liceu, ktorý deň po osudnom 7. novembri 1893 živil stránky európskych žurnálov, však nemôžeme rozprávať o atentáte na jednotlivca. Santiago Salvador hrozil päsťou kolektívnemu nepriateľovi – šľachte i remeselníkom, ktorí v Barcelone nevynechali ani jednu opernú udalosť.

Nebol to výbuch hudby. Explózia v Liceu kradla ľuďom životy. Francúzsky výtlačok z roku 1893. Zdroj: wikipedia.org

Teatro del Liceu patrilo v 19. storočí medzi najreprezentatívnejšie operné chrámy starého kontinentu s najväčšou kapacitou miest na státie. Opera zjednocovala všetky sociálne vrstvy. Kráľ záletníkov Giacomo Casanova si svojho času zapísal do denníka, že v Barcelone niet nohy, ktorá by nevkročila do opery. Ešte aj žobráci komentovali najnovšie predstavenia vo svojej „nore“. Santiago, ktorý za svoj rozbitý život obviňoval každého, len nie seba, obrátil svoj hnev na operu ako na symbol.

Nielen symbol modrej krvi

V divadle z kapacitného hľadiska prevažovali ľudia bez erbov a rodokmeňov na stenách. V Liceu dokonca chýbala kráľovská lóža. V iných mestách výstavbu stánkov umenia zvyčajne iniciovali monarchovia, ale v srdci Katalánska politické hodiny vždy tikali inak. Za projektom operného domu stála skupina súkromných akcionárov, a – prekvapivo – nositeľov vojenskej uniformy. Preto sa s kráľovskou lóžou v prvom projekte nepočítalo.

Zdá sa, že Santiagovi na opere vadilo to, čo jemu samému chýbalo: nádej. Opera bola zhmotnením utopickej, až detskej nádeje, ktorú antickí právnici zhmotnili v prísloví spero iustitiam esse victuram – dúfam, že spravodlivosť zvíťazí. Viera, že umenie patrí každému bez ohľadu na rodokmeň, v Barcelone naberala obrátky viac, než povedzme v prísnej Viedni, ktorú mali pod kontrolou ich cisárske veličenstvá z Hofburgu.

Koncert kvetinám. Gran Teatre del Liceu prežilo atentát, požiare aj koronavírus. Počas pandémie v roku 2020 namiesto ľudských divákov „nasávali“ Pucciniho hudbu stovky zelených stromčekov. Zdroj: thisiscolossal.com

V osudný novembrový deň prsteňcom zlatých balkónov krúžili perlivé tóny Rossiniho Williama Tella. Atentátnik nemal ani na vstupné. Lístky Salvadorovi zaplatila manželka. V prvom dejstve nič nenasvedčovalo tomu, že úspešný večer návštevníci a účinkujúci neutopia v alkohole, ale vo vlastnej krvi.

Asi o jedenástej v noci sa agresor nahol cez zábradlie a do hlbočiny pod sebou vypustil dve bomby typu Orsini. Jedna z nich dopadla na koleno ženy. Bola okamžite mŕtva. Druhá bomba akoby zázrakom nevybuchla. Explózia si vyžiadala 20 (niekde sa uvádza až 22) obetí a desiatky zranených, ktorých vynášali z divadla prestrašení hráči z orchestriska.

Poľovačka na vraha

Divadlo sa z novembrového útoku spamätávalo niekoľko mesiacov a brány pre prvých návštevníkov otvorilo až v januári 1894. Plagáty ponúkali Mascagniho Priateľa Fritza a Massenetovu Manon. Barcelončanov mala na operné hody prilákať rumunská sopranistka Hariclea Darclée, Pucciniho prvá Tosca, meno ktorej bolo zárukou plnej pokladne.

Všeobecný zmätok hral atentátnikovi do karát. Utiekol a skrýval sa v rodnom meste Truel. Ruka zákona ho lapila až v Zaragoze. Keď Santiaga obklopili policajti, strelil si do brucha. Pokus o samovraždu skončil fiaskom, guľka ho iba „lízla“. Bodkou za bezsennými nocami predchodcu dnešných teroristov za mrežami kráľovskej väznice v Barcelone bolo popravisko.

Deň zúčtovania. Podobne to vyzeralo v posledný deň Santiagovho života, na ktorý si brúsil zuby „jeho veličenstvo“ kat. Olej Ramóna Casasa deponovaný v Madride. Zdroj: wikipedia.org

Barcelonské Liceu je ako mäkká posteľ, v ktorej sa vám budú snívať odvážne hudobné sny. Svoje stopy tu nezanechala len kriminálna epizóda s anarchistom, ale aj tá s tenoristom. Je podstatne veselšia.

V roku 1904 valcoval Liceu Enrico Caruso v kostýme Vojvodu z Rigoletta. Jediné vystúpenie neapolského tenora v kráteri katalánskej sopky prelomilo monopol, ktorému sa tu tešil domáci Julián Gayarre. Zábery z Liceu nemôžu chýbať v oboch životopisných snímkach, ktoré o španielskej tenorovej jednotke 19. storočia Gayarrem natočili jeho umeleckí dedičia Alfredo Kraus a José Carreras v rokoch 1958 a 1986.

Čestné miesto v divadelných letopisoch patrí hosťovaniu Siegfrieda Wagnera, ktorý tu dirigoval v roku 1904. Pietro Mascagni čaroval v Liceu s taktovkou o rok neskôr.

Caballé dostala košom

O strechu nad hlavou sa v budove opery bratsky delia tri ustanovizne. Okrem operného aparátu majú v Liceu domovské právo konzervatórium (Conservatorio Superior de Música del Liceo) a súkromný klub milovníkov umenia Círculo del Liceo. Verili by ste, že barcelonská operná „topka“ bola založená ako škola? Vzdelávacia inštitúcia potrebovala sálu, v ktorej by študenti predvádzali opery ako na naozajstných doskách, ktoré znamenajú svet. Dobrý nápad pomohli v roku 1837 premeniť na realitu „operychtiví“ vojaci.

Toto dnes zostalo z Aristotelovho lýcea. Antická filozofická škola nepriamo dala meno opere v Barcelone. Zdroj: greece.com

Predchodca barcelonského operného trónu Liceo Filodramático de Montesión dostal pekný názov, ktorý v latinskej transliterácii (lyceum, lycaeum) používajú mnohé národy. Lýceum bol pôvodne háj neďaleko Atén zasvätený Apolónovi. Tu, pod helénskym nebom, mal Aristoteles chýrnu filozofickú školu. Apolónovi patrí v mytológii funkcia vodcu múz.

Múzy predovšetkým moderného umenia našli svoj, ako sa hovorí v Taliansku, angolo di paradiso, kútik raja, v sále tajuplnej spoločnosti Círculo del Liceo. Prečo tajuplnej? Organizácia založená v roku 1847 donedávna neprijímala do svojich radov žiadne ženy. Nijaké meno nepohlo hradbou viac než storočnej tradície. Žiadosť o členstvo bola zamietnutá aj takej žiarivej svieci opery, akou bola sopranistka Montserrat Caballé.

Tabu sa podarilo prelomiť až v roku 2001 dvom miestnym podnikateľkám. Extraklub fungujúci podľa vzoru anglických tajných spoločností je dodnes opradený poverami a dohadami a iba malý okruh zasvätencov vie, čo je jeho skutočnou pracovnou náplňou.

Oheň aj piesok

Od tajností prejdime k tomu, čo neunikne žiadnemu oku. Plamene ohňa. Posledný požiar potrápil divadlo v roku 1994. Horieť začala železná opona. Plamene sa vyzúrili aj na látkovej opone a z nej sa nebezpečne šírili do okolia.

Gran Teatre del Liceu Barcelona. Náruč barcelonskej opernej babičky po rekonštrukcii z roku 1999 výrazne omladla. Zdroj: citylifebarcelona.com

Ešte pred veľkým miléniom dostali Katalánci svoje divadlo späť. Po kolaudácii zrekonštruovanej budovy v roku 1999 čakalo na spevákov zmodernizované a rozšírené javisko. Novému technickému zázemiu muselo ustúpiť niekoľko domov susediacich s budovou opery na pulze metropoly.

Ulicou La Rambla to naozaj pulzuje. Názov dostala z arabského slova ramlah, ktoré pomenúva zrnko piesku. K zrnkám spomienok z Barcelony pridajme výrok básnika Federica Garciu Lorca. La Rambla by si podľa neho zaslúžila stať sa jediným nikdy nekončiacim chodníkom sveta.

Ak si na potulkách nekonečnou tepnou urobíte zastávku pri barcelonskej opere, choďte si pozrieť jej zrkadlovú sieň. Oproti tej z bratislavského Primaciálneho paláca sa môže pochváliť citátmi o umení a hudbe vkusne zakomponovanými do interiéru. Na stenách Liceu sa dočítame, že umenie nemá vlasť. El arte no tiene patria. Domov má všade, vlasť nikde. Iba ak v ľudskom vnútri. Netreba zdôrazňovať, že umenie je také staré, ako ľudstvo samo.

Alenka v ríši divov. V zrkadlovej sieni Teatra del Liceu v Barcelone to vyzerá ako v známej rozprávke. Zdroj: mikestravelguide.com

V rajskej záhrade

Zrkadlové kráľovstvo v Liceu poznajú miestni pod starším pomenovaním Vergel. Slovíčko má opäť latinskú etymológiu a znamená zelený sad. Vergel sa zrodil z viridaria – nádvoria plného zelene v stredovekých kláštoroch. Hovorilo sa mu aj rajský dvor.

Z kláštornej oázy zelene zdedila názov zrkadlová sála barcelonskej opery, ktorá prežila aj prvý ničivý požiar divadla z roku 1861. Jedine Vergel a vstupnú sálu plamene ušetrili.

Oheň sa postaral o to, aby sa zvyšok budovy prepadol do priepasti času. Hlavy vtedajšej divadelnej spoločnosti Liceo Filarmónico Dramático de S. M. Reina Isabel po roku 1861 konali rýchlo. Až tak rýchlo, že im aj v dnešnej dobe závidíme. Pravdaže v dobrom. Za dvanásť mesiacov vyrástlo na zhorenisku nové divadlo. Pod organizačno-stavebnou taktovkou Josepa Oriola Mestresa to šlo jedna radosť.

Radosť je ten správny epiteton, ktorý vystihuje vzťah Barcelončanov ku krásnym hlasom. Všetko to začalo po roku 1705. Rodený Viedenčan arcivojvoda Karol Rakúsky nedal dopustiť na talianske belcanto a vo svojom katalánskom sídle usporadúval hotové operné hostiny. Či už to boli partitúry Caldaru alebo Gaspariniho, faktom zostáva, že práve tento arcivojvoda a budúci imperátor zasial do katalánskej zeme taliansku píniu menom opera.

Fasáda Gran Teatre del Liceu je koncertom farieb. Zdroj: barcelona-home.com

Výnimka od kráľa

Melodráma bola v 19. storočí (a ešte dlho po tom) víťazným talianskym exportom. Svoje o tom vedel Jaime de Guzmán, ktorý si „činohru v speve“ zamiloval počas vojenských ťažení na území európskej čižmy. Armáda budúceho vládcu katalánskych zemí bola zložená z talianskych žoldnierov. Tí sa pri španielskych hrách nudili. Nerozumeli im a srdce im pišťalo po domácej lyrike. Teraz je už jasné, prečo hudobným drámam v Barcelone fandilo najmä vojsko.

Koncom roka 1799 to vyzeralo na krupobitie. Presnejšie, na občiansku vojnu. Jej „rozbuškou“ bol jazyk. Kráľ Carlos IV. zakázal všetky hry, ktoré neboli v španielčine. Chcel vydláždiť cestičku domácim hercom. Úspešné hosťovačky zahraničných divadelných podnikateľov ich priviedli na mizinu.

Pre operu, ktorej materčinou bola lingua italiana, bolo Carlosovo veto „podpásovkou“. Ľudia sa postavili na stranu milovaných talianskych sólistov a v Barcelone to začalo vrieť. Výnimkou neboli ani pouličné bitky. V auguste 1801 mesto dostalo od panovníka výnimku a k domácej španielčine či katalánčine sa mohla opäť pridať operná taliančina.

Gran Teatre del Liceu Barcelona, foto: Lucrezia Carnelos, zdroj: unsplash.com

Kto z koho

Keď si repertoárovú skladbu Liceu predstavíme v podobe grafu, talianskym operám bude patriť najväčšia časť koláča. Minimálne z historického hľadiska. Až v roku 1915 impresário Joan Mestres i Calvet otvoril dvere nemeckej a ruskej produkcii vrátane baletov od Ďagileva.

Špecifikom Gran Teatre del Liceu je bohatá úroda zarzuel a španielskej opernej tvorby. Pri listovaní pomyselným katalógom miestnych premiér čítame mená skladateľov Pedrellu, Albéniza či de Fallu. Autor populárnej melódie El Aranjuez Joaquín Rodrigo tu v roku 1955 uvádzal svoj balet Pavana real.

Dynamický tanec rozhádaných sŕdc. Boje medzi Liceístas a Cruzados, ktoré v rovnomennej satire zvečnil Frederic Soler i Hubert, ťažko nazvať inak. V dobe založenia Liceu Barcelona už jedno dôležité divadlo mala. Hovorilo sa mu Teatro de la Santa Cruz a na vznik novej inštitúcie reagovalo zmenu svojho názvu na Teatro Principal.

Prvé miesto za každú cenu. Návštevníkom Liceu nebolo viac treba a na obranu „svojho“ divadla vytasili tie najnižšie slovné zbrane. O rivalite medzi fanúšikmi oboch scén kolovali historky pritiahnuté za vlasy. Ale realita bola prozaickejšia najmä v deň, kedy Liceu hrozil zánik.

Okno do roku 1847 v podobe litografie z predstavenia Belliniho Normy. Pri pohľade na prvú budovu barcelonského Liceu by sme nepovedali, že vznikalo ako školská scéna. Zdroj: wikipedia.org

Hercov vyhnali mníšky

Revolučný zápal bohužiaľ hádzal fakle hnevu na strechy kláštorov. Nie obrazne. Mnohé duchovné a kultúrne pamiatky boli nespravodlivo zničené – vypálené alebo „znárodnené“.

Rovnako to bolo s budovou konventu dominikánskych mníšok, v ktorej sa usídlil priamy predchodca dnešného divadla Liceu (snáď preto má zrkadlová sieň Vergel meno po kláštornej rajskej záhrade). Skupina mníšok však v roku 1844 získala právo na návrat a herci si museli baliť kufre.

Aby scéna a s ňou spojené konzervatórium neutrpeli škodu, cirkev umožnila divadelníkom kúpu opusteného a polorozpadnutého kláštora trinitárov. Na tomto pozemku v roku 1847 „zapustila korene“ prvá budova Gran Teatre del Liceu. Hoci prešla nemilosrdnými metamorfózami požiarov, na rovnakom mieste stojí dodnes.

Gregoriánske chorály tonzúrovaných hláv v habitoch vystriedali vysoké céčka tenorov a primadon. V našej dobe k nim pribudli vibrácie blízkeho metra. V hlavnej sále ich pochopiteľne nepočuť. Zlé jazyky však tvrdia, že v suteréne áno. Stanica barcelonského metra Liceu zdedila meno po katalánskom opernom obrovi. Nie, architektonicky to nie je obor, ale pre Kataláncov sa kultúrne rovná mýtickému Atlantovi, ktorý podopiera nebeskú klenbu.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Umením proti koronavírovému lockdownu. Sláčikové kvarteto hrá Pucciniho Chryzantémy pre publikum 2 292 rastlín.

Kľúč od sveta zážitkov je na dosah – na jeden klik. Tento krátky anglický dokument v skratke predstavuje dejiny operného domu v Barcelone.

Montserrat Caballé bola nekorunovanou kráľovnou miestnej opery, ale do klubu Círculo del Liceo ju nevpustili. V duete z Verdiho Trubadúra sa jej elegický soprán snúbi s barytónom Gréka Kosťu Paskalisa.

Slovák Peter Dvorský a Talianka Mirella Freni nadchli auditórium Liceu s Pucciniho Manon Lescaut.

Operná mapa Španielska a Katalánska nemôže existovať bez zarzuely – domácej sestry operety. V ukážke z komédie Doña Francisquita od Amadea Vivesa excelujú Alfredo Kraus a koloratúrka Enedina Lloris.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku