S nádejou, že koncerty Slovenskej filharmónie, ktoré sa nanovo rozbiehajú a nejaký čas aj pri dodržaní všetkých pravidiel vydržia, sa po období čiastočného lockdownu a testovaní konal v piatok 20. novembra 2020 v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie prvý koncert Slovenskej filharmónie s publikom. Pod taktovkou Georgea Pehlivaniana zaznel Cikker, Šostakovič a Beethoven, sólistom bol český violončelista Tomáš Jamník.
Erbová inštitúcia si počína príkladne. Prísne predpisy v nej platia už počas jednotlivých cyklov, v rámci ktorých sa na jednotlivé koncerty pripravuje. Dáva testovať PCR testami všetkých účinkujúcich, aj ich náhradníkov a pracovníkov už na začiatku prípravného cyklu a potom znova. Koncerty sa majú odohrávať raz za dva týždne, prípadne výnimočne aj raz za týždeň – tak to bude napríklad o týždeň, keďže sa podarilo získať pôvodne plánovaného zahraničného umelca – bude ním bývalý šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume.
Prvý koncert s publikom z cyklu Hudba troch storočí bol prednostne určený abonentom aktuálnej sezóny, ktorých koncerty sa mali konať 19. a 20. novembra – pre cykly AD, BE, D a E. Podľa opatrení bolo možné naplniť sálu na 50%, čo vo filharmónii znamená 360 osôb. A bolo možné kúpiť si lístky tesne pred koncertom. Rada by som zdôraznila, že túto možnosť mohli a aj v budúcnosti budú môcť využiť všetci abonenti.
Nechýbala dezinfekcia, sedenie bolo zabezpečené v každom druhom rade, počas recenzovaného koncertu bola sála naplnená asi do jednej tretiny. Každý návštevník musel mať rúško a vedeniu sa dokonca podarilo dosiahnuť, aby aj hráči prispeli k bezpečnosti kolegov a hostí v sále a hrali v rúškach, hoci podľa pravidiel nemusia. Okrem hráčov na dychové nástroje mali teda rúška takmer všetci, ba aj dirigent. Po prvýkrát od začiatku pandémie bola v rámci koncertu aj prestávka, aby koncert mohol mať zvyčajné trvanie 90 minút.
Podrobne o tom referujem preto, aby sa ľudia ľahšie rozhodovali, či za tejto situácie pôjdu na koncert, alebo si ho pozrú z domu, keďže Slovenská filharmónia vysielala a bude vysielať aj ďalšie koncerty naživo cez stream. Keďže som absolvovala koncert v sále a krátko som si pozrela aj jeho záznam (videlo ho viac než 3 tisíc divákov, čo je, samozrejme, veľký bonus), môžem všetkých utvrdiť v tom, čo dávno vedia, že ten rozdiel je enormný.
Patrím k tým, čo plným priehrštím využívajú možnosti streamov z veľkých operných domov a svetových koncertných sál, ale zážitok z koncertu naživo sa naozaj ničím nedá nahradiť. V tejto súvislosti by som rada zdôraznila aj skutočnosť, ako pružne reaguje Slovenská filharmónia na často sa meniacu situáciu a opatrenia a darí sa jej dramaturgiu koncertov, pripravenú s niekoľkoročným predstihom, zosnovať tak, aby na ňom vystupovali atraktívni špičkoví a mladí slovenskí, ale aj zahraniční umelci.
Takže kto stál na pódiu s orchestrom Slovenskej filharmónie? Boli to dvaja zahraniční hostia. Pre piatkový koncert sa podarilo získať v Bratislave známeho americko-francúzskeho dirigenta Georgea Pehlivaniana. A ako uviedol dramaturg Slovenskej filharmónie Juraj Bubnáš, bol to práve on, ktorý dirigoval ostatný koncert Slovenskej filharmónie pred pandémiou v marci tohto roka. Pre zaujímavosť dodal, že dirigent sa ujal koncertu v Madride v čase vrcholiacej prvej vlny pandémie koronavírusu. A dirigoval práve Beethovenovu 7. symfóniu, ktorá tvorila druhú časť jeho programu v Bratislave.
Sólistom koncertu bol medzinárodne etablovaný, vynikajúci český violončelista Tomáš Jamník, ktorý po štúdiách v Berlíne naďalej žije v tejto kultúrnej metropole. V Slovenskej filharmónii to bol jeho debut, hoci pre Slovensko a Česko zároveň hral v Berlínskej filharmónii (27. 10. 2018) pri príležitosti koncertu k Storočnici Československa, usporiadaného veľvyslanectvami a kultúrnymi inštitútmi aj v spolupráci s dramaturgiou a manažmentom Slovenskej filharmónie a Slovenským komorným orchestrom.
Program koncertu v Redute bol zostavený klasicky. Jeho prednosťou bolo, že zaznela aj klasická slovenská hudba – Spomienky Jána Cikkera, jedného z nestorov slovenskej moderny, nositeľa vzácnej Ceny UNESCO za hudbu. Spomienky sú vďačný titul a mňa aj po mnohých rokoch a skúsenostiach s jeho prezentáciou a uvedením príjemne prekvapil kompozičnou aktuálnosťou. V pamäti mi natrvalo ostal koncert k Storočnici Jána Cikkera vo viedenskom Konzerthause, kde dielo s veľkým úspechom odznelo pred 9 rokmi (15. 10. 2011). Je žriedlom vkusne použitých melódií a rytmov, vyvierajúcich z ľudovej piesne a tanca, napísané moderným jazykom a je aj výrazovo i faktúrou bohaté.
Dynamickému temperamentu dirigenta skladba dobre vyhovovala. Možno by stálo za to rokovať s ním o jej uvedení aj mimo stredoeurópskeho priestoru. Veď tento dirigent je dobre zapísaný v Spojených štátoch, Francúzsku, Nemecku, Slovinsku, kde žil a pôsobil, či v množstve ďalších krajín sveta, kde často hosťuje.
Dirigent dobre viedol orchester aj pri ďalšej skladbe – súzvuk so sólistom Tomášom Jamníkom v Koncerte pre violončelo a orchester č. 1 Es-dur Dmitrija Šostakoviča bol veľmi dôležitý. Jamník hrá na vynikajúcom nástroji Lorenza Storioniho z roku 1784, zapožičaného zo súkromnej zbierky mecenáša umenia Aleša Voverku. Jamník je pokračovateľom českej muzikantskej tradície, jej spevnosti a vrúcnosti a predpokladám, že ho významne obohatila účasť na rôznych majstrovských kurzoch a štúdium v Berlíne. Sympatické na ňom je aj angažovanie sa za umelcov.
Šostakovičov koncert je jedným z najobľúbenejších diel ruského autora. Aj v ňom cítiť vzdor, revoltu voči totalitnému režimu, ktorý skladateľa trápil a sú v ňom silné židovské náreky. Fascinuje stredná časť diela, kde odznieva sólo violončelo v dialógu s jemnou čelestou, aby vzápätí nastúpila prekrásna kadencia.
Jamníkovo violončelo znelo v tomto diele vrúcne a farebne. Jeho interpretácia svižných okrajových častí diela mi nevdojak pripomenula nezabudnuteľného a dodnes v súvislosti s festivalom Konvergencie aktívneho britského violončelistu, laureáta TIJI UNESCO Roberta Cohena (1981). Práve týmto dielom presvedčil medzinárodnú výberovú komisiu, pozostávajúcu zo zástupcov svetových rozhlasových spoločností. Pre mladších dodávam, že tento projekt sa konal každé dva roky počas Bratislavských hudobných slávností od roku 1972 do roku 2001 a v zmenenej forme ako New Talent až do roku 2015. Bol jedným z dvoch, ktorý UNESCO podporovalo počas totality na Slovensku – TIJI a BIB.
Vďačnému publiku pridal Jamník skladbu Spev vtákov Pabla Casalsa.
V druhej polovici koncertu sa znova naplno rozoznela Slovenská filharmónia v Symfónii č. 7, A dur, op. 92 Ludwiga van Beethovena. Excelovala, orchestrálni hráči hrali s maximálnou energiou a chuťou a ich výkon bol odmenou za mesiace pôstu publika. Toľko na margo orchestrálnych hráčov. Dirigent však nasadil obrovské tempo, ktoré ukázalo majstrovstvo orchestra, ale zároveň nedovolilo vyhrať sa s výrazovými plochami. Ide o to, aby vyznela vnútorná dráma, štruktúra, línie, aby to nebol beh na krátke trate, ale beh do hĺbky.
Beethoven mal tak dravú energiu, vyzneli aj pomalé časti a tanečnosť, ale záverečná štvrtá časť hraničila s maratónom. Pehlivanian predbehol aj tých dirigentov z minulosti, ktorí boli preslávení svojimi rýchlymi a sviežimi tempami, a to o celú minútu. Trvala 9 minút 23 sekúnd. Pokúsila som sa jeho predstavu vnímať s porozumením a akceptovať, hoci s výhradou, takúto búrlivú 7. symfóniu. Dirigent si mohol vydýchnuť pri ováciách publika, konečne nasýteného živou vodou v podobe hudby.
Autor: Viera Polakovičová
písané z koncertu 20. 11. 2020
Cikker / Šostakovič / Beethoven
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
20. novembra 2020
Slovenská filharmónia
George Pehlivanian, dirigent
Tomáš Jamník, violončelo
J. Cikker: Spomienky, op. 25
D. Šostakovič: Koncert pre violončelo a orchester č. 1 Es dur, op. 107
L. van Beethoven: Symfónia č. 7 A dur, op. 92
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.