Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národne divadlo

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slávnostným predstavením opery Bedřicha Smetanu Hubička dňa 1. marca 1920 v budove Mestského divadla v Bratislave sa začali písať dejiny prvej slovenskej profesionálnej scény – Slovenského národného divadla. O budovu sa muselo deliť s maďarskými a nemeckými súbormi, v mnohonárodnostnej Bratislave nemalo ani divácke zázemie, no napriek všetkým prekážkam a ťažkostiam pretrvalo.

Myšlienka založiť stále slovenské Národné divadlo v Bratislave a Košiciach sa zrodila v poslednom roku svetovej vojny, v dňoch 16. – 18. mája 1918 na oslavách 50. výročia položenia základného kameňa na stavbu pražského Národného divadla. Na oslavách sa zúčastnila aj slovenská delegácia na čele s básnikom Pavlom Országhom Hviezdoslavom a lekárom a politikom Vavrom Šrobárom. Túto myšlienku podporovali aj pražskí kultúrni činitelia, najmä šéf činohry Národného divadla Jaroslav Kvapil.

P. O. Hviezdoslav s manželkou na oslavách 50. výročia založenia Národního divadla v Prahe (1918), zdroj Světozor, 29. 05. 1918, r, 18, č. 39, s.12

Po vzniku Československej republiky dňa 28. októbra 1918 sa Vavro Šrobár stal prvým ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. Pri príležitosti presídlenia ministerstva zo Žiliny do Bratislavy vo februári 1919 pohostinsky vystúpila v Mestskom divadle opera Národného divadla v Prahe s operami Bedřicha Smetanu Prodaná nevěstaDalibor. (Písali sme o tom TU…).

Ministrovi Šrobárovi veľmi záležalo na tom, aby v Bratislave začal čím skôr účinkovať divadelný súbor. Šrobár i jeho bližší spolupracovníci predpokladali, „že toto divadlo by bolo vhodnou bázou pre rozvoj slovenskej národnej divadelnej kultúry aj dôležitým kultúrno-politickým nástrojom v záujme zveľaďovania slovenského národného života vôbec“. (Bokes, František. Družstvo Slovenského národného divadla. In Slovenské divadlo, roč. 56, č. 2, s. 238). I keď ochotnícke divadlo malo na Slovensku už svoju tradíciu, nemohlo spĺňať nároky budúcej stálej profesionálnej scény a z tohto pohľadu bolo najvýhodnejším riešením pozvať profesionálny súbor z Čiech.

Vavro Šrobár (1867 – 1950), zdroj: internet

Vážnym ašpirantom na miesto riaditeľa bol Bedřich Jeřábek, riaditeľ spoločnosti Východočeského divadla v Pardubiciach (tiež Divadlo združených miest východočeských). V júli a auguste 1919 podnikol Bedřich Jeřábek so svojou spoločnosťou zájazd po slovenských mestách (Bratislava, Piešťany, Trenčín, Trnava, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Levoča, Spišská Nová Ves a Košice).

Národní listy, 4. 9. 1919, roč. 59, č. 209, s. 5

Začiatkom septembra 1919 publikoval denník Národní listy (4. 9. 1919, r. 59, č. 209, s. 5) správu, podľa ktorej dal Vavro Šrobár Bedřichovi Jeřábkovi súhlas na začatie činnosti so súborom Východočeskej spoločnosti v Bratislave. Tieto informácie prevzali aj bratislavské periodiká, nemecký denník Pressburger Tagblatt (5. 9. 1919, r. 24, č. 8208, s. 4), maďarský Hiradó (5. 9. 1919, r. 22, č. 205, s. 6) a Národnie noviny (6. 9. 1919, roč. 50, č. 205, s. 3). Bedřich Jeřábek poskytol českému denníku Národní listy aj text koncesie, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie o založení profesionálneho divadla padlo po dohode Bedřicha Jeřábka s Vavrom Šrobárom:

Národní divadlo pro Slovensko. Pan ředitel Bedřich Jeřábek předložil nám koncesi udělenou mu min. drem. Šrobarem. Zní takto: „Minister Československej Republiky s plnou mocou pre správu Slovenska. Čís. 7387 pres. Koncesia: Minister Československej Republiky s plnou mocou pre správu Slovenska poveril riaditeľa Bedřicha Jeřábeka, aby uviedol v činnosť Národné Divadlo pre Slovensko. Riaditeľ Bedřich Jeřábek jedine smie užívať titul Národné Divadlo pre Slovensko a môže v mestách ním slobodne volených divadelné predstavenia usporiadať a bude požívať všetky výhody kultúrnych podnikov. Riaditeľovi Bedřichovi Jeřábekovi sú zvlášť mestá Bratislava a Košice vyhradené. Koncesia platí priebežne do konca roku 1923. Dr. V. Šrobár (vlastnoruční podpis). Tatranská Lomnice, 2. září 1919. Razítko: Presidiálna kancelária Minister československej Republiky s plnou mocou pre správu Slovenska.“(Národní listy, 18. 9. 1919, roč. 59, č. 220, s. 4.)

Mestské divadlo v Prešporku, podoba divadla z roku 1910

Dr. Vavro Šrobár bol aj iniciátorom založenia Družstva Slovenského národného divadla, ktoré bolo z podnetu účastníkov Augustových slávností v Martine založené dňa 8. novembra 1919 na valnom zhromaždení v Bratislave. Predsedom Družstva, hlavnou náplňou ktorého bolo finančné zabezpečenie činnosti stáleho profesionálneho divadla na Slovensku, sa stal Šrobár, podpredsedom hudobný skladateľ Dr. Emanuel Maršík.

Ďalšími členmi boli významné osobnosti politického a kultúrneho života sekčný šéf Ministerstva školstva a národnej osvety (MšANO) pre Slovensko, básnik, dramatik, prekladateľ, libretista a režisér Jaroslav Kvapil, literárny historik, kritik a básnik Ján Donoval (Tichomír Milkin), evanjelický biskup a prvý bratislavský župan Samuel Zoch, tajomník Matice slovenskej Dr. Štefan Krčméry, zástupca sociálnej demokracie na Slovensku poslanec Jozef Cholek, advokát Dr. Vladimír Mutňanský a advokát dr. Milan Ivanka. Tajomníkom Družstva sa stal literárny kritik a prekladateľ Dr. Juraj Slávik, náhradníkmi boli arch. Dušan Jurkovič a Miloš Ruppeldt. Družstvo SND vydalo Vyzvanie určené širokej verejnosti, v ktorom nabádalo jednotlivcov a inštitúcie, aby upisovali podiely a podporili tak rozvoj slovenského divadla.

Slovenský denník, 13. 11. 1919, r. 2, č. 247, s. 1

Správu o tejto významnej udalosti publikoval aj Slovenský denník (13. 11. 1919, r. 2, č. 247, s. 1) : „Deň 8. novembra 1919 bude jubilejným dňom slovenského umenia, menovite divadelníctva. Vtedy založilo sa v Bratislave družstvo, ktoré vytýčilo si epochálne úlohy – stvoriť divadelné umenie a šíriť umeleckú kultúru po celom Slovensku.“ Slovenské národné divadlo získalo výhradnú koncesiu pre celé Slovensko, z čoho vyplývala aj povinnosť hrávať aj v obciach a mestách, ktoré mali divadelné budovy.

Napokon, na základe rozhodnutia Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe zo septembra 1919, dostala divadelná spoločnosť Bedřicha Jeřábka povolenie hrať v budove Mestského divadla v Bratislave. V novembri 1919 bratislavský župan Dr. Metod Bella oznámil rozdelenie divadelnej sezóny medzi súbor nemecký, maďarský a slovenský, podľa ktorého začali dňa 1. marca 1920 pod hlavičkou Slovenského národného divadla „Pohostinské hry východočeského divadla Bedřicha Jeřábka“.

Bedřich Jeřábek (1883 – 1933), zdroj: Slovenský svet. roč. 1, 11. 9. 1921,č. 22, s. 4

Skúsený divadelník Bedřich Jeřábek viedol ako súkromný podnikateľ od roku 1915 divadlo Východočeskej spoločnosti v Pardubiciach (Sdružených měst východočeských), s ktorým zabezpečoval divadelnú prevádzku vo východočeskom regióne a pravidelne hosťoval v južných Čechách. Do Bratislavy prišiel s činoherným a spevoherným súborom, z veľkej časti zostaveným z členov Východočeskej spoločnosti a s vlastným divadelným fundusom. Na začiatku činnosti tvorilo podľa Františka Bokesa Slovenské národné divadlo 234 pracovníkov, z toho 20 operných, 30 činoherných sólistov, 30-členný operný zbor, 4 členov baletu a 49-členný orchester, 17 vedúcich administratívnych síl a úradníkov, 68 pomocných a technických pracovníkov. (In. Družstvo Slovenského národného divadla. In Slovenské divadlo, roč. 56, č. 2, s. 242-243).

Slávnostné otvorenie Slovenského národného divadla

Prvé predstavenie Smetanovej Hubičky dňa 1. marca 1920 malo slávnostný ráz a začalo českou a slovenskou hymnou. Vo vypredanom hľadisku boli prítomní prominentní hostia na čele s ministrom Dr. Vavrom Šrobárom, bratislavským županom Dr. Metodom Bellom, francúzskym generálom Eugènom Desiré Mittelhauserom, vojenským veliteľom Bratislavy francúzskym podplukovníkom Jeanom Pierrom Brauom a mnoho ďalších osobností.

Plagát k otváraciemu predstaveniu SND, Pressburger Zeitung,1. 3. 1920, r. 157, č. 60, s. 3

Podľa referencií v tlači malo predstavenie v réžii Bohuša Vilíma dobrú úroveň. Orchester pod energickou taktovkou Františka Ledvinu hral s vervou i zbory zneli dobre. Zo sólistov mala najväčší úspech Hana Kramperová ako Vendulka. Zapôsobila nielen krásnym javiskovým zjavom, ale predovšetkým teplým, veľkým farebným hlasom s dobrou speváckou technikou i precíteným prednesom uspávanky. Dobrého partnera mala v postave Lukáša Leona Geitlera, disponujúceho jasným, zvučným tenorom. Milá a nenútená bola Barča v podaní Alby Sehnalovej. Aj ostatné postavy boli vhodne obsadené – Josef Peršl (Paloucký), Josef Zvach (Tomeš), Viktorie Janošová (Martinka), Josef Belák (Matúš) a Mirko Horský (Strážnik).

„Bolo to prvé predstavenie a možno hovoriť o dobrom začiatku, Upozorňujeme i slovenské obecenstvo mimobratislavské na sezónu československú, na divadlo, ktoré je konečne naše, a odporúčame ho všetkým návštevníkom Bratislavy. Pritom ovšem veríme, že tunajšie obecenstvo ostane verné nadšeniu, ktoré v pondelok prejavilo tak hromadnou návštevou a vydrží až do konca sezóny. Spoločnosti B. Jeřábka prajeme mnoho zdaru !“ (Slovenský denník, r. 3, 3. marca 1920, č. 51, s. 4.)

Hana Kramperová (1988-1968), foto: Archív Divadla J. K. Tyla Plzeň

V Bratislave hral Jeřábkov súbor do 4. júla 1920, potom vystupoval v Košiciach. V tomto krátkom období uviedol 22 operných titulov, 30 činoherných, 20 operetných a 2 balety. Prvou činohernou inscenáciou bola dráma bratov Mrštíkovcov Mariša (uvádzaná ako Maryša, 2. marca), operetnou Maharadžov miláčik Emiliána Starého (3. marca) a baletnou Delibesova Coppélia (19. mája).

Najviac bolo operných predstavení, v repertoári prevládali opery českých skladateľov Bedřicha Smetanu (Hubička, Predaná nevesta, Dve vdovy, LibušaDalibor), Kovařovica (Psohlavci), Fibicha (Šárka), Janáčka (Jej pastorkyňa) a Blodka (V studni). Zo svetovej tvorby uviedol súbor opery Masseneta (Werther, Manon), Bizeta (Carmen), Thomasa (Mignon), Adama (Postilión z Lonjumeau), Offenbacha (Hoffmannove poviedky), Gounoda (Faust a Margaréta), Halévyho (Židovka), Pucciniho (Tosca, Madame Butterfly), Leoncavalla (Komedianti), Verdiho (Rigoletto) a Čajkovského (Eugen Onegin).

Prvý súbor opery a činohry 1920 – 1921, zdroj: Archív SND

V operných predstaveniach účinkoval celý rad pozoruhodných hosťujúcich osobností, českí tenoristi Theodor Schütz, Richard Kubla a Karel Burian, ruský barytonista lotyšského pôvodu Georgij Baklanov. Z dám možno spomenúť primadonu Národného divadla v Prahe Kristinu Morfovú a jej kolegyne Ludmilu Prokopovú, Gabrielu Horvátovú a Marju Boguckú, či atraktívnu americkú speváčku Mme Charles Cahier, favoritku Gustava Mahlera v období jeho pôsobenia na poste riaditeľa viedenskej Štátnej opery. Svoje operety Poľská krvVinobranie a Smetanovu Predanú nevestu dirigoval Oskar Nedbal.

Keď v auguste 1920 prevzalo Družstvo SND vedenie Slovenského národného divadla do svojej správy, bol Jeřábek ako riaditeľ plateným zamestnancom Družstva SND. Divadlo od začiatku zápasilo s nízkou návštevnosťou a finančná kríza sa stupňovala. Nepriaznivú finančnú situáciu sa Družstvo SND rozhodlo riešiť výzvou k verejnosti na usporiadanie zbierky na podporu divadelného umenia. Pri príležitosti 70. narodenín Aloisa Jiráska navštívila deputácia divadla na čele s Dr. Vavrom Šrobárom spisovateľa v Hronove, aby ho pozvala do Bratislavy na slávnosť usporiadanú na jeho počesť v septembri 1921. Na žiadosť delegácie Alois Jirásek vyslovil súhlas, aby sa po celej krajine organizovali zbierky pod názvom „Jiráskov fond“ a sám prispel aj finančnou čiastkou.

Pred začiatkom sezóny v roku 1921 uverejnili bratislavské denníky aj Jiráskov list s výzvou, aby občania neváhali podporiť svojimi darmi činnosť Slovenského národného divadla a sám prispel do fondu finančnou čiastkou tisíc korún (Slovenský denník, 8. 9. 1921, r. 4, č. 204, s. 1).

Uvítanie Aloisa Jiráska na stanici v Bratislave, 1921, zdroj: vesmir.cz
Alois Jirásek na stretnutí so zástupcami mesta a divadla, zdroj: Rozkvět, 25. 10. 1921, r. 14, č. 20, s. 614

Nadšenými ováciami privítalo Aloisa Jiráska obecenstvo v divadle dňa 10. 9. 1921 na slávnostnom predstavení jeho hry Lucerna, pri príležitosti jeho návštevy Slovenska. Pred predstavením zahral orchester SND pod taktovkou šéfa opery Milana Zunu Smetanovu symfonickú báseň Blaník. Z príspevkov fondu bol vybudovaný „Herecký dom“ na Klemensovej ulici (postavený v rokoch 1922 – 1923), ktorým chcelo Družstvo aspoň čiastočne riešiť nepriaznivú situáciu s ubytovaním umeleckého personálu SND v Bratislave.

Pre spory s vedením družstva v apríli 1922 Bedřich Jeřábek na funkciu riaditeľa rezignoval, vedením súboru bol poverený režisér a herec Josef Hurt (1922 – 1923). Divadlo od začiatku zápasilo s nízkou návštevnosťou a finančná kríza sa stupňovala. Po nezhodách medzi MšANO a Družstvom SND poverilo ministerstvo vedením divadla Oskara Nedbala ako súkromného podnikateľa so všetkými právami aj povinnosťami. Po jeho tragickom skone v roku 1930 dočasne viedol divadlo jeho synovec a šéf opery Karel Nedbal.

Pietro Mascagni a Oskar Nedbal so súborom Opery SND v Bratislave, 1925, foto: Archív DÚ

V sezóne 1931/32 vedenie SND prevzal ako samostatný podnikateľ a riaditeľ Antonín Drašar, pôsobiaci v Olomouci. Pozitívom Drašarovej éry bol rozdelenie činoherného súboru na dve samostatné telesá, českú a slovenskú činohru. Po Mníchovskej dohode v roku 1938 vymenovalo MšANO za vládneho komisára pre SND advokáta Dr. Dušana Úradníčka a zároveň prevzalo pod svoju správu vedenie divadla. Veľká časť českých operných umelcov opustila Bratislavu, prioritou divadla bolo postupné poslovenčenie repertoáru a angažovanie nových slovenských umelcov. Od sezóny 1940/41 až do poštátnenia v roku 1945 (nariadenie Slovenskej národnej rady zo dňa 3. júla 1945) viedol divadlo štátny intendant Dr. Ľudovít Brezinský. (Písali sme o ňom TU…)

Prvým predstavením SND v slovenskom jazyku boli jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského Hriech a V službe 21. mája 1920 a pod správou Družstva SND Rázusova Hana v Košiciach 29. augusta 1920. Prvými opernými inscenáciami v slovenskom jazyku boli Massenetova opera Kaukliar u Matky Božej v preklade Miloša Ruppeldta 24. augusta 1924 a Thais v preklade Arnolda Flögla 22. apríla 1933.

Premiéry prvej slovenskej opery Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland (nemecké libreto Oskara Schlemma do slovenčiny prebásnil Vladimír Roy, 28. apríla 1926) a pôvodnej slovenskej opery Detvan od Viliama Figuša-Bystrého (na libreto Emila Boleslava Lukáča podľa epickej básne Andreja Sládkoviča, 1. apríla 1928) hudobne naštudoval Oskar Nedbal.

Slovenské národné divadlo, interiér divadla pred rekonštrukciou, 1949, foto: Gejza Podhorský (Pamätnica SND, 1960)

Prvá slovenská opereta na javisku SND – Dusíkova Tisíc metrov lásky (na libreto Emanuela Brožíka) v réžii Františka Krištofa Veselého – mala premiéru 5. decembra 1935. V tridsiatych rokoch sa prekladovej činnosti aktívne začal venovať Štefan Hoza, jeho prvým prekladom bola opereta Franza Lehára Paganini 11. novembra 1933. V slovenskom jazyku sa všetky inscenácie začali uvádzať až od sezóny 1939/40. Na poslovenčovaní opery mal veľkú zásluhu dramaturg Štefan Hoza, ktorý prekladateľov libriet zabezpečoval a mnohé aj sám preložil.

Prečítajte si tiež:
Slovenské národné divadlo oslavuje storočnicu

Slovenské národné divadlo sa počas svojej storočnej histórie vyformovalo na erbovú kultúrnu inštitúciu Slovenska. Trojzložkové divadlo Činohra, Opera a Balet uvádza diela svetovej i domácej tvorby a ponúka tvorivý priestor pre množstvo slovenských aj zahraničných umeleckých osobností.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku