Slovenské divadlo v Prešove od roku 1944 a vznik súboru Spevohry

V prvej časti seriálu Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorý prinášame pri príležitosti 70. výročia jej zrodu, sme sa venovali prešovskému divadelnému životu od roku 1833. V jeho druhej časti prinášame informácie o neľahkom vzniku profesionálneho divadelníctva v Prešove, následnom zrode Slovenského divadla v Prešove (neskôr premenovaného na Divadlo Jonáša Záborského v Prešove), ktoré začínalo svoju činnosť činoherným súborom. K nemu pribudol v roku 1948 aj samostatný súbor Spevohry (1948 – 2005), ktorý dnes zostal už len v nostalgickom spomínaní.

Divadlo v Prešove, rodiace sa počas vojny z ochotníckeho krúžku „Záborský“ vznikalo odhodlane a s úsilím mnohých ľudí-divadelníkov, aj nedivadelníkov, s odlišnou profesiou v civile, no za to veľkých milovníkov dramatického umenia. Na scéne slovenských divadiel toto rodiace sa prešovské divadlo nebolo vítané, muselo prekonávať rôzne prekážky, umeleckého, ekonomického, ale aj politického charakteru, aby nebolo zahrabané a odsunuté do zabudnutia. Divadelný krúžok „Záborský“ sa pretransformoval, ešte počas vojny, so súhlasom vlády, na Slovenské divadlo v Prešove, čomu predchádzalo založenie Družstva so správnym a dozorným orgánom. K oficiálnemu otvoreniu divadla došlo 30. januára 1944 v zrenovovanom Mestskom divadle. Previedla sa oprava javiska a hľadiska, no šatne, skúšobne, skladové a dielenské priestory ostali v pôvodnom, pre prevádzku profesionálneho divadla málo atraktívnom a komfortnom stave. Z niekoľkých kandidátov na riaditeľa sa ním napokon stal Andrej Chmelko, ktorý v tom čase, aj s manželkou, boli členmi Národného divadla v Bratislave. Otváracím predstavením bola hra Ferka Urbánka Škriatok, v réžii Andreja Chmelka, so scénickou výpravou Martina Brezinu.

Po skončení vojny, po roku 1945 sa nad existenciou divadla v Prešove zatiahli mračná. Padali návrhy na jeho premiestnenie do Košíc. Prešovskému Slovenskému divadlu hrozil nemilosrdný zánik. Štátne orgány argumentovali prebytočnosťou ešte jedného divadla na východe, keď mestá Košice a Prešov sú vzdialené len na 40 km. V povetrí poletoval aj málo ústretový postoj herca, v tom čase človeka s veľkou váhou slova, štátneho intendanta Andreja Bagara, k myšlienke otvoriť v Prešove profesionálne divadlo, derúce sa k métam vyšším ako len ochotníckym, (i keď Bagar sám účinkoval v Záborského krúžku pod menom Minárik).

Nová správa Družstva Slovenského divadla a predstavitelia mesta podali protest proti nezmyselnému rozhodnutiu premiestniť divadlo do Košíc a zabojovali zaň aj osobne v Bratislave. (Za súbor to boli herec František Dadej a akademický výtvarník prof. Martin Brezina, za mesto vládny komisár Arnošt Pšenička.) Do prípadu sa zainteresoval presvedčivými argumentmi na Povereníctve školstva a osvety aj Janko Borodáč. Licenčný súhlas na činnosť Družstva, vydaný ešte v časoch Slovenského štátu nik nezrušil, preto ostal platiť aj naďalej a delegácia získala súhlas na prácu správy Družstva, ak sa postará o založenie hereckého súboru, ktorý sa medzičasom vo vojnovom zmätku rozpadol. Získali teda, na veľké naliehanie na činnosť súboru aj štátnu subvenciu, no smiešne minimalizovanú.

Všetky ťažkosti, sprevádzajúce zrod tohto druhého východoslovenského divadelného súboru, znásobil s takmer tragickým koncom odchod Andreja Chmelku so súborom prešovských hercov (až na malé výnimky) do Košíc, na nekompromisný príkaz štátneho intendanta Andreja Bagara, ktorý, žiaľ, s existenciou profesionálneho prešovského divadla nerátal a dával to aj patrične najavo. Úľavou pre všetkých zanietencov, zaangažovaných a odhodlane zápasiacich o prešovské divadlo sa napokon stala prvá, zahajujúca premiéra činoherného súboru Slovenského divadla v Prešove v prvej sezóne 1945/46, a to hrou Rudolfa Latečku-Repického Nepokorení, uvedenou v celoštátnej premiére 9. septembra 1945.

Pravda, vtedy už divadlo fungovalo s novým riaditeľom, mladým horlivcom pre vec prešovského divadla – režisérom, hercom, prekladateľom, organizátorom, dramaturgom v jednej osobe Františkom Rellom, ktorý stál aj pri základoch Družstva. Do funkcie riaditeľa nastúpil 1. augusta 1945. Podarilo sa mu neblahými udalosťami doráňaného a poznačeného súboru zostaviť nový, životaschopný činoherný súbor. Prešovské divadlo „ustálo“ už od prvej sezóny všetky nepriaznivé okolnosti, znevýhodňujúce jeho, ako asi jediné neštátne divadlo medzi ostatnými slovenskými divadlami a zaradiť sa vedľa nich do jedného radu. Povzbudivé je však poznanie, že činnosť divadla ústretovo a ochotne podporili aj finančnými príspevkami okolité obce východného Slovenska, ktoré spadali do jeho zájazdovej sféry.

Prvá sezóna odzrkadľovala eufóriu z ukončenia vojny. Okrem hry Repického činohra uviedla Nemečkovu hru Koľko stojí ľudský život, Katajev Milión trápení, Poslednú prekážku od Králika a Gogoľovu Ženbu ako spevohru v adaptácii a s hudbou českého skladateľa Aloisa Jiránka.

Prelomové sezóny

Ešte v časoch „záborskovcov“ sa uvažovalo, popri činohre uvádzať aj tituly z oblasti hudobnozábavného divadla. Popudom pre rozhodnutie uviesť na javisko i žáner operetný bola nielen snaha prešovských divadelníkov, ale i hlasy prešovského publika, dožadujúceho sa takéhoto repertoáru. Preto už v druhej sezóne, napriek silnej nevôli Andreja Bagara sa najprv pokusne, ale už s určitým zámerom do budúcna dostávajú na javisko popri činoherných kusoch aj operety, v obsadení s činohercami, no aj nádejnými sólistami. Voči operete ako hudobnodramatickému žánru v tomto povojnovom čase silnela i celoštátna averzia, oficiálne proklamovaná najmä administratívnou zložkou samotného Povereníctva kultúry (osvety) a školstva. Proti operete brojila aj časť novinárskej obce. Označovala ju za „pokleslý žáner buržoázneho vkusu.“ Tak, ako malo šťastie košické divadlo, že v tom čase nežičlivcov, ktorí boli proti zriadeniu operného a baletného súboru, uzemnil riaditeľ Janko Borodáč, tak malo šťastie aj prešovské divadlo, že ho riadil František Rell, ktorý sa od myšlienky zriadenia samostatného spevoherného súboru nenechal nijako odradiť ani znechutiť. (O F. Rellovi sme písali v článku František Rell – priekopník operety v Prešove.) Aj Borodáč predpovedal Prešovu vlastnú Spevohru, i keď sa to vtedy zdalo ako nereálny sen. Ľudský potenciál na uskutočnenie tohto sna bol poruke. Boli nimi spievajúci herci z bývalého nitrianskeho divadla, ktorí účinkovali v jeho operetnej zložke.

František Rell sa teda rozhodol. Začal s opatrným dávkovaním spevoherných predstavení v rámci zatiaľ jednosúborového divadla. Po Gogoľovej Ženbe s hudobnou adaptáciou českého skladateľa Aloisa Jiránka (15. 6. 1946), v hudobnom naštudovaní prešovského dirigenta Jána Pöschla, ktorý stál na čele amatérskeho orchestra miestneho Robotníckeho kultúrneho spolku (RKS), sa v nasledujúcej sezóne (1946/47) prešovské obecenstvo tešilo z dvoch operiet: boli to Bettina R. Stolza (réžia J. Šeregij, dirigent J. Pöschl), a klasická operetná lahôdka Mam´zelle Nitouche (F. R. Hervé), s českou filmovou herečkou Zdenkou Sulanovou (Nitouche), Emilom Prieložným (Célestin) a Arnoštnom Garlatym (Loriot).

… a na divadlo čakal šťastný okamih zlomu…

Činohra Slovenského divadla v Prešove sa v novej sezóne (1947/48) odvážila vplávať do náročnejších vôd operetného žánru. Zrazu sa v jej repertoári objavila Lehárova opereta Zem úsmevov (9. 10. 1947), Malá hriešnica a Náhody s Dorinou, (tzv. comic opery z autorskej dielne dvojice Angličanov Gilbert a Sullivan). Výkony jednotlivých hercov – českej herečky Zdenky Sulivanovej (Líza), Emila Prieložného (Gustáv), Štefana Mártona (Su-Čong), Júlie Čunderlíkovej (Mi), (ona však ostala verná herectvu, a žala potom úspechy v košickej činohre), boli presvedčivým argumentom, že v týchto spievajúcich hercoch je ukryté jadro „budúcej“ Spevohry. Operetu Zem úsmevov vtedy dirigoval Ján Pöschl, réžiu pripravil František Rell pod pseudonymom Fero Novohradčan. František Krištof Veselý, stálica československého filmu, neprekonateľný milovník v operetách a hviezda slovenskej populárnej hudby došiel taktiež do Prešova, aby režíroval Malú hriešnicu. V tejto inscenácii sa mihol (ako Jack) budúci z veľkých hercov v Čechách – Oto Lackovič. Emil Prieložný na seba znovu upozornil, že je obdarený hudobným talentom, keď si v Náhodách s Dorinou zahral hlavnú úlohu – Róberta. Pripravil tiež choreografiu, ako to urobil už aj v predchádzajúcich inscenáciách. O réžiu sa postaral Stanislav Vandas, ktorý prišiel z Mestského divadla v Karlových Varoch, v Prešove napokon ostal a personálne posilnil Slovenské divadlo na viac sezón.

Umelecké vedenie divadla, žijúc s neochvejnou vierou na zrod Spevohry, priebežne dopĺňalo súbor spevákmi, alebo spievajúcimi hercami, budovalo zborové teleso a riešilo aj akútny problém s orchestrom. V divadle zatiaľ vypomáhali neprofesionálni hráči, združení v amatérskom orchestri, patriacom miestnemu RKS (Robotnícky kultúrny spolok). Orchester mal len jedenásť hráčov. V tomto zložení, možno sem-tam aj rozšírený o niekoľko ďalších hráčov zastupoval hudobnú inštrumentálnu zložku v spevoherných predstaveniach a hrával stále pod taktovkou prešovského hudobníka a skladateľa Jána Pöschla (zakladateľa tohto orchestra).

Ešte v roku 1947 nebolo možné osamostatniť alebo oddeliť Činohru a vytvoriť dva samostatné, vedľa seba koexistujúce súbory a ešte bolo nemožné rátať so zväčšením orchestra na profesionálnej báze. Štátna subvencia bola minimálna a Slovenské divadlo ešte stále pracovalo na družstevnej báze. Povereníctvo školstva a kultúry stále považovalo nielen rysujúci sa spevoherný súbor, ale vôbec existenciu profesionálnej činohry v Prešove, ani nie 40 km od Košíc za luxus! Nedostatok školených profesionálnych spevohercov spôsoboval v tomto celom projekte nezanedbateľný zádrheľ.

Bez akéhokoľvek predchádzajúceho signálu, bez fanfár však odrazu nastal ten vytúžený okamih, na ktorý všetci zainteresovaní čakali a od ktorého sa začala odvíjať úspešná cesta dnes už, žiaľ, zaniknutej prešovskej Spevohry. Tým ťažko vydobytým okamihom bola sezóna 1948/49, v ktorej sa začala opona otvárať a dvíhať aj pre nový súbor – súbor Spevohry.

Fakt, že existencia prešovskej Spevohry bola odobrená, ovplyvnili ako-tak stabilizované finančné zdroje, ale odrazu i nečakaná ústretovosť štátnych orgánov, ktorú pravdepodobne vyvolali šíriace sa dobré chýry o úspechoch prešovskej činohry, dosiahnuté v uplynulých sezónach. Štátne orgány konečne prijali za svoju myšlienku, vytvoriť v prešovskom divadle samostatný spevoherný súbor.

Divadlo angažovalo nových sólistov. Do vznikajúceho samostatného spevoherného súboru k Emilovi Prieložnému nastúpili Karola Vajdová (vydatá Bernatíková) – bývalá subreta Komickej spevohry v Prahe (1947/48), predtým sólistka operety Slovenského ľudového divadla v Nitre (1942/46), Elena Václavíková, Július Piussi, ktorý r. 1948 reagoval priamo na ponuku riaditeľa Rella. Tento operetno-muzikálový herec, rodák z Lučenca, v Prešove dlhoročný partner v známej a obľúbenej komickej dvojici Prieložný – Piussi, (P+P), nastúpil do Spevohry už s praktickými skúsenosťami „opereťáka“. Nadobudol ich na javisku Divadla operety v Budapešti (Budapesti Fővárosi Operett), i počas štúdií na Škole dramatických umení v Budapešti (Országos Szinészképző Iskola) a na Konzervatóriu v Bratislave. Činohru opustil a vymenil za Spevohru aj Štefan Márton, v budúcnosti zastávajúci v operetách postavy milovníka, (skrátka bol „prima uomo“). Krátky čas pobudla v Spevohre i Hana Michalová-Slivková, (tá sa vrátila potom späť do Činohry). V prelomovej sezóne (48/49) nastúpil už k internému orchestru, ktorý sa medzitým rozrástol na 16 členný, bratislavský rodák, dirigent Bohuš Slezák s manželkou, skúsenou speváčkou a herečkou Irenou Slezákovou, (predtým členkou opery a operety SND v Bratislave (1939 – 1942).

Spevohra samozrejme nemohla fungovať bez baletného súboru. Jedným z prvých hosťujúcich choreografov v samostatnom súbore bol známy pražský choreograf Frank Towen (1912 – 1991), ktorý v Prešove hosťoval potom viackrát a naučil prešovských hercov medzi iným aj stepovať v inscenáciách, kde bol step žiadúci. Diváci inscenáciu Lehárovej operety Eva v roku 1949 (10. 5. 1949) vnímali práve s jeho choreografiou.

Premiéra Nedbalovej operety Poľská krv oficiálne otvorila prešovskú Spevohru

Slávnostný a oficiálny vstup prešovskej Spevohry na profesionálnu scénu, zatiaľ vyhradenej bratislavskému a košickému hudobnému divadlu, pod novým názvom Krajové slovenské divadlo, sa uskutočnil prvou premiérou Spevohry 13. októbra 1948. Akoby nepísaným zákonom to bola inscenácia operety Poľská krv Oskara Nedbala. Réžiu pripravil už domáci S. Vandas, hudobne B. Slezák, Helenu spievali v alternácii K. Vajdová a I. Slezáková, postavu Bola stvárnil Š. Márton, Broňa E. Prieložný, úlohu Zarembu zverili členovi činohry Jozefovi Čiernemu. Táto sezóna potešila divákov ešte dva razy: operetou Prvý valčík (V. A. Vipler, 13. 12. 1948, réžia S. Vandas, dirigent B. Slezák) a operetou Eva (F. Lehár, réžia F. Rell – pod psedonymom Fero Novohradčan, dirigent B. Slezák).

Súbor nabíjali svojou umeleckou ambíciou a obdivuhodnou energiou všetci, už zhora, počnúc riaditeľom Rellom a pokračujúc celým umeleckým vedením, sólistami, tanečníkmi, členmi zboru, ale aj naprieč nadšeným personálom, či už v administratíve, umeleckých dielňach, krajčírstve, vlásenkárni… To spôsobilo, že síce nakrátko, ale vytvoril sa aj samostatný baletný súbor, ktorý v neskoršom období splynul so Spevohrou ako jej pomocný aparát. Vďaka niektorým sólistom disponujúcimi výnimočnými hlasmi, postupne v Spevohre etablovanými, ktorí zaujali svojimi výnimočnými hlasovými dispozíciami sa umelecké vedenie rozhodlo, že popri operete začne uvádzať aj opery. Toto rozhodnutie bolo odvážne, keďže ansámbel sólistov predsa len nebol vyvážený v každom hlasovom obore kvalitnými, operne školenými hlasmi. Dramaturgia operných titulov bola aj preto veľmi skromná a hlavne pokusná.

O sólistoch, dirigentoch a režiséroch prvých desaťročí prešovskej Spevohry budeme pokračovať v tretej časti seriálu Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove.

Autor: Dita Marenčinová