Slávne operné divadlá (5). Opera v Lisabone včera a dnes

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Londýn má červené telefónne búdky a Lisabon si ťažko predstaviť bez povestných žltých električiek. Metropola Portugalska ponúka aj lety do operného vesmíru – pravdaže v rakete fantázie.

A ponúka oveľa viac. Čo takto prejsť sa po najdlhšom moste v Európskej únii? PonteVasco da Gama sa vypína nad riekou Tagus a dokončili ho relatívne nedávno v roku 1998.

Mostom svojho druhu sú aj knihy a vyznávači zásady nulla dies sine linea, ani deň bez riadku, sa v kníhkupectve Bertrand budú cítiť tak pohodlne ako imelo v adventnom venci. Rok otvorenia 1732 robí z Bertrandu najstaršie nepretržite fungujúce kníhkupectvo na svete, v ktorom čas nehrá prvé husle.

Prečítajte si tiež:
Slávne operné divadlá (seriál)

Lisabon, Rím, Neapol: Bermudský trojuholník, v ktorom sa nič nestráca

Primát cti na lisabonských hudobných pohľadniciach by mohol patriť monumentálnej Ópere do Tejo, keby ju v prvý novembrový deň 1755 nepochovalo zemetrasenie. Terraemotus terribilis rozhrýzol časť historického centra Lisabonu a divadlo, ktoré si prítomnosť divákov užívalo sotva pár mesiacov, sa z prírodnej katastrofy už viac nespamätalo.

Z Ópery do Tejo v Lisabone zostali len ruiny. Zdroj: wikipedia.org

Kroky divákov boli údermi operného srdca, ktoré azda najsilnejšie bilo počas premiéry opery seria Alessandro nell’Indie na Metastasiove verše (to ešte nik netušil, že budova Ópery do Tejo má svoje dni už zrátané) a na hudbu rodeného Neapolčana so španielsky znejúcim priezviskom Davida Pereza.

Partenopejská civitas dávala zelenú mnohým adeptom skladateľského remesla z lusitánskych zemí, ktorí sa priamo in situ zoznamovali s neapolským belcantom a prinášali ho (odpustite mi trochu odvážnu rétorickú piruetu) ako betlehemské svetlo do svojich domovov.

Pravé aj falošné svetlá absolutistického režimu podľa vzoru francúzskeho dvora zapaľovala korunovaná hlava Jána (João) V. Veľkodušného (Magnânimo), ktorý do tvrdej pôdy dejín vyoral brázdu ako reformátor spoločenského aj cirkevného života.

Ruky mu uvoľnil najmä mier so Španielskom. Z kaplána kráľovského sacella urobil arcibiskupa Lisabonu a založil Patriarchálny seminár, ktorý sa stal liahňou najlepších sakrálnych hudobníkov v krajine. Kráľ spolupracoval so samotným Domenicom Scarlattim, študenti miestneho seminára mali preto otvorenú cestu do Ríma, kde sa mohli nadýchať tónov barokového oratória, divadla duší in signo pietatis.

Žezlo portugalského kráľa Jána V. (1689 – 1750) „okopávalo“ pôdu duchovnej hudby. zdroj: wikipedia

Libretista zomrel na hranici

Ďalší bonus eventus priniesla v roku 1728 premiéra talianskej buffy na cervantesovské motívy Don Quisciotte della Mancia pripisovanej Scarlattimu (rovnaký námet však zhudobnil aj Paisiello) v lisabonskom paláci Ribeira.

Kráľ João Magnanimus ale nepatril k fanúšikom bájí v opernom habite a hoci v roku 1735 Paghettiho spoločnosť uviedla v divadle Trinidade niekoľko vážnych opier, kráľove uši sa radšej oddávali Palestrinovej duchovnej polyfónii. Po roku 1742, keď na neho doľahol tieň choroby, kajúcny panovník divadelné produkcie skrz-naskrz zakázal.

Predovšetkým vo vokálnej tvorbe bol doma António Teixeira, textor, čiže tkáč hlasov s muzikantským vysvedčením z pápežského Ríma. Septidonum, teda sedmoro darov v podobe Teixeirových opier historiografia spochybňuje. Či skutočne napísal sedem hudobnodramatických kusov preto nie je isté, isté však je, že spolupráca s brazílskym advokátom a dramatikom Antóniom Josém da Silvom priniesla Teixeirovi čierny bod.

Pero Antónia Josého da Silvu (1705 – 1739) sa dotklo aj libretistiky, objavili sa dokonca názory, že bol predobrazom Dona Quijota. Zdroj: kobo.com

Libretistovi Teixeirových opier hlásiacemu sa k židovskému pôvodu dýchala na krk inkvizícia a di quella pira l’orrendo foco, povedané verdiovsky, sa mu nakoniec stalo osudným. De Silva dal životu posledné zbohom, na inkvizičnej hranici, ktorú však neposvätila cirkev, ale železný štát.

Portugalský Mozart píše Figarovu svadbu

Operu vzal v Portugalsku opäť na milosť reformný vládca José I. Za jeho vlády sa zintenzívnili umelecké kontakty s Neapolom. Kráľ položil uholný kameň, na ktorom mohol neskôr budovať svoju medzinárodnú kariéru autor dobových hymien Portugalska a Brazílie Marcos António da Fonseca Portugal. Ak ho nazveme portugalským Verdim, nebudeme ďaleko od pravdy.

Skladateľ priamo spätý s detskými rokmi súčasného lisabonského operného domu Teatro Nacional de São Carlos však Verdiho generačne predchádzal a z hľadiska hudobného jazyka by si mohol potykať skôr s Mozartom a Mercadantem. Nepriamym prekurzorom Verdiho bol Portugalov zmysel pre kantabilitu v službách a nie v putách dramatického výrazu či láska k orchestru, ktorú si však budoval postupne. Už ako dvadsaťročný sa mohol popýšiť pozíciou dvorného skladateľa lisabonského rímskokatolíckeho patriarchátu a koncom 18. storočia už komponoval opery pod Danteho slnkom v Taliansku.

Marcos António Portugal (1762 – 1830) sa presadil ako operný skladateľ v tvrdej talianskej konkurencii. Zdroj: wikipedia.org

V čase, keď Marcos Portugal robil svojej vlasti v Taliansku ideálne meno, kráľovná Maria I. inaugurovala v lisabonskej štvrti Chiado nový operný stánok. Kto je zvedavý na presný dátum narodenia portugalského národného operného divadla, nech si do pamätníka dejín zapíše 30. jún 1793. Nemalou kuriozitou je kráľovnin prídomok. V portugalskom paláci jej nepovedali inak, než Zbožná, do dejín Brazílie však vošla pod prívlastkom Šialená. C’est la vie…

Pri kuriozitách ešte zostaneme. Verili by ste, že divadlo stihli postaviť za šesť mesiacov? Prekvapí aj to, odkiaľ sa vzalo meno São Carlos. Latinský nápis dedikuje novú opernú budovu princeznej Carlote Joaquine Španielskej, dcére Carla IV. Lovca. Malá infantka sa vydávala v desiatich rokoch. Odpovedať na otázku, či toto manželstvo malo šancu byť šťastné, vôbec nie je ťažké…

La Scala v Lisabone? Nič nie je nemožné

Brány nového divadla otvorila Cimarosova opera La Ballerina amante a pozvoľna sa otvárala aj nová kapitola v živote „operistu“ (taliansky termín pre tvorcu opier) Marca Portugala. Po roku 1811 priniesol labarum talianskej vokálnej tradície do Brazílie, kde pôsobil ako učiteľ hudby na cisárskom dvore.

Do operného kožucha odel príbehy o Sersem (operným prstom sa ich dotkol už Händel), Alceste (operu na rovnaký námet má na konte Gluck) a trúfol si dokonca aj Mozartom imortalizovanú Figarovu svadbu.

Teatro Nacional de São Carlos, päť prsteňov lóží Svätého Karola, foto: internet

Svadbou architektonických štýlov striedmeho neoklasicizmu a bujarého rokoka bol návrh architekta José da Costa e Silvu, ku ktorému však pribudli neskoršie prestavby. Za finálnou podobou kráľovskej lóže hľadajme Taliana Giovanniho Appianiho s menom evokujúcim legendárnu rímsku Via Appia. Národné divadlo v Lisabone ukrýva päť poschodí s lóžami a jeho fasáda sa dosť podobá na La Scalu. Aj Lisabon má svoje Miláno.

Technickým medzníkom v dejinách divadla bolo zavedenie plynového osvetlenia v roku 1850 a o tridsaťšesť rokov neskôr elektrifikácia. Prvé dekády 20. storočia (1935-40) boli poslom ďalších opráv. Za portugalskú národnú kultúrnu pamiatku bola lisabonská princezná operných scén vyhlásená v roku 1996.

Teatro Nacional de São Carlos, priečelie lisabonskej opery, mladšia sestra La Scaly, foto: internet

Nad šálkou čaju

Keď sa povie opera Pyrenejského polostrova, nesmieme zabudnúť na vokálny pamätník z hrdla portugalského Carusa Lomelino Silva. Populárny tenor lúskal okrem verdiovsko-pucciniovských hudobných orechov aj podmanivé plody piesňového žánru fado (z latinského fatum, osud) a urobil niekoľko signifikantných nahrávok na šelakové platne.

Námorné výpravy, pomocou ktorých vládcovia Lusitánie kreslili novú a novú tvár mapy sveta, netreba zvlášť predstavovať. Nie každý však tuší, že Portugalsko ovplyvnilo našu európsku kultúru aj v takej „maličkosti“, akou je čaj.

Môže byť Veľká Británia so svojím afternoon tea čajovou veľmocou? Môže, no poďakovať by za to mala portugalskej infantke Kataríne z Braganzy, ktorá nosila britskú kráľovskú korunu. Traduje sa, že zvyk pitia čaju priniesla na ostrovy práve ona, nájdu sa však historici, ktorí túto legendu neberú vážne.

Rokoková kráľovská lóža v portugalskom Národnom divadle. Zdroj: wikipedia.org

Portugalsku nemôžeme uprieť jedinú čajovú plantáž na európskom kontinente. Aký hudobný čaj sa varí v portugalskom opernom dome? Horúci hrnček domáceho belcanta nám ponúka aj virtuálna realita.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Online prehliadka opernej výkladnej skrine Lisabonu.

Portugalský tenor Tomáz Alcaide narodený v roku Verdiho smrti 1901 žiali a narieka v Donizettiho balade Spirto gentil.

Ďalší z miestnych historických tenorov Lomelino Silva spieva portugalské národné fado.

Portugalsky hovoriaci barytonista Fernando Teixeira z Brazílie nosil priezvisko (nielen) operného skladateľa Antónia Teixeiru a v svojej zemi sa stal legendou. Mal skvelý verdiovský prejav, no štúdiovým nahrávkam sa vyhýbal.

Operný autor Marcos Portugal sa vyjadroval v jazyku dobového belcanta, v komických operách bol však ortodoxným mozartovcom.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár