Snažím sa robiť svoju prácu a zároveň žiť svoj život najlepšie ako viem, tvrdí Šimon Svitok

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Šarmantní muž, příjemný člověk a ušlechtilý kumštýř, který má v sobě pokoru – tak na mne zapůsobil už během našeho prvního setkání barytonista Šimon Svitok, který nedávno oslavil na své domovské scéně Státní opery v Banské Bystrici dvacet let uměleckého působení. Jistě i to byl jeden z důvodů k následujícímu a tak trochu bilančnímu rozhovoru. A protože ten, kdo během interview kladl otázky, je Čech, jsou tedy v češtině, zatímco hvězda odpovídala ve svém rodném jazyce…

Neznáme se dlouho, ale i za fasádou úspěšného a pohodového muže cítím, že ne všechno jste měl v životě naservírované jakoby na stříbrném tácu a ne všechno šlo jen tak hladce… Nebo se pletu?

Viete, ako každý, aj ja som v živote zažil sklamania, smútok či podrazy. Možno som vekom uzavretejší, aj keď navonok veselý a bezproblémový človek. Nezvyknem sa sťažovať a snažím sa robiť svoju prácu a zároveň žiť svoj život najlepšie, ako viem a zvládam. Samozrejme, nemôžem povedať, že som nemal či nemám v živote šťastie. Práve naopak, vďačím osudu za množstvo prenádherných chvíľ a príležitostí. Takže, aj keď je to občas ťažké, nemám právo sa sťažovať.

Co pro vás osobně znamená jeviště a vůbec chvíle, kdy tam stojíte, zpíváte, hrajete, existujete?

Javisko je môj život a to so všetkým čo k tomu patrí! Splnil sa môj sen a koníček sa mi stal prácou. Je to úžasný pocit, keď človek prichádza do práce s radosťou, pretože vie, že bude robiť to, na čo sa teší, čo ho napĺňa. Otvorenie opony je pre mňa akoby otvorenie okna do sveta plného emócií, nádhernej hudby, príbehov plných vášne, radostí ale zároveň aj svet sĺz a utrpenia. Na javisku má človek možnosť zažiť to, čo mu reálny život, hlavne v dnešnej krutej dobe, často upiera. Môže dať voľný priebeh svojim pocitom, za ktoré sa nemusí hanbiť. Život na javisku skutočne milujem!

Eugen Onegin, Štátna opera Banská Bystrica Šimon Svitok (Eugen Onegin)

Eugen Onegin, Štátna opera Banská Bystrica
Šimon Svitok (Eugen Onegin)

Zajímalo by mne, jak to bylo na samém začátku? Vraťme se na chvíli zpět. Kdy a jak to vlastně začalo?

Je to paradox, ale k spievaniu som sa dostal „vďaka” rodinnej tragédii, pri ktorej sa utopil môj štvorročný brat. Ja som mal rok a pol. Vplyvom obrovského rodinného nešťastia a smútku som ako dieťa prežil šok a začal som sa zajakávať. Po niekoľkých rokoch mi logopédi odporučili hru na dychový nástroj, alebo spievanie. A tak som v ZUŠ absolvoval hru na zobcovú a následne na priečnu flautu a tiež spev. Ten ma „chytil” za srdce najviac a odvtedy som chcel spievať. Otec ma však nepustil na konzervatórium a tak som šiel študovať na strednú poľnohospodársku školu. Odtiaľ som po maturite urobil prijímacie skúšky na VŠMU v Bratislave na odbor spev. Samozrejme, pred prijímačkami som navštevoval súkromné hodiny spevu.

Vy pocházíte z Bratislavy?

Nie. Narodil som sa v Bojniciach a do svojich osemnástich rokov som žil v malej dedinke pri Prievidzi – v Cígli. Volal som to „koniec sveta“, pretože za dedinou končila cesta a tam už bolo „nič“. (smiech) Ale bolo to krásne obdobie…

Přesto jste se dostal na studia do Bratislavy. Na koho z období vašeho studia rád vzpomínáte? Kdo vám nejvíc pomohl?

Na prvom mieste musím spomenúť moju pani profesorku Vlastu Hudecovú. Viete si predstaviť, že chlapec z malej dediny príde do „veľkého“ mesta – do Bratislavy?! Šok! Profka (ako ju my, jej bývalí žiaci voláme) sa vtedy stala pre mňa všetkým. Bola mojou profesorkou, mamou… Človekom, ktorý ma učil nielen spievať, ale aj žiť vo svete umenia a opery. Chodili sme spolu do divadla – dokonca mi veľakrát požičala oblek a topánky jej syna… Strašne ma pichali nohavice a topánky tlačili…(smiech) Ale vydržal som! Pre operu všetko! Boli to pre mňa dodnes nezabudnuteľné chvíle, ktoré som s ňou strávil na predstaveniach. Vtedy to bolo niečo nadpozemské! Začal som žiť svoj sen! Potom sa v škole objavila moja drahá „pani Eva“, profesorka herectva – pani Eva Rysová. Jej hodiny som miloval. Každý deň som mohol byť niekým iným. Aj teraz mám zimomriavky, keď si predstavím koľko radosti a eufórie som zažíval počas všetkých tých hodín na VŠMU. Všetko sa mi vtedy zdalo krásne a neskutočné. Bol som naozaj nesmierne šťastný!

Vybaví se vám nějaký mimořádný umělecký zážitek z té doby?

Áno celkom jednoznačne. Bolo to vynikajúce predstavenie opery Faust a Margaréta Ch. Gounoda v réžii, dnes už zosnulého, Jozefa Bednárika. V ten večer titulné postavy spievali Eva Jenisová, Jozef Kundlák a Peter Mikuláš. Pamätám si, že som po predstavení zachrípol od kričania „bravóóó!“. Bol to nádherný večer!

Kdo ještě ovlivnil váš život? Co taková osudová žena, nebo ženy?

Môj život veľmi ovplyvnili tri ženy – moja matka, ktorá ma priviedla k opere i napriek tomu, že sme pochádzali z malej dediny, už spomínaná profesorka spevu prof. Hudecová, ktorá sa stala akousi mojou druhou mamou a mám s ňou fantastický vzťah do dnes. No a, samozrejme, moja manželka, vďaka ktorej dokážem žiť, pretože dala môjmu životu zmysel. Za veľa jej vďačím – aj za to, kto som dnes. Vážim si ju, že je stále pri mne, aj keď to má často so mnou ťažké, keďže som naozaj komplikovaná osoba. V podstate je jediná, ktorá ma skutočne pozná.

Verdi, Štátna opera Banská Bystrica Šimon Svitok (Oswald)

Verdi, Štátna opera Banská Bystrica
Šimon Svitok (Oswald)

Kdy jste začal působit v divadle a vlastně existovat na operním jevišti? Bylo to až po studiu?

Mal som to šťastie, že som mohol v divadle začať pracovať ešte počas VŠMU. Prvá ponuka prišla v treťom ročníku a od štvrtého ročníka som v internom angažmá Štátnej opery.

Na které postavy, které jste vytvořil, vy sám vzpomínáte s něhou v srdci a třeba i s pýchou, že se vám povedla?

Ako sólista som doteraz naštudoval viac ako 50 postáv v operách, operetách a dokonca jeden muzikál (My fair lady). Určite si rád spomínam na moje prvé účinkovanie v opere Eugen Onegin ako Onegin. Mal som 23 rokov. Hrozné! Ako som si to mohol dovoliť! Keby som si dnes tak veril ako vtedy! Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, čo ešte nevie. Potom to bola postava Mozarta v životopisnom predstavení Božský Amadeus. Túto rolu som mal veľmi rád. Zo súčasných je to Higgins, ktorého stvárňujem už 14 rokov v spomínanom muzikáli My fair lady, potom opäť Onegin, ku ktorému som sa po rokoch vrátil. Najnovšie som sa našiel v postave Oswalda v životopisnom predstavení „VERDI“, kde hrám svedomie tohto geniálneho skladateľa.

Existuje postava, na kterou si už delší čas brousíte zuby?

Operná literatúra je taká obrovská, že spevák má možnosť stále o niečom snívať. Samozrejme, aj ja mám postavy, ktoré by som rád stvárnil v budúcnosti na javisku. Zbožňujem Pucciniho a verizmus pre plnosť vášní, rovnako ako ruských autorov pre šírku a hĺbku citov obsiahnutých v ich hudbe. Snáď mi osud niekedy privedie do cesty Scarpiu, Knieža Igora, ale aj Veridho Jaga či Nabucca a mnohé ďalšie ukryté v mojich snoch. Ale všetky vám neprezradím, pretože mám rád, keď sa mi sny plnia…(smiech)

Kdo vám obvykle při premiéře nejvíc fandí?

Jednoznačne moje dve dcéry! To sú asi moje najvernejšie fanynky… V divadle by aj spávali. Milujú operu. U nás doma ju počuť z detskej izby takmer každý deň. Samozrejme, „fandí“ mi aj manželka, ale to je na profesionálnej úrovni, keďže je korepetítorkou sólistov u nás v Štátnej opere. Ona presne vie, kde som niečo mal, či nemal. Presne cíti, ako mi je, či ešte mám dych, alebo som už na hranici. Prežije so mnou celé predstavenie.

Jste trémista?

(smiech)… Spýtajte sa manželky a detí! Vedeli by vám rozprávať, čo ocko stvára doma, keď má ťažké predstavenie. Už si zvykli na to, že také dva-tri dni „pred“ sa u mňa vypne „zvuk“ a často sa len bezcieľne presúvam z miesta na miesto, zabúdam bankomatové karty v bankomate, strácam kľúče, nejem, nepijem a podobne. Navonok však pôsobím pokojne, vyrovnane a úplne v pohode – hovoria to o mne. Ale ako to v skutočnosti je, vedia len moji najbližší.

Co vaše další umělecké sny a touhy?

Mojím veľkým snom bolo spievať muzikál. Dnes som už vekovo „za”, takže som dosníval, ale rád si „odskočím” do tejto oblasti ešte aj dnes a na koncertoch zvyknem spievať ukážky z muzikálov. Rád spievam napríklad piesne Josha Grobana. Má úžasné skladby. Odkedy som si vyskúšal činoherné úlohy, veľmi som si obľúbil aj tento druh hereckého umenia. Iste by som neodmietol ani činohernú ponuku.

Šimon Svitok

Šimon Svitok

Zůstaňme ještě u muzikálů. Které vás, ať už z domácích nebo zahraničních, oslovily nejvíc?

Určite spomeniem Bedárov alebo Miss Saigon. Pochopiteľne, fantastickou príležitosťou pre umelca je muzikál Fantóm opery. Z domácich, vlastne tiež už zahraničných, lebo „mocní“ tak rozhodli, som mal rád piesne z Draculu, Grófa Monte Crista. Dostal som sa aj k hudbe z muzikálu Rómeo a Júlia či Angelika. V podstate som melancholik, a preto mi imponujú romantické, na počúvanie príjemné melódie.

Co popová, rocková nebo jazzová muzika? Oslovuje vás? Jaký žánr si rád poslechnete, jakého zpěváka či zpěvačku máte rád? Kdo lahodí vašemu uchu a oku?

V tejto sfére som dosť vyberavý. Nemám vyhranený štýl. Hudba, pesnička či interpret ma musí osloviť a tzv. chytiť za srdce. Potom dokážem jednu skladbu počúvať týždne a týždne stále dookola. (Manželke to potom ide na nervy… ha ha ha!) Momentálne „fičím“ na Bohušovi Matušovi a jeho piesňach, veľmi sa mi dobre počúva jeho hlas. Spieva voľne a ľahko. Nemám pri ňom „blbý“ pocit v krku. Ale mám rád napríklad Marii Rotrovou, Lucku Bílou, Věru Špinarovou… Priznám sa, že stále som si nenašiel vzťah k jazzu. To je pre mňa zatiaľ neprijateľná sféra.

Co vaše vzory? Ať už umělecké nebo lidské, byly, jsou?

Ľudia zvyknú hovoriť o svojich vzoroch. Nechcem, aby to vyznelo samoľúbo, ale akosi nemám vzor, podľa ktorého sa riadim, žijem, správam, pracujem. Snažím sa byť sám sebou. Ale sú ľudia, ktorých obdivujem a vážim si ich prácu – profesionalitu. Milujem Meryl Streep, Ralpha Fiennesa, Jeremyho Ironsa, také filmy ako Dom duchov, Madisonské mosty, Anglický pacient, Eugen Onegin (filmové zpracování, pozn. aut.), Gejša… Z opernej sféry mi veľmi imponuje Violeta Urmana či Jonas Kaufmann. Je pre mňa nesmierne inšpirujúce, keď sa stretnem s kvalitou v akejkoľvek podobe a snažím sa z nej zobrať si pre seba čo najviac.

Zpět k divadelní scéně. Nejste jenom výkonný umělec, ale máte ve vašem divadle určitě i jiné starosti a povinnosti vyplývající z vaší funkce uměleckého šéfa opery…

Funkciu umeleckého šéfa Štátnej opery beriem ako ďalší rozmer mojej realizácie. Vyhovuje mi možnosť ovplyvniť chod divadla a jeho umelecké smerovanie. Rád zostavujem inscenačné tímy a teším sa keď práca na javisku dáva zmysel všetkým – účinkujúcim aj divákom. Od ľudí pracujúcich v divadle očakávam veľa. Ak to niekto chce robiť len ako nutné zamestnanie, nech radšej odíde. Neznášam to a cítim vždy, keď niekto robí veci len preto, lebo musí. Divadlom musí človek žiť a milovať ho za každých okolností! To sa nedá robiť len „akože”! Taký prístup je pre mňa neprijateľný!

Iným problémom je vystihnúť správny čas na odchod. Obdivujem ľudí, ktorí to dokázali a so vztýčenou hlavou opustili javisko skôr, než boli k tomu okolnosťami donútení. Každého z nás čaká obdobie, keď už nebudeme prijateľní, budeme opotrebovaní a nahradia nás mladí, talentovanejší a šikovnejší. Preto si myslím, že sa treba psychicky pripraviť na odchod v čase, kedy ešte nie je naša prítomnosť v divadle akceptovaná len z úcty. Už teraz si uvedomujem, že táto životná etapa je pre umelca jedna z najťažších.

Veľmi ma však teší, keď môžem dať príležitosť mladým. Dnes je vo svete hudby, opery a celkovo umenia veľmi ťažko nájsť možnosti realizácie a uplatnenia. Keď som začínal ja, mal som šťastie na ľudí, ktorí mi verili a dali mi šancu ukázať čo vo mne je. Teraz pociťujem ako svoju povinnosť vrátiť to životu a dávať možnosti mladým, aby si to vyskúšali na „doskách ktoré znamenajú svet”. Je už potom na nich, či šancu využijú. Ale doma v kresle v obývačke nezískajú skúsenosti a v kúpeľni sme všetci svetoví!

Hrnčiarsky bál, Štátna opera Banská Bystrica, 2013 foto: Jozef Lomnický

Hrnčiarsky bál, Štátna opera Banská Bystrica, 2013
foto: Jozef Lomnický

Co ještě nemáte rád?

Nemám rád, keď ľudia nemajú pokoru. Pokoru k životu, k samotnému žitiu a, samozrejme, k hudbe, k skladateľovi, k dielu. Je mi odporné, keď niekto exhibuje na úkor umenia, len aby dostal do popredia seba samého a jeho zúfalú snahu sa presadiť. Veľkí ľudia sa nepotrebujú nápadne predvádzať. Stačí keď sú!

Nemám rád, keď si ľudia neuvedomujú existenciu iných ľudí okolo seba, keď podceňujú prácu ostatných. A v divadle obzvlášť! „Výrobok” divadla je predstavenie. Na výrobe tohto produktu sa musí podieľať množstvo ľudí, bez ktorých by jeden sólista či účinkujúci bol vlastne ničím. Tak prečo si nevážiť prácu aj toho „najposlednejšieho” garderobiera či rekvizitára, ktorý sa vo svojej podstate – v istom okamihu – stáva tým najdôležitejším človekom počas predstavenia! Prečo si to niektorí neuvedomujú?!

A snáď ešte niečo: je mi ľúto, že sa vytráca úcta k nepísaným divadelným pravidlám, napríklad, že v divadle by si umelci nemali po chodbách vypiskovať, bezdôvodne prejsť cez javisko a podobne. Javisko by malo zostať akýmsi posvätným miestom divadla. Len vtedy si zachová tú svoju nezameniteľnú atmosféru.

S jakými lidmi naopak rád spolupracujete?

Mám rád ľudí, ktorí sú profesionáli v tom čo robia. Či je to umelec, alebo predavač v hypermarkete! Počas môjho pôsobenia som sa už stretol s množstvom ľudí, ktorí ma ohúrili svojim prístupom k práci. Je to veľmi inšpirujúce a povzbudzujúce do ďalších dní a existencie. Potvrdilo sa mi, že veľkí ľudia vynikajú svoju jednoduchosťou. Naozaj je to tak. A nehovorím iba o slávnych… Je fantastické stáť na javisku s človekom, ktorý úžasne spieva, hrá, má neuveriteľné hudobné a javiskové cítenie, vníma kolegov okolo seba a spoločne prežívajú príbeh, ktorý posúvajú divákovi. Vtedy je to uveriteľné. Keď však stojí na javisku niekto, kto prezentuje len sám seba a svoje ego, do publika sa dostane len chlad a prázdnota. Divadlo však nie je o jednom človeku. S takými ľuďmi, ktorí toto chápu, rád spolupracujem.

Nedávno jste oslavil dvacet let vaší sólistické kariéry na scéně. Konala se po repríze opery Eugen Oněgin, kde máte titulní roli, nějaká velká oslava, připomenutí?

Áno, uplynulo už dvadsať rokov od vtedy, čo som mal svoje prvé predstavenie v divadle. Zvláštnou zhodou náhod – bez plánovania – pripadlo predstavenie opery Eugen Onegin presne na deň a hodinu môjho výročia. A keďže ma ľudia poznajú ako človeka, ktorý rád oslavuje a stretáva sa pri príjemných príležitostiach, upiekol som moju známu „Marlenku“ a „Sacherku“ a zorganizoval som takú menšiu oslavu. Dnes sa už ľudia dokážu stretnúť takmer iba pri pohreboch. Tak prečo si nezvoliť veselší dôvod! Bol to príjemný večer, prišli všetci moji kolegovia – sólisti, rodičia a priatelia. Sme v divadle naozaj dobrý kolektív, tak prečo spolu niečo neosláviť. Onegin je moja srdcovka a táto skutočnosť len umocnila atmosféru celého večera.

Máte rád bilancování?

Ani nie, radšej plánujem. Je zbytočné sa obzerať a hovoriť čo bolo, či nebolo. Môžem sa poučiť z niektorých skutočností, ktoré sa stali, ale treba ísť ďalej. Rád veci okolo seba ovplyvňujem, preto mám radšej budúcnosť. Aj keď sa snažím žiť prítomnosťou, ktorá je najreálnejšia. Ale plány treba mať. Pre istotu.

Božský Amadeus, Štátna opera Banská Bystrica Šimon Svitok (Mozart)

Božský Amadeus, Štátna opera Banská Bystrica
Šimon Svitok (Mozart)

Jaké je podle vás v Banské Bystrici a potažmo i na Slovensku operní publikum?

Naše divadlo v Banskej Bystrici možno patrí k tým šťastnejším, hlavne posledné roky, pretože na divákov sa nemôže sťažovať. Veľká väčšina predstavení býva vypredaná. Ľudia fandia divadlu a majú k nemu osobnejší vzťah než k divadlám vo veľkých mestách. Intenzívne vnímajú dianie aj v zákulisí a zaujímajú sa takmer o všetko. Píšu nám listy, maily a počas prestávok na predstaveniach živo diskutujú s našimi marketingovými zamestnancami o veciach, ktoré sa im páčia, ale aj čo by chceli zmeniť. Máme tak nastavené akési zrkadlo našej práci a nášmu snaženiu.

Myslím si, že práve publikum je ten fenomén, ktorý vám dá najavo, či ho predstavenie baví, alebo nudí. Môže si prečítať akúkoľvek úžasnú odbornú kritiku – pokiaľ predstavenie nepochopí a nezaujme ho, viackrát nepríde. Odmietne ho. A nie je to v tom, že divák je „blbý“, ako to niektorí prezentujú. Neznášam tento názor! Chyba je niekde inde. Mnohí z nás sú až priveľmi egocentrickí a chýba nám správna dávka empatie hlavne voči tým, pre ktorých divadlo robíme – našich divákov. A bez nich sme úplne, ale úplne zbytoční! Škoda, že to niektorí nevedia. Alebo nechcú vedieť?

Vy ale nezpíváte jen na Slovensku, ale také v zahraničí. Není to tak dávno, co vám tleskalo japonské publikum. Co to bylo za umělecký zájezd a s jakými pocity jste se z Japonska vrátil?

Mám to šťastie, že mi bolo a je dopriate spievať aj v zahraničí. Vždy je to pre mňa veľká skúsenosť a keďže cestovanie je môj koníček, užívam si to už od prvého kilometra pri odchode z domu. Štátna opera organizuje už niekoľko rokov pravidelné koncertné turné do Japonska. Ja sám som túto fantastickú krajinu navštívil už 23-krát. Opakovane som tam účinkoval ako Germont, Giovanni, Sharpless, Scarpia, Marcello, Boni, atď. a absolvoval som rad operetno-muzikálových koncertov.

Japonsko sa stalo akýmsi mojím druhým domovom, kde by som sa dokázal okamžite presťahovať s celou rodinou, ak by neexistovala jazyková bariéra. Je to pre mňa neopísateľný pocit, keď pristávame na letisku v Tokiu. Po návrate na Slovensko mi vždy istý čas trvá, kým si zvyknem opäť na skutočnosť, že veľa vecí, ktoré sú v Japonsku bežným štandardom, sú u nás nemožné.

Pripravil: Robert Rohál

Foto archív Šimon Svitok

Curriculum vitae Šimona Svitka http://www.stateopera.sk/subor/mgrart-simon-svitok-148

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

Zanechajte komentár