Slávne operné divadlá (4). Tóny pod Vezuvom – neapolské Teatro San Carlo

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď sa povie Neapol, našincovi bliknú v hlave dve žiarovky: Vezuv a Marek Hamšík. Neapolský operný dom Teatro di San Carlo sa v minulosti kúpal v belcantových áriách a drží si viacero historických prvenstiev. Vyrástol v meste, ktoré sa môže pochváliť prízrakom mnícha, magickým vajíčkom aj Vergíliovou hrobkou.

Hlavné mesto Kampánie je prevŕtané ako ementál. Neapol ukrýva azda najväčšie podzemné mesto na svete. Prvé katakomby a tunely tu razili už Gréci, ku ktorým sa pridali Rimania so svojou technologicky dokonalou infraštruktúrou. Miestny rímsky akvadukt bol v prevádzke až do konca 19. storočia.

Prečítajte si tiež:
Slávne operné divadlá (seriál)

Prízrak mnícha okráda spevákov

K neapolským chodbám, väčšina ktorých ešte len čaká na moderného bádateľa, neodmysliteľne patrí legenda o záhadnom Munaciellovi. V preklade z neapolského jazyka (neapolčina nie je dialekt, je to samostatná románska reč, ktorá je materčinou približne piatich miliónov Južanov) ‚o munaciello znamená Malý mních. Obskurná postavička z miestneho folklóru tak trochu pripomína fantóma opery – parížskeho kráľa podzemia odsúdeného na lásku.

Klíma, ktorá dala zrod populárnym canzonettám. Zdroj: pinterest.it

Dcéra bohatého neapolského obchodníka Caterina Frezza to v 15. storočí nemala ustlané na ružiach. Amor vtlačil do jej srdca otrávený šíp. Zamiloval sa do nej mních a ona jeho city opätovala. Boží sluha vymenil Bibliu za voňavku a namieril si to rovno ku Caterine domov. Aby sa vyhol hanbe, chodil za milenkou po strechách a podzemnými chodbami. Romanca nezostala bez následkov. Caterina pod srdcom nosila dieťa. Otec v mníšskom habite sa to už nedozvedel, na ceste za objektom svojich citov sa totiž pošmykol, spadol zo strechy a zabil sa. Sic transit amor mundi. Tak pominie láska sveta.

Ale dosť už pátosu! Povedzme si radšej, ako sa ďalej odvíjala videopáska príbehu z mesta korunovaného Vezuvom. Caterina porodila chlapca s telesnou vadou, obliekal sa preto do kapucne podľa vzoru svojho mníšskeho otca a túlal sa po kanáloch. Tak vznikla prezývka Munaciello – Mníšok. Kde sa objavil, tam zostali oči pre plač. Chlapec dokonale poznal labyrint podzemných chodieb, stal sa preto nepolapiteľným zlodejom. Jeho obeťami boli aj operné hviezdy, ktoré vypredávali večery v neapolskej kráľovskej opere.

Fantóm partenopejského podzemia zomrel za záhadných okolností. Čepeľ klebetných jazykov sa dodnes leskne od úvah, že vrahom Munaciella bol ktosi z rodiny jeho matky, ktosi, kto v chlapcovi videl démona.

Drevený Munaciello už nikomu neublíži. Údajne prináša šťastie. Zdroj: arteinmovimentodemaria.it

Mozaiky v metre

Legenda môže mať reálne jadro, beethovenovský akord osudu však nehľadajme v kláštore. Nervus rerum tejto fabuly sú možno pozzari – studniari a údržbári neapolského podzemného vodného bludiska, ktorí sa vkrádali do domov boháčov a brali im cennosti z pomsty za to, že sa nedočkali ani minimálnej mzdy.

Dnes sa už vládcov katakomb netreba báť. Atmosféru neapolského podzemia si môžete nerušene užívať napríklad počas jazdy metrom. Hlavná linka je svojráznou galériou plnou rôznych výtvarných inštalácií, graffitov a mozaík. Ich tesserae, kamienky, tvoria akési puzzle z dejín Neapola, ku ktorým opera patrí tak, ako oheň k sopke.

Kráľovskému divadlu svätého Karola – tak znie preklad jeho pôvodného názvu – vystavili rodný list Bourbonovci už v roku 1737. Počujete dobre. Neapolská aedes artis liricae otvorila brány o desaťročia skôr, než soľou medializácie presolená La Scala. Z Teatra San Carlo to robí najstarší nepretržite fungujúci operný svätostánok na svete.

Neapolské Teatro San Carlo je symbolom symbiózy medzi umením a umeniachtivou vládou. Panovník mal z priľahlého kráľovského paláca do divadla súkromný prístup. Zdroj: wikipedia.org

Projekt výstavby divadla zveril Karol III. Bourbonský Sicílčanovi Giovannimu Antoniovi Medranovi. Architekt sa nemotal len okolo rysovacej dosky. Slúžil ako brigadier v kráľovskej armáde a v roku 1741 si vyskúšal aj „pohodlie“ väzenskej cely. Medrano spolu s jeho kolegom Angelom Carasalem, ktorý rovnako priložil ruku k stavbe opery, obvinili z daňových únikov. Po osemnástich mesiacoch väzenia sa Sicílčan mohol konečne nadýchať čerstvého vzduchu slobody, ale o veľkých projektoch, akým bola stavba divadla, sa už neodvážil snívať.

Dvanásť diablov vo fľaši

Opernú podkovu postupne čakala „výmena šiat“ v podobe prestavieb, s prihliadnutím na pôvodný plán ju však pokojne možno nazvať najstaršou svojho druhu na svete. Najstaršou „žijúcou“. Veď v čase najväčšej slávy divadlo vrátane miest na státie „pritúlilo“ až tritisíc návštevníkov.

Divadlo bolo elektrifikované v roku 1890. Zdroj: twitter.com

Že v tomto opernom úli bzučanie hudobných včiel akosi zaniká, myslel si nemecký huslista a skladateľ Louis Spohr. Nechal sa počuť, že pre operu je Teatro San Carlo vraj príliš veľké a aj „mocnozvučné“ hlasy interpretov, medzi nimi Rossiniho štvoroktávová múza Isabella Colbran, majú problém naplniť rozľahlé auditórium. Hlasy mizli v mase muriva.

V múroch Castel dell’Ovo, po slovensky Hrad (tajomného) vajca, zmizlo čosi viac – áno, vajce. Známy hrad situovaný v Neapolskom zálive má vo svojich základoch ukryté zázračné vajíčko, ktoré patrilo Vergíliovi. Legenda hovorí, že mesto Neapol bude stáť dovtedy, pokiaľ sa antické vajíčko nerozbije. Čo na tom, že ho nikto nikdy nenašiel?

Červenej a zlatej dominujúcej v súčasnom interiéri divadla predchádzali modrá a zlatá – farby bourbonskej dynastie. Zdroj: internet

Kosti rímskeho „slovotepca“ údajne odpočívajú v kraji pod Vezuvom. Za Vergíliovou hrobkou sa treba vybrať do neapolskej Piedigrotty. Ďalšia z legiend premieta na plátno dejín príbeh o tom, ako latinský bard objavil na divokých neapolských stráňach magickú fľašku s dvanástimi uväznenými démonmi. Prosíkali, že ak ich pustí na slobodu, odovzdajú Vergíliovi zázračnú moc. Príliš ju nepotreboval, stačil mu básnický talent…

Veľké premiéry – veľký pád

Talent obchodovať nebol cudzí Domenicovi Barbaiovi, ktorý bol v rokoch 1809 – 1841 neohrozeným „cárom“ neapolskej opery. Keď 13. februára 1816 zničil požiar počas baletnej skúšky značnú časť budovy, dokázal Barbaia neapolského fénixa vzkriesiť z popola za rekordných desať mesiacov.

Impresário Domenico Barbaia inauguroval divadlo po veľkom požiari s Mayrovou operou Il sogno di Partenope. Stalo sa tak 12. januára 1817. Zdroj: blog.obilet.com

Keby len to! Pod vedením „operného kapitána“ Barbaiu tu napínal hudobné plachty veľký Rossini. Skladateľ z Pesara bol pánom neapolského San Carla do roku 1822. Po dopísaní Zelmiry prevzal Rossiniho žezlo Donizetti, ktorý pre Neapol vyprodukoval šestnásť javiskových titulov vrátane populárnej Lucie di Lammermoor. Svätyňa alias adytum sacrum neapolského operného života vzala na milosť aj Vincenza Belliniho. Sicílsky majster tu premiéroval svoj prvý dôležitý javiskový kus Bianca e Gernando. A čo Verdi a Neapol?

Hudobnodramatický trojuholník Oberto (Verdiho štartovací opus), Alzira a Luisa Miller hovorí za všetko. Bol to práve Verdi, ktorý v roku 1872 navrhol v Neapole výstavbu orchestrálnej jamy. Divadlo sa v tom čase prepadalo do jamy ekonomického regresu…

Do konca 19. storočia príjmy San Carla poklesli natoľko, že divadlo na rok zatvorili. Zotavilo sa až s nástupom verizmu. Foto: Luciano Romano

Výbušné deti Vezuvu nedajú dopustiť na zázrak skvapalňovania krvi paleokresťanského mučeníka a beneventského biskupa svätého Januária. Patrón spod Vezuvu nosil meno antického boha Janua, ktorého nám pripomína mesiac január. Jeho dve (v mytológii nezriedka aj štyri) tváre zosobňujú Slnko a Mesiac, alfu a omegu, počiatok a koniec…

Na začiatku slávy neapolského operného fóra hľadajme predstaviteľov miestneho belcanta Cimarosu, Paisiella, Zingarelliho, Piccinniho, ale aj Glucka či Haydna, ktorí sypali noty ako karty z rukáva.

Karty úspechu zvierali v dlaniach tiež kastráti Farinelli či Caffarelli. Presýpacie hodiny dejín však odmerali niečo vyše storočia a ťažisko opernej kultúry sa v dôsledku zjednotenia Talianska presunulo z juhu na sever. Neapol sial a milánska La Scala zbierala úrodu.

Tajomstvo neapolského námestia

Veľkou skúškou pre San Carlo bolo obdobie druhej svetovej vojny, kedy si na stánku múz „pochutili“ bomby a granáty. Po oslobodení Neapola v októbri 1943 sa divadlo podarilo opraviť za tri týždne. Prvým operným predstavením, ktoré bolo na programe po vojnových hrôzach, bola 26. decembra 1943 „vianočná“ Pucciniho Bohéma.

Veniec neapolských lóží je svedkom desiatok premiér Rossiniho či Donizettiho. Zdroj: thephraser.files.wordpress.com

V prvom decéniu 21. storočia prešlo Teatro San Carlo rozsiahlou modernizáciou. Bola postavená nová skúšobňa a jemné štetce reštaurátorov vdýchli interiéru lesk a noblesu. Brány divadla dňa 27. januára 2010 opätovne odomkli tóny Mozartovej opernej apoteózy antiky La clemenza di Tito.

Od sezóny 2016-2017 je šéfdirigentom neapolského operného domu bratislavský rodák Juraj Valčuha. Výrok, že doma nikto nie je prorokom, je na Slovensku stále bolestne aktuálny…

Grécke Neapolis sa prekladá slovami Nové mesto. Mesto, v ktorom sa modernita a starina pečú na spoločnom pekáči. Napríklad, na pekáči legiend.

Panovníčka Margherita (áno, tá, ktorú si „požičali“ výrobcovia pizze) údajne raz za mesiac sľúbila jednému väzňovi slobodu, pokiaľ sa mu podarí prejsť so zaviazanými očami cez námestie Plebiscito tak, aby prešiel medzi oboma jazdeckými sochami a „narysoval“ chodidlami rovnú líniu. Veď je to hračka! Naozaj? Nikomu sa to zatiaľ nepodarilo. Námestie má nepravidelný sklon a urobiť po ňom dokonale rovnú priamku je technicky nemožné.

Piazza Plebiscito dávala nádej väzňom. Bizarnú skúšku kráľovnej však nezvládol nikto. Zdroj: bbfabioeveronica.it

Iba v snoch sa môžeme dotýkať vlasov sirény Partenope, ktorá omamným spevom lákala námorníkov do morských hlbín. Keď sa jej nepodarilo počarovať Odysseovi, v zúfalstve sa vrhla na chladné skaliská. Jej bezvládne telo more vyplavilo v dnešnom Neapolskom zálive – a odvtedy tam spievajú aj kamene.

Autor: Lucia Laudoniu

Archív Slávne operné divadlá (seriál)

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

S internetom nie je nikam ďaleko. Virtuálna prehliadka Teatro San Carlo.

Dejiny neapolského operného domu „v kocke“.

Tenori Pavarotti a Del Monaco na jednom javisku? Podarilo sa to v roku 1973. Koncert Pocta Enricovi Carusovi z neapolského srdca opery patrí medzi veľmi vzácne živé nahrávky. Paradoxom zostáva, že slávneho Neapolitánca Enrica krajania vypískali. Prisahal, že na domovské divadelné dosky sa už nikdy nevráti. Slovo dodržal.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár