Šostakovič a Berlioz vo vynikajúcom prevedení

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenská filharmónia ponúkla na ostatných symfonicko-vokálnych koncertoch (27. a 28. februára 2020) zaujímavý program. Na úvod zaznela málo uvádzaná Šostakovičova Symfónia č. 6 h mol. Po jej premiére (r. 1939) kritici vyčítali autorovi najmä pochmúrne, dramatické úvodné Largo. Tentokrát však práve ono ponorilo poslucháčov do svojej hlbokej podstaty. V druhej časti koncertu bola na programe Berliozova Messe solennelle.

Dmitrij D. Šostakovič skomponoval celkom 15 symfónií, no jeho Symfónia č. 6 h mol, op. 54 sa hráva zriedkavejšie. Akoby bola zakrytá veľkoleposťou svojich známejších „sestier“, ktoré nosia so sebou mimohudobné momenty a následne slávne témy (ako napríklad známa Leningradská symfónia C dur); iné sú nositeľmi apelatívnych básnických textov (z viacerých spomeniem Symfóniu č. 13Babij Jar“ na texty Jevgenija Jevtušenka, alebo Symfóniu č. 14 na básne Lorcu, Apollinaira, Kjucheľbekera a Rilkeho)…

Odstupom času od smrti skladateľa (+ 1975) sa poslucháčom odokrýva tragické pozadie jeho diel, ktoré určovalo jeho životný osud či psychický portrét (opery Nos a Lady Macbeth z mcenského okresu, balet Zlatý vek, 15 sláčikových kvartet, dva husľové koncerty, dva violončelové koncerty, oratórium Pieseň o lesoch a i.). Taká je aj jeho relatívne krátka Symfónia č. 6. h mol, op. 54 (trvá 30 minút). Od prvých tónov totiž rozvíja poslucháčsku fantáziu smerom k otázkam: Čo sa za tragickou hudbou l. časti hudbou skrýva? Aké myšlienky inšpirovali Šostakoviča pri jej písaní?

Daniel Raiskin, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Ján Lukáš

Zásluhou Slovenskej filharmónie a dirigenta Daniela Raiskina si poslucháči koncertov v bratislavskej Redute (píšem o koncerte 28. 2.) opäť uvedomili, že za stalinskej éry kritizované Largo nesie v sebe (nie jednu) osudovú skúsenosť skladateľovho života. Šostakovič svoju Symfóniu č. 6, v pochmúrnej tónine h mol, totiž začal písať iba rok po udalosti z r. 1936. Vtedy sám „veľký Stalin“ navštívil Veľké divadlo v Moskve, aby si pozrel Šostakovičovu úspešnú operu Lady Macbeth z Mcenského okresu, ktorá mala neustále vypredané reprízy. O dva dni neskôr vyšiel v straníckom denníku Pravda článok nazvaný „Zmätok namiesto hudby”.

Opera mladého, dovtedy neobyčajne úspešného skladateľa bola tak odsúdená na prísnu kritiku ždanovovských (komisár kultúry v ZSSR) pochlebovačov slovami: “…spievanie je tu nahradené vrieskaním”, alebo: ,,…schopnosť hudby ovládnuť masy bola obetovaná na oltár maloburžoázneho formalizmu.” Operu okamžite stiahli z repertoáru.

Ideologicky podfarbená kritika znamenala pre Šostakoviča ranu, z ktorej sa spamätával celý život a rozhádzal jeho beztak krehkú psychiku. Napriek tomu začal r. 1937 komponovať Symfóniu č. 6 h mol (premiéru mala r. 1939). Akoby mohol v takejto situácii komponovať bezstarostne a radostne? Nuž, kritici vyčítali v úvode Symfónie č. 6 ťaživé Largo – namiesto dovtedy zaužívaných radostných nástupov diel v allegrovom tempe. Dve nasledujúce „optimistické“ časti (Allegro – Presto) sú zasa skôr hudobnou karikatúrou, než vskutku radostným obrazom dní sovietskeho človeka, hoci Šostakovič hudbu v nich „podoprel“ aj témou z predohry k Rossiniho opere Viliam Tell.

Daniel Raiskin, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Ján Lukáš

Largo teda začína s ťaživou, hoci krásnou témou, zverenou violončelovej skupine, ktorá ju potom posunie do huslí a viol, napokon do celého orchestra s tajomným avízom neznámych tragických udalostí. Čistá melódia sólovej flauty vnesie síce do hudby záblesk svetla, ale narastajúca disonantná vlna naruší očakávané stíšenie zvukovej hladiny. Hudba úvodného Larga tak pripomína neustále sa meniace more. Raz prináša obrovskú zvukovú vlnu, potom stíšenie, ktoré prechádza až do pianissima huslí, aby o chvíľu hudba zaznela s orientálnou variáciou – a napokon doznela v stíšení všetkých vzruchov.

Ďalšie dve časti Šostakovičovej 6. symfónie h mol sú prúdom rôznorodých tém, ktoré možno označiť raz za radostné nálady, inokedy za skarikované úškrny. Záverečné Presto je ukážkou virtuóznej orchestrálnej inštrumentácie s víťaznými nástupmi plechov, ktoré sa preplietajú v sólových témach i v majstrovských plochách celých skupín. Finále je príležitosťou na vygradovanie hrajúcich dychov, bicích nástrojov a napokon celého orchestra.

Raiskin dokázal v Symfónii č 6, h mol prezentovať svoju vnútornú energiu, koncepciu a dôkladnú prípravu na prednes zdanlivo „malého“ diela. V l. časti sme počuli drásavý žalospev – a v nasledujúcich dvoch častiach zohratosť i virtuozitu jednotlivých nástrojových skupín Slovenskej filharmónie. V diele sú zvlášť exponované plechové a drevené dychové nástroje, pritom ich zohratosť a jednota nezakolísali ani jediný raz, hoci to nie je vždy také samozrejmé. Dôkladná príprava, predstava o diele, nekompromisnosť dirigenta i koncertného majstra, ako aj vedenie a súhra vedúcich nástrojových skupín tentokrát rozhodli o konečnej kvalite predvedenia.

Daniel Raiskin, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Ján Lukáš

Daniel Raiskin, ktorý sa od sezóny 2020/2021 má stať šéfdirigentom Slovenskej filharmónie, je prísľubom ďalšieho rastu nášho reprezentačného orchestra. Z jeho osobnosti vyžaruje fluidum strhujúcej osobnosti, ktorá na najvyššej hudobnej úrovni reprezentuje ruskú (petrohradskú) dirigentskú a interpretačnú školu. To všetko „preskočilo“ aj na náš orchester, a tak sme v ten večer počuli virtuózne hrajúcu Slovensku filharmóniu.

Dojem pútavosti diela, jeho prípravy a z toho plynúceho umeleckého zážitku dojmu pokračoval aj v druhej časti koncertu, kedy zaznela Messe solennelle, H.20 (Slávnostná omša) od francúzskeho romantického skladateľa Hectora Berlioza (1803-1869). Dielo napísal iba 21-ročný skladateľ. Pre rôzne okolnosti – najmä však celoživotne neúmerné požiadavky Berlioza na kvantitu účinkujúcich – ako aj nie veľký ohlas na konečnej premiére r. 1825, sa omša neujala tak, ako očakával ambiciózny skladateľ. A tak partitúru a všetky party zničil.

O omši sa vedelo len z písomných dokumentov. V bulletine Slovenskej filharmónie o tom píše dr. Ivan Marton (podrobné odkazy sú aj na internetovej stránke Slovenskej filharmónie): „.. r. 1991 objavil zachovalú kópiu omše na organovej galérii kostola v Antverpách belgický učiteľ hudby Frans Moor. Odvtedy dielo zažíva renesanciu“.

Na Slovensku Messe solennelle zaznela jediný raz – v októbri 1999, na záverečnom koncerte 30. ročníka Bratislavských hudobných slávností so Slovenskou filharmóniou a Slovenským filharmonickým zborom pod taktovkou Ondreja Lenárda. Sóla spievala Henrietta Lednárová, Jozef Kundlák a japonský basista Hidenori Komatsu.

Ide o veľkolepé dielo geniálneho mladíka, ktorý stvoril mix tradičnej latinskej katolíckej omše (s mimoriadnymi nárokmi na zbor, vrátane fugátových častí) s početnými „necirkevnými“ témami a občas badateľnými dobovými rytmami 19. storočia. Berlioz v Slávnostnej omši (v bulletine nie sú vypísané všetky jej časti) dokonca anticipoval svoje hudobné myšlienky, ktoré neskôr využil v predohre Rímsky karneval, v opere Benvenuto Cellini či vo Fantastickej symfónii.

Sergej Tolstov, Linda Ballová, Daniel Raiskin, Tomáš Juhás, Slovenská filharmónia Slovenský filharmonický zbor, foto: Ján Lukáš

Prvé sólové terceto v histórii Slovenskej filharmónie bolo v súčasnosti nahradené o jednu až dve generácie mladšími opernými sólistami. Basové sólo s najväčšou plochou mal basbarytonista Sergej Tolstov, ktorý (paradoxne) na pôde francúzskej hudby demonštroval svoj pravý odbor: krásny, široký ruský bas, ktorý ani v deklamácii latinského textu, ani v interpretácii sólových čísel nesklamal, ale poslucháčov upútal zodpovednou prípravou, bez zlyhania v okrajových vysokých či hlbokých tónoch.

Sólový soprán predniesla Linda Balová, ktorá tak obohatila svoj široký repertoárový profil, siahajúci od Mozartovej Donny Anny, cez Janáčkovu Elinu Makropulos (v bratislavskej Konwitschného inscenácii Veci Makropulos), až po Rusalku, Jenůfu, Ariadnu na Naxe (v Aachee) a niektoré koncertné party. Jej vokálna technika je vzhľadom na menovanú čiastku jej širokého repertoáru vskutku obdivuhodná. Má lyrický, mäkko zafarbený soprán, ktorý ideálne varíruje v rôznych štýloch, autoroch a teda aj v hudbe Berlioza. Tretím sólistom bol lyrický tenorista Tomáš Juhás. Skladateľ tenorový vstup obdaril iba menšou, ale hudobne krásnou plochou v závere omše. V Berliozovi znel hlas Tomáša Juhása priezračne, kultivovane a nosne aj nad veľkou plochou miešaného Slovenského filharmonického zboru.

Najväčšiu a náročnú úlohu v Berliozovej Messe solennelle má zbor. Znie takmer od začiatku v delených vstupoch žien i mužov, v rámci toho vysokých a tmavších hlasov – najpôsobivejšie v zmiešanom zvuku všetkých skupín. Veľkú plochu a prieraznosť (vychádzajúc z farby hlasov) majú v Berliozovej omši vysoké ženské hlasy, ktorým by občas pristal okrúhlejší tón. Celkovo však zbormajster Jozef Chabroň pripravil všetky hlasové skupiny náročného diela tak, že Berliozova omša bola udalosťou – zvlášť v predveľkonočnom cirkevnom období.

Sergej Tolstov, Linda Ballová, Daniel Raiskin, Tomáš Juhás, Slovenská filharmónia Slovenský filharmonický zbor, foto: Ján Lukáš

Daniel Raiskin v Šostakovičovi i v Berliozovi zožal búrlivý potlesk za bravúrny vklad do interpretácie. Viedol orchester, zbor i sólistov so samozrejmou istotou a nadhľadom nad oboma plochami dvoch skladieb koncertu. Po Šostakovičovi prešiel potlesk až do nadšeného piskotu niektorých poslucháčov.

A naštudovanie Berliozovej omše so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom a sólistami? Toto impozantné dielo vzbudilo niekoľkonásobné návraty dirigenta a uznanie účinkujúcim. Bolo to zaiste pohladenie muzikantskej duše vynikajúceho dirigenta, ktorý navyše vzbudzuje aj ľudské sympatie. (Spomíname pritom aj na Raiskinov koncert v novembri 2019). Svojím výzorom, chovaním a celkovou eleganciou akoby prišiel na pódium Reduty ako hrdina z Tolstého románov.

Bodaj by sa aj ďalšie stretnutia Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru pod dirigentským vedení Daniela Raiskina boli inšpirujúcim a umenie obohacujúcim zážitkom v bratislavskej Redute.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 28. 2. 2020

Šostakovič, Berlioz
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 27. a 28. 2. 2020

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Daniel Raiskin, dirigent
Jozef Chabroň, zbormajster
Linda Ballová, soprán
Tomáš Juhás, tenor
Sergej Tolstov, basbarytón

Dmitrij Šostakovič Symfónia č. 6 h mol, op. 54
Hector Berlioz Messe solennelle, H. 20

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár