Po covidovom prerušení pokračoval vo viedenskom Konzerthause vo štvrtok 3. marca 2022 cyklus Great Voices (Veľké/skvelé hlasy). Večer, ktorého vokálnymi protagonistkami boli Pretty Yende a Nadine Sierra, mal osobitú príchuť prítomnosťou orchestra Slovenskej filharmónie.
Predstavovať obe sopranistky, preverené najprestížnejšími svetovými opernými domami Európy i zámoria, zorientovanejšej verejnosti (aj vďaka kinoprenosom z Metropolitan Opery) ani netreba. Čo viedenský koncert odhalil, bolo ich spoločné úprimné priateľstvo. Napriek tomu, že spievajú približne rovnaký taliansky hlasový odbor a tým pádom sú súčasne konkurentkami, si pripravili spoločný neštandardný program, naplnený áriami a duetami v širokom žánrovom rozpätí.
Viedenský Cyklus Great Voices nejde primárne po striktných tematických linkách a stáva sa pre širšie vrstvy publika atraktívnym skôr nápaditými a šablóny obchádzajúcimi repertoárovými náplňami. Na báze tejto voľnosti, znásobenej veselými a komunikatívnymi povahami oboch umelkýň, vznikol večer síce dramaturgicky pestrý, ba až trocha nesúrodý, no svoj účel naplnil do bodky.
Ako prvá vstúpila na javisko obrovskej sály Konzerthausu (žiaľ, s mnohými voľnými miestami v hľadisku) Slovenská filharmónia a hosťujúci španielsky dirigent Pablo Mielgo. Práve on zahlásil, že pred prvým oficiálnym číslom zaznie ukrajinská štátna hymna ako znak solidarity s ľudom, napadnutým ruskou vojenskou agresiou. Trocha ma prekvapilo, že na rozdiel od publika v slovenských hudobných inštitúciách, som spozoroval viacero ľudí, ktorí z neznámych dôvodov odignorovali úzus prijímať hymny v stoji.
Skôr než sa predstavili v prvom duete „Canzonetta sull´aria“ z Mozartovej Figarovej svadby Juhoafričanka Pretty Yende (Grófka) a Američanka Nadine Sierra, zaznela v podaní Slovenskej filharmónie populárna predohra k tejto opere. Pablo Mielgo jej síce mohol udať aj svižnejšie tempo „prskavky“, no na zahriatie to nebol zlý úvod. V mozartovskom duete dvoch sopránov zaujala Pretty Yende pozíciu dramatickejšej Grófky a Nadine Sierra lyrickejšej, no šťavnatej Zuzanky. Hlasy oboch zneli mäkko, vo farbách kontrastne, so zmyslom pre štýlové formovanie fráz.
Prvý vstup na háklivú pôdu Gioachina Rossiniho sa udial v duete Elisabetty a Matildy z u nás úplne neznámej (na Rossini Opera Festivale v Pesare minulé leto opätovne uvedenej), prvej zo série tzv. neapolských opier, s názvom Elisabetta regina d´Inghilterra (Alžbeta, kráľovná anglická). Obe ženské postavy v premiére roku 1815, keď mal Rossini dvadsaťtri rokov a bola to už jeho pätnásta opera, spievali sopranistky. Elisabettu legendárna Isabella Colbran. Neskôr sa stalo zvykom obsadzovať titulný part aj vyšším mezzosopránom. Pretty Yende a Nadine Sierra ho predniesli v súlade s belcantovými princípmi legatovej kultúry a odlišnosti v ich timbroch tvorili harmonický súlad.
Z tvorby Gioachina Rossiniho zaznela aj predohra k Semiramide, ktorá – na rozdiel od väčšiny čísel počas večera – nebola pre našich filharmonikov novinkou, keďže občas sa hrá koncertne. Po trocha váhavom nástupe plechov, aj vďaka gradujúcim tempám a svižne hrajúcim sláčikom, dostala predohra kontúry blízke povestnému rossiniovskému „ohňu“.
Sólistickými číslami pre Pretty Yende v prvej polovici večera boli Čardáš Rosalindy z Netopiera od Johanna Straussa ml. a ária titulnej hrdinky z Beatrice di Tenda od Vincenza Belliniho. Netopier bol zrejme špeciálnym darom viedenskému publiku a hoci sólistka sa v ňom necítila až tak komfortne, opereta osviežila. V Bellinim preukázala dva póly svojej aktuálnej formy. Na pozitívnej strane stojí estetická afinita k čistému belcantu (frázy, koloratúry, farba tmavého zamatu), na druhej neprehliadnuteľné nedostatky v intonácii. Nie je to pritom u tento umelkyne novinka.
Nadine Sierra sa mohla zablysnúť ako Norina v Donizettiho buffe Don Pasquale a Violetta Valery z Verdiho La traviaty. Jej stále ešte lyrický, nie však „biely“ koloratúrny soprán upútal v sólových číslach krásnou, vrúcnou farbou hlasu predovšetkým v strednej a hlbokej polohe. V nich má jej tón ideálnu rezonanciou, znie voľne, ľahko, priebojne. Z tejto kvality sa troška vymykla najvyššia poloha, ktorú síce rozsahovo zvláda, no ak v nich začne špekulovať s dynamikou (pianissimo v ozdobách, či decrescendo v záverečnom Es v La traviate), tak sa ozvú aj o niečo suchšie tóny.
Prvú časť uzavrelo príkladne, aj vo virtuóznych momentoch korektne prednesené dueto Normy (Nadine Sierra) a Adalgisy (Pretty Yende) z Normy od Vincenza Belliniho, dokladajúce blízky vzťah oboch k predverdiovskej romantickej opere a technickej náročnosti pohyblivých partov. Pre Slovenskú filharmóniu to boli všetko nehrávané čísla, no sprevádzali plasticky, v diferencovanej dynamike a podľa tempových predstáv dirigenta.
Predohra k Veselým paničkách windsorským od Otta Nicolaia (pre rakúsku metropolu zvlášť významného aj ako zakladateľa Viedenských filharmonikov) v podaní Pabla Mielga sa síce v práci s motívmi trocha zlievala, bola však preladením do odlišne koncipovanej druhej polovice. V Offenbachových Hoffmannových poviedkach si Pretty Yende trocha uplietla bič, keď v Barkarole prevzala mezzosopránový part Nicklaussa a vzápätí sa pustila do koloratúrne virtuóznej Olympie. Ukázala, že jej hlas má veľký rozsah a pokúša sa aj polohu mimo jej fachu naplniť obsažnou farbou. Na druhej strane ako Olympia presvedčila, že sa nestráca ani v spleti ekvilibristických ozdôb. Bolo to jedno z čísel, keď ako bábika na automat mohla uplatniť (za asistencie dirigenta a hráča z orchestra) svoj veľký zmysel pre humor.
Do operetného druhu prešaltovala program Nadine Sierra, keď s veľkým šarmom, ale aj tónovou a výrazovou kultúrou predniesla Pieseň o Vilji z Veselej vdovy od Franza Lehára.
Posledný blok tvorili čísla z geniálneho skladateľského odkazu Leonarda Bernsteina. Slovenská filharmónia na čele s Paolom Mielgom doňho vhupla s nesmiernou energiou, zanietením a rozohrala rytmický a farebný ohňostroj. V skladbe Mambo, inšpirovanej kubánskym tancom z West Side Story, doslova zažiarili obzvlášť dychy a perkusie, no celý orchester hral s úžasnou energiou. V dvojspeve Anity a Marie z toho istého muzikálu muzikálov obe umelkyne prejavili svoju hudobnú a výrazovú mnohostrannosť.
Bernsteinov blok prerušila vtipom nabitá pieseň z pera amerického skladateľa a írskeho rodáka Victora Herberta Art is calling for me/I want to be a Primadonna z diela The Enchantress, kde sa Pretty Yende vyšantila exhibíciou techniky a rafinovaného výrazu.
Bodkou za oficiálnym programom bola pieseň Marie z West Side Story, v aranžmáne umožňujúcom po hlavnej linke v podaní Nadine Sierry, vstúpiť do skladby aj jej kolegyni a javiskovej spoluhráčke Pretty Yende. Pred prídavkom, duetom Lakmé a Maliky z Lakmé od Léa Delibesa, obe umelkyne krátkym príhovorom vyjadrili svoj humánny občiansky postoj k vojnovým hrôzam na Ukrajine. Kultivovane, v plastickej dynamike predniesli známy dvojspev, pričom v jeho konci postupne opúšťali pódium a dokončili ho za dverami sály.
Ako som v začiatku recenzie spomenul, koncert bol vzácnou príležitosťou prezentácie Slovenskej filharmónie na pôde renomovaného viedenského Konzerthausu. Na jeho prípravu, aj vzhľadom na paralelne uskutočnený abonentný koncert v Redute v komornejšej zostave, nebol čas nazvyš. Napriek tomu a podčiarkujem, v repertoári v drvivej väčšine pre orchester nehranom, uspel náš reprezentatívny orchester veľmi dobre a opäť upozornil na svoje mnohostranné a univerzálne použiteľné kvality.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 3. marca 2022
Great Voices: Pretty Yende / Nadine Sierra
Veľká sála Konzertkausu vo Viedni
3. marca 2022
Slovenská filharmónia
Pretty Yende, soprán
Nadine Sierra, soprán
Pablo Mielgo, dirigent
W. A. Mozart: Predohra k opere Figarova svadba
Sull’aria … che soave zefiretto
duet Grófky a Zuzanky z opery Figarova svadba
G. Rossini: Non bastan quelle lagrime
duet Elisabetty a Matilde z opery Elisabetta, regina d’Inghilterra
G. Donizetti: Quel guardo il cavaliere
cavatina Noriny z opery Don Pasquale
J. Strauss ml.: Klänge der Heimat
čardáš Rosalindy z operety Netopier
G. Rossini: predohra k opere Semiramide
V. Bellini: O mie fedeli … Ma la sola ahimé? Son io
ária Beatrice z opery Beatrice di Tenda
G. Verdi: È strano … Ah, fors‘ è lui … Sempre libera
scéna a ária Violetty z opery La traviata
V. Bellini: Mira, o Norma
duet Normy a Adalgisy z opery Norma
O. Nicolai: predohra k opere Veselé paničky windsorské
J. Offenbach: Belle nuit, o nuit d’amour
Barcarola z opery Hoffmannove poviedky
F. Lehár: Nun lasst uns aber daheim
Pieseň o Vilji z operety Veselá vdova
J. Offenbach: Les oiseaux dans la charmille
ária Olympie opery Hoffmannove poviedky
L. Bernstein: Mambo (West Side Story)
A boy like that (West Side Story)
Victor Herbert Art is calling for me (The Enchantress)
L. Bernstein: I feel pretty (West Side Story)
prídavok
L. Delibes: Sous le domé epais
kvetinový duet z opery Lakmé
