Slovenský filharmonický zbor oslavoval, no odkryl len pol tváre

O tom, že Slovenský filharmonický zbor sa za sedemdesiat rokov svojej existencie vyprofiloval na teleso, schopné kooperovať a konkurovať na najvyššej medzinárodnej úrovni, sme na tomto portáli písali opakovane. Pravdivo oživená história, úprimné vyznania zvnútra inštitúcie i od pozorovateľov zvonka, to všetko patrí k okrúhlym narodeninám. Fakt, že koncerty Slovenskej filharmónie, v ktorých účinkuje zborové teleso, prinášajú bonus práve vybrúsenou interpretačnou kvalitou tohto vokálneho zoskupenia, sa potvrdzuje opakovane. Blížil sa deň D a na stole dramaturga a zbormajstra sa objavila neľahká úloha. Ako dôstojne a najmä výstižne vystavať, akým obsahom naplniť jubilejný koncert k 70. výročiu Slovenského filharmonického zboru dňa 19. februára?

Repertoár nášho reprezentatívneho telesa je nesmierne bohatý a žánrovo pestrý. Časť z neho (kantátovo-oratoriálna, operná) je podmienená prítomnosťou orchestra. Dramaturgická voľba teda padla na formu a capella. Teda, voľne preložené z taliančiny, „ako v kaplnke“. Čiže spev bez sprievodu hudobných nástrojov. Skladbami tohto druhu je košato vystlaný repertoár od počiatkov hudby podnes. Určite by sa dal aj z neho namiešať aj viac, aj menej chutný guláš. V Slovenskej filharmónii sa však priklonili k opačnému extrému. Zo širokého spektra ponúk sa upli k dvom polohám. V celej prvej časti výlučne k duchovnej, v druhej k slovenskej a z nej zväčša k folklórne motivovanej. Na slávnostnom koncerte navyše zazneli bez výnimky skladby skomponované v dvadsiatom, v jednom prípade aj v súčasnom storočí. Nepochybujem, že vzorka z oboch domén vo výbere skladieb by mala chýbať (zvlášť, pokiaľ ide o domácu tvorbu), no rovnako som presvedčený, že takáto programová kompozícia neposkytla komplexnejší obraz o schopnostiach jubilujúceho ansámblu.

Ak píšem o sklamaniach, tak druhé sa viaže k tej časti bulletinu, ktorej text má ambíciu predstaviť interpretované čísla. Obsahoval pomerne málo faktografie, hoci len zdroje dostupné na internete (nehovoriac o potrebe muzikologicky fundovaného sprievodného slova), ich zhromažďujú v podstatne objemnejšej miere. A treba priznať, že v dielach nehraných každodenne, aj chýbali. Táto výhrada sa netýka druhej časti bulletinu, kde Terézia Ursínyová pripravila zasvätenú a na emotívnej strune ladenú prechádzku históriou telesa.

Úvodná dvojica nasadených skladieb patrila dvom významných predstaviteľom hudobnej moderny minulého storočia, Poliakovi Henrykovi Mikolajovi Góreckému a Francúzovi Olivierovi Messiaenovi. Vznik krátkych zborových skladieb delí polstoročie, pričom v oboch prípadoch zrkadlia hlbokú katolícku vieru autorov. Górecki skomponoval svoj opus číslo 60, príznačne pomenovaný Totus tuus, roku 1987 pri príležitosti návštevy pápeža Jána Pavla II. v Poľsku. Slovenský filharmonický zbor, v súčasnosti vedený Jozefom Chabroňom, vtisol jednoduchej melodike a textúre akcent piety, priam chrámovej meditatívnosti, pričom v modelovaní dynamiky a fráz kreslil oblúky najmä v nižších zvukových sférach. Messiaenovo O sacrum convivum! (Ó, posvätná hostina) z roku 1937 má charakter antifóny, je teda obsahovo vyslovene náboženskou skladbičkou. Svojou atmosférou, farebnosťou a zvukovou amplitúdou sa príliš nelíši od prvého čísla a rovnako v ňom speváci uplatnili kultivované odtiene piana a pianissima, sporadicky rozvinutého do hutnejších dynamických sfér.

Pôvodná slovenská tvorba mala síce vyhradené miesto až v druhej polovici večera, malá duchovná kantáta pre miešaný zbor Ivana Hrušovského Cantate Domino (z roku 1991) však tematicky zapadla väčšmi do duchovne štylizovanej prvej časti. V nej sa prejavila nielen farebná kompaktnosť Slovenského filharmonického zboru ako celku, ale obdivovať sme mohli aj postupne vstupujúce, timbrovo odlíšené hlasové skupiny. Hrušovského dielo prinieslo popri liturgickom posolstve aj modernejšie rytmické členenie hudobnej faktúry. Vyvrcholenie pred prestávkou prinieslo naštudovanie kantáty pre tenor, miešaný zbor, harfu a organ Otče náš z pera Leoša Janáčka. V sólovom parte spoluúčinkoval člen SFZ Pavol Oravec, harfistka Katarína Turnerová a organista Marek Štrbák. Veľmi pôsobivé a v kombinácii vokálnych a inštrumentálnych komponentov originálne dielo reflektuje aj vo svojej druhej verzii z roku 1906 inšpiráciu živými obrazmi poľského maliara Józefa Mecinu–Krzesza. Pokrokový Janáček minimalizoval ideologický rozmer náboženskej témy a ťažisko presunul bližšie k reálnemu človeku. Každá z piatich častí má svoje vlastné názvy (v bulletine nie sú uvedené), od ktorých sa odvíja ich atmosféra a zvuková podoba. Tú však umelci v naštudovaní Jozefa Chabroňa vycítili a Otče náš predniesli s veľkým zanietením.

Slovenskú polovicu večera otvoril cyklus mužských zborov O horách, op.8 od Eugena Suchoňa. Ide o raný opus, vzdávajúci čisto vokálnymi prostriedkami tenorov a basov hold záchvevom prírody. Interpreti doňho vložili drobnokresbu, dynamické kontrasty, v tretej piesni (Hrmavica) tónovo burácali, v záverečnej hlasy smerovali k nočnému stíšeniu. Peter Cón v skladbičke Amor vincit omnia (Láska premôže všetko) si vystačil s troma slovami z názvu, ktoré poobracal v rozmanitých rytmických a harmonických variáciách. S chuťou sa s nimi pohrali aj filharmonickí zboristi. Určite je správne, ak priestor na prezentáciu dostávajú aj žijúci domáci skladatelia. Jediným z tejto kategórie bol na slávnostnom koncerte takmer neznámy Viliam Gräffinger (1980), ktorý sa prezentoval trojdielnymi Slovenskými baladami, cyklom ženských zborov so sprievodom bicích nástrojov (Kiril Stoyanov a Peter Kosorín) a harfy (Katarína Turnerová). Odzneli v premiére. Nejde o kompozične priekopnícku skladbu, jej melodická linka je skôr konzervatívna a dramatickú tému zrkadlí v striedmo lyrickom zábale.

Je nesporné, že Oto Ferenczy vo svojom Verbunku a Zdenko Mikula v piesni Joj, mamo v čase ich vzniku, teda začiatkom osemdesiatych rokov, pútali pozornosť originálne spracovanými folklórnymi témami. Niet sa teda čo čudovať, že žijú v povedomí verejnosti dodnes. Otázkou však je, či ich zaradenie do finále slávnostného koncertu k 70. výročiu Slovenského filharmonického zboru, bolo tým najsprávnejším riešením. Vonkoncom nespochybňujem ich kvalitu (Verbunk má s dejom spätý typický temperament, Joj, mamo zasa výstižne zrkadlí cigánsky naturel) ani interpretáciu (teleso žiarilo vo farbách, dynamických nuansách, variovaním objemu tónu), len mi nie je jasné, prečo museli v dramaturgii profesionálneho filharmonického zboru dominovať práve spracovania ľudových piesní.

Od podujatia podobného druhu sa spravidla očakáva, že prinesie čo najcharakteristickejší obraz oslavujúceho a oslavovaného subjektu. Žiadne vysvetlenie, prečo piatkový koncert sa tematicky upol do dvoch vybraných rovín (duchovnej a viac-menej folklórne nadýchnutej slovenskej), vo verbálnej rovine neprišlo. Priznám sa, jeho dramaturgický zámer som nepochopil. Pocta slovenskej hudbe, aj jej zborovej tvorbe, je samozrejme namieste, lenže na tematickom koncerte. Podobne aj nábožensky orientovaná hudba si môže nájsť svoj priestor. Ak však stoja na úkor komplexnejšieho záberu, možnosti predstaviť ansámbel v jeho mnohorakosti (chýbali napríklad aj humornejšie ladené vzorky, „prskavky“), vystavujú sa riziku skreslenia skutočného obrazu. Preto vnímam slávnostný večer ako interpretačne bravúrny, no zároveň odkrývajúci len pol tváre jubilanta. Škoda nevyužitej príležitosti.

Autor: Pavel Unger

Slávnostný koncert k 70. výročiu vzniku
Slovenského filharmonického zboru
Koncertná sieň SF, 19. 2. 2016 o 19.00 h

Slovenský filharmonický zbor
Jozef Chabroň – dirigent
Katarína Turnerová – harfa, Marek Štrbák – organ,
Kiril Stoyanov – bicie, Peter Kosorín – bicie
Katarína Ďurdinová soprán
Katarína Krčmárová soprán
Pavol Oravec tenor

Program koncertu

Henryk Mikołaj Górecki: Totus tuus
Olivier Messiaen: O sacrum convivium
Ivan Hrušovský: Cantate Domino
Leoš Janáček: Otče náš
Eugen Suchoň: O horách, op. 8
Peter Cón: Amor vincit omnia
Viliam Gräffinger: Slovenské balady – premiéra
Oto Ferenczy: Verbunk,
Zdenko Mikula: Joj mamo

záznam koncertu z online archívu Slovenskej filharmónie

www.filharmonia.sk