Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Slovenská filharmónia finalizovala sezónu v romantickom opojení

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenská filharmónia oficiálne ukončila sezónu 2014/2015 koncertmi v cykle Hudba troch storočí (11. a 12. júna).

V bratislavskej REDUTE na tejto záverečnej dvojici symfonických koncertov 66. sezóny zaznela najprv symfonická báseň Tapiola op. 112 od fínskeho autora Jeana Sibelia (1843-1957), vzápätí klavírny virtuóz Marian Lapšanský, generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie, zahral so „svojím“ orchestrom jeden z najpopulárnejších klavírnych koncertov – Koncert pre klavír a orchester a mol op. 16 od nórskeho skladateľa Edvarda Hagerupa Griega (1843-1907), ktorý skladateľ skomponoval ako 25-ročný a program doplnila Pohádka op. 16 Josefa Suka (1874-1935). Všetci traja autori tak prezentovali melodicky lahodnú hudbu neskorého romantizmu, ktorá priam opájala poslucháčov preplnenej sály posledného koncertu Slovenskej filharmónie v končiacej sa sezóne.

Slovenská filharmónia hrala pod taktovkou stáleho hosťujúceho dirigenta Leoša Svárovského, s ktorým SF odcestuje 1. – 13. júla na koncertné turné do Japonska.

Koncert Slovenskej filharmónie,  J. Ružička, L. Svárovský, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Slovenskej filharmónie,
J. Ružička, L. Svárovský,
foto: Alexander Trizuljak

Hudba fínskeho skladateľa Jeana Sibelia spočíva najmä v siedmich symfóniach a v symfonických básňach, v ktorých načrel do legiend a tajomných zákutí fínskej mytológie i prírody. Z nich spomeniem Kullervo, Sága, Štyri legendy, Finlandia, Aallottaret a Tapiola, známy a často uvádzaný je i Husľový koncert d mol, koncertné suity Karelia, Pelléas a Mélisanda, tanečné intermezzo Pan a Echo a i.

Tapiola vznikla r. 1925 – po nej Sibelius takmer prestal komponovať, hoci mal len šesťdesiat rokov.

Tapiola je 112 opus skladateľa. Názov je odvodený od postavy fínskeho lesného bôžika, nazývaného Tapio. Tapiola je jeho sídlo – v hustých fínskych lesoch. V úvode partitúry je krátka strofa, ktorá uvádza poslucháča do atmosféry tajomnej nálady fínskej prírody:

Ďaleko sa tiahnu chmúrne lesy Severnej krajiny. Prastaré – tajomné, pohrúžené do zvláštnych snov; v nich žije veľký boh bôru. A lesní duchovia v temnotách snujú svoje čary.“

V duchu romantickej nálady fínskych rozprávok, legiend a pre nás možno i ťažko predstaviteľných nedotknutých hlbokých fínskych borov, v ktorých žije „mocný lesov Boh“, sa nesie nálada skladby, ktorá vyrastá z dvojtaktového motívu lesa, uvádzaného sláčikmi. Tento motív skladateľ mení, variuje – najmä v melancholickej nálade, ktorú podčiarkujú zvlášť temné zvuky violončiel a zamatové tóny drevených nástrojov. Vcelku je 19 – minútová skladba romantickým opisom lesných nálad, pretlmočených do všetkých nástrojových skupín orchestra – farebne a inštrumentačne pestro, pričom pochmúrnosť noci a temnota hustých zákutí stromov prechádza postupne do slnkom presvetlenejších nálad, v ktorých počuť i hudobné napodobeniny hlasov vtákov a celej zobúdzajúcej sa prírody. Dielo nemá uzavretú formovú štruktúru, variáciami ústi do oslavnej apoteózy – hymnu prírody. Možno spomínaný variačný princíp spôsobil trochu nezovretý dojem z diela, hoci Sibelius je, samozrejme, vynikajúci reprezentant severského romantizmu, hoci pre dnešný vkus a zážitky trochu patetický. Dielo interpretačne nezapôsobilo na poslucháčov tak strhujúco, ako by si to možno želal autor textu v bulletine, známy obdivovateľ J. Sibelia – Igor Javorský.

Koncert Slovenskej filharmónie, L. Svárovský, J. Ružička, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Slovenskej filharmónie,
L. Svárovský, J. Ružička,
foto: Alexander Trizuljak

Druhá polovica koncertu bola venovaná dielu nórskeho skladateľa Edvard Hagerupa Griega (meno Hagerup si skladateľ osvojil po manželke, známej speváčke, ktorej venoval veľa krásnych piesní). Grieg sa preslávil najmä svojím mladistvým, vysoko romantickým Klavírnym koncertom a mol, op. 16 z r. 1868, dvomi suitami Peer Gynt op. 46 a op. 55 z hudby k rovnomennej  Ibsenovej dráme, suitou Z Holbergových čias pre sláčikový orchester, Nórskymi melódiami, Lyrickou suitou, 25 opusmi klavírnych skladieb – v nich je aj Sonáta e mol, 10 zošitmi miniatúr, nazvanými Lyrické skladby – čo sú fakticky úpravy nórskych ľudových tancov a piesní, spomínané desiatky piesní pre manželku – speváčku a celoživotnú inšpirátorku Ninu Hagerupovú…

Marián Lapšanský (1947) je – ako dokázal aj na tomto vystúpení – stále prvotriednym klaviristom. Toto postavenie si zachováva aj v náročnej funkcii generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie (je ním poverený od r. 2004 – za vedenie ktorej mu, s prihliadnutím na jeho umeleckú prácu – nedávno udelili Cenu Ministra kultúry SR M. Maďariča). O udeľovaní cien sme informovali TU…

30. mája hrala SF (o. i.) s M. Lapšanským Griegov Klavírny koncert a mol na otváracom koncerte 60. ročníka Piešťanského festivalu. Bratislavský „dvojkoncert“ s Griegom na záver sezóny bol teda akoby reprízou festivalového piešťanského úspechu nášho prvoradého orchestra a jeho riaditeľa – ibaže na domácom pódiu Reduty.

Koncert Slovenskej filharmónie, Marián Lapšanský, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Slovenskej filharmónie,
Marián Lapšanský,
foto: Alexander Trizuljak

Griegovi a Sukovi sa vytvoril pre Slovenskú filharmóniu a jej stáleho hosťujúceho dirigenta Leoša Svárovského svet náležitej hudobnosti a vnútornej energie, ktoré sú také príznačné pre „slovanskú“ Slovenskú filharmóniu, ktorej emotívnosť sa náležite kríži s vysokou mierou technickej vyspelosti i mäkkosti zvuku vo všetkých nástrojových skupinách – čo zase patrí ku krédu najlepších stredoeurópskych orchestrov.

Z pochmúrnych lesov vyšla teda v Griegovi hudba na svetlo jasných nórskych skalnatých brehov – cez búrlivé akordy nádhernej kaskády klavírnych akordov, ktoré sólista bez najmenšieho zaváhania radil za sebou v priam brilantnom úvodnom ataku. Po efektnom otvorení l. časti nasleduje hlavná melódia, ktorú prednášajú drevené nástroje (Allegro molto moderato). Všetky fajnovosti klavírnej hry romantickej partitúry, ktorú napísal mladý, ničím neobmedzovaný duch 25-ročného skladateľa, sa tu následne rozvíjajú v geniálnej premenlivosti, s jasnou výstavbou, čitateľným rukopisom každého tónu a akordu, s ráznosťou i silou mladosti – hoci ju odovzdával umelec skúsený, ktorý má v hlave i srdci nielen impulzívnosť, ale najmä nadstavbu nad celkom a postupmi nasledujúcich zložitostí partitúry, vrátane lyrických pasáží, s prebleskujúcimi trilkovými efektmi. Rozvahu majstra sme sledovali najmä vo veľkej kadencii 1. časti, kde M. Lapšanský preukázal nielen samozrejmosť svojej technickej výbavy, ale aj rozvahu, s ktorou stupňoval napätie pri výstavbe záverečného finále, ktoré o. i. prezentuje kaskádu akordov z úvodu diela. Následné Adagio – po dlhšom elegickom úvode orchestra (hral v jedinečnom súzvuku) – demonštroval sólista mužnú lyriku. Lapšanský nikdy nehrá sentimentálne – jeho jemné pasáže majú v sebe najmä kultúru zvuku a celkový nadhľad nad dielom, s ktorým sólista sleduje celistvý hudobný „príbeh“ a neustále vedený dialóg s orchestrom i – tu veľmi pozorným – dirigentom. Ich vzájomná korešpondencia bola evidentná. Rozvážne akordy Andante v istom momente pomaly posúvali hudbu k okamžitému nástupu 3. časti, v pregnantnom rytme a sviežosti – i v postupných návratoch lyrických ohlasov Griegovej geniálnej hudby, ktorá nemôže zostarnúť pre tých, čo milujú melodickú krásu a bezprostredné spovede duše. 4. časť – Andante maestoso – po takmer nehmotnom závere pianissimových tónov v 3. časti, zaznelo ako kontrast: s energiou a rytmickými modelmi nórskych tancov.

Čo najviac obdivujem na hre tohto umelca, je nielen jeho absolútna istota a čistota každého tónu, frázy a akordu, ale najmä napätie a uvoľňovanie hudobného procesu a spevnosť! Rozprávačské umenie Mariana Lapšanského nás pripútalo k jeho hudobnému prednesu, ktorý je odlišný od v súčasnosti preferovaného (priznajme, že aj obdivovaného!) besniaceho prúdu tónov niektorých mladých virtuózov. Doba si možno vyžaduje čoraz motorickejšie hranie – ale to nikdy nenahradí napätie, ktoré vyznieva z dialógu s nástrojom, so spevom, ktorý musí byť v interpretácii každého nástroja – tobôž v takom nádhernom koncerte, akým je Griegov! Stredný diel záverečnej časti bol opäť plný brilantnosti, hravosti, pričom postupne sa rytmus a dynamika stupňovali v nástroji i orchestri do gradujúceho majestátneho finále.

Lapšanský je vo svojom zrelom umeleckom období pozoruhodný snahou, povedať všetko v zrozumiteľných frázach, ktoré majú svoje čiarky, nadýchnutia, bodky, vlnenia melódie, prosto: muzikantskú reč a bohatú paletu dynamických odtieňov.

Bol to nádherný umelecký zážitok, v ktorom hral prím sólista, ktorý strhol k rovnocennej partnerskej hre na rovnakej strune naladeného dirigenta a profesionálne výborne vyladených (a zladených) orchestrálnych hráčov SF.

Koncert Slovenskej filharmónie, Marián Lapšanský, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Slovenskej filharmónie,
Marián Lapšanský,
foto: Alexander Trizuljak

Leoš Svárovský nás v ostatnom čase presvedčil, že je skvelým vykladačom zvlášť (i keď nielen…) českej a romantickej hudby. I tentokrát – po emotívne prežitom Griegovi – predniesol so Slovenskou filharmóniou jeden zo svojich špičkových dirigentských výkonov v Sukovej Pohádke op. 16. Opäť dielo mladého skladateľa, zamilovaného, stojaceho na prahu veľkej lásky k Dvořákovej dcérke Otilke. Scénická hudba k Radúzovi a Mahuliene op. 13 z r. 1898 ho o rok neskôr priviedla k suite Pohádka op. 16, pričom sám skladateľ sa priam stotožňoval so zaľúbeným Radúzom. Píšuc túto hudbu, s nadšením poznamenal: „Melodie mi jen tekou a inštrumentace jako závoj pohádkový, o kterém je v prologu řeč… Všecky učenosti jdou k čertu, mé srdce je plno lásky, sdílnosti – učí se soustrasti k strastem jiných a je přitom dětsky prosté.“

Táto nádherná česká hudba poslucháča dojíma, ale aj prináša do sŕdc ozveny mladej, ničím neskalenej lásky, večnú emóciu najkrajších darov ľudskej bytosti. Pohádka op. 16 sa riadi programom Zeyerovej hry: 1. O věrném milování Radúze a Mahuleny a jejich strastech; 2. Intermezzo – Hra na labutě a pávy; 3. Intermezzo – Smuteční hudba; 4. Runy kletba a jak byla láskou zrušena.

Koncert Slovenskej filharmónie,  J. Ružička, L. Svárovský, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Slovenskej filharmónie,
J. Ružička, L. Svárovský,
foto: Alexander Trizuljak

Dielo začína nádhernou, hlbokou témou, do ktorej vstupuje tematicky pôvabné, dojímavé sólo huslí – podané s maximálnym zanietením 1. koncertného majstra SF Jarolíma Ružičku. Rozvíjalo sa nad vlnením orchestrálneho zvuku, zvlášť pizzicata violončiel a sprievodu viol, pričom hrozivé ostinato kontrabasov so sekciou dychov a echom bicích otváralo ďalší diel príbehu. Lyrický návrat sóla uzatváral „strasti“ Radúza a Mahuleny.

V 2. časti zazneli svieže rytmy typický českých „skočných“. Je to hudba plná sviežosti – s ráznym záverom.

3. časť je smútočná hudba s trúchlivou ťažkou témou.

V závere diela – 4. časti: Runinej kliatbe a víťazstve lásky nad zlobou, sa akoby odomkol hudobný kľúč k finále Pohádky: vo zvuku pléna, jeho majestáte, velebnosti a celkovom fortissime orchestra, ktorý vyznel v plnom zvuku aj vrátane sekcie bicích a vyrovnaných dychov.

Dirigent Leoš Svárovský do diela vložil nielen absolútne ovládane partitúry (dirigoval ju takmer spamäti), ale najmä výraz svojej nezameniteľnej osobnosti českého rodu a citu. Je v ňom oduševnenie, má zakódované rytmy českých tancov, ale aj obrovskú citovú expanziu.

Autor: Terézia Ursínyová

Na záver dve informácie

Posledným vystúpením filharmonikov v tejto sezóne bude koncert s českou mezzosopranistkou Dagmar Peckovou (18. júna 2015 o 19.hod.) pod názvom Operné hriešnice. Ide o výber diel z jej najnovšieho rovnomenného CD albumu „Sinful Women” (Hriešnice), ktorý na jeseň 2014 natočila v bratislavskej Redute so Slovenskou filharmóniou pod taktovkou Aleksandra Markoviča. Na koncerte zaznie zaujímavý výber árií hrdiniek – Márie Magdalény, Dalily, Medey, Kundry, Elektry či Salome, ktorých spoločným menovateľom je hriech. „Skoro všetky postavy môjho hlasového oboru sú hriešne” – hovorí Dagmar Pecková.

V nedeľu 21. júna členovia Slovenského komorného orchestra a Slovenského filharmonického zboru v Katedrále sv. Martina, prednesú koncert zostavený z diel Wolfganga Amadea Mozarta. (o 15. hodine).

Naposledy som písala o spoluúčinkovaní Mariána Lapšanského so Slovenskou filharmóniou 1. februára 2013. Vtedy – kvôli náhlemu onemocneniu slovenského organistu Stanislava Šurína – pohotovo „zaskočil“ a zahral so Slovenskou filharmóniou Mozartov Klavírny koncert č. 20 d mol, KV 466. Podľa hodnotenia i hudobných spomienok – vynikajúco.

Viac o koncertoch Slovenskej filharmónie sa dozviete na www.filharmonia.sk

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár