Smutný festival Bratislavské hudobné slávnosti 2020

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Bratislavské hudobné slávnosti 2020 ohlasovali krásny program. Opatrenia slovenskej vlády, ktoré ohlásila začiatkom septembra, donútili organizátorov festival podstatne zredukovať. Ostalo iba 5 a neskôr už iba 4 komorné koncerty – úvodný recitál Slávky Zámečníkovej s klaviristom Matthiasom Samuilom a komorné koncerty troch špičkových slovenských súborov – Moyzesovho kvarteta, Quasars Ensemble a Slovenského komorného orchestra (SKO).

Všetky tri sa uskutočnili v režime povolených 50 osôb v sále vrátane účinkujúcich. Napísala som to už niekoľkokrát, že pri obmedzovaní kapacity na kultúrnych a umeleckých podujatiach sme určite svetová jednotka. Operného fanúšika zaujme, že recenziu píšem v deň premiéry opery Don Pasquale vo Viedenskej štátnej opere, kde debutuje Slávka Zámečníková (13. 10. 2020). Predstavenie nielenže bude, ale sála bude vyťažená až na 60 percent…

Prečítajte si tiež:
Bratislavské hudobné slávnosti sú zrušené, z ich programu zaznie päť komorných koncertov
Slávka Zámečníková nenechala nikoho na pochybách, že patrí na svetové scény

Kým som ešte pri téme dnešných dní, spomeniem hlavne, aký bol tohtoročný festival naživo smutný. Na jednej strane úžasný v tom, že umožnil viac-menej symbolickú prezentáciu slovenských umelcov s tým, že všetky štyri koncerty nahrala Slovenská filharmónia a bolo a je možné ich zo záznamu vidieť dodnes na Facebooku alebo na webe Slovenskej filharmónie. Bonusom sú počty tých, čo koncerty sledovali – od 3 do 11 tisíc. O niečo menej smutný bol pohľad na recitáli Slávky Zámečníkovej, kde bolo v sále aspoň 250 osôb…

Reduta v Bratislave, Slovenská filharmónia

Všetky tri komorné koncerty boli modelovými ukážkami interpretačného umenia – v prípade Moyzesovcov pripomenuli 45. výročie vzniku súboru, Quasars Ensemble zase vzdal úctu jubilujúcim slovenským skladateľom a Slovenský komorný orchester upozornil na svoje 60. narodeniny.

V čom sú teda tieto komorné súbory zaujímavé a prečo mali patriť k vrcholným koncertom festivalu zo šperkovnice domáceho umenia?

Všetky tri majú nezastupiteľnú úlohu, každý súbor je iný a má dosah na iný repertoár, všetky tri iniciujú a iniciovali vznik nových diel a všetky tri dávajú svoje slovenské objavy do súvislosti so svetovou tvorbou. SKO je členom Slovenskej filharmónie, Moyzesovci ním boli v minulosti, Quasars Ensemble vyniká v oblasti súčasnej hudby a za 12 rokov svojej existencie vyryl hlbokú stopu. Dva ostatné súbory vzdali hold slovenským tvorcom a urobili tak na tej najvyššej umeleckej úrovni.

Všetky tri súbory majú vynikajúcu úroveň, sú ako výkladné skrine – Moyzesovo kvarteto s vycibreným interpretačným štýlom a takmer nezmeneným obsadením. Po 40 rokoch hrania sa postu prvého huslistu vzdal Stanislav Mucha, ktorý v minulosti prepožičal názov kvartetu, kým sa súbor rozhodol šíriť povedomie o slovenskej hudbe aj prostredníctvom svojho mena a premenoval sa na Moyzesovo kvarteto, vzdajúc tak hold Alexandrovi Moyzesovi. Dnes sú nositeľmi mena Mucha potomkovia členov Moyzesovho kvarteta a pod názvom Muchovo kvarteto pokračujú v práci svojich otcov. A prvým huslistom Moyzesovho kvarteta je koncertný majster Slovenskej filharmónie Jozef Horváth. Moyzesovo kvarteto nadviazalo na prácu predchodcov – Slovenské kvarteto, či Filharmonické kvarteto, aby som spomenula aspoň niektoré.

Moyzesovo kvarteto, Koncert z programu BHS, 2020, screen z livestreamu SF.

Moyzesovi boli krátko súborom mesta Modra a dnes hrajú pod hlavičkou mesta Skalica. Neúnavní, skvelí muzikanti. Ich dušou bol Stanislav Mucha a dodnes ňou je violončelista Ján Slávik, sám aktívny sólista, komorný hráč, koncertný majster Slovenskej filharmónie a vynikajúci organizátor festivalov v Modre, či v Bratislave, ba i člen Cellomanie, unikátneho súboru 12 violončiel. V tomto roku pripravil napríklad cyklus Beethoven vo Dvorane, kam na prvý koncert cyklu 23. 9. 2020 pozval aj svoju dlhoročnú umeleckú partnerku, klaviristku Danielu Varínsku. Odznel famózny koncert (a podaril sa mu aj dobrý žart – bol to narodeninový koncert pre Františka Töröka, ktorý si koncert mohol užiť v hľadisku do posledného možného miesta zaplnenej, pôvabnej Dvorany VŠMU). Duo Slávik-Varínska a Moyzesovo kvarteto možno do hĺbky vychutnávať aj prostredníctvom ich nahrávok.

Slávik je aj inšpirátor pre slovenských skladateľov – práve dielo jubilujúceho Romana Bergera Dolcissimo pre sólové violončelo napísal skladateľ pre neho. Dlhé roky prinášal na Slovensko aj skladby Ladislava Kupkoviča, ikony 60-tych rokov, ktorý po roku 1968 žil v Nemecku.

Dôležité je, že Moyzesovo kvarteto iniciovalo a objednalo celý rad kompozícií slovenských skladateľov a uvádzalo ich premiérovo i v mnohých reprízach. A uvádzalo ich v kontexte. Ich cieľom je totiž nielen objavovať – či starú hudbu, alebo novú, ale predovšetkým dávať ju do súvislosti s dielami svetových tvorcov.

Dramaturgia ich koncertu na BHS (3. 10. 2020) bola vyvážená a ich hranie šťavnaté. Na úvod to bolo Sláčikové kvarteto C dur, op. 30 č. 1 Johanna Nepomuka Hummela, ktoré si zasluhuje pozornosť ako výborné dielo bratislavského rodáka.

Hummel poznačil hudobnú históriu začiatku 19. storočia vo Viedni a vo svete. V minulosti začali s jeho uvádzaním hlavne Juraj Alexander s partnermi, nehovoriac o čítankovo známom trúbkovom koncerte, veľmi často zaznievajúcom na medzinárodných pódiách. Zo Slovákov sa ho rád ujíma Juraj Bartoš. A do tretice spomeniem, že do dejín Bratislavy, ale aj Paríža, sa zapíše uvedenie Hummelovej opery Mathilde de Guise, o ktoré sa zaslúžil francúzsky dirigent Didier Talpain, pôsobiaci na Slovensku v kultúrnej diplomacii. Bezpochyby ide o kvalitnú hudbu, do ktorej Moyzesovci vdýchli dynamizmus a intenzívny výraz, nehovoriac o virtuozite, ktorá je v Hummelových skladbách podmienkou ich uvedenia.

Moyzesovo kvarteto, Koncert z programu BHS, 2020, screen z livestreamu SF.

Výnimočné narodeniny – výnimočné pripomenutie : odzneli fragmenty pre sláčikové kvarteto s názvom Korczak in memoriam od jubilujúceho majstra, 90-ročného slovenského skladateľa Romana Bergera. Ako si lepšie pripomenúť autora, ktorý je desiatky rokov morálnou autoritou, ku ktorému sa obraciame s otázkami, a ktorý pobáda k rozmýšľaniu, ako citáciou jeho slov z bulletinu : „Umenie odhaľuje nedefinovateľné tajomstvo Bytia. Klasik filozofie náboženstva Rudolf Otto hovorí, že to, čo spája všetky náboženstvá, je ‚numinosum‘ – základný aspekt duchovného života dostupný vtedy, keď človek cíti, že ho prevyšuje moc čohosi ‚celkom iného‘. Je to niečo, čo sa úplne odlišuje od našej všednej skúsenosti, ale čo sa tu a tam prejaví v podobe akýchsi šifier – ako hovorí Karl Jaspers – a vyvolá v nás zdesenie, alebo opačne – prejaví sa ako ‚zázrak‘. Je to azda základný rozmer ľudskej existencie. Usmerňuje človeka k pravde Bytia. V umení jej zmyslovým ekvivalentom je Krása, ktorá tu nie je synonymom ‚pekného‘. Takže umenie svojou podstatou spochybňuje materializmus a údajnú všemohúcnosť svetskej moci. Každej…“ (Roman Berger v rozhovore pre SME, november 2007).

Silná výpoveď autora, ktorý neustále pripomína zlobu minulosti. Inšpiroval ho čin kňaza Janusza Korczaka, hrdinu poľského odboja, ktorý ostal po boku deportovaných detí, aj keď sa mohol zachrániť.

V interpretácii Moyzesovcov odznelo dielo tak, že sa nedalo ubrániť slzám. Hudba plynula v jednej línii, ticho nariekala a chvíľami volala do prázdna, prosila, či hrozila.

Ďalší skvost sme mohli počuť na záver koncertu – Sláčikové kvarteto F dur Maurica Ravela. Premyslená dramaturgia, pestrá a zároveň hlboká. Ravel, to je dráma, to je agogika a dynamizmus, jeho hudba preniká ku všetkým zmyslom. Moyzesovom Ravel dobre sedí, bol korunou celého koncertu. Nebolo treba hľadať žiaden obsah, len čistú hudbu, štruktúry, navzájom sugestívne poprepájané a dávajúce zmysel.

Quasars Ensemble

Keď som sa pokúsila upozorniť na nedožité 80. narodeniny skladateľa Juraja Beneša na jar tohto roka, pripadala som si v tomto úsilí osamelá, ale dnes vďačím súboru Quasars, že tak urobil na významnom festivale BHS (9. 10. 2020) a aj v kontexte, v akom to urobil. Predsavzal si totiž – ako vlastne vždy – upozorniť na kvalitné diela našich tvorcov. Že tak urobil bez ich zarámovania v svetovom kontexte, to bola istá výzva.

So súčasnou hudbou a tvorcami som dlhé roky žila a mojím poslaním bola ich zahraničná prezentácia. Zadosťučinenie mi vždy prinášala akceptácia publika a určite aj samotných koncertných umelcov, ba aj ich voľba, ktorou poslucháčovi uľahčujú cestu k nim. Koľko dobrej hudby som si mohla užiť v minulosti a koľko dobrej hudby slovenskej i svetovej – a teraz myslím tú súčasnú – som smela v priebehu rokov doma a v zahraničí spoznať.

Quasars Ensemble, Koncert z programu BHS, 2020, screen z livestreamu SF.

Na tejto ceste bola dôležitá Kupkovičova Hudba dneška, či Veni Ensemble alebo Melos étos Ensemble a je to aj Quasars Ensemble a ich zaradenie do kontextu nielen festivalov súčasnej hudby, ale aj festivalov – nazvime to – tradičnej klasickej hudby. Pravdaže, vo vyprázdnenej, ako ja vravím – smutnej filharmónii -, to bol čin nanajvýš odvážny. Hudby, aj keď dobrej, bolo jednoducho priveľa. Oveľa viac by sa mi žiadalo dať ju do súvisu, zarámovať skladbami ich rovesníkov, či podobného filozoficko-estetického zmýšľania.

Préference Juraja Beneša, jedného z búrlivákov z čias normalizácie, ktorého jazyk zaujal doma i v zahraničí, odznelo na úvod koncertu. Rada pripomínam, že o jeho dielo z ponuky viacerých prejavila záujem britská dirigentka Anna Manson, ktorá mala do Bratislavy ako asistentka Claudia Abbada vo Viedni dosť blízko a s Mecklenburgh Opera London s veľkým úspechom uviedla jeho operu Skamenený v Londýne. A potom dostal autor objednávku na nové dielo a napísal The Players. Zaoberala som sa Benešovou tvorbou rada a dlho a aj Préference bolo presne to dielo, ktoré sa mi žiadalo počuť. Vtip, groteska, hádanka, živosť a dokonalá štruktúra. Dobrá voľba na úvod koncertu.

Protikladom vtipu a hravosti je prísne štruktúrované a sofistikované sláčikové kvarteto Jozefa Sixtu. Jedným dychom som týchto autorov dávala do kontextu, ani jeden sa tohtoročnej 80-ky nedožil. Sixtovo dielo je príkladom kompozičnej čistoty a v podaní Quasars Ensemblu takmer dokonalá biela katedrála (žiada sa mi farebnosť, ako v Messiaenovi, ktorý bol Sixtovi tiež blízky).

Quasars Ensemble, Koncert z programu BHS, 2020, screen z livestreamu SF.

Tvorbu Vojtecha Didiho málo poznám. Oceňujem, že jeho dielo Musica Concertino odznelo v plnej kráse. V rozhodovaní Ivana Buffu, dnes azda najvýznamnejšieho tlmočníka hodnôt slovenskej moderny 20. a 21. storočia, prevážila úcta. Lenže tým pádom bolo diel priveľa. Ak totiž mal koncert vyvrcholiť Bergerovým Requiem da camera, mal ním aj skončiť, a možno by sa bolo dalo rozmýšľať o zaradení diela Oh! What a Row! Pavla Šimaia po Benešovi. Vtipom, britkosťou a humorom si boli títo autori blízki, i keď bol medzi nimi rozdiel 10 rokov.

Buffovi a Quasars Ensemble slúži ku cti, že presadili uvedenie Šimaiovej premiéry, aby sme ani na tohto tvorcu, ktorý po 1968 emigroval do Švédska a okrem pedagogickej práce sa presadil aj ako skladateľ, nezabudli. Pavol Šimai a Roman Berger sa však jedným dychom spomínať nedajú. Každý mal iný osud, hoci v ťažkosti „bytia“ veľmi podobný – Berger nútený opustiť rodné Poľsko a meniaci štátnu príslušnosť podľa meniacich sa hraníc v československo-sliezskom pohraničí, Šimai, dobrovoľne opúšťajúci Československo, kde za vojny spoznal utrpenie príslušníka neželaného národa.

Tento rok som opakovane písala a hovorila o skladateľovi Romanovi Bergerovi. Vzťah k tejto osobnosti a jeho hudbe nie je vecou náhody, ani príležitosťou pochváliť sa kontaktmi. Vyplýva z presvedčenia o pravdivosti jeho cesty, cesty k pravde, analýz hudby a umenia ako prostriedkov k dopátraniu sa pravdy. Niekedy sa aj podvedomie bránim sile jeho skladieb, pretože sú veštecké a aj deprimujúce a dostať sa ponad ne, dokáže len málokto. Vie to Zuzana Ferjenčíková, Denisa Šlepkovská, Vladimír Michalko, ale najmä Sergej Kopčák, či Jozef Podhoranský a Miki Skuta.

Quasars Ensemble, Koncert z programu BHS, 2020, screen z livestreamu SF.

Bez nároku menovať všetkých, opieram sa o tieto interpretačné osobnosti tak, ako mi v tejto súvislosti napadá Ján Slávik, Jozef Lupták, Moyzesovo kvarteto, Quasars Ensemble, ale aj Slovenský komorný orchester. Som presvedčená, že také naplnenie, aké pociťujú títo umelci, môže dosiahnuť aj poslucháč, ak je sústredený, oddaný a otvorený. Mne sa to pri Requiem da camera podarilo. Aj keď ma miatla samota v sále, hudba sa ku mne dostala do každého nervu. Pianissimá, krásna pieseň na úvod, nástojčivosť a do kosti prenikajúce volanie pre ľudstvo, aby prestalo besnieť a vzalo si poučenie z hrôz 20. storočia, ostala som v zajatí tej hudby.

Pavol Šimai, ináč môj dobrý priateľ, sa mi na záver koncertu naozaj nehodil. Je možné, že to Ivan Buffa takto chcel, aby vyjadril nádej, a teraz naozaj nemyslím na aktuálnu pandémiu, skôr na ešte nástojčivejšie, ekologické otázky, vedúce k úvahe, akú planétu zanecháme našim deťom a vnúčatám, jednoducho svetu.

Interpretačné majstrovstvo súboru, aj oboch klaviristov Buffovcov, je obdivuhodné.

Slovenský komorný orchester

Privítala som hoci smutno-krátky koncert Slovenského komorného orchestra (11. 10. 2020). Zakaždým mi zovrie srdce, keď nesmiem pridať Bohdana Warchala. Jednoducho našich Warchalovcov – aspoň pre mňa. Pravdou je, že koncert sa konal k ich 60-ročnému výročiu a pôvodných členov tam azda okrem Ewalda Danela, dnešného umeleckého vedúceho, niet. Krásne omladený súbor má kam načierať za hudbou štyroch storočí, vyprofiloval sa ako súbor hrajúci na moderných nástrojoch, a preto jeho repertoár zahŕňa obdobie klasicizmu, romantizmu a dvoch ostatných storočí.

Slovenský komorný orchester, Koncert z programu BHS, 2020, screen z livestreamu SF.

Dramaturgicky to bol pre mňa jeden z najväčších objavov. Vedela som, že dielom Jána Levoslava Bellu sa dlhodobo zaoberajú muzikológovia Jana Lengová či skladateľ Vladimír Godár, a že sa jeho dielo kriticky mapuje a publikuje, ale mnohé z nich ešte nepoznám. Dať do kontextu skladby, ktorými sa Ján Levoslav Bella a Antonína Dvořák uchádzali o skladateľské štipendium – Sláčikové kvinteto d mol Jána Levoslava Bellu a Sláčikové kvinteto č. 2 G dur, op. 77 Antonína Dvořáka, bol geniálny nápad. Bella bol druhým, Dvořák štipendium získal. Ewald Danel aranžoval obe pre komorný orchester.

Bellovo kvarteto bola priam nebeská hudba, plná nápadov, krásnych melódií, výborne kompozične štruktúrovaná, priam stvorená na export. SKO hral s profesionálnym pokojom, interpretačnou zrelosťou, akoby umelci spolu s neprítomným publikom kričali, nechajte nás hrať! Dvořák – ako ináč – krásny, spevavý, jednoducho náš.

Bol to veľký zážitok!

Iba zriedka sú na koncertoch k dispozícii tak vysoko kvalitné texty v bulletinoch (naďalej dostupné v streamoch), ako v prípade recenzovaných koncertov Moyzesovho kvarteta a SKO z pera Igora Javorského. Zážitok bol už aj samotné čítanie… Poučné boli texty Ivana Buffu ku koncertu Quasars Ensemble. Označenie „smutné“ koncerty mi napadlo aj v súvislosti s tým, že počas preloženého koncertu SKO z 1. 10. na 11. 10. už v sále chýbalo logo BHS a nebol tam ani jediný kvietok – možno aj to súviselo s dopredu objednanými prácami, ktoré organizátori už nedokázali ovplyvniť…

Slovenský komorný orchester, Koncert z programu BHS, 2020, screen z livestreamu SF.

Nuž, na záver iba toľko – na BHS 2020 sa mala s koncertným pódiom definitívne lúčiť Edita Gruberová (10. 10.). Bola by bývala zažila obdivné a žičlivé pohľady, potlesk priaznivcov a lásku a priateľstvo kultúrnej a umeleckej obce. Dnes nám ostáva poslať jej pozdrav na diaľku a veriť, že ju v budúcnosti privítame ako mimoriadneho hosťa že nás na ďalších BHS čakajú ešte skvelé zážitky.

Autor: Viera Polakovičová

písané z koncertov BHS 2020 3., 9. a 11. 10. 2020

Bratislavské hudobné slávnosti 2020

Sobota 3. 10. 2020, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Koncert pri príležitosti 45. výročia vzniku súboru
Moyzesovo kvarteto
Jozef Horváth – 1. husle, František Török – 2. husle, Alexander Lakatoš – viola, Ján Slávik – violončelo

J. N. Hummel (1778–1837): Sláčikové kvarteto C dur, op. 30 č. 1
R. Berger (1930): Korczak in memoriam (fragmenty pre sláčikové kvarteto)
M. Ravel (1875–1937): Sláčikové kvarteto F dur

Piatok 9. 10. 2020, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Quasars Ensemble
Ivan Buffa dirigent, klavír
Diana Buffa klavír
Eric Lamb flauta, Róbert Holota hoboj, Jozef Eliáš klarinet, Peter Kajan fagot, Jason Pfiester lesný roh, Rastislav Suchan trúbka, Katarína Turnerová harfa, Ondrej Veselý gitara, Peter Mosorjak husle, Juraj Tomka

J. Beneš (1940–2004): Préference
J. Sixta (1940–2007): Trio pre klarinet, violončelo a klavír
V. Didi (1940): Musica Concertino
R. Berger (1930): Requiem da camera
P. Šimai (1930–2020): Oh! What a Row! (premiéra)

Nedeľa 11. 10. 2020, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Slovenský komorný orchester

Ewald Danel umelecký – vedúci, husle

J. L. Bella (1843–1936): Sláčikové kvinteto d mol
A. Dvořák (1841–1904): Sláčikové kvinteto č. 2 G dur, op. 77

www.bhsfestival.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Viera Polakovičová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku