Slovenská filharmónia excelovala na medzinárodnom festivale InClassica v Dubaji

Slovenská filharmónia so šéfdirigentom Danielom Raiskinom účinkovala na medzinárodnom hudobnom festivale InClassica v Dubaji v Spojených arabských emirátoch. Festival sa koná od 28. augusta do 26. septembra 2021. Predstavila sa na štyroch festivalových koncertoch v dňoch 6. – 9. 9. pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina (7. a 9. 9.) a arménskeho dirigenta Sergeya Smbatyana (6. a 8. 9.). Spoluúčinkovali poprední sólisti – britský huslista Daniel Hope, rakúsky klarinetista Andreas Ottensamer, americký huslista Gil Shaham a rakúsky klavirista Rudolf Buchbinder.

Dramaturgia koncertov zahrnula diela Bedřicha Smetanu, Antonína Dvořáka, Piotra Iľjiča Čajkovského, Ludwiga van Beethovena, Johannesa Brahmsa a súčasného skladateľa Alexeya Shora, ktorý je rezidenčným skladateľom tohto ročníka festivalu. Na tohtoročnom festivale InClassica sa predstavujú svetoví umelci, ako Maxim Vengerov či Mischa Maisky. Organizátorom je Európska nadácia na podporu kultúry (EUFSC) a SAMIT Event Group.

Môj pohľad na uplynulé koncerty je pohľadom nielen milovníka Slovenskej filharmónie, ale aj náročného profesionála. potom je radosť o to väčšia, keď sa turné vydarí tak, ako to bolo v Dubaji. A to aj napriek neľahkým podmienkam – expresné skúšky, šnúra koncertov štyri večery po sebe, obrovské horúčavy vonku a osviežujúca chladná, ale aj zničujúca klimatizácia vo všetkých vnútorných priestoroch. Turné sa uskutočnilo vďaka šéfdirigentovi Raiskinovi, ktorý kolektívu orchestra verí, je presvedčený o jeho kvalite.

Zakladateľom festivalu so sídlom na Malte je prezident Európskej nadácie na podporu kultúry (EUFSC) Konstantin Ishkhanov. Ambiciózny meloman s obrovským vzťahom k umeniu, úsilím podporovať to najlepšie a spájať svet prostredníctvom hudby, založil dobre fungujúcu nadáciu s cieľom podporovať desiatky orchestrov a projektov, v rámci nich aj vzdelávacích a mládežníckych, ktoré majú medzinárodný a multikultúrny rozmer. Keďže sa jubilujúci festival nepodarilo dotiahnuť na Malte, rozhodla sa nadácia preniesť ho do priestoru, kde je obdivuhodná zaočkovanosť a disciplína, vďaka čomu sa darí postupne napĺňať sály a uskutočňovať verejné produkcie.

10. ročník festivalu sa koná pod názvom Najväčšie svetové hudobné observatórium (The World Biggest Musical Observatory), trvá mesiac, má 43 podujatí, hostí 7 symfonických orchestrov z Ruska, Arménska, Nemecka, Slovenska a Izraela a 37 sólistov. Konali sa majstrové kurzy a po prvýkrát aj medzinárodná klavírna súťaž.

Na festivale bolo cítiť, že ho organizujú Európania, ktorí majú vlastný početný team a že zorganizovať taký veľký festival v cudzom priestore prináša nejedno prekvapenie. Napriek tomu sa podarilo uskutočniť krásne produkcie, zmobilizovať medzinárodné médiá a publikum. Treba povedať, že pandemické opatrenia sú v Dubaji veľmi prísne (za ich nedodržovanie je obrovská pokuta) a miestni ich aj prísne dodržujú. Diskrétni pomocníci prenasledujú každého, kto čo i len omylom zloží rúško. A to platí pre hotely, pláže, koncertnú sieň, ba i stolovanie mimo jedenia.

A tak v hľadisku krásnej opery s 2000 miestami smelo byť len obmedzené množstvo hostí. Avšak festival si mohli vychutnať záujemcovia z celého sveta prostredníctvom internetovej televízie medici.com. Návštevník si však musel zvyknúť na dubajské špecifiká – tlieskanie medzi časťami diel, popíjanie šampanského v sále a vyťahovanie mobilov. 

Rezidenčným skladateľom festivalu bol Ukrajinec žijúci v Izraeli, v súčasnosti veľmi žiadaný a obdivovaný Alexej Shor. Slovenskí poslucháči sa s ním stretli, keď jeho dielo odznelo v júni v Redute. A ďalším takmer rezidenčným dirigentom bol Arménec žijúci v Izraeli Sergey Smbatyan. Práve on dirigoval dva koncerty slovenských filharmonikov. Prvý a tretí. Na prvom bol sólistom britský huslista Daniel Hope, ktorý si vybral Koncert pre husle a orchester g mol č. 1, op. 26 Maxa Brucha. Okrem iného sedem-násobný víťaz ECHO Klassik Award, pôvodom z Južnej Afriky, od 2019 umelecký riaditeľ Frauenkirche v Drážďanoch.

Hopa sme spoznali, keď ako moderátor televízie Arte hostil Slovenku Janu Kurucovú. Je typom umelca so sugestívnym výrazom a veľkou charizmou, ktorá akoby víťazila nad drobnými prehreškami v precíznosti. Ale o tom práve hudba a umenie je. Dojímavé bolo uvedenie Vltavy z cyklu Má vlast Bedřicha Smetanu na úvod koncertu. Ešte stále je česká hudba akýmsi identifikátorom prostredia, z ktorého náš orchester vzišiel. Rukopis Smbatyana bol autentický. Dielo pochopil s nežnosťou jemu prirodzenou a obdivovala som pianissimá, ktoré boli v akustike dubajskej opery – suchej, bez dozvuku – takmer nečujné.

Ináč to nebolo ani v Čajkovského Symfónii č. 5 e mol, op. 64. Smbatyan a asi aj všetci umelci pochádzajúci z tejto časti sveta, vedia tohto ruského a aj európskeho skladateľa dokonale precítiť, zvýrazňujú drámu, príbeh, agogikou akcentujú jednotlivé plochy. Aký má Smbatyan k skladateľovi vzťah, ukázal aj na treťom koncerte filharmonikov, kde na úvod znela Čajkovského predohra-fantázia Romeo a Júlia. Počas skúšky v réžii francúzskeho nahrávacieho tímu som si vychutnala, ako postavil dielo do dramatického oblúku a vyzdvihoval nežné sóla, napríklad harfistky Kataríny Turnerovej. Jeho temperament mu však predpisuje aj výrazovú silu a mocnosť zvuku vo vrcholoch diela. Čajkovskij sa dobre počúval.

Na treťom koncerte bol sólistom izraelský huslista, neuveriteľne a stále sa usmievajúci skromný a príjemný pán s nevšedným umeleckým záberom, v Amerike žijúci huslista Gil Shaham. Osobné stretnutie s ním zanechalo vo mne hlbokú stopu. Uviedol Koncert pre husle a orchester Seascape rezidenčného skladateľa Alexeja Shora a Koncert pre husle a orchester D dur, Op. 77 Johannesa Brahmsa. A tak, ako všetky koncerty festivalu, aj na tomto sa dramaturgia usilovala dokázať spojiť klasiku s neznámym a upútať excelentnými hosťami. Odznelo Seescapes, ktoré sme v júni počuli v podaní Doganova so Slovenskou filharmóniou.

Shor je matematik, ktorý objavil svoj hudobný talent a postupne presúva akcent z vedeckých na umelecké aktivity. Je to tiež skromný pán, a hoci nie je skúpy na slovo, radšej komponuje ako hovorí. Zasahuje do rôznych žánrov – komornej hudby, symfonickej či sólovej s orchestrom. Píše neoromantickú hudbu na hranici filmovej a neváha miešať rôzne nálady a štýly. Niet tam modernej dikcie a publiku sa to páči, ba i umelci ho radi hrajú, a životopis prezrádza, že sa stal hviezdou. Možno práve toto oslovuje publikum dneška.

Fascinoval ma Shahamov Brahms, pretože je jeho prednosťou samozrejmá technická brilantnosť a vrúcny výraz, pričom nezanedbáva exaktnosť, ktorú Brahms vyžaduje, i keď je v jeho diele počuť romantický rozlet a blízkosť k Dvořákovej spevnosti. Publikum si vyžiadalo prídavok – odznela skladba Ravi Shankara.

Mojím vrcholným zážitkom bolo v tomto kontexte osobné a umelecké stretnutie s Danielom Raiskinom a možnosť pozorovať, ako sa správa orchester, ktorý poznám predovšetkým z domu (a zo zahraničných hosťovaní, ktoré som v službách diplomacie organizovala v krajinách svojho pôsobenia). Pandemický rok nám veľmi nedožičil, aby sme si v Bratislave – publikum a kritici – vytvorili vzťah a budovali ho. A odrazu stál náš šéfdirigent na pódiu prestížnej budovy arabského sveta a pred ním jeho vlastný orchester.

S úžasom som pozorovala, ako si poradí s obmedzeniami, ktoré si bežný návštevník vôbec nedokáže predstaviť. Začalo sa nedostatkom skúšok, pokračovalo povinnými rozostupmi, ktoré spôsobili, že dvaja hráči nemohli hrať pri jednom pulte, takže bol nedostatok partov, ale hlavne sa menej počuli a nedokázali na seba reagovať. Interakcia je totiž v orchestri conditio sine qua non. Ale Raiskin je veľký profesionál a dokázal stimulovať orchester k nadšeniu aj napriek postupne stúpajúcej únave.

Jeho program na druhom filharmonickom koncerte v Dubaji pozostával opäť z Dvořáka – zdá sa, že práve tento autor je pre neho symbolom strednej Európy a jej spojenia so svetom. Ako sa vyjadril, rád uviedol jeho predohru Môj domov. Viaže sa mu na naše prostredie a tradíciu a zdá sa, že aj hráči si dielo dokázali vychutnať. Dvořáka milujú na celom svete a tak to bolo aj v Dubaji. Publikum ocenilo aj rakúskeho klarinetistu Andreasa Ottensammera, hlavného klarinetistu Berlínskej filharmónie, ktorý sa ujal Koncertu pre klarinet a orchester Alexeya Shora. Je to exkluzívny umelec Deutsche Grammophon, 2-násobný víťaz Opus Klassik, umelecký riaditeľ Bürgenstock festivalu vo Švajčiarsku a Artström festivalu v Berlíne.

Podobne ako v Seescapes, aj toto dielo bolo zručne inštrumentované a plné krásnych melódií. Dojímavá bola najmä druhá časť. Umožnilo obdivovať krásny tón sólistu. Doznieva spomienka na Sabine Meyer, ktorá je už hlbokou minulosťou, pretože na orchestrálnych stoličkách sedí v každom svetovom orchestri veľký počet dám. Klarinet je veľmi obľúbeným nástrojom židovských tvorcov, je v ňom nárek, pripomínajúci hroznú minulosť z 20. storočia a dojíma. Raiskin s filharmonikmi boli so sólistom naladení na rovnakej vlnovej dĺžke. A Ottensamer sa rozhodol pridať áriu Cavaradossiho z Pucciniho opery Tosca, za čo tiež zožal ovácie.

Mimoriadne ma zaujala Symfónia č. 7 A dur, op. 92 Ludwiga van Beethovena. Nielen preto, že ma desiatky rokov fascinuje ako dielo, ale hlavne preto, že ukázala zrelosť a vysokú umeleckú kvalitu Slovenskej filharmónie a jej šéfdirigenta Daniela Raiskina. Je ideálnym dirigentom nesúcim v srdci mimoriadnu európsku tradíciu Sankt Petersburgu, Nemecka a Holandska, snúbiacu sa s talentom a schopnosťou prijať akékoľvek okolnosti a podať profesionálny výkon. Jeho Beethoven je rázny, ale spieva, je dynamický, ale aj vrúcny a zakaždým je nový a sugestívny. Klasik a takmer romantik pútajúci krásou zvuku.

Aj na záverečnom koncerte turné, ktorý tiež dirigoval Daniel Raiskin, sa do programu dostala klasika – Symfónia č. 8 G dur, op. 88 Antonína Dvořáka a Koncert pre klavír a orchester č.1 d mol, op. 15 Johannesa Brahmsa s excelentným Rudolfom Buchbinderom, prítomným na pódiu celých 60 rokov.

Zatiaľ, čo produkcie žijúcej rakúskej legendy s desiatkami uvedení kompletu Beethovenových klavírnych sonát sú opradené chýrmi nesúcimi sa spoza našich dnes už virtuálnych hraníc z jeho festivalu v Grafeneggu, je to stále ten istý klavírny mág, ako na viacnásobných vystúpeniach v Redute. Aj v Dubaji to bol sýty, plnokrvný dramatik Brahms, ktorému Buchbinder rozumie a hrá ho s vervou a s dokonalou znalosťou diela. Nedostatok kontaktu s hráčmi (sláčikármi či bicistom) ho nútili k očnému kontaktu, ale robil to aj v minulosti. Pravdepodobne sa otáča smerom k orchestru, aby bola súhra dokonalá.

Raiskin však dokázal nemožné. Práve v Brahmsovi totiž vadilo rozostavenie orchestra s veľkým odstupom najviac, pretože akustika je tam špecifická, a umelci museli vynaložiť maximálne úsilie, aby koncert s tak náročným repertoárom dobre vyšiel. Vyvrcholením turné bola podľa mňa Dvořákova 8. symfónia, a to aj napriek sekundám boja s akustikou. Filharmonici vzbudzovali môj obdiv ako kompaktné teleso, na ktoré sa dá s radosťou pozerať, sláčiky ťahajú v dokonalej súhre priam ako Viedenskí filharmonici, reagujú na každý jemný podnet dirigenta aj na jeho temperamentné gestá, ktoré sú mu asi aj vlastné, ale v Dubaji ich bolo viac, pretože boli nevyhnutné. Verím, že si to užívali tak, ako publikum v sále, ktorému darovali prídavok – dojímavý 10. slovanský tanec Antonína Dvořáka.

Naše prvé orchestrálne teleso, ktoré už prekročilo zrelý vek sedemdesiatnika, zažilo nejedného skvelého majstra na svojom čele. Raiskina si vyhliadlo podobne, ako to robia slávne orchestre a napriek pandémii, ročnému pôstu a nemožnosti overiť si, ako bude spolupráca v dialógu s adresátom – publikom – vyzerať a rozvíjať sa, mohlo sa práve na turné presvedčiť o plodoch tejto spolupráce.

Sú to profesionáli, ktorí majú v génoch silnú stredoeurópsku tradíciu, ťažiacu zo skúseností neďalekých viedenských orchestrov, ale aj vzdialených európskych a tých mimo starého kontinentu. A aj jednotlivo sú to skvelí sólisti – v ich dubajskom repertoári boli, samozrejme, sóla koncertného majstra Emanuela Jarolíma Ružičku, excelentného hobojistu Matúša Veľasa, harfistky Kataríny Turnerovej, žiarili violončelá pod vedením Jána Slávika, violy pod vedením Martina Rumana, ale aj bicie nástroje pod vedením Kyrila Stoyanova…

InClassica je festival s budúcnosťou. Že dal priestor pre Hudobnú akadémiu Stredného Východu (Middle East Classical Music Academy MECMA), ukazuje aj jeho zásadné zámery. A je dobré, že Daniel Raiskin priviedol Slovenskú filharmóniu do tohto atraktívneho prostredia, pretože získali nové partnerstvá a priateľov, spolupracovali s vynikajúcimi medzinárodnými sólistami a vynikajúco sa predstavili. Úprimne gratulujem.

Viera Polakovičová

písané z koncertov 6., 7., 8. a 9. 9. 2021

Festival InClassica, Opera Dubaj
Koncerty Slovenskej filharmónie

6. septembra 2021
Slovenská filharmónia
Sergey Smbatyan, dirigent
Daniel Hope, husle

B. Smetana: Vltava, z cyklu Má vlast
M. Bruch: Koncert pre husle a orchester g mol, č. 1, op. 26
P. I. Čajkovskij: Symfónia č. 5 e mol, op. 64

7. septembra 2021
Slovenská filharmónia
Daniel Raiskin, dirigent
Andreas Ottensamer, klarinet

A. Dvořák: Môj domov, predohra op. 62
A. Shor: Koncert pre klarinet a orchester
L. van Beethoven: Symfónia č. 7 A dur, op. 92

8. septembra 2021
Slovenská filharmónia
Sergey Smbatyan, dirigent
Gil Shaham, husle

P. I. Čajkovskij: Romeo a Júlia, predohra-fantázia
A. Shor: Koncert pre husle a orchester Seascape
J. Brahms: Koncert pre husle a orchester D dur, Op. 77

9. septembra 2021
Slovenská filharmónia
Daniel Raiskin, dirigent
Rudolf Buchbinder, klavír

J. Brahms: Koncert pre klavír a orchester č.1 d mol, op. 15
A. Dvořák: Symfónia č. 8 G dur, op. 88

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!