Česi majú pri príležitosti národných sviatkov „pripravenú“ Smetanovu Libušu („český národ neskoná“), my zasa máme Suchoňovho Svätopluka („no ja verím, že ľud tejto zeme zlomí tvoju kliatbu a voľne bude rásť, keď tisícročie uplynie a naplní sa čas“). Rozporuplná (dnes by lepšie znelo kontroverzná) postava veľkomoravského vladára sa tešila záujmu historikov, propagandistov, nacionalistov i ozajstných vlastencov. Priťahovala aj umelcov. Podľa Stodolovej drámy skomponoval Eugen Suchoň svoju druhú (a poslednú) dokončenú operu, ktorá mala svetovú premiéru v historickej budove SND 10. marca 1960.
Ako som napísal v jednej štúdii, „inscenácia režiséra Wasserbauera a dirigenta Tibora Freša získala priam aureolu národného sviatku“ a počas štyroch rokov dosiahla úctyhodný počet 65 predstavení. Teraz sa k dielu po piaty raz vrátila dramaturgia Opery Slovenského národného divadla v Bratislave, čo nás vedie bližšie sa pozrieť na históriu inscenovania Svätopluka v SND. Premiéra novej inscenácie v hudobnom naštudovaní Martina Leginusa a v réžii Romana Poláka sa uskutoční 24. 2. 2023 v novej budove SND.
Ešte pred vznikom Suchoňovej opery v rokoch 1935 a 1941 SND koncertne uviedlo Suchoňovu hudbu k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk pod taktovkou Karla Nedbala, resp. Josefa Vincourka. O necelých dvadsať rokov neskôr potom prišiel na rad Svätopluk už ako monumentálne operné dielo.
Prečítajte si tiež:
• Peter Štilicha: Prípravu na tvorbu opery Svätopluk zobral Eugen Suchoň veľmi zodpovedne
• Pred 60 rokmi SND uviedlo svetovú premiéru Suchoňovej opery Svätopluk
• S Petrom Štilichom o Eugenovi Suchoňovi
• Profesor Martin Homza: Poetika libreta Suchoňovho Svätopluka nie je ďaleko od historických reálií
Na základe Stodolovej drámy operné libreto pripravili sám skladateľ a Jela Krčmeryová miešajúc text drámy, historické skutočnosti aj umelecký výmysel, ba aj všeobecne známy mýtus o troch prútoch. Teraz na predpremiérovom matiné režisér Polák trefne prirovnal túto hudobnú drámu k Shakespearovým príbehom (azda najviac súzvučí s trpiacim Kráľom Learom a jeho troma dcérami), ako aj jej aktuálnosť (boj o moc, rozklad rodiny, až vražedná nevraživosť reprezentantov rôznych ideológií).
Celkovo prvá inscenácia diela nebola v Bratislave prijatá celkom jednoznačne pozitívne a odborníci svojho času pred ňou uprednostňovali premiéru v pražskom Národnom divadle. Mala však svoje kvality, scénickú monumentálnosť, reflektujúcu aj drsnosť doby, čo scénograf Ladislav Vychodil umocnil častým používaním drevených materiálov. Výtvarnú hodnotu mali historizujúce kostýmy Eleny Holéczyovej a viacerí z účinkujúcich spevákov v nej vytvorili ozaj „historické kreácie“.
V titulnej úlohe čestne obstál Ján Hadraba, no do vyšších dimenzií kreáciu doviedol až v reprízach Ondrej Malachovský. V superlatívoch sa písalo o Ľutomíre Márie Kišonovej, Bohuš Hanák strhol farebným a expresívnym vyspievaním záverečnej prísahy Mojmíra II. (vo väčšine repríz však poctivo postavu stvárnil Juraj Wiedermann). Len o krôčik za spomínanými troma interpretmi zostali kreácie Záboja v podaní Dr. Gustáva Pappa a Mileny Margity Česányiovej, azda aj preto, že ich postavy (s erotickou zápletkou) nemajú ono „historické zázemie“.
V postave Dragomíra Juraj Martvoň poľudštil svoju predchádzajúcu kreáciu z Dalibora (Budivoj) a v pohanskom obraze (Druhé dejstvo) si spomínam na malé, no pôsobivé sólo dlhoročného člena zboru SND Ladislava Vojtka v úlohe Vražca. Inscenáciu po letných prázdninách (6. 9. 1964) obnovili a do svojej derniéry sa hrala ešte 16-krát.
Druhé naštudovanie diela v Opere SND sa uskutočnilo počas prestavby historickej budovy (o prestavbe sme písali TU…) 14. 6. 1970 a realizovalo sa na Bratislavskom hrade (s použitím mikrofónov) potom, čo zlyhali pokusy umiestniť ju na Hrad Devín alebo do Parku kultúry a oddychu.
Nový inscenačný team tvorili dirigent Gerhard Auer, režisér Branislav Kriška a kostymérka Helena Bezáková. Iba na poste scénografa zostal Ladislav Vychodil, ale v obsadení sólistov došlo tiež len k čiastočným zmenám. Vypadol žrec Gejzu Zelenaya, Predslav Janka Blaha, k Hubovej Ľutomíre sa pridružila Elena Kittnárová a k Wiedermannovmu Mojmírovi Juraj Hrubant. Milenu stvárňovali Anna Peňašková a Marta Nitranová.
Režisér pomerne úspešne hľadal strednú cestu medzi monumentalitou a vnútornou drámou postáv. Po šiestich predstaveniach v priestore nasýtenom históriou sa inscenácia vrátila do historickej budovy v obnovenej premiére 16. 9. 1972 na ďalších 16 predstavení s derniérou v roku 1975.
Tretí raz sa v SND dielo inscenovalo v roku 1985 premiéra (7. 5. 1985) s rovnakými menami inscenátorov s výnimkou na poste dirigenta, ktorým bol Ondrej Lenárd a po jeho odchode zo SND Dušan Štefánek. Obnovená inscenácia prišla na javisko na pár mesiacov po dvojročnej pauze 24. 2. 1990 (pri príležitosti 70. výročia SND) a potom opäť v roku 1994, pričom dosiahla celkový počet 35 predstavení. Za dirigentským pultom sa opäť striedali Lenárd a Štefánek, kým na javiskové pretlmočenie diela akoby mali monopol Kriška s Vychodilom.
Podstatne omladené bolo spevácke obsadenie, ktorému dominoval výkon Petra Mikuláša, alternujúceho sa s Ondrejom Malachovským. Obaja basisti vytvorili nezabudnuteľné kreácie, pričom ich podobu určoval aj odlišný naturel. Kým Malachovský pôsobil viac ako prísny vladár, Mikuláš viac akcentoval podobu otca doráňaného konfliktami so svojimi synmi. Mojmíra II. kreoval František Caban a hosťujúci Pavel Kamas, v úlohe Svätopluka II. mu čelili dvaja vtedy profiloví členovia tenorového odboru František Livora a Milan Kopačka.
K Dragomírovi Juraja Martvoňa sa pridal Juraj Hrubant, lyrickým zasneným Zábojom bol Jozef Kundlák. K vynikajúcej Kittnárovej Ľutomíre z predchádzajúcej inscenácie sa pridala Magdaléna Blahušiaková, lyrickou Milenou boli Elena Holičková a Anna Czaková, k Oľge Hanákovej, historicky prvej interpretke Blagoty s pôsobivým monológom v prvom dejstve, sa pridala Ľuba Baricová. Dirigent Ondrej Lenárd rovnako dobre rozumel talianskej klasike ako modernej slovenskej opere, čo popri početných naštudovaniach Cikkerových opier potvrdil aj teraz vo Svätoplukovi.
Kritika oceňovala vybrúsenosť hudobných detailov a vytváranie atmosféry hudobnými prostriedkami. Vychodilovej scéne vládla pochmúrnosť vhodná pre ríšu, nad ktorou zapadá slnko. Vo svojej recenzii som upozornil na zaujímavý záver, ktorý mi pripomenul koniec Felliniho Satyrikonu (v záverečnom výjave sa zastaví čas a prejde do blednúcej fresky).
Doteraz posledným naštudovaním diela bola inscenácia režiséra Juraja Jakubiska (2008), nasledujúca deväť rokov po jeho naštudovaní Krútňavy, ktorá však nebola hodnotená pozitívnejšie. Novými boli scénograf Milan Ferenčík a autorka kostýmov Ľudmila Várossová.
Negatívne hodnotenia kritikov naznačovali aj nadpisy ich recenzií (V Svätoplukovi bliká gýč resp. Jakubiskovo mŕtvolné divadlo). Chýbala im v inscenácii monumentálnosť, prepracovanosť hereckých kreácií a vadili im aj predimenzované masové scény, na ktorých sa okrem zboru podieľali tanečníci zo súkromného zoskupenia a súboru Tovarišstvo bojových umení, ktoré prispeli v druhom dejstve k posunu do muzikálovej estetiky. Režisér ilustroval orchestrálne plochy partitúry, čo je častý zlozvyk činoherných režisérov.
Tentoraz menej prísny Ladislav Čavojský si cenil divadelnosť inscenácie, „no po drevenom slovanskom dávnoveku v nej nezostala ani trieska“. Solídnemu Štefánkovmu naštudovaniu chýbalo viac citu voči lyrickým hlasom spevákov. Titulnú postavu stvárnili Peter Mikuláš (Kráľa Svätopluka spieval aj v predošlej Kriškovej inscenácii) a Ján Galla, ktorý postavu vladára zobrazil ako zlomeného človeka, s čím korešpondovala aj istá únava jeho hlasového materiálu. V postave Mojmíra Pavol Remenár prekonal málo vydarenú kreáciu alternujúceho Martina Babjaka, k pozitívam, okrem kreácií viacerých sólistov, patrili výkony napríklad Ľubice Rybárskej (Ľutomíra) a Kataríny Štúrovej (Milena).
Aká bude piata inscenácia Suchoňovej ozaj národnej opery na javisku SND? To uvidíme na premiére 24. februára 2023.
Autor: Vladimír Blaho
Súvisiace články:
Peter Štilicha: Prípravu na tvorbu opery Svätopluk zobral Eugen Suchoň veľmi zodpovedne
V Slovenskom národnom divadle otvorili výstavu Bardi slovenskej opernej réžie
Hostia v inscenácii Verdiho La traviaty v Slovenskom národnom divadle
K storočnici sopranistky Anny Martvoňovej
Cikkerove Tiene a Vzkriesenie
