Azda to bolo dôsledkom dramaturgie koncertu a k tomu výborne vybratého dirigenta Petra Altrichtera, ako aj dispozície a podstaty našej Slovenskej filharmónie v jej šťavnatom, plnom, expresívnom štýle hrania, nepochybne aj vnímavosti orchestra voči príbuzným náladám troch skladieb na koncerte (píšem z večera 22. 2. 2018, cyklus AB), z Reduty sme tentokrát odchádzali nadšení z krásy, ktorá tu zaznela. Nehralo sa síce pred plnou sálou, ale pred vernými návštevníkmi, ktorí si nedajú odpustiť ani jeden zo zaujímavých abonentných koncertov symfonicko-vokálneho cyklu. Na programe boli tri dobovo rozdielne, no mimoriadne výstižne vybraté diela: Igor Stravinskij: Pohrebný spev, op. 5; P. I. Čajkovskij: Francesca da Rimini – symfonická fantázia, op. 32 a Leoš Janáček: Glagolská omša pre sóla, zbor, orchester a organ.
So Stravinského Pohrebným spevom, op 5., ktorý napísal mladý ruský skladateľ r. 1908 na pohreb svojho kompozičného učiteľa Nikolaja Rimského Korsakova, pričom interpreti uložili symbolicky do hrobu veľkého skladateľa svoje party, sme sa v Slovenskej filharmónii stretli prvý raz. Dielo objavila iba r. 2015 v archívoch petrohradského konzervatória ruská bádateľka Natália Braginskaja. Zo zabudnutia skladbu mladého Stravinského z partitúry oživil najprv popredný ruský dirigent Valery Gergiev a následne v Berlíne šéf Berlínskych filharmonikov Sir Simon Rattle. V hudbe tohto relatívne nie veľkého, cca 10-minútového „náreku“ za mŕtvym, necítiť ešte novátorskú reč Stravinského, skôr jeho nadväznosť na ruskú národnú hudbu neskorého romantizmu. Dielo zahrala Slovenská filharmónia s vnútorným precítením, citeľným vzopätím v strede skladby, kde je jej vrchol, ale aj v meditatívnom úvode a finále, ktoré uzatvárajú oblúk toho smútočného diela. Dirigent Petr Altrichter, častý hosť Slovenskej filharmónie, dodal Pohrebnému spevu vnútorný podtext „plačiek“ za mŕtvym, ktoré prepájajú naše i ruské rozlúčky so životom. Jeho emotívnosť dokázali strhnúť Slovenskú filharmóniu výstižnému podaniu už v tomto prvom diele. Keďže nič nie je v živote náhodné, dielo bolo u mnohých poslucháčov vnútorne spojené so smútkom nad odchodom zakladajúcej členky Slovenskej filharmónie, pani Melánie Kušnírovej (†19. 2. 2018). Bez jej osobnosti si možno pripomenúť iba málo koncertov v tejto sále, nehovoriac o tom, čo pre Slovenskú filharmóniu znamenala a spravila.
Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
Petr Altrichter, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš
V nálade vrcholného romantizmu potom zaznela symfonická fantázia P. I. Čajkovského Francesca da Rimini – dielo inšpirované nielen Lisztovým objavom a konštituovaním programovej symfonickej básne, ale aj reálnym príbehom renesančnej historickej postavy talianskej šľachtičnej Francesky da Rimini. Jej veľká láska k milencovi Paolovi a smrť z rúk znetvoreného, no žiarlivého šľachtického manžela Giovanniho Malatestu, sa stali aj programovou niťou Piateho spevu – Pekla z Danteho Božskej komédie. Vo veršoch Danteho a následne v hudbe Čajkovského tvorí pomyselné Peklo hraničné úseky skladby a vytvára veľký priestor na Čajkovského absolútne strhujúcu, pre orchester inštrumentálne náročne napísanú hudbu. Zvlášť v sláčikoch (a v rámci nich vo violončelách) nesie v sebe obsah hudby vášnivý akcent, kde cítiť „ničivú búrku Danteho Pekla“, ale možno aj plameň obrovskej lásky Francesky a Paola, milencov z 13. storočia. Pri tejto hudbe netreba sledovať konkrétny príbeh – iba sa oddávať prebiehajúcemu prúdu hudby, ktorá má svojbytný obsah a unáša aj bez pomocných barlí konkrétneho príbehu. V lyrickom strede – skutočnom speve lásky Francesky (Andante cantabile) – Čajkovskij rozvinul celý vejár svojich melodických daností, spevu a lyriky. Zvlášť mäkký zvuk horny dokonale vyjadril senzitívnosť tohto kontrastného stredného úseku, obklopeného úžasne dynamickými, zvukovo exponovanými, vášnivými okrajovými časťami. V chromatických behoch a v priam besniacom hudobnom prúde s farebnou inštrumentáciou, zaznela skladba ako autentický hudobný príbeh, z ktorého sálala plnosť pléna a interpretačné stotožnenie sa Slovenskej filharmónie s Čajkovského romantickou partitúrou. Pritom vynikla vypracovanosť jednotlivých nástrojových skupín, krásne bolo pizzicato sláčikov, sprevádzajúce violončelový nástup – i krátke husľové sólo primária Ewalda Danela, ktoré svojou melódiou prešlo lyrickom tóne do celej sláčikovej sekcie. Petr Altrichter strhol Slovenskú filharmóniu do priebehu Čajkovského fantázie tak sugestívne, že jeho unesenie hudbou bolo pre divákov trochu i samostatným divadlom. Je to dirigent obrovského fyzického vkladu do každého čísla programu, dirigent, ktorý si pred hudobníkmi a poslucháčmi skutočne „vyzlieka“ svoju dušu a nadmieru citové vnútro.
Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
Michaela Šebestová, Eva Hornyáková, Petr Altrichter, Jaroslav Březina, Jozef Benci, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš
To všetko bolo prítomné, ak nie vystupňované aj v Janáčkovej Glagolskej omši (Missa glagolskaja), v ktorej sa stretol génius českej (moravskej) kompozície s autentickým podaním českého dirigenta. Panteistická, prírodu oslavujúca, vášnivú lásku starého barda tlmočiaca omša, odohrávajúca sa akoby v chráme prírody, zaznela v podaní Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru a štyroch sólistov ako s nijakým iným dielom v svetovej literatúre neporovnateľná vokálno-symfonická skladba. V nej sa – bez očakávanej latinskej vybrúsenosti omšového ordinária – ozývajú akoby z hĺbky vekov vyhrotené, Janáčkom „vymyslené“ (ale aj z ľudovej „nápěvkovej mluvy“ prenesené) témy staroslovenskej hudby. V zborovo-orchestrálnych úsekoch, so vstupmi často pertraktovaného sopránu a tenoru, basu a napokon kontraaltu, s pôvodným staroslovanským textom zaznela táto skvelá kompozícia ako nadväznosť a pripomienka na cyrilometodskú tradíciu našich krajín. Sopránove sóla s absolútnou presvedčivosťou spievala v početných nástupoch svojím mäkkým, pritom veľkým, nosným sopránom, zreteľným aj nad bohatým zborom a orchestrom, ozajstná primadona SND – Eva Hornyaková. V pomere k sopranistke bol rovnakou kvantitou partu zaťažený tenorista Jaroslav Březina, už nie lyrický (ako naznačuje časť jeho životopisu), skôr priezračný, kovovo znejúci, do tejto skladby zvlášť vhodný spinto tenor tohto hosťa z pražského Národného divadla. Nezabudnuteľným bol mohutný, farebný, magický bas nášho Jozefa Benciho, ktorý vyznel v priam pohanskom rýte a mohutnosti (zvlášť v časti Svet – Sanctus), bez jediného tónového zaváhania. Škoda, že Janáček venoval menší priestor altu (predpísanému v partitúre kontraaltu). No zaznel v závere Glagolskej omše hlasom Michaely Šebestovej altovou mäkkosťou, lahodnosťou, bezchybnosťou a sugesciou, čím vhodne doplnil kvarteto sólistov. To bolo vybraté do produkcie Glagolskej omše azda aj s ohľadom na potrebnú generačnú výmenu a perspektívu koncertných sólistov v SF, ale aj na výstižnosť ich vstupov do partitúry, v ktorých väčšinou nejde o dynamické tieňovanie (s výnimkou niektorých pasáží, zvlášť v Agnus Dei – Angneče Božij), ale o dôrazné, jednoznačné nástupy sólistov, v zmysle podčiarknutia posolstva staroslovenskej liturgie. (Existujú početné svetové nahrávky Glagolskej omše – aj s účasťou našich popredných sólistov: s Gabrielou Beňačkovou, Františkom Livorom, Magdalénou Hajóssyovou, Viktóriou Stracenskou, Hanou Štolfovou-Bandovou, Helenou Garajovou, Sergejom Kopčákom, Petrom Mikulášom, Pavlom Bršlíkom, Martinom Gurbaľom, Gustávom Beláčkom, organistom Ivanom Sokolom a ďalšími slovenskými interpretmi).
Orchestrálny úvod – s expresívnym zvukom veľkého inštrumentálneho telesa – dielo otvára na spôsob predohry. Veľký orchester je v priebehu omše ozdobený zvonkohrou, trianglom, vírivým bubnom, činelmi gongom, zvonmi, harfou, celestou a organom. Záverečnú slávnostnú fanfárovú Intrádu totiž predchádza sólové organové Postlúdium – tentokrát vo virtuóznom podaní popredného slovenského organistu Mareka Vrábela. (Postlúdium napísal L. Janáček už o niekoľko rokov skôr, než Glagolskú omšu: ako samostatné intermezzo v štýle passacaglie. Pomenoval ho „Organové sólo“. Je napísané v originálnom, vysoko expresívnom štýle, ktorý však skladateľovi skvele zapadol do v podobnom duchu koncipovanej omše).
Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
Marek Vrábel, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš
Náročné, z krátkych motivických tém vystavané zborové úseky sú anti-kantilénové, mimoriadne dynamicky a tonálne náročné, akoby po hranách neobrúsené, naschvál tvrdé a kamenisté. Metaforicky: ako cesta staroslovanskej viery k našim národom na Veľkej Morave. Slovenský filharmonický zbor svojimi profesionálnymi, farbami hlasov bohatými skupinami, na vysokej profesionálnej úrovni predvedenými vstupmi (zbormajster Jozef Chabroň) do Glagolskej omše, dotvoril – spolu s orchestrom a sólistami – celé dielo do hudobného monumentu, do ktorého Janáček „….vložil vieru v istotu národa na podklade nie náboženskom, ale na tom mravnom, silnom, ktoré si berie Boha za svedka.“ Po väčšinou vyžadovanej vokálnej zvukovej sile, patrila jemná zborovo-sólová časť Agneče Božij (Agnus Dei) ako nadpozemské pohladenie.
Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
Michaela Šebestová, Eva Hornyáková, Petr Altrichter, Jaroslav Březina, Jozef Benci,
Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor,
foto: Ján Lukáš
Bol to silný zážitok. A hoci dirigent v závere skromne poukázal na partitúru Janáčka – ako prameň zážitku, za veľkoleposť predvedenia a sugestívneho podania Glagolskej omše treba vidieť – spolu s inšpirovanou Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom a sólistami – v prvom rade dynamického, pritom celému programu koncertu oddaného Petra Altrichtera. V tomto koncerte sa nepochybne aj dramaturgicky šťastne stretli diela so všetkými farbami hýriacim orchestrom – a dirigent, ktorý by podobnej expresívnej hudbe dal dušu i telo.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 22. 2. 2018
Stravinskij Čajkovskij Janáček
Koncert Slovenskej filharmónie
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
22. a 23. februára 2018
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Petr Altrichter – dirigent
Jozef Chabroň – zbormajster
Eva Hornyáková – soprán
Michaela Šebestová – alt
Jaroslav Březina – tenor
Jozef Benci – bas
Marek Vrábel – organ
program koncertu
Igor Stravinskij: Pohrebný spev, op. 5
Piotr Iľjič Čajkovskij: Francesca da Rimini, symfonická fantázia, op. 32
Leoš Janáček: Glagolská omša
