V aktuálnom ,,deviatkovom“ roku si rad za radom pripomínajú a celebrujú svoje jubileá takmer všetky naše profesionálne hudobné inštitúcie. Nie je to náhoda, stačí zalistovať v histórii a odpoveď je tu. Štátny komorný orchester Žilina si tiež pripomína a slávi, aj keď ,,len“ polokrúhle 45. výročie svojho vzniku.
Toto teleso vzniklo roku 1974, jeho zrod a existencia neboli spočiatku celkom jednoznačne prijímané…
Žilinský orchester vznikal najskôr z ideí viazaných na pôvodný poloamatérsky Symfonický orchester mesta Žiliny, ktorý od roku 1958 pôsobil pri Mestskom dome osvety. Jeho činnosť podporovali a navigovali osobnosti hudobného života v meste, A. Kallay, J. Figura, R. Uškovitš, B. Urban…, všetko zdatní hráči a pedagógovia. Po takmer pätnástich rokoch pôsobenia a adekvátneho prosperovania tohto orchestra, jeho vedenie iniciovalo návrh na zriadenie resp. transformovanie orchestra na profesionálne teleso.
Predložené skoncipované návrhy a argumenty najskôr najvyššia inštitúcia, MK SSR neakceptovala a až po zdĺhavej anabáze a vytrvalosti aktérov svitla nádej v podobe prezentačného koncertu, ktorý ,,váhavú“ schvaľovaciu komisiu napokon presvedčila. Pri rozhodujúcom kroku ,,povýšenia“ telesa na bázu profesionálov mal určujúce slovo vysoko pozitívny postoj autority, hudobného skladateľa Jána Cikkera, podporené a rozvinuté viacerými odborníkmi – L. Mokrým, Ľ. Čížekom, B. Režuchom… Takto zjednodušene by sa dala načrtnúť kontúra vzniku Štátneho komorného orchestra Žilina, ansámblu, ktorý svojim obsadením zaujal celkom inú pozíciu na mape slovenských orchestrov. Prvým, zakladajúcim riaditeľom ŠKO sa stal Ján Figura.
Na rozdiel od už jestvujúcich veľkých symfonických telies Slovenská filharmónia a Štátna filharmónia Košice, žilinský ansámbel proklamoval svoju komornosť v zmysle obsadenia, označovanú zjednodušene ako ,,mozartovský typ orchestra“. Svoju oficiálnu umeleckú púť začal Štátny komorný orchester Žilina slávnostným otváracím koncertom 4. novembra 1974. Na čelo orchestra, ktorý po konkurzoch vytvorili ako členovia vybraní absolventi československých konzervatórií a hudobných akadémií, sa postavil renomovaný český dirigent Eduard Fischer. Jeho muzikantská erudovanosť a zároveň pracovná nekompromisnosť smerom k hráčom čoskoro vyformovali z nového ambiciózneho orchestra povšimnutiahodný umelecký ansámbel.
Výsledky a úspechy, ako dôsledok systematickej a premyslenej práce, nenechali na seba dlho čakať. Po koncertoch na domácom pódiu (priebežne rekonštruovanom kine Fatra, ktoré nadobudlo definitívnu podobu Domu umenia Fatra), výjazdoch do okolitých miest, sa orchester postupne etabloval na domácich profesionálnych pódiách a nasledovali prvé zahraničné hosťovania, nahrávky, inšpiratívne stimuly a spolupráca s renomovanými sólistami a dirigentmi.
Jasne a zreteľne vyprofilovaný orchester si svoj kredit obhájil na domácich a mnohých zahraničných pódiách, stal sa vyhľadávaným telesom, vhodným exportným umeleckým artiklom, záujem vzbudzujúcim umeleckým médiom. Jeho pôsobnosť podnes, za dobu 45. rokov existencie a umeleckého pôsobenia, ráta neuveriteľné sumáry: dovedna jeden a pol tisíca koncertov na domácom pódiu (abonentné, náučné, osvetové, poloscénické… cykly a série), stovky hosťovaní v slovenských mestách (vrátane prestížnych hudobných festivalov), bezmála tisíc koncertov v desiatkach zahraničných miest na dovedna štyroch kontinentoch sveta!
Aj keď repertoárovým ťažiskom ŠKO, čo do kvantity kompozícií, ostáva hudba klasicizmu – menovite tvorba W. A. Mozarta a J. Haydna, jeho programový diapazón sa dynamicky rozširuje a involvuje hudbu od baroka po najnovšiu súčasnú, vrátane solídneho počtu premiér aj pôvodných hudobných diel z domácej tvorby.
Takmer na deň presne (inauguračný koncert bol 4. novembra 1974) sa uskutočnil v Dome umenia Fatra Slávnostný koncert k 45. výročiu vzniku ŠKO Žilina. Na dvojici koncertov – 7. a v repríze aj 8. novembra si mohli Žilinčania pripomenúť, bilancovať, zaspomínať… a najmä užiť peknú hudbu.
Program, ktorý s orchestrom naštudoval čestný šéfdirigent telesa Leoš Svárovský, obsiahol celý rad vnútorne šifrovaných, aj čitateľných“ myšlienkových väzieb, odkazov aj symbolov. Prvou eklatantnou skladbou, ktorá patrí do erbu orchestra, sú Spomienky op. 25 od Jána Cikkera. Nie však ako zdvorilostný výraz vďaky, ideovému donorovi orchestra, ale ako prirodzená kmeňová súčasť repertoáru telesa: skladba frekventovane zaznieva na produkciách doma aj v zahraničí už celé desaťročia. Zaznela na historicky prvom koncerte, aj (dosiaľ) na ostatnom.
Cikker je označovaný primárne ako skladateľ-dramatik, práve zásluhou operných diel, ktorých zanechal úctyhodný počet – deväť. Boli uvádzané najmä v zahraničí. Ostatná, orchestrálne a najmä komorná tvorba ostávala, treba podotknúť, že celkom nezaslúžene, tak trochu bokom. Spomienky op. 25, skladba ktorá vznikla spontánne sa stali preferovanou interpretačnou lahôdkou aj vďačným vývozovým artiklom ŠKO. Ľahko možno uveriť ich úspechu aj v kultúrne vzdialených destináciách.
Trojčasťová skladba je koncipovaná s nesmiernou ľahkosťou, vyváženosťou mocných dávok expresie – od krehkej lyriky, po naliehavý dramatický apel, ctí univerzálne normy, ponecháva zaznieť názvukom a odkazom folklórnej proveniencie… Cikker bol skvelý hudobný psychológ, dokázal odhadnúť mieru aj čas. Dokázal aplikovať v účinných dávkach odtiene nálad, centrovať kontrasty, katarzie. Spomienky patria do jeho subjektívneho hudobného diára, preto dokážu dojať a presvedčiť. Skvelá, priam akvarelovo transparentná inštrumentálna konštelácia (sláčiky + dychové kvinteto) zdôraznia každý detail, každý myšlienkový záchvev a posun v bohatom výrazovom spektre výrečnej skladateľovej životnej zhudobnenej spomienke.
O tom, že dirigentovi Svárovskému skladateľov bohatý slovník a jeho expresia sú dôverne známe, netreba zdôrazňovať… Obľúbený Klavírny koncert D dur od Josepha Haydna a najmä jeho sólista opäť zdôraznili súradnice odkazujúce na žilinský terén. Skvelý Ivan Gajan v najvyšších medzinárodných konfrontáciách stále úspešne reprezentuje naše špičkové interpretačné umenie, je preto vždy vítanou príležitosťou počúvať ho live.
Popri hudbe romantizmu (ale aj ďalších) je jeho osobitne silnou stránkou práve tvorivé obdobie reprezentujúce viedenských klasikov. Haydn, zavše chápaný ako ,,mierny liberál“ s ľudovým nádychom, získal v Gajanovom stvárnení priam neopakovateľný interpretačný punc. Pôvodne dosť rigídne chápaný klasicistický pôdorys Gajan nadľahčil, vdýchol mu víziu farieb (až) romantizmu, plne však rešpektujúc normy a postuláty papá Haydna. Skvostná interpretácia bola podporená priezračným, príkladne komunikujúcim sprievodom, ktorý nám stále sprítomňuje a evokuje oné dávne bazálne ,,ficherovsky“ deklarované požiadavky, zakódované v telese už takmer polstoročie….
Druhú časť večera naplnilo výsostne duchovné dielo Omša D dur op. 86 od Antonína Dvořáka. Večer nutne musel kulminovať a dvořákovský skvost bol pre to ako predurčený. Okrem (v ten večer osobitne disponovaného) orchestra participoval klasicky využívaný domáci zdroj, osvedčený Žilinský miešaný zbor (vedený Štefanom Sedlickým) a štyria sólisti Eva Hornyaková, Terézia Kružliaková, Ľudovít Ludha a Gustáv Beláček, s nie zanedbateľnou organovou spoluprácou Martina Suroviaka.
Omša D dur je z troch Dvořákových opusov tohto rodu jediná hrávaná. Pôvodne bola skomponovaná s myšlienkou na vokálny interpretačný segment (sóla+zbor) s organom, pridaný orchester má vskutku len prídavnú obligátnu funkciu. Podobne, menej exponovaná pozornosť je v kompozícii venovaná aj sólistickému kvartetu – jednotlivé hlasy, azda s výnimkou ,,najrozsiahlejšieho“ mezzosopránového partu zastávajú viac-menej komplementárnu rolu.
Jasný akcent v komplexe celku rád využil dobre vedený a dobre disponovaný Žilinský miešaný zbor. Teleso s úctyhodnou históriou (zakladajúci a formotvorný dirigent Anton Kallay!) podnes prosperuje a spravidla boduje aj na súťažných medzinárodných reláciách. V partitúre stále prítomné vokálne teleso s očividnou chuťou, ale aj s rešpektom tlmočilo náročné pasáže veľkolepého diela. Vyrovnanej štvorici sólujúcich spevákov patrí aplauz a zaslúžené absolutórium, osobitne zaujal krásny, už zrelo vyfarbený tmavý mezzosopránový zamat… Pri Dvořákovej, najmä sakrálnej hudbe, poslucháča neustále opriadajú emócie. Skladateľ, ako jeden z vyvolených dokázal a stále dokáže dojímať. Bázňou, presvedčením a skutočným výrazom vrúcnej viery, ktorú vpečatil do svojho umeleckého vyznania.
Slávnostný koncert na počesť výročia nášho elitného orchestra bol ozajstnou poctou. Krásnemu hudobnému umeniu a rovnako sviatku skvelej interpretácie…
Autor: Lýdia Dohnalová
písané z koncertu 7. 11. 2019
Slávnostný koncert pri príležitosti 45. výročia vzniku ŠKO Žilina
Dom umenia Fatra, Žilina, 7. a 8. novembra 2019
Leoš Svárovský, dirigent
Ivan Gajan, klavír
Eva Hornyáková, soprán
Terézia Kružliaková, mezzosoprán
Ľudovít Ludha, tenor
Gustáv Beláček, bas
Žilinský miešaný zbor
Štefan Sedlický, zbormajster
Ján Cikker: Spomienky op. 25
Joseph Haydn: Klavírny koncert D dur
Antonín Dvořák: Omša D dur op. 86
