Slovenská filharmónia otvorila 67. sezónu

Začala sa 67. sezóna Slovenskej filharmónie. Premiéru experimentálnej skladby mal slovenský odchovanec Anton Steinecker, exceloval mladý český husľový virtuóz Josef Špaček a na záver odznela trochu rozpačitá, 3. symfónia Antonína Dvořáka.

Anton Steinecker je fanúšik predovšetkým komorných skladieb. Prešiel si predovšetkým slovenským školstvom ako žiak hry na kontrabas a kompozície. Kompozíciu však študoval aj 2 roky v Jeruzaleme na Rubin Academy of Music a táto skúsenosť je v jeho dielach rozpoznateľná. Začal sa prejavovať mystikou a väčším, hlbším duchovnom. O to viac skladba pre orchester Stimmung vzbudzovala zvedavosť. Dielo, vzniknuté na objednávku Slovenskej filharmónie akoby ukazovalo na elementárne znaky expresivity. Ladné glissandá a tón, ktorý si nástroje akoby s úctou predávali jeden druhému mali zvláštny, vzdušný charakter. Aj nárazové dynamické vstupy mali svoju mäkkosť. Bolo zvláštne, že keď trúbky hrali vo vysokých polohách, tak ich ostrosť a rezavý zvuk bol v niečom otupený. Napriek neustálemu prúdeniu tichých, často disonantných intervalov skladba nevytvárala tak silné napätie, ako by sa dalo očakávať. Jediný prvok, ktorý vytváral napätie bola chromatika. Celá forma zhlboka dýchala a nechávala vyznieť celé svoje akustické spektrum. Skladba sa naťahovala, lapala rukami pred sebou a snažila sa sceliť, sformovať sa. Z chladnejšieho, technickejšieho hľadiska by sme mohli hovoriť o štúdii. Tak ako v umení maľby rozprávame o štúdiách svalov ruky, hrude, nohy a pod. tak Anton Steinecker urobil štúdiu tradičných skladateľských techník v experimentálnejšej podobe. Dirigent Leoš Svárovský sa dielu v niečom poddal. Plynul tak, ako plynuli tóny putujúce od nástroja k nástroju. Usmerňoval tok hoquetu a krotil dynamiku do jasnej línie. Je to druh diela, ktoré si vyžaduje viac ako jedno vypočutie, lebo nie je možné aby poslucháč vnímal všetky jeho akustické zvláštnosti a hneď sa ponoril do jeho mystiky dávneho východu.

Josef Suk má obrovský zmysel pre zvukovú farebnosť a lyriku. No ako každý skladateľ, aj on svoj kompozičný jazyk menil a formoval. Nanešťastie v tomto prípade sa jedná o jasný medzník v tvorbe a tým bola smrť Antonína Dvořáka v roku 1904 a jeho ženy rok na to. Aj preto je významné jeho dielo Fantázia g mol pre husle a orchester, ktoré aj keď je jednoveté, tak bolo asi najucelenejšou časťou večera. Je napísané v roku 1903, takže je to jeho posledné veľdielo, v ktorom si Suk dovolil byť naivnejší. A Fantázia g mol pre husle a orchester má svoje jasné zdelenia a autonómiu, ktorú jednoznačne podáva. Od roku 1904 sa Suk uchyľoval k väčšej monumentálnosti spojenou s otázkami osudu.

Huslista Josef Špaček, utvrdil svoj status virtuóza na svetovej úrovni. Nadaný huslista, napriek svojmu nie tak dlhému účinkovaniu na koncertnej scéne, má za sebou veľké skúsenosti. Je výhercom rôznych husľových súťaží, pričom na najuznávanejšej a výkonovo najťažšej – Medzinárodnej súťaži kráľovnej Alžbety sa stal jedným z finalistov. Tento mladý koncertný majster Českej filharmónie pred prvým tónom zaujal postoj ako pred výskokom a ako začala melódia plynúť, začal pôsobiť veľmi staticky. To vytvorilo dojem technickej profesionality, no v tom chladnejšom zmysle. Aj keď je dielo jednoveté, obsahuje v sebe 3 rozpoznateľné časti, ktoré vrcholia gradáciou. Allegro impetuoso vystriedalo lyrickejšie andante con moto, v ktorom sa Špaček začal uvoľňovať a prinášať do hry väčší temperament. V Allegre con spirito a v následnom scherze už huslista ukazuje svoj potenciál a to, čo sa mohlo zdať ako uprené sústredenie sa vytratilo. Gradácia na konci prenikla cez neho aj celý orchester a dielo tak preniklo do života. Viac túto predstavu podporila Sukova malebnosť v prírodných a ľudových motívoch, ako keď poslucháč odrazu počuje lyrický spev vtákov. V diele má orchester symfonickú tvár a málokedy prečnieva. Josef Špaček mal otvorenú cestu k náročnej virtuozite, ktorú dokonale zvládol. Viedol orchester, ktorý však akoby v niečom poľavoval a snažil sa ho dobehnúť.

Záver večera pokračoval v duchu nie celkom jasného, sformovaného diela. Dvořákova 3. symfónia prekypuje jeho typickou ľudovou farebnosťou a motívmi, ktoré by si zaslúžili vlastnú, rozvinutú vetu v diele a tematicko-motivické rozpracovanie. Dvořák sa vo svojich prvých symfóniách prejavuje celkom melancholicky. Mladícka horlivosť je pretkávaná s motívmi, ktoré sa rozvíjajú a skáču si do reči. Práca s témou nie je tak sofistikovaná, ako by poslucháč očakával po vypočutí jeho mladších symfónii. Orchester Slovenskej filharmónie sa v tomto prípade správal veľmi neisto. Prvá časť, allegro moderato bola prehnane rozťahaná a nevyrovnaná, no čas na ustálenie orchester využil. Druhá časť, adagio molto už bola jasnejšia. Orchester sa zjednotil predviedol krásne kontrasty. Predovšetkým v piane, ktoré bolo autonómne a sláčikové nástroje hriali svojimi súzvukmi celú sálu. Rozpačitú prvú vetu ešte pre istotu zahovoril ukážkovo treťou vetou Allegro vivace, ktorá sa niesla v znamení vyrovnaných a zrozumiteľných gradáciách. Dirigent Leoš Svárovský pôsobil isto, vznešene a precízne. Na jednej strane sa nechával uniesť tanečnými motívmi Dvořáka a na druhej strane si zachoval tvár profesionála vo svojom obore.

Slovenská filharmónia začiatok novej sezóny pokrstila tradičnými dielami, ktoré sú výrazné svojou neucelenosťou a netradičnou prácou s témou. Urobila niečo, čo by sa dalo nazvať koniec s otáznikom.

Autor: Michal Huska

Recenzia písaná z 23. októbra 2015

www.filharmonia.sk