Návrat Leoša Svárovského, dlhoročného stáleho hosťujúceho dirigenta Slovenskej filharmónie (do sezóny 2017/2018), bol na abonentných koncertoch v Redute, 2. a 3. mája 2019, poznačený (ako v minulosti takmer vždy) uvedením dvoch veľkých skladieb z českej hudby.
Na prvom mieste to bola symfonická báseň Bedřicha Smetanu (1824 – 1884) Valdštejnov tábor, op. 14 a po nej brilantný Koncert pre dva klavíry a orchester, H. 292 od Bohuslava Martinů (1890 – 1959). V druhej polovici koncertu zaznela zborová symfónia Zvony, op. 35 od Sergeja Rachmaninova (1873 – 1943). V nej spoluúčinkovali sólisti, Slovenský filharmonický zbor a Slovenská filharmónia.
Niečo o Smetanovej skladbe a jej inšpiráciách: Azda ani jeden spisovateľ, básnik či dramatik nepodnietil medzi hudobníkmi taký záujem o svoje diela, ako J. Ch. Friedrich Schiller (1759 – 1805). Spolu s J. W. Goethe boli hlavnými predstaviteľmi nemeckého klasicizmu. Zo Schillerových početných hier boli drámy Lúpežníci, Úklady a láska základnými dielami literárneho hnutia Sturm und Drang, ktoré oproti prevládajúcemu strnulému osvietenectvu 18. storočia prinieslo vzburu jedinca proti spoločnosti.
Leoš Svárovský, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš
Mnohé Schillerove básne sa zasa stali základom romantických piesní a jeho Óda na radosť bola neskôr použitá vo finále v Beethovenovej IX. symfónie. Schiller bol vynikajúcim dramatikom (Maria Stuartova, Panna Orleánska, Messinská nevesta, Viliam Tell, Don Carlos, Fiescovo sprisahanie v Janove a i.), ktorého javiskové diela vyprovokovali skladateľov 19. storočia (a ich libretistov) k napísaniu veľkých romantických opier.
Jeho dramatická trilógia: Valdštejnov tábor – Piccolominiovci – Valdštejn je situovaná do obdobia tridsaťročnej vojny. Z nej iba prvá časť inšpirovala Bedřicha Smetanu k napísaniu symfonickej básne. Dielo skomponoval vo Švédsku v rokoch 1858 – 1859, kde istý čas pôsobil. Pôvodne to mala byť predohra k Schillerovej trilógii o Albrechtovi z Valdštejna (uvedená vo Weimare), postupne sa však tento zámer pretavil do samostatnej symfonickej básne.
Valdštejn je veľká Schillerova postava, v ktorej chcel zobraziť človeka, ktorý sa stáva zradcom proti svojej vôli. Smetanova symfonická hudba však zo Schillerovej drámy nezobrazuje nič konkrétne. Je to iba skladateľova hudobná fantázia o živote vo vojenskom tábore (večer, noc a ráno). Hudba je napísaná s ohľadom na bohaté obsadenie orchestra, s využitím sólových vstupov (resp. komornej súhry) klarinetu, hoboja, flauty, huslí či tajomných kontrabasových pizzicat, no zvlášť početných dychových nástrojov (pozaunov, trubiek, zvukovo mohutnej tuby a tiež bicích nástrojov).
Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš
Vo „večernom obraze“ vojenského tábora sa ozvú tanečné rytmy a melodické náznaky českej ľudovej hudby, zaznie aj pôvabné sólo huslí v podaní koncertného majstra. Pizzicato kontrabasov a postupne ďalších sláčikov znázorňuje zasa pochod nočnej hliadky a upokojenie rozšantenej nálady tábora v spánku. Ráno predznamenáva budíček s fanfárovými vstupmi trubiek. Skladbu končí efektná pochodová scéna, v ktorej sa vojaci vydávajú na ďalšiu cestu.
Typická je zanietenosť dirigenta Leoša Svárovského, ktorý do dirigovania tradične vkladá veľkú fyzickú aktivitu celého tela, ako aj výraz tváre, čím burcuje jednotlivé nástrojové skupiny k vybrúsenej, jednotnej hre (zvlášť v početných náročných vstupoch plechových nástrojov).
Po romanticky vzrušenej hudbe B. Smetanu zaznela apolónsky čistá hudba Koncertu pre dva klavíry a orchester, H. 292 od Bohuslava Martinů, rodom z moravsko-českého pomedzia s mestom Polička. Bohuslav Martinů odišiel po tragickom roku 1938 do exilu. Žil najskôr vo Švajčiarsku a Francúzsku, neskôr emigroval do USA. Bol to už skladateľ ovplyvnený modernou 20. storočia, svojou povahou nesmierne citlivý a jemný, ktorý mal zmysel pre „prosté veci a udalosti“. Koncert pre dva klavíry a orchester, H. 292 napísal za pomerne krátky čas v januári 1943.
Charakterizoval ho síce ako typ concerta grossa, ale – pravdu povediac – dva sólové klavíry v ňom dominujú nárokmi na brilantnosť, sólistický podiel a súhru. Je to technicky a výrazovo neobyčajne náročný koncert, v ktorom síce orchester reaguje a odpovedá sólistickému duu v zmysle concerta grossa, no práve ono formuje celý symfonicko-sólistický prúd. Celok je bez akejkoľvek mimohudobnej inšpirácie. Je to čistá abstraktná hudba, ktorá má v troch častiach svoj vlastný obsah.
Allegro non troppo 1. časti vyžaduje priam ekvilibristické nároky na prstovú brilanciu hry, rýchle pasáže a rôzne klavírne ozdoby. Druhá časť Adagio vnáša do hudby poéziu s modernejšou tvárou citovosti, zato vždy prítomnou dušou jemného umelca. Tretia časť je opäť Allegro so všetkými nárokmi na absolútne pohyblivé, ľahké, technikou vládnuce ruky a prsty oboch sólistov.
Marcel Štefko, Leoš Svárovský, Jordana Palovičová, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš/2019
Po romanticky hustej skladbe B. Smetanu je hudba tohto klavírneho Martinů objavením čistej, asketicky ponúkanej hudby v priam bielom vydaní. Možno túto metaforu podčiarkla samotná sólistka – klaviristka Jordanka Palovičová v bielom, elegantnom nohavicovom kostýme, štíhla, vysoká, krásna, ktorej hru štíhlych rúk na klaviatúre lepšie sledovali diváci, sediaci v hľadisku vpravo. Jej klavírneho partnera Marcela Štefka mohli lepšie vidieť – vrátane technickej práce rúk – zasa diváci naľavo.
Obaja klavírni umelci však predovšetkým hrali bezchybne, akoby sedeli vedľa seba absolútne zohratí, so sústredením, ktoré vyžaduje nadmerne rytmicky a v tomto smere bohato cizelovaná partitúra. Potvrdili tak, že okrem vokálnych talentov, ba celej organovej školy máme na Slovensku aj mimoriadne vyspelú skupinu klaviristov strednej vekovej kategórie, ktorí by mali dostávať práve v tomto veku čo najviac príležitostí. Umenie J. Palovičovej – o. i. – možno hodnotiť aj vzhľadom na popularizáciu hudby Jána Cikkera (Cena Jána Cikkera za šírenie tvorby skladateľa + CD s jeho dielami doma i v Londýne) a podiele na nedávno vydanom 4 CD Eugen Suchoň (písali sme o tom TU…). Obaja títo poprední klaviristi sú sólistami, ale aj vysokoškolskými pedagógmi na VŠMU.
Sergej Vasilievič Rachmaninov (1873 – 1943) napriek trom symfóniám a štyrom klavírnym koncertom považoval za svoje najlepšie diela zborovú symfóniu Zvony, op. 35 a Bohoslužobnú omšu op. 3. Zvony, ktoré zazneli tentokrát na abonentných koncertoch, sú poslucháčsky obľúbené dielo. Ich inšpiráciou bol pre Rachmaninova voľný preklad poémy Edgara Allana Poea „Zvony“ – paradoxne v podaní ruského básnika Konstantina Baľmonta (1867 – 1942).
Hoci je v bulletine slovenský preklad básne (ako aj ruský text), kvôli ponoreniu sa do nálady symbolisticko-mysteriózneho obsahu pomerne zložitého symfonicko-vokálneho diela, je pre poslucháča oveľa podnetnejší ruský spievaný verš. Žiaľ, v prednese zboru i sólistov (až na ruského basbarytonistu Sergeja Tolstova) bol menej zrozumiteľný, sústredený skôr na výraz a zvukový rozmer. Poeovská beznádejnosť sa podvedome vniesli do hudby Zvonov, ktoré celkovo ohromujú poslucháčov zvukovou masou, využívajúcou bohatý orchestrálno-zborový aparát, s rôznym aplikáciami skupiny bicích nástrojov, v danom prípade zvonov.
Eva Hornyáková, Leoš Svárovský, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš
Sólistami neskoro-romantického diela Rachmaninova boli: Eva Hornyáková, sólistka Opery SND, vždy výborne pripravená na spoluprácu s našimi filharmonikmi, speváčka medovo-zlatého sopránu, ktorý v každej fráze pôsobí svojou mäkkosťou, pritom intonačnou čírosťou. Tenorový part v úvode spieval český tenorista Jaroslav Březina, sólista Národného divadla v Prahe. Má skôr lyrický než spinto tenor, no každopádne bol osviežením domácej ponuky tohto mužského odboru. Jeho jasný, čistý hlas vystihol náladu textu – v jeho prípade nežného, euforického, nadpozemského, túžobného. V hustej mase zborového a orchestrálneho zvuku však v závere trochu zanikol. To sa stalo vo finále (4. časti diela) aj celkovo veľkému basbarytónu Sergeja Tolstova, ktorý kreoval hudbu aj text výrazne a výrazovo – až na záverečný zborovo-orchestrálny atak a gradáciu. Dielo je Tolstovi blízke aj slovom (hoci práve v jeho veršovanom texte je beznádejným, srdcervúcim, stonajúcim gniaviacim…). Tolstov však každé slovo spieva s veľkým dôrazom na význam a krásu slova.
Eva Hornyáková, Leoš Svárovský, Jaroslav Březina, Sergej Tolstov, SF, SFZ, 2019,
foto: Ján Lukáš
Dirigent Leoš Svárovský a zbormajster Jozef Chabroň predviedli – spolu so sólistami, Slovenskou filharmóniou a Slovenským filharmonickým zborom – Rachmaninovove Zvony jednak s pátosom a ozvenou ruských pravoslávnych tradícií, ale aj zvukovo bohatých impresívnych nálad, čo v spojení so symbolistickým, beznádejným obsahom poézie Edgara Allana Poea bolo poslucháčsky náročným splynutím troch rôznych svetov. Hudba Bohuslava Martinů v strede koncertu však zaznela čírym, jasným, osviežujúcim tónom, s muzikantskou iskrou a citlivým sprievodom orchestra.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 2. 5. 2019
Smetana Martinů Rachmaninoff
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
2. 3. a 5. mája 2019
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Leoš Svárovský, dirigent
Jozef Chabroň, zbormajster
Marcel Štefko, klavír
Jordana Palovičová, klavír
Eva Hornyáková, soprán
Jaroslav Březina, tenor
Sergej Tolstov, barytón
Bedřich Smetana: Valdštejnov tábor, symfonická báseň, op. 14
Bohuslav Martinů: Koncert pre dva klavíry a orchester, H. 292
Sergej Rachmaninov: Zvony, zborová symfónia, op. 35
