Dnes je: piatok, 21. 9. 2018, meniny má: Matúš, zajtra: Móric

Soňa Červená ako Piková dáma

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera Národného divadla v Brne pozvala do postavy grófky v novej produkcii Čajkovského opery Piková dáma žijúcu legendu, opernú speváčku a herečku Soňu Červenú. Divadlo uviedlo toto dielo po viac ako polstoročí 17. februára 2018. Práve v inscenácii z roku 1953 účinkovala aj Soňa Červená v postave Poliny.

Piková dáma (1890) je skvostom operného umenia Piotra Iľjiča Čajkovského. Vznikla na námet novely Alexandra Sergejeviča Puškina a po Panne Orleánskej, Mazeppovi Čarodejnici, ktoré smerovali skôr k veľkej opere, je návratom do pravej ríše skladateľovho operného umenia – do oblasti hlbokej psychologickej drámy. Táto hudobná tragédia sa veľmi neviaže k západoeurópskym operným štýlom, má bližšie k dielam Tolstého, Dostojevského a Čechova. Hlavný hrdina Hermann pripomína Raskoľnikova (Zločin a trest) a ohlas na tento typ postavy je cítiť aj v Alexejovi v Prokofievovom Hráčovi. Libreto Pikovej dámy spracoval skladateľov mladší brat Modest Čajkovskij vo vynikajúcej dramatizácii Puškinovej novely. Romanticky strhujúci príbeh s tajomnou postavou starej grófky libretista vystaval v siedmych kontrastne odlíšených obrazoch. Zmenu psychiky Hermanna zachytávajú charakteristické momenty s priam lekárskou presnosťou. Pred zrakom diváka sa hrdinova myseľ čoraz viac vzďaľuje od reality. Úprimná láska a hráčska závislosť, podporená túžbou po peniazoch – cieľ a prostriedok – si vymenia miesto. Milovanú Lízu, ktorú si chce získať práve peniazmi, zníži na spolupáchateľku svojho zločinu: jej prostredníctvom chce získať tajomstvo troch víťazných kariet. Líza napokon spácha samovraždu a po prehratej partii sa aj Hermann sám zabije. Napriek tomu je u Čajkovského skôr kladným hrdinom; kritický postoj skladateľa smeruje skôr k spoločnosti, ktorá preferuje hmotné majetky.

P. I. Čajkovskij: Piková dáma, Národné divadlo Brno, 2018,
foto: Marek Olbrzymek

P. I. Čajkovskij: Piková dáma, Národné divadlo Brno, 2018,
foto: Marek Olbrzymek

Z tohto postoja vyšiel aj režisér novej brnianskej inscenácie Pikovej dámy, riaditeľ Národného divadla Brno, Martin Glaser. Činoherný tvorca so svojim hrdinom sympatizuje, v závere ho síce, podľa predlohy, nechá zomrieť, no z kontextu predstavenia je zrejmé, že pokus o samovraždu prežil. Režisér sa sústredil najmä na morálnu a psychologickú rovinu príbehu. Hermann sa na svoj príbeh retrospektívne pozerá z pohľadu zlomeného a psychicky chorého človeka sediaceho na svojej nemocničnej posteli. Jediný má reálnu farbu tváre, všetky ostatné postavy sú nalíčené na bielo ako blednúce spomienky. Jeho tvár však na ostatných nereaguje, pozerá sa s neprítomným výrazom neustále mimo. Po celý čas nezíde zo scény; vo svojich výstupoch aktívne vstupuje do deja, ostáva však stále svojim vlastným pozorovateľom. Spomienky na explicitne sa zabávajúcu spoločnosť mu spôsobujú bolesť. Milostný motív vzťahu Hermanna a Lízy je v inscenácii diskrétne upozadený. Hlavným motívom sa stáva hra so stávkou o vlastný život s nevyhnutne tragickým koncom. Hermannovým protihráčom v nej nie sú jeho spoluhráči v kartách, ale postava starej grófky. Tá má v Glaserovej koncepcii tri podoby – stvárňujú ju tri predstaviteľky, ktoré sú na javisku spolu. Jednoduchá metaforická rovina, že nositeľa tajomstva troch kariet vníma Hermann ako trojhlavého draka (v češtine saň, ženský rod) je obohatená o viac významov. Predstaviteľky grófky sú speváčky troch generácií: prvá je spomienkou na krásnu mladú grófku, ktorá sa vo svojej bezstarostnosti stratí vo víre tanca s hrajúcimi dôstojníkmi. Prostredná – reálna stará grófka umiera v súlade s predlohou, po šoku z hrôzostrašného nočného stretnutia s Hermannom počas jeho snahy vymámiť z nej tajomstvo troch kariet. Tretia – tieň starej grófky je prízrak, ktorý hlavného hrdinu máta. Zjavuje sa fyzicky, alebo v pôsobivých projekciách (Martin Svobodník, Jan Fuksa). Už počas predohry mu podá pištoľ. Druhýkrát mu ju ponúkne na vystrašenie (seba samej!) počas nočnej návštevy. Tretíkrát v závere, kedy ju Hermann použije na samovraždu. K najsilnejším momentom inscenácie patrí scéna divadelného intermezza, kedy sa idylické pestrofarebné kašírované kulisy a rekvizity v sugestívnom dramatickom zlome prostým otočením zmenia na hrozivé čierne siluety. Scéna Pavla Boráka má celkovo zásadný podiel na úspešnom vyznení režijnej koncepcie. Je po troch stenách uzatvorená polkruhom z čalúnených obdĺžnikov a dvier, ktorý evokuje psychiatrické cely pre agresívnych pacientov. Táto základná pozícia je však neuveriteľne dynamickým a flexibilným priestorom – použitím minimálnych scénických prostriedkov a svetla sa dá zmeniť na akýkoľvek potrebný interiér či exteriér. Zaujímavým prvkom sú niektoré postupne zmenšujúce sa rekvizity – prvý náznak sa objaví v podobe zmenšeného klavíra počas Polininej piesne, pokračuje „detskými“ stoličkami a počas finálnej kartovej partie sa Hermann objaví v zmenšenine scény sediac na malej  posteli. Historizujúce kostýmy Markéty Sládečkovej zodpovedajú koncu 19. storočia, iba v scéne intermezza je zbor odetý v pestrofarbnej štylizácii. Uniformovaní vojaci i chlapci v uniformách majú tváre kostlivcov.

P. I. Čajkovskij: Piková dáma, Národné divadlo Brno, 2018,
foto: Marek Olbrzymek

V hlavnej postave Hermanna sa predstavil mladý ukrajinský tenorista Eduard Martynyuk. Okrem nádhernej ruskej dikcie zaujal tmavším, nefalšovane dramatickým tenorom pozoruhodného volumenu a dokonale presvedčivým hereckým nasadením. Velšská sopranistka ukrajinského pôvodu Natalya Romaniw (Líza) má objemný farebný soprán, no v dlhšej expozícii trocha monotónny prejav. Suverénnou hereckou i speváckou kreáciou sa prezentoval slovenský barytonista Pavol Remenár ako gróf Tomskij a Zlatogor v intermezze. Ďalšiemu slovenskému barytonistovi Igorovi Loškárovi (gróf Jeleckij) chýbala mäkkosť a prirodzenosť frázy. Mezzosopranistka Jana Hrochová úspešne vyprofilovala obe svoje postavy, sošnú Polinu i hravého Milovzora v intermezze, ktorému komediálnym talentom dominovala Andrea Široká (Prilepa). V skvelej dvojici Čekalinského a Surina sa predstavili Petr LevíčekJosef Škarka. Postava guvernantky našla presvedčivú predstaviteľku v Jitke Klečanskej. Tri staré grófky – Pikové dámy (aj vďaka účasti Soni Červenej) samozrejme pútali veľkú pozornosť, no vďaka šikovnému režijnému zapojeniu sa stali integrálnou súčasťou príbehu a nevyčnievali. Veronika Hajnová-Fialová svojej postave dala primeraný mladistvý šarm i zaujímavú nostalgiu v hlase. Jitka Zerhauová poňala „pravú“ grófku v sugestívnej realistickej hereckej koncepcii a v obdivuhodnej vokálnej kondícii. Soňa Červená ako tieň grófky dokonale zúročila dlhoročnú skúsenosť s wilsonovskou pohybovou štylizáciou; silná charizma jej osobnosti, práca s gestom a pózou i zopár vokálnych vstupov (bez ozvučenia!) doslova elektrizovali celé divadlo.

P. I. Čajkovskij: Piková dáma, Národné divadlo Brno, 2018,
foto: Marek Olbrzymek

Dirigent Robert Kružík hudobne naštudoval dielo v precíznej dramatickej koncepcii a orchester pod jeho vedením hral veľmi korektne. Iba v prvej časti predstavenia sa vyskytlo niekoľko rytmických chýb i zopár v komunikácii so scénou, druhá vyznela oveľa presvedčivejšie. Zbor Janáčkovej operyDětský zbor Brno podali vynikajúci spevácky i herecký výkon.

P. I. Čajkovskij: Piková dáma, Národné divadlo Brno, 2018,
foto: Marek Olbrzymek

V novej inscenácii Čajkovského Pikovej dámy predstavilo Národné divadlo Brno silný titul s inteligentnou, detailne vystavanou režijnou koncepciou, vizuálnou silou, kvalitným hudobným naštudovaním a strhujúcimi hereckými, i viacerými prvotriednymi speváckymi výkonmi. Navyše s neuveriteľným bonusom, aký má máloktoré divadlo: Soňou Červenou.

Autor: Jozef Červenka

písané z premiéry 17. 2. 2018

Piotr Iljič Čajkovskij: Piková dáma
Národné divadlo Brno
Premiéra 17. februára 2018 v Mahenovom divadle

Hudobné naštudovanie: Robert Kružík
Dirigent: Robert Kružík, Ondrej Olos
Asistent dirigenta: Kostiantyn Tyshko
Réžia: Martin Glaser
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Markéta Sládečková
Svetelný dizajn: Martin Špetlík
Zbormajster: Pavel Koňárek
Dramaturgia: Patricie Částková
Pohybová spolupráca: Martin Pacek
Asistent réžie: Silvie Adamová

Osoby a obsadenie

Herman: Gianluca Zampieri a. h., Eduard Martynyuk a. h.
Líza: Lucie Hájková a. h., Natalya Romaniw a. h.
Grófka 1: Veronika Hajnová Fialová
Grófka 2: Jitka Zerhauová
Grófka 3: Soňa Červená a. h.
Gróf Tomskij: Vladimír Chmelo a. h., Pavol Remenár a. h.
Princ Jeleckij: Igor Loškár, Svatopluk Sem a. h.
Pavlína: Václava Krejčí Housková, Jana Hrochová
Čekalinskij: Petr Levíček, Ondřej Koplík
Surin: Josef Škarka a. h., David Nykl
Čaplickij: Ivo Musil, Martin Pavlíček
Narumov: Petr Karas, Tadeáš Hoza a. h.
Guvernantka: Jitka Klečanská, Hana Kopřivová
Máša: Eva Daňhelová, Martina Králíková
Ceremoniár: Zdeněk Nečas, Milan Řihák
Prilepa / Chloë: Tereza Merklová Kyzlinková, Andrea Široká
Milovzor / Daphnis (Pavlína): Václava Krejčí Housková, Jana Hrochová
Zlatogor / Plutus (Tomskij): Vladimír Chmelo a. h., Pavol Remenár a. h.

www.ndbrno.cz


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Jozef Červenka

hudobný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár