So šéfdirigentom košickej opery Viniciusom Kattahom nielen o jeho umeleckých plánoch

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Brazílčan Vinicius Kattah má za sebou prvú sezónu v pozícii šéfdirigenta Opery Štátneho divadla Košice. Ponuku dostal minulú jar a v septembri 2018 sa ujal tejto funkcie. Na záver sezóny poskytol pre Opera Slovakia rozhovor, v ktorom prezradil, kde našiel najväčšie slabiny košického ansámblu, ale aj to, v čom vidí jeho najväčšie výhody a aké má s košickými opernými umelcami plány.

Za sebou máte prvú sezónu na poste šéfdirigenta. Aký z nej máte pocit?

V prvom rade musím povedať, že keď som sa pred vyše rokom rozhodoval, bol to pomerne rýchly proces. Šéf košickej opery Karol Kevický ma oslovil počas práce na príprave novej inscenácie Dona Giovaniho, ktorú som tu hudobne naštudoval. Bolo to v máji a ja som mal nastúpiť na nový post od septembra. Treba povedať, že väčšina dôležitých rozhodnutí ohľadom novej sezóny už bola urobená. Boli oslovení dvaja dirigenti, mne teda ostala len jedna premiéra počas sezóny a samozrejme – prebratie starších inscenácií. V prvom rade som počas tejto sezóny potreboval spoznať orchester, sólistov a spôsob práce v divadle počas celej sezóny.

Vinicius Kattah počas skúšky s orchestrom ŠD Košice,
foto: FB

Byť šéfdirigentom a prísť ako hosť naštudovať novú inscenáciu – to sú dve diametrálne odlišné úlohy. Čo ste teda počas prvého roku v novej pozícii stihli?

To, čo bolo reálne. Keď som dostal ponuku robiť v košickom divadle šéfdirigenta, Karol Kevický sa ma pýtal, ako dlho by som chcel v tej pozícii ostať. Vysvetlil som mu, že z môjho pohľadu akýkoľvek čas menší ako tri roky by nemal zmysel. Mojou základnou ideou je ostať tu minimálne päť rokov, aby som mohol reálne pracovať s hudobníkmi aj spevákmi.

Prvý rok bol pre mňa mimoriadne zaujímavý – spoznal som ansámbel, celý systém, akým pracuje toto divadlo. Čo ma mimoriadne teší, je atmosféra, ktorá tu panuje. Vždy, keď do Košíc prídem, cítim sa tu ako doma. Ľudia z divadla ma akceptujú, neraz si zájdeme aj na kávu, panuje tu rodinná atmosféra.

Samozrejme, tak ako v každom opernom dome, aj tu sú veci, ktoré nefungujú tak ako by mohli, sú tu isté limity. Ako šéfdirigent sa občas dostanete do situácie, kedy musíte vytvoriť na ľudí v orchestri a spevákov tlak. Ale trúfam si povedať, že veci, ktoré bolo treba meniť, sa pohli správnym smerom. Budúcu sezónu budem hudobne naštudovávať dve premiéry, takže bude dosť času pracovať s tunajším ansámblom čo najviac.

Reklama

Spolu s rodinou žijete vo Viedni, hosťujete v rôznych európskych divadlách. Koľko času teda dokážete tráviť v Košiciach?

Momentálne je to pol na pol. Približne polovičku času trávim vo Viedni a druhú v Košiciach. Je to podobné ako v mnohých ďalších malých európskych mestách, ktoré majú menšie divadlá – funguje tu kvalitná opera, ale predstavení počas sezóny nie je priveľa. Vtedy sa dá skĺbiť pozícia šéfdirigenta aj s inými aktivitami.

Koniec koncov, pre tunajší ansámbel to môže byť len dobre, ak si odskočíte aj do iného operného domu, prinesiete svoje nové skúsenosti…

To skutočne nemôže škodiť. Lenže – musíte sa prispôsobiť tomu, kde pracujete. Keď som sem prišiel, povedal som si, že rozhodne nebudem ako nejaký diktátor, ktorý má svoju predstavu a na tej bude trvať bez ohľadu na ostatných ľudí. Veď sú tu aj ďalší dirigenti, ktorí nejakým spôsobom pracujú. V ďalšej sezóne sa to však bude meniť, budem tu pracovať viac, budem v Košiciach tráviť aj viac času.

Vinicius Kattah, foto: FB

Spomenuli ste, že tak ako každý operný dom, aj ten košický má svoje problémy a limity. Kde vidíte tie najväčšie?

V prvom rade treba povedať, že tunajší súbor bol šesť rokov bez šéfdirigenta. A je to poznať. Áno, je tu skvelý orchester, ktorý dokáže veľmi rýchlo zareagovať na nového dirigenta. Aj to je istá výhoda, ale to, čo mi chýba, je napríklad akýsi charakteristický zvuk orchestra. A ten chcem vybudovať.

Chýbala tu teda akási kontinuita práce s orchestrom a spevákmi?

Áno. Opera šla od jednej premiéry k druhej a zakaždým menili farbu zvuku orchestra, spôsob hrania. A speváci to isté. Veľa sólistov pracovalo tvrdo na nových rolách, ale v mnohých prípadoch sa mi zdá, akoby nemali úplnú predstavu, ako operné postavy interpretovať…

Poviem príklad – talianska opera sa považuje za najjednoduchšiu na interpretáciu. Áno, zväčša speváci ovládajú taliančinu, ktorá je spevná. Lenže – napriek tomu má väčšina spevákov problémy s výslovnosťou. Čo som si všimol v tejto časti Európy – je tu veľký problém s výslovnosťou hlásky ´l´. A potom taká typická vec pre taliančinu ako sú zdvojené konsonanty – je to často problém. Lenže – ja osobne rád pracujem na odstraňovaní takýchto detailov. Pre mňa je práca na detailoch podstatná, lebo práve z detailov sa skladá celok… Nie som ten druh dirigenta, ktorý príde a povie – tu pôjdeme rýchlo, tu pomaly, tu dáme piano. To v žiadnom prípade.

Keď som prvýkrát dirigoval ako šéfdirigent v Košiciach Nabucca, vyslovene som so zborom preberal Zbor židov. Či vedia presne, čo spievajú, či poznajú historické súvislosti… Trochu som musel v tomto smere na celý ansámbel pritlačiť, lebo som videl, že tento druh práce sa tu nerobil… A chcem v tom ďalej pokračovať. Budúcu sezónu budeme premiérovať Beethovenovho Fidelia a medzi hosťujúcimi sólistami bude množstvo nemecky hovoriacich spevákov. Myslím, že to bude pre tunajší súbor skvelé.

Vo svete opery používame taliančinu, ale aj nemčinu či angličtinu a ja sa pomaly učím slovensky. Popravde, keď som prišiel do Košíc, myslel som si, že jazyková bariéra môže byť problémom, ale tieto obavy sa ukázali ako mylné. Som zato veľmi rád. Tunajší umelci sú ochotní učiť sa nové veci, sú doslova hladní po vedomostiach.

Vinicius Kattah počas skúšky Verdiho Otella v ŠD Košice,
foto: Joseph Marčinský

Čo považujete počas prvej sezóny v Košiciach za najväčší úspech?

Ja osobne zaň považujem inscenáciu Verdiho Otella (recenziu premiéry sme priniesli TU…, pozn. red.). Myslím, že to bola prvá opera, pri ktorej sa mi podarilo dostať aspoň čiastočne z orchestra zvuk, ktorý je mojim cieľom. Rovnako spokojný som bol aj so spevákmi, ktorí urobili obrovský progres. Spomeniem napríklad Mariána Lukáča, ktorý sa v postave Jaga naučil pracovať na detailoch. Nespieva len noty a frázy, ale spieva hudbu! Podobné je to aj s ostatnými sólistami. Povedal som im – musíme sa zamerať aj na podrobnosti, musíte ovládať historické súvislosti o opere, o námete. Toto je norma, akou sa dnes pracuje. Takto musíme spolu pracovať.

Takže spôsob, akým ste hudobne naštudovali Otella je spôsob, akým chcete v Košiciach pracovať?

Áno, toto je moja cesta. Nechcem proste vziať taký skvelý materiál ako je vrcholné Verdiho dielo a nejako to už len naštudovať. Je síce pravda, že mnoho operných scén takto pracuje, ale ja takto pracovať nedokážem. Ak nepracujete na jednotlivých detailoch, celok nebude fungovať.

Poviem znovu jeden príklad takej drobnosti, ktorú som si všimol. Nie len v Košiciach, je to taký zlozvyk mnohých spevákov všade vo svete. Nerešpektujú čiarky a bodky v librete, spievajú bez nádychu tak dlho, ako vydržia. Akoby chceli ukázať – aha aký mám skvelý dych a koľko vydržím bez nádychu! Ale to predsa nie je podstatné a je to je znovu o tom, že musíte myslieť na detaily.

Dá sa to aj pri inscenáciách, do ktorých ste, takpovediac, naskočili? Tie, ktoré sú v repertoári už niekoľko sezón a naštudoval ich niekto iný pred niekoľkými rokmi?

Nuž, tam nie je toho veľa, čo môžete urobiť. Najmä keď pred predstavením, ktoré sa niekoľko mesiacov nehralo, máte k dispozícii jednu skúšku s orchestrom, jednu so spevákmi a jednu generálnu. To je málo. Druhá vec je, že opery, ktoré zostávajú dlho v repertoári aj po premiére, sú často tie najpopulárnejšie. Čo je prirodzené. Zároveň sa v nich však nachádza najviac zlozvykov.

Neraz sa niektoré árie spievajú tak, ako to speváci počuli v rôznych nahrávkach. Veď prečo by som to ja nemohla spievať takto, keď to takto spievala Maria Callas? Lenže – ak sa pozriete do partitúry, nič také tam nenájdete. A to sa mi stáva často – vezmem do ruky klavírny výťah a ukážem ho spevákovi a ten povie – aha, máš pravdu, je to úplne inak. Isteže, jednoduchšie by bolo prísť a povedať – v poriadku, zajtra je predstavenie, urobte to tak, ako ste zvyknutí a nejako to už dopadne. Toto nie vec, ktorú ja dokážem.

Vinicius Kattah počas skúšky Mozartovho Dona Giovanniho v ŠD Košice,
foto: Joseph Marčinský

Takže vašim cieľom je hľadať čo najčistejšiu interpretáciu opery?

V prvom rade musím a chcem rešpektovať to, čo napísal skladateľ. No aj do toho môžem prispieť tým, akým spôsobom dirigujem, akým spôsobom tvorím s orchestrom a spevákmi hudbu. A dôležité je vedieť, prečo to robím. Môj prvý učiteľ dirigovania mi raz povedal – Vieš koľkokrát už rôzni dirigenti dirigovali Traviatu odkedy ju Verdi napísal? Určite minimálne miliónkrát. V čom bude tvoja Traviata dnes iná ako všetky ostatné Traviaty? Prečo chceš robiť ďalšiu? Často na jeho slová myslím a sú pre mňa inšpirujúce. Nechcem robiť hudbu len pre to, aby som mal čo robiť.

V budúcej sezóne čaká košický ansámbel trojica premiér – Verdiho Traviata, Beethovenov Fidelio a Massenetov Werther (o pripravovanách premiérach sme písali TU…) Je to optimálny výber vzhľadom na tunajší ansámbel?

Dúfam, že áno. Traviata je podľa mňa opera, ktorú jednoducho musíte v repertoári mať. Každú sezónu by sme radi zaradili jednu z najpopulárnejších opier, budúcu sezónu to bude Pucciniho Tosca. Čo sa týka Fidelia, to bude tak trochu experiment, uvidíme ako dopadne. Lenže budúci rok je 250. výročie Beethovenovho narodenia, väčšina operných domov siahne po Fideliovi… Budem pracovať s orchestrom aj spevákmi na tejto premiére veľmi tvrdo. No a nakoniec to bude Werther, s krásnou hudbou, no je to opera, ktorá preverí limity tohto ansámblu. Najmä u spevákov, lebo francúzska opera je špeciálna kategória. Je presne o práci na detailoch. Ak na nich poriadne nezapracujete, v konečnom dôsledku neznie dobre. Som veľmi zvedavý, ako sa nám podarí s tým popasovať.

Vinicius Kattah počas besedy pred premiérou Verdiho Otella v ŠD Košice, 2019,
foto: Joseph Marčinský

Máte nejakú víziu toho, ako budete počas nasledujúcej sezóny s členmi košickej opery pracovať?

Nuž, počas prvého roka som zistil, čo v Košiciach funguje a čo naopak nefunguje. Napríklad – máme v repertoári Falstaffa. To je opera, pri ktorej ak nemáte pred reprízou dostatok skúšok, tak je to obrovský risk. A preto je mojim základným plánom pracovať viac počas skúšok. Museli sme zmeniť spôsob práce, samozrejme, že to nešlo hneď, predsa len, je to otázka organizácie množstva ľudí. Ale začali sme na tom pracovať a pokračovať budem aj počas ďalšej sezóny.

Potrebujem mať dostatok času na individuálnu prácu s jednotlivými členmi orchestra, s orchestrálnymi skupinami, so sólistami… Jednoducho povedané – ide mi o to, aby som tu bol pre nich, keď potrebujú pracovať. Sú tu ľudia z rôznych častí Slovenska, z rôznych štátov z okolia. A každý sa učil hrať či spievať iným spôsobom, používa rozdielnu techniku, majú iný prejav. Viete, môže sa to zdať zanedbateľné, ale je to veľký problém, keď máte napríklad na javisku Alfreda a Violettu a každý z nich má rozdielnu techniku spievania. Ako potom môžu spolu dobre znieť? Aj to sú veci, na ktorých chcem pracovať. Na spoločnom zvuku, na zosúladení. Viem, že tunajší hudobníci majú čas a aj možnosti na tom pracovať, len treba trošku zmeniť organizáciu práce.

Takže zmeny, ktoré ste si naplánovali, sa vám postupne darí realizovať?

Áno. Po prvej spoločnej sezóne máme za sebou prvý krok a môžeme preto postúpiť na ďalšiu priečku. To je presne to, v čo dúfam – sezónu po sezóne vždy krok po kroku sa zlepšovať.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Mladý dirigent Vinicius Kattah sa narodil v roku 1986 v brazílskom São Paule. Okrem štúdia dirigovania v Nemecku a v USA u známeho dirigenta Helmuta Rilinga absolvoval majstrovské kurzy hry na klavíri a čembale u Roberta Levina a Marie Eugênie Sacco, a tiež lekcie spevu u významného brazílskeho barytonistu Carma Barbosu.

Po ukončení štúdia sa stal korepetítorom a asistentom dirigenta v Kolínskej opere a hosťujúcim dirigentom mnohých operných domov v Európe, USA a Južnej Amerike. Vo Viedni spolupracoval ako asistent dirigenta Waltera Kobéru v Neue Oper Wien na naštudovaní opery Gramma od Josého M. Sáncheza-Verdúa. V roku 2008 bol vybraný ako štipendista na majstrovských kurzoch bulharského dirigenta Borisa Hincheva dirigovať Pucciniho opery Bohéma, Tosca a Madama Butterfly. V marci 2011 dirigoval vo viedenskom divadle Akzent niekoľko predstavení Pucciniho opery Gianni Schicchi. V tom istom roku získal prvé miesto na medzinárodnej dirigentskej súťaži Blue Danube International Opera Conducting Competition 2011. Ako laureát ceny získal angažmány v divadlách na Ukrajine a v Plovdive a v Burgase dirigoval Verdiho La traviatu a v Dnepropetrovsku Rigoletta.

Vinicius Kattah, foto: viniciuskattah.com

Žije vo Viedni a v nej za posledné roky spolupracoval s viacerými orchestrami vo Viedenskej štátnej opere, v Hofburgu, na zámku Schönbrunn, v Konzerthaus Viedeň. Dirigoval v USA, Brazílii, Austrálii, Číne, Japonsku a mnohých štátoch Európy. V Opere Slovenského národného divadla debutoval v roku 2012, kedy dirigoval reprízu predstavenia opery Tosca, neskôr aj reprízu koncertného prevedenia Pucciniho opery Le Villi a Belliniho Puritánov. Ako autor hudobného naštudovania sa divákom SND po prvýkrát predstavil dielami Španielska hodinka a Dafnis a Chloé.

V Teatro Real de Madrid dirigoval svetovú premiéru opery Je suis narcissiste od španielskej skladateľky Raquel García-Tomás. Je autorom projektu Tutti Mozart – internetového kanálu, prostredníctvom ktorého vysvetľuje ale aj interpretuje Mozartovu hudbu (pozn. red.: YouTube kanál Tutti Mozart nájdete TU…).

Od sezóny 2018/2019 je šéfdirigentom Opery Štátneho divadla Košice, kde sa podpísal pod hudobné naštudovania Mozartovho Dona Giovanniho či Verdiho Otella.

www.viniciuskattah.com

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár