Smútočné spevy s veľkonočnou atmosférou a piesňový podvečer na BHS

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dvořákovo oratórium Stabat mater býva pomerne často uvádzaným dielom na koncertoch Slovenskej filharmónie – ale viac v predveľkonočnom čase, než v období tesne pred adventom. (Hoci 24. novembra t.r., kedy oratórium zaznelo na BHS´2016, sa advent iba blížil, v niekoľkotýždňovom predstihu obchodníkov boli už v našom podvedomí Vianoce). Organizátorov BHS k zaradeniu monumentálneho smútočného diela podnietila možno i plánovaná účasť významnej slovenskej jubilujúcej sopranistky Magdalény Hajóssyovej, ktorá 25. 7. – podobne ako Edita Gruberová v decembri t.r. – už oslávila významné totožné životné jubileum.

M. Hajóssyová je však stále pedagogicky aktívna – ako profesorka spevu na pražskej Akadémii múzických umení, ale tiež ako komorná speváčka. A tak bolo pekným gestom BHS, pozvať ju do sólistického kvarteta Stabat mater, ktoré nespočetnekrát spievala doma aj v zahraničí, dokonca nahrala na LP. No skôr než BHS si na svoju dlhoročnú koncertnú sólistku Slovenskej filharmónie mala spomenúť jej dávna materská inštitúcia, ba aj rodné Slovensko. To síce udeľuje rôzne stupne vyznamenania, no na túto našu vynikajúcu speváčku, ktorá dlhé roky vstupovala ako Slovenka, začínajúc v SND, potom dlhé roky pôsobiac v Berlíne, ale aj v celej opernej Európe i zámorí – sa akosi zabudlo. Presne podľa porekadla: Zíde z očí, zíde z mysle. Pochybujem však, že si to pri odrieknutí účasti na BHS takto sama v sebe zdôvodnila táto vždy ústretová a usmievavá umelkyňa. Skôr – s typickou srdečnosťou – poprosila usporiadateľov, aby dali radšej príležitosť mladým: I keď – čo je mladé, nemusí byť vždy lepšie.

A tak sme s košickou Štátnou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom, počuli kvarteto sólistov: Adriana Kučerová, Terézia Kružliaková, Oscar de la Torre, Peter Mikuláš – všetko pod vedením dirigenta Petra Altrichtera. Tento český dirigent je pomerne častým a vítaným hosťom na koncertoch Slovenskej filharmónie. (Spomínam si o. i. na Stabat mater, ktorú dirigoval vo vynovenej Redute na koncerte Zeleného štvrtka 28. marca 2012). Jeho temperament je príznačný, rovnako ako jeho oduševnenosť a hĺbka ponoru do duchovnej tematiky diel, akým je  meditatívna, žalospevná Stabat mater.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Petr Altrichter, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Petr Altrichter,
foto: Ján Lukáš

Textovým podkladom Dvořákovho vyše 80-minútového oratória, ktoré znie – pochopiteľne bez prestávky – je dvadsať poetických tercín (trojveršov) stredovekej latinskej sekvencie. Tercíny sú autorsky pripisované talianskemu právnikovi, neskôr mníchovi rehole sv. Františka – Jacobovi de Benedictis, nazývanému podľa rodiska Jacopone da Todi (žil približne v rokoch 1230-1306). Na latinskú sekvenciu (chorálovú melódiu, podloženú vždy iným textom), líčiacu biblickú scénu ukrižovania Ježiša Krista z pohľadu utrpenia jeho matky, boli zhudobnené aj diela iných významných skladateľov (J. Des Prés, G. B. Pergolesi, G. Tartini, A. Scarlatti, J. Haydn, G. Rossini,, G. Verdi, K. Szymanowski, K. Penderecki, J. B. Foerster, F. Musil, F. Poulenc). Mnohé z týchto skladieb patria k vrcholom ich kompozičnej tvorby a odkazu európskej hudby. Ale zvláštnym čarom bezprostrednosti a ľudovej zbožnosti na nás pôsobí najmä Dvořákovo oratórium.

Antonín Dvořák (1841-1904)

Antonín Dvořák
(1841-1904)

Stabat mater, op. 58 vychádza jednak z osobnej tragédie (smrť troch vlastných detí), ale najmä úprimnej viery a zbožnosti, neoddeliteľných vlastností Dvořákovej osobnosti, v ktorých nachádzal východiská pre všetky životné strasti, prehry a tragédie. V Stabat mater sa osobná bolesť a premýšľanie nad ľudským i Božím krížom premietajú do ušľachtilej, Dvořákovou melodikou „posvätenej“ hudby, ktorá od počiatočných obrazov kalvárie dospieva ku katarzii (v záverečnom trojverší: „Aj keď moje telo skoná,/ daj nech moja duša spozná,/ život rajskej radosti“). Je to smerovanie od tmy k svetlu, od obety k zmiereniu, od vyhnania z Raja po obetu Božieho Syna, ktorý svojou smrťou vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu.

Oratórium A. Dvořáka vedie i poslucháčov k pokore, v ktorej citlivý poslucháč (podobne ako skladateľ), musí prijímať životné rany. Odmenou za toto utrpenie bolo umelcovi duševné stíšenie, nadobudnutie rovnováhy – a ako odmena: neobyčajne úspešné uvedenie Stabat mater dňa 13. marca 1884 v londýnskej Royal Albert Hall, v krajine s veľkou oratoriálnou tradíciou, kde zažil Dvořák ovácie a uznanie.

Festivalovému uvedeniu Stabat mater v bratislavskej Redute nechýbala hlboká meditatívnosť, velebnosť a zvuková nádhera – zvlášť zo strany Slovenského filharmonického zboru, ktorý dielo už veľakrát uviedol v naštudovaní svojho zbormajstra Jozefa Chabroňa. Ku kvalite SFZ netreba dodávať známe chvály, ale aj menšiu pripomienku: ženská sopránová zložka mala občas akoby nadmerné vibrato, konkrétne v 4. a 6. časti. Celkovo však zneli zborové vstupy v každej hlasovej skupine i vcelku precízne, presne, farebne, neobyčajne dynamicky vypracovane. Petr Altrichter svojím typicky veľkým gestom a náruživosťou s vnútornou energiou ešte viac strhol zbor k dynamickej pestrosti a hĺbke precítenia. Nezabudnuteľne zaznela s celým zborom spievaná najmä zložitá fúga na slovo „Amen“ i jednohlasný a capella záver vo finálnej časti, prinášajúci po tragédii – jas vykúpenia. Zvlášť precítene zneli oratóriu  pomalé – introvertné časti v úvode (Stabat mater dolorosa), ako aj Largo a Larghetto.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Adriana Kučerová, Terézia Kružliaková, Petr Altrichter, Oscar dela Torre, Peter Mikuláš, Štátna filharmónia Košice, Slovenský filharmonický zbor, foto Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Adriana Kučerová, Terézia Kružliaková, Petr Altrichter, Oscar dela Torre, Peter Mikuláš,
Štátna filharmónia Košice, Slovenský filharmonický zbor,
foto Ján Lukáš

Štátna filharmónia Košice svojím menším obsadením, než zahraničné hosťujúce telesá v úvode BHS, mala čo robiť, aby chránila česť svojej 48-ročnej, pomerne mladej tradície. Celkovo sa jej však podarilo byť dôstojným partnerom zborového telesa. Pod rukami dirigenta preukázala kultúru, precíznosť i zanietenosť naštudovania náročného partu vo všetkých nástrojových skupinách. Je to naše kvalitné teleso, ktoré plní neobyčajnú kultúrnu misiu doma i v zahraničí a má plné právo na konfrontáciu v medzinárodnom merítku i v Redute. Navyše Petr Altrichter so Štátnou filharmóniou Košice dokázal presvedčiť o hĺbke a tiež náročnosti diela. Menej sa mu darilo zladiť sólistické kvarteto. To bolo – napriek známym menám – nevyrovnané a tým rušivé. Adriana Kučerová má menej prierazný lyrický soprán, ktorý sa strácal v obkľúčení ostatných spevákov. Terézia Kružliaková patrila k najvyrovnanejším a najkultivovanejším hlasom kvarteta, hoci i ona má zatiaľ skôr lyrický mezzosoprán, ktorý nemá šírku, farbu a vášnivosťou akú vyžaduje napríklad Inflammantus, kde je priam predpísané Andante maestoso s víziou Posledného súdu. Jej návrat na koncertné pódiá je však bezpríkladne vyrovnaný a zodpovedný. Tenorista bol Mexičan Oscar de la Torre, farbou i prieraznosťou hlasu možno vhodný do Orffovej kantáty Carmina Burana – ale nie do vyslovene českej melodickosti a mäkkosti línií, akú vyžadujú sóla v oratóriu Dvořáka. Hoci Mexičania sú známi svojou zbožnosťou, nevedno, či spevák precítil dokonale latinský text a jeho význam (príliš otvorené a prenikavé tóny najmä v pomalej časti Fac me vere, tecum flere, nehovoriac o duete so sopránom (bez zboru): Fac ut portem Christi mortem, kde silou svojho hlasu, vyrážajúceho niektoré tóny, nebol v súlade s lyrickým, málo sa nesúcim hlasom sopranistky. Stabat mater vyžaduje nielen vokálne kvarteto s rovnakou intenzitou hlasu, ale aj tmavšie, no vždy mäkké hlasy. Také, ako má Peter Mikuláš, ktorý – ako dlhoročný sólista početného koncertného repertoáru – vie veľmi presne vystihnúť štýl diela a do neho zapasovať svoj veľký, no absolútne mäkký hlas. I keď… – vo vyšších tónoch bolo cítiť u nášho prvého basistu nebývalú menšiu únavu.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Adriana Kučerová, Terézia Kružliaková, Petr Altrichter, Oscar dela Torre, Peter Mikuláš, Štátna filharmónia Košice, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Adriana Kučerová, Terézia Kružliaková, Petr Altrichter, Oscar dela Torre, Peter Mikuláš,
Štátna filharmónia Košice,
foto: Ján Lukáš

Dvořákova Stabat mater, op. 58 bola teda očakávaným, no  nie do bodky naplneným festivalovým zážitkom.

Piesňový podvečer

Milovníci ľudského hlasu sa tešili na komorný koncert BHS – 26. novembra v Malej sále Slovenskej filharmónie. Bol tu piesňový koncert z tvorby starších slovenských skladateľov v podaní troch mladých slovenských spevákov: sopranistky Heleny Becse Szabóovej, sopranistky Evy Šuškovej a barytonistu Pavla Kubáňa – za klavírneho sprievodu Jordany PalovičovejPetra Pažického.

Pavol Kubáň pôsobí najmä v zahraničí, bez toho, aby si ho naša verejnosť stačila zafixovať z operného pódia našej národnej scény, hoci sa jedná o výnimočne nadaného, výrazovo bohatého a vokálno-technicky pripraveného sólistu. Pavol Kubáň je o. i. laureátom Hans Gabor Belveder vo Viedni, absolvoval viacero štúdijných pobytov a majstrovských kurzov a prestížnej opernej školy La Scuola dell´Opera Italiana v Bolgni, hosťoval v hlavných postavách drážďanskej Semperoper, na festivale Martina Franca pod taktovkou Fabia Luisiho, na belcantovom koncerte na počesť Alberta Zeddu – opäť pod taktovkou Fabia Luisiho, v sezóne 2014/2015 sa okrem Semperoper predstavil v Teatro Massimo di Palermo v postave Švandu dudáka od Weinbergera, v lete 2015 naštudoval v svetovej premiére opery Le Braci od M. Tuttina postavu Henriho. V sezóne 2015/2016 účinkoval v Teatro Maggio Musicale Fiorentino vo Florencii, tiež v Zürichu (Il Viaggio a Reims – dramma giocoso od G. Rossiniho) a v Halle (v Mozartovej opere Cosi fan tutte). V tejto sezóne sa o. i. predstavil v Basileji a Halle. Jeho neukotvenosť v jedinom zahraničnom divadle je zaiste nie vyjadrením vnútorného nepokoja, ale štýlom zahraničných angažmánov na jednu opernú rolu. Pavol Kubáň je napriek mnohým skúsenostiam a  vokálnej profesionalite – cudzí medzi svojimi a známy medzi cudzími.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Jordana Palovičová, Pavol Kubáň, foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Jordana Palovičová, Pavol Kubáň,
foto: Alexander Trizuljak

BHS mu – v zastúpení Vladimíra Godára, vyhľadávača skladateľských kuriozít (a talentov), ponúkol naštudovanie Spišských balád a piesní, op. 23 od Jána Móryho (1892-1978). Tento banskobystrický rodák, skladateľ a do r. 1945 vysokotatranský hotelier takmer celkom zanikol v našich hudobných (a spoločenských) dejinách po Februári 1948. Pre novú, socialistickú spoločnosť bol neželaný jeho „buržoázny“ pôvod a dedičstvo v podnikaní, hoci ho koncom vojny o celý majetok obrali a s rodinou z hotela vyhnali. A tak do konca života po r. 1948 žil a biedil skromne v podnájme ako učiteľ hudby na Spiši, neskôr ako penzista v Bratislave. Pre našu hudbu ho znovu objavil ako skladateľa vážnej hudby Vladimír Godár na koncerte v Pálffyho paláci (ako skladateľa operiet sme ho už poznali s kontaktmi počas jeho života v Bratislave). Na koncerte v spomínanom paláci zazneli ukážky z mimoriadne zaujímavej tvorby tohto majstra, ktorý mal v živote vedľa seba manželku, bývalú poprednú sólistku niekdajšieho Nemeckého divadla v Prahe, súčasne výbornú klaviristku, odchovankyňu Drážďanského konzervatória – Magdu Móryovú. Až po utíšení rôznych „kádrovačiek“ za  socialistického režimu bola korepetítorkou, potom profesorkou klavíra, neskôr i spevu na Konzervatóriu v Bratislave. Pre ňu a okruh jej priateľov písal Ján Móry vo svojom hoteli na Novom Štrbskom Plese (okrem početných operiet, uvádzaných v SND i Berlíne), piesňové cykly, dokonale poučený o vlastnostiach a možnostiach ľudského hlasu. Bol síce maďarského rodu, no cítil sa Slovákom, k tomu sa vždy hlásil, hoci na Spiši žil zasa medzi nemeckou menšinou. A tak i jeho Spišské balady a piesne op. 23 boli napokon napísané v nemčine ako Zipser Balladen und Lieder, op. 23. Rôznorodosť námetov piesní na texty dobových spišských básnikov, väčšinou dlhoročných priateľov Jána Móryho, je zo spišských povestí (Biela pani z Levoče, Mŕtvy Hannes, Rubínova veža, Kastelánova dcérka, Žiaľ a radosť). Prednes v nemčine bol v každom Kubáňovom slove čitateľný, dramatický nerv, s ktorým prenikol do textov s početnými veršami a dlhými neskoro-romantickými melódiami, vzbudzuje obdiv. Skvele a vnímavo k detailom dynamiky ho sprevádzala klaviristka Jordanka Palovičová. Pavol Kubáň má plný, zvučný hlas, jeho nosnosť je priam primalá na sálu, v ktorej sa koncert odohrával. Veľkou prednosťou speváka je, že dokáže naplniť rôznym obsahom spev tak, že umocní každé slovo, vetu, obsah. Je to skvelý barytonista – azda jedinou chybičkou krásy v jeho speve je niekedy vyrážanie tónov na konci fráz.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Pavol Kubáň, foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Pavol Kubáň,
foto: Alexander Trizuljak

Helena Becse Szabó spievala tiež neznáme, v maďarskom jazyku napísané piesne Štefana Németha – Šamorínskeho (1896-1975) s názvom Három Ady – dal 1.-2., t. j. Šesť piesne na slová Endre Adyho 1-2. Šamorínsky rodák Štefan Németh, ktorý si dal prímenie Šamorínsky až oveľa neskôr, bol dlhoročným organistom Dómu sv. Martina, skladateľom, klavírnym pedagógom na VŠMU i dirigentom bratislavského Spevokolu Bélu Bartóka (u ktorého – mimochodom – v Budapešti študoval klavír). Némethovská rodina bola súčasťou starej Bratislavy – z ktorej napokon pochádzajú aj dvaja významní slovenskí herci: Kamila Magálová a Marián Slovák. Hudobne vzdelaný a noblesný Štefan Németh dôkladne precítil maďarskú poéziu, najmä odkaz takého velikána, akým bol Endre Ady. Z budapeštianskych hudobných štúdií poznal i snahy Kodálya a Bartóka o modernú maďarskú hudbu. V ich kontinuite sa snažil písať rovnako modernú hudbu, ktorá by nadväzovala na individualizáciu básnického textu. Zložité, filozoficky hlboké, rozsahom pomerne dlhé, niekedy priam surrealistické básne Endre Adyho sa však vzpierajú oblúkom prirodzenej plynúcej melodiky. Némethove piesne sú aj z kompozičného zámeru stavané skôr sylabicky, sledujúc slovo za slovom, bez väčšieho melodického rozmachu. Sledovať ich hudobný lesk – súbežne s prekladom, uverejnenom vzorovo v bulletine – je na prvý raz trochu náročné. Sopranistka ich chvályhodne spievala zrejme v rodnom maďarskom jazyku.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Peter Pažický, Helena Becse Szabó, foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Peter Pažický, Helena Becse Szabó,
foto: Alexander Trizuljak

Helena Becse Szabóová má jasný, svetlý soprán, ktorý je menej dramatický, než možno vyžadujú Némethove piesne a Adyho verše – ale výber padol na ňu, a tak sa statočne popasovala s mnohovrstevnými šiestimi hudobnými básňami – za sprievodu klaviristu Petra Pažického. Klavír bol vo všetkých cykloch naplno otvorený, a tak znel občas prisilno – hoci, ako som sa dozvedela po koncerte, podobné odokrytie zvuku si vyžadovali zvukári. Štíhlemu hlasu sopranistky to nie vždy prospelo. I tak si myslím, že Némethove piesne sú celoživotným zápasom speváka – pre ich poetickú hĺbku i kompozičnú náročnosť.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Helena Becse Szabó, foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Helena Becse Szabó,
foto: Alexander Trizuljak

Nakoniec vystúpila sopranistka hlbšieho farebného hlasu, predtým dokonca mezzosopranistka – Eva Šušková. Zverili jej rovnako neznáme, pritom vskutku fascinujúce piesne Ladislava Stančeka (1898 -1979) s názvom Mŕtvy – cyklus piesní na slová Andreja Žarnova, op. 46 z r. 1942. Dva rady piesní – po tri a štyri – sú žalospevom nad smrťou chlapčeka, prvorodeného syna. V danom prípade ide o syna básnika Andreja Žarnova, vl. menom Františka Šubíka (1903-1982), lekára – patológa, ktorý v reflexívnej poézii svojej zbierky Mŕtvy reagoval na rodinné udalosti. V lete 1940 mu zomrel prvorodený osemročný syn Ivan na tuberkulózny zápal mozgových blán. Otec – lekár, v nedôvere k diagnóze príčiny úmrtia syna, osobne vykonal pitvu mŕtvoly synčeka. Z tohto traumatizujúceho zážitku vznikla zbierka srdcervúcich básní, echa na smútok otca, rodiča, spomienky na telíčko i dušu chlapčeka, nikdy sa nehojaca rana citlivého básnika. Stanček na zbierku básní napísal svoj najlepší piesňový cyklus.

Osud Žarnova – Šubíka by si vyžadoval román, ak nie filmový dokument. Bol po r. 1945 prenasledovaný, väznený, zbavený všetkých titulov, profesie a spoločensky degradovaný ako vojnový zástupca Slovenska v medzinárodnej komisii, ktorá skúmala pozostatky zavraždených v katyńskom lese. Podpísal protokol, ktorý usvedčoval z vraždy tisícok zavraždených Poliakov sovietsku GPU. R. 1952 ilegálne emigroval a do smrti žil v USA ako lekár – patológ, pričom na veľkosť jeho básnického odkazu (nielen tejto zbierky) sa na Slovensku, žiaľ, zabúda.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Eva Šušková, foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Eva Šušková,
foto: Alexander Trizuljak

Stančekov cyklus je prekrásny. Nemožno slovami vyjadriť všetku bolesť a nostalgiu, ktorá dýcha z hudby jeho siedmich piesní. Tento skladateľ, skromne žijúci (po hudobných štúdiách v Brne) v Bratislave (ako organista v Blumentáli a dočasný pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii), od r. 1935 pôsobil na Spiši, kde učil na známej Učiteľskej akadémii v Spišskej Kapitule. Bol tu možno pokojný život – ale odrezaný od „veľkého“ hudobného diania. Už predtým bol však Stanček  mimoriadne kompozične činný, pričom aj na Spiši ďalej komponoval – zvlášť skladby pre organ, zbor, omšové diela, rad komorných skladieb (z nich významné sú 3. sláčikové kvartetá) a tu dokončil aj svoj vrcholný cyklus – piesne Mŕtvy, op. 46. Okrem toho napísal v Spišskej kapitule dve muzikologicky zamerané knihy (1941 a 1944), ktoré spolu s Dejinami hudby dr. Jozefa Kresánka (vydané v Matici slovenskej r. 1941) patria k prvým slovenským hudobným publikáciám. Ako skladateľa Stančeka takmer nepoznáme, lebo časť jeho diel vznikla v spolupráci s cirkevnými inštitúciami – najmä na dôchodku v rodnej Prievidzi. Pritom ide o jedného zo zakladateľov našej národnej hudby!

Neskoro-romantický charakter hudby Ľubomíra Stančeka je v piesňovom cykle Mŕtvy jemne skorigovaný úpravami Vladimíra Godára – čo si vyžaduje ďalší komentár (prečo – začo?: každopádne v prospech odkazu takmer strateného diela). Vzdám sa vysvetľovania (zverejneného v bulletine) v prospech interpretačného hodnotenia, v ktorom klavirista Peter Pažický a sopranistka Eva Šušková prenikli do dramatickosti i žiaľnej lyriky textu, expresivity náreku otca i záverečného zmierenia v slovách i hudbe, pričom obaja interpreti maximálne precítili a vygradovali obsažnosť a variabilitu smútku. Treba k tomu väčší komentár? Obaja interpreti už dielo premiérovali v Pálffyho paláci 8. septembra 2014 – 72 rokov po jeho vzniku! Druhé, festivalové predvedenie bolo ešte usadenejšie a precítenejšie – s kvalitou farebného a intonačne istého, sugestívneho hlasu sopranistky vo všetkých hlasových polohách a zrozumiteľnosťou spievaného slova.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Peter Pažický, Eva Šušková, foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Peter Pažický, Eva Šušková,
foto: Alexander Trizuljak

Vlado Godár píše – na záver svojho zamyslenia nad Stančekom i jeho piesňovým cyklom Mŕtvy – že obsahovo „je to vlastne téma kresťanských pašií a sekvencie Stabat mater i stály sujet vojnového umenia, v ktorom živí oplakávajú svojich mŕtvych, pričom preživší sú zväčša starší než pochovávaní“ A napokon oceňuje hĺbku Stančekovho i Žarnovovho diela slovami: „Táto téma spája cyklus Mŕtvy s epochálnymi Piesňami o mŕtvych deťoch Gustava Mahlera a Friedricha Rückerta“.

Mimoriadne zaujímavý koncert BHS 2016 – hoci komorného charakteru – bol zaujímavý a veľký hudobnou výpoveďou a poznaním čo len čiastočného autorského odkazu tých, ktorých naša hudobná história nezaslúžene vyškrtla pri svojom hodnotení profesionálnej slovenskej hudby.

Autor Terézia Ursínyová

písané z koncertov BHS 24. a 26. novembra 2016

o programe 52. ročníka BHS sme písali TU…

www.bhsfestival.sk

Bratislavské hudobné slávnosti 2016
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
24. novembra 2016

Štátna filharmónia Košice
Slovenský filharmonický zbor
Petr Altrichter – dirigent
Jozef Chabroň – zbormajster
Adriana Kučerová – soprán
Terézia Kružliaková – mezzosoprán
Oscar dela Torre – tenor
Peter Mikuláš – bas

program koncertu

Antonín Dvořák – Stabat mater, op. 58

Bratislavské hudobné slávnosti 2016
Malá sála Slovenskej filharmónie
26. novembra 2016

Helena Becse Szabó – soprán
Eva Šušková – soprán
Pavol Kubáň – barytón
Jordana Palovičová – klavír
Peter Pažický – klavírRok Slovenskej hudby

program koncertu

Piesňová tvorba slovenských skladateľov
Ján Móry, Štefan Németh-Šamorínsky, Ladislav Stanček

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár