Interpret nám tlmočí hudobný návod, ako správne žiť. Savoir vivre – umenie žiť vyznával popredný francúzsky tenor Georges Thill, ktorý zomrel pred 35 rokmi (17. októbra 1984). Prečo sa pohádal so sopranistkou a čo nám po ňom zostalo?
Sú operní umelci lupienkom v siločiarach mocenských záujmov? Ich dopad na spoločnosť je oveľa intenzívnejší, než si dokážeme predstaviť. Málo prebádanou vlastnosťou hudby (ktorej, to chce filozofickú štúdiu) je gumovanie strachu z neistej pôdy pod nohami. Krása vytvára dojem istoty. Hudba a úzkosť – verná dcéra strachu – nikdy neboli priateľky.
Nebeská architektúra
Sama hudobná teória, založená na presnosti a stabilite, je druhom architektúry. Veď výraz tektonika dobre známy i konzervatoristom súvisí s latinským tectum, strecha, a to zasa s gréckym τέκτων vo význame remeselník, staviteľ.
Hudba nás volá pod svoju strechu. Je zložená z exaktne navrstvených škridiel, z ktorých ani jedna nesmie spadnúť. Prístrešie býva synonymom bezpečia. Hudobná architektúra sa v kvalitnej interpretácii stáva skutočným médiom namiereným proti bojovým hlaviciam chaosu a strachu. Lampou, ktorá vnáša svetlo do jaskyne psyché.
Most medzi umením staviteľstva a múrom z tehál tónov sme už odhalili. Existuje súvislosť aj medzi operou a burzovým brokerstvom? Začiatkom 20. storočia sa na parížskej burze cenných papierov mohla ozývať aj opera. Jeden z maklérov Georges Thill bavil kolegov áriami z Carusovho repertoáru. Naučil sa ich – ako sám spomína – „papagájovaním“ gramofónových platní. Nič zvláštne, až na to, že boli reprodukované nesprávnou rýchlosťou. Prvé dve árie z Toscy a Komediantov sa náš maklér nevedomky naučil o tón vyššie. Špička tenorovej pyramídy ho preto nedesila.
Burza naučila Thilla umeniu predikcie – predpovedi a odhadu. Spevák je podobný burzovému hráčovi: pred každým riskantným obchodom (vystúpením) musí správne odhadnúť svoje sily.
Danajský dar
Georges Thill bol Parížanom so všetkým, čo k tomu patrí (vrátane typického parížskeho akcentu). Detstvo mu voňalo tlačiarenskou čerňou, jeho otec si v meste bulvárov a Eifellovky zarábal ako vydavateľ a typograf. Tak, ako mnohým, i jemu zmenila život Grande Guerre. Georges prežil vojnu spievaním pre uniformy. Po zmĺknutí poslednej zbrane dal na radu strýka a vybral sa na prijímačky na parížske Konzervatórium. Prijali ho v novembri 1918.
Začiatky boli ťažké. Budúca stálica Opéry-Comique (na tejto scéne pôsobil bezmála 30 rokov!) bojovala počas konzervatoriálnych čias s nevyrovnanými vokálnymi registrami. „Bol som krikľúň,“ priznal sa Thill v jednom z početných rozhovorov pre francúzsky rozhlas. Umelá expozícia vysokej tessitury (umocnená Carusom na zlom gramofóne) ublížila jadru hlasu – strednej polohe. Parížske štúdium bol Danajský dar. Dva roky hnietol Thillov učiteľ, basový fenomén André Gresse, suchú hlinu.
Vyrobiť zo zlomeného bambusu hudobný nástroj a ešte ho správne ozvučiť, sa podarilo až druhému učiteľovi Georga Thilla, neapolskému tenoristovi Fernandovi De Lucia.
Francúz ho vyhľadal v roku 1921 a zostal u neho dva roky. De Luciova svieca v tom čase pomaly dohárala (zomrel v roku 1925), žiara tejto sviece však v Thillovi roztopila všetky pochybnosti o sebe samom.
Učiteľ – druidský kňaz?
Pozornosti Neapolčana neunikli Thillove „laserové“ výšky, všetku pedagogickú pozornosť však upriamil na vybudovanie spevákovej strednej polohy rozkolísanej ako hojdačka. De Lucia modeloval z plastelíny dlhodobých scénických experiencií Thillovo legato. Dôraz kládol na pelucídnu dikciu a virilnú farbu, ktorá umelcovi otvorila repertoárovú panorámu od Glucka po Wagnera.
Aby obraz vynikol, potrebuje správny rám. Vokálna „rekuperácia“ Georga Thilla preto nie je žiadnym zázrakom. Je prirodzeným výsledkom spolupráce dvoch tenorových duší, ktoré sa našli. Obraz a rám. Jin a jang.
Thill pochopil, že ideálny vokálny pedagóg má prináležať hlasovému odboru svojho žiaka (tenor má učiť tenoristu, budúcu sopranistku soprán etc). V praxi nie je takéto škatuľkovanie možné (čo neznamená, že ho máme odsúdiť do väzenia ireálnych ideí). K vokálnej pedagogike mám ešte jednu poznámku: patrí k hŕstke povolaní, ktoré sa nedajú dokonale tradovať písomnou formou. Zasvätené traktáty o speve sú luxusným lietadlom bez pilota.
Učiteľ spevu je modernou verziou druidského kňaza. Ti si svoje vedomosti zo sféry sapientia arcana odovzdávali z generácie na generáciu nie brkom, iba živými ústami. Spev potrebuje živé ústa!
Veľký comeback
Ústa Georga Thilla a živé striebro v nich dostali prvú veľkú príležitosť v umelcovom rodnom Paríži. Debutoval v divadelnej koži Niciasa v Massenetovej opere Thaïs. Prečo sa tenor, ktorému De Lucia prorokoval veľký štart v La Scale, vrátil do Francúzska?
Jedinou chybou neapolského maestra bola túžba vyrobiť z potomka Galov „čistokrvného“ Taliana. Nebol to dobrý nápad. Thill sa nehanbil za jemne nazálny efekt galikánskej artikulácie a francúzskeho rotacizmu, no chce sa napiť z prameňov belcanta v zemi, kde duchovný stroj času dal život „živo-mŕtvej“ (alebo ak chcete, „mŕtvo-živej“) vnučke antiky a renesancie: opere.
Po roku 1924 bol Georges Thill hotovým spevákom pripraveným na večerný kolotoč Faustov a Rigolettov (spolu s Thaïs jeho prvé skúšobné kamene). Thill bol prvým z francúzskych tenorov, ktorý v roku 1928 stál na magickej pôde veronského amfiteátra. Bol Calafom v Turandot. S rovnakou rolou pucciniovského princa o rok neskôr tiahol na La Scalu.
Talianske publikum si balíček Pucciniho previazaný stuhou frankofónneho gentlemanstva neprialo, zabúdajúc na to, že Neapolitánec De Lucia učil Thilla spievať verizmus bez veristických emočných „prskaviek“. Thillov Andrea Chénier bol v roku 1930 učesaný hrebeňom belliniovskej nehy. Názor, podľa ktorého sa verizmus má spievať „drsne“, by De Lucia neautorizoval. A Thill sa netajil tým, že si pred každým predstavením položil kacírsku otázku: „Čo by na to povedal môj učiteľ?“
Autonehoda ho nezastavila
Sľubne naštartovanú kariéru prerušil dočasný zdravotný diskomfort. V roku 1934 mal Thill neďaleko Mollins dopravnú nehodu. Vyviazol s fraktúrou stehennej kosti. Po zlomenej nohe našťastie neprišla zlomená ihla na gramofóne.
Diskografia Georga Thilla je bohatá a zároveň chudobná. Nahral takmer 200 malých, 78 otáčkových platní, ktoré šli na dračku. Predávali sa aj v Amerike, veď Thill v sezóne 1931/32 zavítal aj za Veľkú mláku: v Metropolitan Opera bodoval s kamarátmi z francúzskych opier. Ako Radames bojoval o srdce Aidy Elizabeth Rethberg. Na doskách Met-ky sa však ohrial iba dve sezóny.
Istým dôvodom jeho (ne)obsadzovania do talianskych titulov v Met (s výnimkou Aidy, Toscy a francúzsky spievaného Sadka) mohla byť európska prax prekladov operných libriet do nepôvodných jazykov, ktorá sa v Amerike nenosila. Thill mal árie fixované v rodnej francúzštine. Na rozdiel od väčšiny spevákov túžiacich po vavrínoch za hranicami vlasti si budoval imidž domácej hviezdy. Pro patria semper!
Hádky so sopranistkou a opera v kufri
Korunou tenorovej popularity v zemi starých Galov bol film Louise na motívy rovnomennej opernej romance Gustava Charpentiera. Na direktorskej stoličke sedel režisér Abel Gance známy niekoľkohodinovými projekciami (Ganceov výpravný filmový portrét Napoleona mal pôvodne trvať šesť hodín!). Kam sa hrabú Wagnerove s mamuťou dĺžkou projektované operné mýty?
Louise bola samozrejme úspornejšia. Na filmovačku dohliadal sám skladateľ. Thill sa pred kamerami zmenil na elegantného Juliena, hlavnú sopránovú rolu tvorcovia zverili americkej opernej a muzikálovej speváčke a herečke Grace Moore. Snímka má v pomyselnom krstnom liste zapísaný rok 1939.
Prešlo osem rokov a život sopranistky vyhasol pri leteckom nešťastí. Louise bol jej posledný film. Thilla vyniesol do nebies a gracióznu Grace do hrobu…
A prečo som napísala, že Thillov diskografický odkaz je chudobný? Chudobný je na operné komplety. Má ich na konte iba tri. Caruso však nenahral ani jeden. Nahrávanie celých opier jednoducho nebolo v hľadáčiku gramoagentov. Ako to? Sme v dobe, kedy technológia long play ešte neexistovala. Na záznam celej opery by bolo treba desiatky malých, 78 otáčkových šelakových platní. Jedna opera rovná sa jeden kufrík!
Po Thillovi zostali tri operné „kufríky“ s integrálnymi snímkami Carmen (1928), Massenetov Werther (január 1931) a nekompletná milostná rapsódia, Charpentierova Louise (1935). Prečo mikrofóny predčasne vypli? Príčinou bola roztržka medzi tenorom a sopranistkou Ninon Vallin. Tá nemala Thilla príliš v láske a nazvala ho „veľkým zlým deckom.“ Il divino tak z nahrávacieho kontraktu šikovne vycúval.
Zlomená ruža kontra delostrelec
V prípade Carmen zaujme, že napriek roku 1928 ide o v poradí štvrtý (!) štúdiový záznam Bizetovej štipľavej španielskej hudobnej búrky. (Prvenstvu sa teší Carmen Destinnovej a Jörna datovaná rokom 1908).
Ďakujme opernému nebu za Thillovho Werthera. Romantická rola bola jeho výkladnou skriňou. V porovnaní s Wertherom Tita Schipu, ktorý podčiarkuje s. o. s. jeho krehkej psychiky, Thillov vysoko maskulínny milovník nie je žiadna zlomená ruža.
Stonka Thillovho života sa zlomila 17. októbra 1984 v Draguignane. Tenorista zomrel v meste pomenovanom podľa draka, v hrdle ktorého skončil meč svätého Juraja. Mesto samozrejme nemá len svätojurajskú tradíciu, písali sa tu aj operné dejiny. Keď mal Georges Thill rok (1898), narodila sa tu lyrická koloratúrka Lily Pons.
Mesto drakov Draguignan je vo Francúzsku známe chýrnou delostreleckou školou. Sídli tu tiež múzeum zamerané na artilériu. Práve tu zomrel tenor, ktorý mal v hrdle „delo vysokých tónov.“ Naposledy sa o ne podelil s publikom v roku 1956 na rozlúčkovom recitáli zasvätenom tvorbe Richarda Wagnera. Po ňom sa stiahol z hudobného života. Podľa mienky súkmeňovcov patril do kategórie tenorov demi-caractère – na polceste medzi jemným pieskom a tvrdým diamantom.
„Čo sa týka utrpenia, pokiaľ je veľké, nemôže trvať dlho. Ak je dlhé, nemôže byť veľké, a teda je znesiteľné.“ Za týmito slovami hľadajme autora Hlavných článkov, helénskeho filozofa Epikura. Fakt, že starého Gréka nespravodlivo spájame s ideológiou pôžitkárstva a s heslom rímskej zlatej mládeže carpe diem, si všimol napríklad Erazmus Rotterdamský.
Epikurejskú mentalitu v jej pravej podobe v opernom svete vzkriesil Georges Thill. Po trápení z hľadania vlastného hlasu v študentských rokoch okúsil skutočnú rozkoš z tónov. Rozkoš, ktorá ho priviedla k pravde a filozofii hudby. Taký bol muž francúzskeho hesla savoir vivre.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Takto znie Schubert vo francúzskom balení.
Dejiskom Pucciniho Bohémy je Paríž. Francúzsky preklad slávneho vyznania básnika Rodolfa s vysokým C preto nie je úplne „od veci“.
Hymna La Marseillaise v podaní jedného z najväčších tenorových synov francúzskeho národa.
