Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Šostakovičova Ruská lady Macbeth – jedna z najslávnejších operných premiér v histórii SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred osemdesiatimi rokmi, dňa 23. novembra 1935, uviedol operný súbor Slovenského národného divadla jednu zo svojich najslávnejších premiér, operu Dmitrija Šostakoviča Ruská lady Macbeth (Леди Макбет Мценского уезда), jedno z vrcholných diel modernej opernej tvorby. Bolo to prvé československé a po Štokholme druhé európske uvedenie diela mimo územia bývalého Sovietskeho zväzu. Operu v réžii Viktora Šulca hudobne naštudoval Karel Nedbal, scénu navrhol František Tröster.

Tvorivé začiatky a práca na opere

Dmitrij Šostakovič (1906 – 1975) začal s vlastnou skladateľskou prácou ešte počas štúdia na konzervatóriu v Petrohrade. Prvé skladby, ktoré prezrádzali okrem mimoriadneho talentu aj technické majstrovstvo a hudobný temperament, tvoril pod vplyvom Glazunova, Čajkovského a Skriabina, ale aj svetovej moderny, ako ju prezentovali Schönberg, Berg, Hindemith, Stravinskij a Prokofiev. Známym sa stal už svojou absolventskou Symfóniou č. 1 f-moll, ktorá sa v neuveriteľne krátkej dobe po leningradskej premiére uvádzala po celom svete v prevedení slávnych dirigentov a orchestrov (prvú zahraničnú premiéru v roku 1927 v Berlíne dirigoval jeden z najvýznamnejších svetových dirigentov prvej polovice dvadsiateho storočia Bruno Walter, ktorý v rokoch 1897 – 1898 pôsobil ako prvý dirigent mestskej opery vo vtedajšom Prešporku). Šostakovič bol univerzálne nadaný, ako úspešný pianista sa venoval koncertnej činnosti a paralelne písal symfónie, koncertné skladby, scénickú a filmovú hudbu, balety, skomponoval svoju prvú satirickú operu Nos na Gogoľov námet. Náhodou sa mu dostala do rúk novela majstra originálneho štýlu ruskej prózy 19. storočia Nikolaja S. Leskova Lady Macbeth Mcenského okresu (do slovenčiny preložená ako Vidiecka lady Macbeth, 1967; v orig. Леди Макбет Мценского уезда). V tomto „temnom príbehu“ (мрачная история) z kupeckého prostredia našiel veľkú a vzrušujúcu tému všetko zahrňujúcej lásky. Na rozdiel od Leskovovej Kateriny, ženy bohatého kupca Zinovija, ktorá vraždí z chamtivosti, je Šostakovičova Katerina zložitá, tragická postava. Je to milujúca žena zhnusená bezútešným životom, ktorá zahorí vášnivou a oddanou láskou k robotníkovi Sergejovi. Rozhodnutá žiť iba pre neho, zbaví sa vraždou svojho muža i svokra a vôbec jej nepríde zaťažko podstúpiť so Sergejom trestaneckú cestu na Sibír. Keď Sergej nájde v mladej trestankyni Sonetke nový cieľ svojej túžby, vrhne sa Katerina do rieky a strhne so sebou i Sonetku. Skladateľ predstavil Katerinu ako obeť spoločenských pomerov, v ktorých sa ocitla proti svojej vôli. Na tému postavenia ženy v Rusku v rôznych epochách pôvodne plánoval skomponovať trilógiu, opera Lady Macbeth Mcenského okresu bola jej prvou a jedinou dokončenou časťou. Do podoby libreta spracoval Šostakovič text spoločne s leningradským spisovateľom Alexandrom Germanovičom Prejsom. V porovnaní s predlohou libretisti dej vyostrili, viac pozornosti venovali motivácii správania sa hlavných postáv a pripojili svadobnú scénu s odhalením vraždy. Po hudobnej stránke spojil Šostakovič technickú úroveň svetovej modernej hudby s pravou spontánnosťou ruského naturelu, čerpajúceho z ľudového základu. V hudbe opery uplatňuje skladateľ aj originálny zmysel pre sarkazmus a grotesku, tlmený záplavou rýdzej, intenzívnej hudby veľkej emotívnej sily a ostrého dramatického účinku.

Dmitrij Šostakovič, (1906 – 1975)

Dmitrij Šostakovič,
(1906 – 1975)

Po dvojročnej práci na opere v roku 1932 Dmitrij Šostakovič napísal: „Operu som riešil v tragickej polohe, povedal by som, že Lady Macbeth možno nazvať tragicko-satirickou operou. Aj keď Jekaterina Ľvovna zavraždila svojho muža a svokra, predsa len s ňou sympatizujem. Usiloval som sa, aby celý jej každodenný život, jej okolie, malo pochmúrne satirické ladenie…, usiloval som sa vytvoriť operu ako demaskujúcu satiru, ktorá strháva masky a núti nenávidieť svojvôľu a ponižovanie panujúce v živote kupcov.“ (D. Šostakovič. Satirická tragédia. Sovetskoje iskusstvo, 16. októbra 1932). O hudobnej stránke opery sa skladateľ vyjadril v kapitole pod názvom O mojej opere (V knihe: Šostakovič. D. Katerina Izmajlova. Libreto, Moskva,1934): „Snažil som sa, aby hudobný jazyk opery bol čo najjednoduchší a plný výrazu. Nemôžem súhlasiť s teóriami niektorých skladateľov, že nová opera nemá mať vokálnu líniu, že vokálna línia nie je nič viac než rozhovor, ktorý by mal klásť dôraz na intonáciu. Opera je predovšetkým vokálne dielo a prvoradou povinnosťou spevákov je – spievať, nie hovoriť, nie deklamovať, ale intonovať. Všetky moje spevácke party sú postavené na širokej kantiléne, so zreteľom na všetky možnosti ľudského hlasu – tohto najbohatšieho nástroja“.

Prvé uvedenie opery Lady Macbeth Mcenského okresu

Svetová premiéra opery Lady Macbeth Mcenského okresu (Леди Макбет Мценского уезда) sa uskutočnila dňa 22. januára 1934 v Malom opernom divadle (MALEGOT, dnešné Michajlovské divadlo) v Leningrade. Inscenáciu režijne naštudoval Nikolaj Smolich so scénografom Vladimirom Dmitrijevom, dirigentom bol Samuil Samosud. Prvou predstaviteľkou ústrednej postavy Kateriny bola Agrippina Sokolova, Borisa Izmajlova stvárnil Georgij Orlov, Zinovija Stepan Balašov a Sergeja Piotr Zaseckij. O dva dni, 24. januára 1934, uviedli operu pod názvom Katerina Izmajlova (Катерина Измайлова) aj v Hudobnom divadle Nemiroviča-Dančenka v Moskve (pod umeleckým vedením V. I. Nemiroviča-Dančenka režíroval Boris Mordvinov, dirigoval Grigorij Stoliarov, scénu navrhol Vladimir Dmitrijev). Úspech opery bol obrovský. Podľa článku uverejnenom v Krasnoj gazete leningradská premiéra vyvolávala asociácie s ováciami na bayreuthskom festivale: „Publikum sa vo veľkom rozrušení hrnulo k rampe nad orchestrom: vysoko zdvihnuté ruky v striebrom orámovaných lóžach, tváre rozžiarené nadšením, oči obrátené k javisku, tisíce nadšených tlieskajúcich dlaní.“ Šostakoviča zároveň nazvali géniom, bez ohľadu či to boli „realisti“ ako Nemirovič-Dančenko a Alexej Tolstoj, alebo patrili k „avantgardistom“ ako Mejerchoľd a Ejzenštejn. Dva dni po moskovskej premiére sa uskutočnilo hodnotenie o novej opere za účasti Nemiroviča-Dančenka, režiséra Mordvinova, dirigenta Stoliarova a viacerých teatrológov. Diskusiu otvoril teatrológ Pavel Novickij slovami: „Inscenácia je najvýznamnejšou historickou udalosťou v umeleckej histórii divadla i v histórii sovietskeho operného divadla.“ Napriek tomu, že u niektorých odborníkov vyvolala opera aj negatívne reakcie či rozpaky, väčšina z prítomných nepochybovala o tom, že bola svedkom historickej udalosti.

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth Mcenského okresu, Malé operné divadlo, Leningrad, 1934, svetová premiéra

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth Mcenského okresu,
Malé operné divadlo, Leningrad, 1934, svetová premiéra

Premiéra opery na americkom kontinente

O novej pozoruhodnej opere Dmitrija Šostakoviča sa v Spojených štátoch amerických dopočul Artur Rodziński (1986 – 1958), dirigent poľského pôvodu a šéfdirigent Clevelandského orchestra a odcestoval do Leningradu, aby sa s dielom oboznámil. Počas pobytu mal príležitosť vidieť sedem predstavení Šostakovičovej opery a bol uchvátený jej bohatou až extravagantnou inštrumentáciou. Nadviazal kontakt s mladým Šostakovičom, aby takto získal informácie o ďalších detailoch z prvej ruky. Koncom leta sa Rodziński rozhodol uviesť operu v Clevelande a požiadal  Leopolda Stokowského o privilégium operu dirigovať. Po rokovaniach s americkým veľvyslancom a zástupcami sovietskej vlády a strastiplnej ceste priviezol do Clevelandu batožinu plnú originálnych Šostakovičových rukopisov a začal pripravovať inscenáciu. Ešte predtým však Rodziński uviedol koncom roku 1934 fragmenty z opery na koncerte v New Yorku.

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth Mcenského okresu, Scéna z inscenácie, Cleveland, 1935

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth Mcenského okresu,
Scéna z inscenácie, Cleveland, 1935

Rodzinského spolupracovníkmi boli režisér rakúskeho pôvodu Wilhelm von Wymetal a scénograf, český emigrant architekt Richard Rychtařík (neskôr pôsobil ako vedúci scénograf v MET-ke). Operu naštudovali v ruskom jazyku a pod názvom Lady Macbeth of the Mtsensk District ju uviedli dňa 31. januára 1935 v clevelandskej Severance Hall. Katerinu spievala rodáčka z ukrajinského Kyjeva Anna Leskaya, Borisa Yasha Davidoff, Zinovija Ivan Velikanoff a Sergeja Ivan Ivantzoff. Aj v ďalších postavách účinkovali väčšinou ruskí umelci. Na premiéru v Clevelande pricestovali diváci z New Yorku, Chicaga a dokonca až z ďalekej Kalifornie, aby si vypočuli americkú premiéru opery. Sála pre dvetisíc divákov sa zaplnila do posledného miesta a medzi významnými hudobnými osobnosťami bol aj George Gershwin. Po predstavení Herbert Well z novín Plain Dealer napísal, že „doteraz sme tu nič také ešte nepočuli… a pokiaľ ide o odozvu u publika, ktoré zaplnilo sálu do posledného miesta, o tom nemožno pochybovať. Diváci boli šokovaní a zároveň rozrušení. Niektorí sa „chichotali“, iní počúvali so zatajeným dychom. Znova a znova vyvolávali hlavných predstaviteľov a keď sa na začiatku tretieho dejstva objavil Rodziński, potlesk sa zmenil na ohlušujúce burácanie.“ Mnohí odborníci operu označili za jedno z najlepších hudobných diel za posledných dvadsaťpäť rokov. Kompletnú produkciu uviedol Rodziński 5. februára 1935 v Metropolitnej opere v New Yorku a Clevelandský orchester sa stal súčasne prvým hosťujúcim operným súborom na tejto opernej scéne. Predstavenie prilákalo newyorskú smotánku, počnúc rodinou Rockefellovcov až po špičkových hudobníkov. Medzi eminentnými dirigentmi, skladateľmi a spevákmi boli také osobnosti ako Arturo Toscanini, Otto Klemperer, Bruno Walter, Leopold Stokowski, Igor Stravinskij, charizmatický americký barytonista Lawrence Tibbet a ďalší.

Ruská lady Macbeth v Bratislave

Chýr o mimoriadnych úspechoch opery sa doniesol aj do Bratislavy. Šéf opery a dirigent Karel Nedbal sa okamžite rozhodol zaradiť Šostakovičovo majstrovské dielo do repertoáru Slovenského národného divadla, čo zodpovedalo jeho premyslenej dramaturgickej koncepcii uvádzať okrem klasickej svetovej tvorby všetkých štýlov aj moderné diela súčasných skladateľov. Niektoré diela odzneli v Bratislave v československej premiére (z ruskej a sovietskej tvorby Zlatý kohútik Rimského-Korsakova, 1928; Prokofievova Láska k trom pomarančom, 1931 a Musorgského Soročinský jarmok, 1932). Bratislavské obecenstvo sa prvý raz zoznámilo s dielom Dmitrija Šostakoviča v marci 1929, keď na symfonickom koncerte uviedli Viedenskí filharmonici s nemeckým dirigentom Robertom Hegerom jeho Prvú symfóniu f-moll. Na jar v roku 1935 mal v Bratislave prednášku o súčasnej ruskej opere mladý sovietsky dirigent Malej opery z Leningradu I. E. Šerman (1908 – 1972), kde zazneli aj ukážky zo Šostakovičovej opery.

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth, Opera SND, 1935, Scéna z inscenácie, foto: Archív DÚ

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth, Opera SND, 1935,
Scéna z inscenácie,
foto: Archív DÚ

Tlač už v predstihu informovala o pripravovanej inscenácii opery ako o výnimočnej udalosti. Operu uviedlo Slovenské národné divadlo v československej premiére a ako druhé divadlo v Európe (mimo územia Sovietskeho zväzu), pod názvom Ruská lady Macbeth dňa 23. novembra 1935. Primát európskej premiéry má Kráľovská opera v Štokholme, kde bola premiéra 16. novembra 1935 a iba o pár dní tak „predbehla“ Bratislavu. Operu študovali z hudobného materiálu, rozpísaného z odfotografovaného exemplára z Clevelandu, v českom preklade Dr. J. Urbana a študijný proces trval takmer dva mesiace. Na premiéru prišlo do SND veľa zahraničných hostí, intendantov, novinárov, fotografov a pozorovateľov, najpočetnejšia bola výprava z Viedne z radov hudobných kritikov, nechýbali režiséri, dirigenti, skladateľ Fritz Bloch a riaditeľ Volksoper Jean Ernest. Medzi významnými hosťami v hľadisku bol sovietsky vyslanec Sergej S. Alexandrovskij z Prahy, zástupcovia ruského konzulátu z Viedne, sovietski básnici A. Bezymenskij, S. Kirsanov, V. Lugovskoj a I. Selvinskij. Z Prahy prišiel, okrem zástupcu pražského Národného divadla Hanuša Theina, iba jediný prof. Zdeněk Nejedlý, z Brna šéf opery Milan Sachs. Dmitrij Šostakovič poslal do SND v deň premiéry telegram, v ktorom srdečne pozdravil všetkých účinkujúcich a zaželal im úspech. Na vzrušujúcu atmosféru premiéry, na jej veľký ohlas a diskusiu za medzinárodnej účasti si aj po rokoch spomínali pamätníci histórie. Reprízu opery v priamom prenose vysielala rozhlasová stanica Bratislavy a parížska stanica Tour Eiffel.

Referáty o premiére Šostakovičovej opery boli veľmi pozitívne, ich autori sa jednomyseľne zhodli v tom, že opera Slovenského národného divadla zažila jeden so svojich najlepších, umelecky najhodnotnejších večerov. Uvedenie opery sa stalo udalosťou minimálne stredoeurópskeho významu, ktorá si vynútila skvelý rešpekt. Na ilustráciu uvádzam názory popredných hudobných kritikov.

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth, Opera SND, 1935, Milada Formanová (Katerina Ľvovna Izmajlova), foto: Archív DÚ

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth, Opera SND, 1935,
Milada Formanová (Katerina Ľvovna Izmajlova),
foto: Archív DÚ

Zdenka Bokesová napísala „Šostakovičova hudba je veľmi životná, osobitne silná vo výraze, majstrovská v svietivej a vydarenej inštrumentácii, bohatá v rytmickom stvárňovaní motívov. Zdrojom opravdovej krásy sú jeho nápady grotesknej povahy a motívy surové. Jeho pomer k atonalite umožňuje mu úplne voľné a samostatné vedenie hlasov, takmer stále sólistické, či už pri vedení melódie nástrojom, alebo spievaným slovom“. (Slovenská politika, roč. 16, 26.11.1935, č. 271, s. 2).

Podľa Antonína Hořejša Šostakovič „ovládol dokonale inštrumentačné umenie a robí s ním ozajstné zázraky. Je virtuózom v ovládaní výrazových prostriedkov a skladobne si v tomto diele počína s takou istotou a bezprostrednosťou, nezaťaženou vôbec žiadnou špekulatívnosťou, že to budí úžas. Práve tak ako inštrumenty a ich skupiny zamieruje presne a cieľ, aby zosilnil priamy psychologický účinok, i ľudský hlas udržuje v jeho funkcii a vracia ho takmer až k „bel cantu“. (Robotnícke noviny, roč. 32, 28.11.1935, č. 272, s. 6).

Fraňo Dostalík nazval Šostakoviča „virtuózom v ovládaní výrazových prostriedkov. V Šostakovičovej hudbe pozorovať istá disciplinovanosť dramatického slova. Krásne sú jeho orchestrálne kontrasty. Aká krásna je úvodová jednoduchosť začiatku jeho hudby. Skutočná stupňovanosť a sústredenosť veľmi dramatickej hudby. Krásne medzihry okrášľujú stavbu celej opery.“ (Národnie noviny, roč. 66, 30.11.19635, č. 102, s. 3).

Recenzent brnianského denníka Svätopluk Štúr konštatoval: „ Hudební rozvití děje je v symfonickém plánu po vzoru západním, kde orchestr není jen doprovodem, nýbrž integrující stavební součástkou scénického dění. Proti některým teoriím, že by v moderní opeře měla býti vokální linie pouze rozhovorem, intonačně a harmonicky podloženým, považuje skladatel i symfonickou operu za útvar především vokální, kde hlavní povinností pěvců je zpívati a nikoliv jen intonovat a deklamovat.“ (Lidové noviny, roč. 43, 26.11.1935, č. 591, s. 9).

Nakoniec hodnotenie z pera zakladateľa slovenskej hudobnej kritiky Ivana Balla: „V Ruskej Lady Macbeth sme poznali prejav rovnako živelného fondu hudobného ako dramatického, rastúci z tradície danej menami Musorgského na jednej a Dostojevského na druhej strane, nemilosrdne obnažujúci i najhroznejšie priepasti ľudského vnútra; prejav mladistvo robustný a dravý, ovocie silného a plodného tvorčieho kvasu, ktoré svojimi vrcholnými momentmi dosahuje veľkých výšok; dielo, ktoré vám nedá byť pasívnym, či analyzujúcim poslucháčom-divákom, ale na prvý raz svojou vitalitou ako prúd žeravej lávy strhne účinkujúcich a vnímajúceho núti stále ísť so sebou, sledovať so zatajeným dychom. Kontrast na kontrast, jeden ostrejší druhého, vrší toto drama animálnej pudovosti – dusná, krvou nasýtená je jeho atmosféra a len krajne zriedka prenikne v jej bezútešné chmáry papršlek svetlejší, čistší, optimistickejší. “(Slovenský denník, roč. 18, 26.11.1935, č. 271, s. 5).

Iba denník Slovák (roč. 17, 26.11.1935, č. 274, s. 4) uverejnil nesignovaný príspevok pod nadpisom Boľševická opera (akoby autor predvídal, aký osud operu a jej autora čaká ?!): „Boľševická, a aká boľševická. Hrmot, buchot, zvuky akoby slony celého sveta spojili sa v jedno ručanie, občas prerušené spevom slávika – akoby ste počuli neboráka, ktorý zjedol príliš mnoho fazule a zúfale to oznamuje svetu. Odpusťte, že nepíšeme vážnu kritiku o takomto diele. Boli v ňom pasáže nové a silné po každej stránke. Strhovali melodickosťou i smelosťou a tie nemožno neuznať. Ale celkove? Príšerné sklamanie.“

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth, Opera SND, 1935, Scéna z inscenácie, foto: Archív DÚ

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth, Opera SND, 1935,
Scéna z inscenácie,
foto: Archív DÚ

Inscenačný tvar bol výsledkom teamovej spolupráce dirigenta Karla Nedbala, avantgardne orientovaného režiséra českej činohry Viktora Šulca a jeho častého spolupracovníka architekta Františka Tröstra, majstra nekonvenčného tvorivého riešenia scénického priestoru. Na prvom mieste to bol vzácny výkon dirigenta Karla Nedbala, orchester pod jeho vedením obdivuhodne zvládol náročné miesta partitúry, uplatnil farebnosť i zvuk inštrumentácie, dosiahol úžasnú gradáciu a súlad všetkých zložiek. Nedbal hlboko prenikol do partitúry, dokázal vyvolať „veľkú dramatickú silu, živelný rytmus a jemné cítenie lyrické …sálala z neho bezpríkladná muzikantská vášeň, prenášajúca hory ťažkostí, ktoré stavia Šostakovičova partitúra, tu rafinovane striedmo, skoro komorne, a hneď zas vo vehemencii plena využívajúca orchestru, ktorému jeho úkol novosťou melosu, smelosťou harmoniky, dravosťou rytmu i výbušnosťou zvuku nijako neuľahčuje.“ (Ballo, Ivan. Slovenský denník, roč. 18, 26.11.1935, č. 271, s. 5). Práve dokončená rekonštrukcia javiskovej a svetelnej techniky dovolila tvorcom inscenácie naplno popustiť uzdu ich tvorivej fantázie. Režisér Viktor Šulc, nezaťažený tradičnými konvenciami a hýriaci bohatou fantáziou pripravil umelecky pôsobivú inscenáciu. Zámerom jeho režijnej koncepcie bola snaha vyhnúť sa naturalizmu predlohy a nahradiť najvýraznejšie detaily tejto drámy akýmsi „baladickým realizmom“. Novátorské bolo aj scénické riešenie Františka Tröstra, ktorý využil točňu a vytvoril architektonicky účelnú scénu. Najpôsobivejší bol záverečný obraz s čiernym kruhovým horizontom, s diagonálne postaveným mostom uprostred a projekčným náznakom vody so stlmeným osvetlením, ktorý scénicky výstižne zachytil smútočnú atmosféru v závere opery.

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth, Opera SND, 1935, Arnold Flögl (Boris Timofejevič Izmajlov), foto: Archív DÚ

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth, Opera SND, 1935,
Arnold Flögl (Boris Timofejevič Izmajlov),
foto: Archív DÚ

Spevácke výkony všetkých účinkujúcich boli dobre naštudované a pomerne vyrovnané. Po speváckej a hereckej stránke dominoval Arnold Flögl, ktorý v úlohe Borisa Izmajlova vytvoril jednu zo svojich životných úloh: „postava akoby z Dostojevského, drsný chlap, v ktorom víria zmysly a besnia vášne priam animálne, akú hrôzyplnú búrku divých pudov vedel rozpútať pri bičovaní Sergeja alebo aké tóny našiel pre posledné chvíle Borisa Timofejeviča! …To boli momenty, ktoré patrili k vrcholným chvíľam večera!“. Milada Formanová v titulnej postave bola „viac lyrickejšou a milujúcou než vášnivou Katerinou“, podľa Balla sa viac priblížila k charakteru trpiteľskej Janáčkovej Káti Kabanovej, nepodarilo sa jej prekonať svoj naturel. Iný názor mal Hořejš, podľa ktorého bol Formanovej spevácky výkon na vysokej úrovni, hoci jej Katerina nemala „tej tvrdosti, s ktorou je miestami ruská Macbeth kreslená“. Výborný bol Dr. Janko Blaho v pasívnej postave Zinovija, Sergej Jaroslava Jaroša bol „hudobne veľmi presne podaný“, chýbala mu však „vitálna spontánnosť“. Zaujala aj „s neodolateľnou komickosťou kreslená drobná figúrka“ mužíka Otrhánka v podaní Františka Hájka, „ktorého tenor sa víťazne niesol i ponad najprudkejšie búrky orchestra“. Sonetka Lídy Komancovej „bola výrazný typ a živý protiklad zasnenej Kateriny“. V menších úlohách sa páčili: veľmi príjemný hlas Borisa Archipova v postavách Starca a Starého trestanca, Zdenko Ruth-Markov ako Pop, Karel Zavřel v úlohe Policajného komisára a Karel Kalaš ako Strážnik. Pochvalu si zaslúžili všetci účinkujúci, ktorí obdivuhodne zvládli technicky a umelecky náročné a vypäté požiadavky, presvedčivé boli aj zborové scény.

D. Šostakovič, Ruská lady Macbeth, Slovenské národné divadlo, 1935, Programový plagát k premiére, foto: Archív SND

D. Šostakovič, Ruská lady Macbeth, Slovenské národné divadlo, 1935, Programový plagát k premiére,
foto: Archív SND

V roku 1935 uviedli Šostakovičovu operu aj vo Philadelphii, v roku 1936 v Zürichu, Kodani, Ľubľane, v juhoamerickom Buenos Aires a v koncertnom predvedení v Londýne. V Prahe naštudoval operu v nemeckom jazyku súbor Nemeckej opery 29. januára 1936 režisér Renato Mordo s dirigentom Georgom Széllom pod názvom Katharina Ismailowa (Lady Macbeth in der Kleinstadt). Katerinou bola členka pražského súboru, rakúska sopranistka Hilde Konetzni, od roku 1936 dlhoročná primadona viedenskej Štátnej opery. V češtine uviedlo Šostakovičovu operu pod názvom Ruská lady Macbeth Mestské divadlo v Olomouci (8. februára1936) zásluhou dirigenta Adolfa Hellera a v réžii Oldřicha Stibora. Operu naštudovali z hudobného materiálu zapožičaného zo Slovenského národného divadla. V Brne, v tom čase Zemskom divadle, ju pod názvom Katěrina Ismajlová (30. apríla1936) naštudoval dirigent Antonín Balatka. V roku 1937 uviedli operu v Záhrebe, v roku 1947 uviedlo Teatro La Fenice v Benátkach prvú taliansku premiéru s dirigentom Ninom Sanzognom.

Odsúdenie a zákaz

V Leningrade aj v Moskve sa Lady Macbeth z Mcenského okresu stala najčastejšie hranou operou počas nasledujúcich dvoch rokov od premiéry. Dňa 26. decembra 1935 naštudoval operu aj vo Veľkom divadle v Moskve dirigent Alexander Melik-Pašajev, režisérom bol Nikolaj Smolič. Predstavenie v rámci festivalu sovietskej hudby 26. januára 1936 navštívil Stalin so svojimi najbližšími spolupracovníkmi, aby z uzavretej lóže sledoval operu mladého skladateľa, o ktorej sa všetci vyjadrovali s nadšením a aj v zahraničí mala čoraz väčší ohlas. Šostakovič očakával, že ho Stalin prijme, ten však bez slova pred koncom predstavenia odišiel. A o dva dni, 28. januára 1936, vyšiel v denníku Pravda nesignovaný článok pod názvom Chaos namiesto hudby (Сумбур вместо музыки). Autor state obvinil skladateľa z „krajného formalizmu“, „hrubého naturalizmu“ a „melodickej úbohosti“, operu nazval hroznou a zbytočne hlučnou, najviac však skladateľovi zazlieval, akým spôsobom sa vyjadroval o sexe a násilí. O desať dní vyšiel ďalší článok venovaný Šostakovičovmu baletu Jasný potok (Светлый ручей), ktorého premiéra bola vo Veľkom divadle v decembri 1935. Tentoraz vyčítali skladateľovi „neživotnosť“ v zobrazení života, formalistický prístup k folklóru. Operu i balet stiahli z repertoáru a zakázali uvádzať na sovietskych scénach. Články v Pravde boli začiatkom nenávistnej kampane proti skladateľovi a jeho rovnako zmýšľajúcim kolegom, ktorých nazvali „formalistami“. Útok bol namierený nielen na Šostakoviča, ale aj na všetkých modernistov v maliarstve, literatúre a divadle. Pod vplyvom týchto udalostí nastal tragický zvrat v Šostakovičovej kariére i živote, ktorý sa do smrti bál sovietskej moci. Podobnému obvineniu čelil skladateľ aj v roku 1948. Druhá a posledná dokončená opera sa stala symbolom spolitizovania umeleckej tvorby …

Chaos namiesto hudby, Pravda, 28. 1. 1936

Chaos namiesto hudby, Pravda, 28. 1. 1936

Ďalšie osudy opery

Až po Stalinovej smrti, aj to s veľkým ťažkosťami, sa začala rehabilitácia diela, ktorá trvala od roku 1955 až do roku 1962, kedy dostal Šostakovič povolenie uviesť prepracovanú verziu s niektorými textovými a inštrumentačnými korekciami, ale pod novým názvom Katerina Izmajlova. Upravenú operu sa v roku 1955 pokúšalo uviesť leningradské Malé operné divadlo, nedostalo však povolenie Ministerstva kultúry Sovietskeho zväzu. Druhá verzia mala svoju premiéru 8. januára 1963 v moskovskom Hudobnom divadle K. S. Stanislavského a V. I. Nemiroviča-Dančenka (dirigent Gennadij Provatorov). Po krátkom čase zaznela aj v Leningrade a vrátila sa aj na zahraničné operné scény. V roku 1966 nakrútil režisér Michail Šapiro (v produkčnej spoločnosti Lenfilm studio) film Katerina Izmajlova s Galinou Višnevskou v hlavnej úlohe, ktorý bol nominovaný na prvú cenu v Cannes 1967.

Záber z filmu Katerina Izmajlova, réžia Michail Šapiro, 1966, Galina Višnevskaja (Katerina Izmajlova)

Záber z filmu Katerina Izmajlova, réžia Michail Šapiro, 1966,
Galina Višnevskaja (Katerina Izmajlova)

V roku 1982 pripravila Hlavná redakcia hudobného vysielania Slovenskej televízie v Bratislave televíznu podobu opery Katarína Izmajlovová v réžii Karla Jerneka, ktorý operu predtým naštudoval v Štátnej opere vo Viedni a v Buenos Aires. Na vynikajúcej nahrávke sa podieľal dirigent Ondrej Lenárd, sólisti Opery SND Magdaléna Blahušiaková (Katarína), Sergej Kopčák (Boris) a František Livora (Sergej, v hereckom stvárnení Iva Žídka z pražského Národného divadla).

Katarína Izmajlovová v televízii

Katarína Izmajlovová v televízii

Presne po štyridsiatich deviatich rokoch, dňa 23. novembra 1984 uviedla aj Opera Slovenského národného divadla druhú prepracovanú verziu Kataríny Izmajlovovej zásluhou šéfa opery Mariána Juríka v réžii Miroslava Fischera a v hudobnom naštudovaní Gerharda Auera. V titulnej postave Kataríny alternovali dve vynikajúce, typovo, výrazovo i spevácky rozdielne speváčky Magdaléna Blahušiaková a Marta Nitranová.

D. Šostakovič: Katarína Izmajlovová, SND, 1984, Jozef Kundlák (Zinovij), Marta Nitranová (Katarína), Sergej Kopčák (Boris), foto: Kamil Vyskočil (Archív SND)

D. Šostakovič: Katarína Izmajlovová, SND, 1984,
Jozef Kundlák (Zinovij), Marta Nitranová (Katarína), Sergej Kopčák (Boris),
foto: Kamil Vyskočil (Archív SND)

Návrat k pôvodnej verzii

V roku 1978, tri roky po Šostakovičovej smrti, sa Mstislav Rostropovič vrátil k pôvodnej verzii opery a zaznamenal jej prvú štúdiovú nahrávku v Londýne, paradoxne práve v tom istom roku, keď ho zbavili sovietskeho občianstva. Nahrávka vznikla v spolupráci s London Philharmonic Orchestra, hlavné úlohy spievali Rostropovičova manželka Galina Višnevskaja (Katerina), švédsky tenorista Nicolai Gedda (Sergej) a bulharský basista Dimitar Petkov (Boris Izmajlov). V roku 1979 hudobné vydavateľstvo EMI realizovalo zvukový zápis tejto nahrávky na gramofónovú platňu a v roku 2002 na kompaktný disk. Po londýnskej nahrávke sa prvá verzia Lady Macbeth vrátila aj na viaceré zahraničné operné scény a v deväťdesiatych rokoch aj na ruské. V roku 1992 nakrútil Petr Weigl s českými hercami televízny film s použitím Rostropovičovej nahrávky.

Ani štyridsať rokov po smrti hudobného génia Dmitrija Šostakoviča záujem o jeho skladby neprestáva, stále sú súčasťou repertoáru v koncertných sálach celého sveta. Stovky interpretov predvádzajú jeho skladby, v prestížnych firmách vznikajú nové nahrávky jeho diel. Skladateľova opera Lady Macbeth Mcenského okresu alebo Katarína Izmajlovová, sa napriek všetkým peripetiám, ktorými prešla, natrvalo zapísala do opernej histórie ako jedno z vrcholných moderných hudobných drám 20. storočia. O jej životnosti podáva najpresvedčivejší dôkaz permanentný záujem mnohých svetových operných scén o uvádzanie či už pôvodnej alebo prepracovanej verzie. V niektorých inscenáciách sa úspešne prezentovali aj slovenskí umelci. Napríklad Sergej Kopčák spieval Borisa Izmajlova v roku 1994 v newyorskej Metropolitnej opere a v roku 1998 na Maggio Musicale Fiorentino. Keď v roku 2000 pripravovalo Národné divadlo v Prahe operu Lady Macbeth Mcenského újezdu (réžia David Radok), do hlavnej postavy Kateriny obsadilo Klaudiu Račić-Dernerovú, ktorá za svoj výkon získala v roku 2001 dve významné české ocenenia, cenu Thálie a Cenu Alfréda Radoka. V poslednom období bola opera uvedená napríklad v roku 2014 v Antverpách, v ktorej postavu Zinovija stvárnil slovenský tenorista Ľudovít Ludha (viac o tejto produkcii sa dozviete TU…) a zopakoval si ju v roku 2015 v Opere Monte Carlo (viac o tejto produkcii sa dozviete TU…).

D. Šostakovič, Lady Macbeth Mcenského újezdu, Národní divadlo Praha, 2000, Sergej Kunajev, Klaudia Dernerová, foto: Hana Smejkalová

D. Šostakovič, Lady Macbeth Mcenského újezdu, Národní divadlo Praha, 2000,
Sergej Kunajev, Klaudia Dernerová,
foto: Hana Smejkalová

Poznámka na záver

Národné divadlo v Brne uvádza vo svojom Online archíve Šostakovičovu Katarínu Izmajlovovú ako „československú premiéru“ (30. apríla 1936). Poťažkal si na to aj Karel Nedbal vo svojej knihe Půl století a českou operou (Praha, 1959, s. 229-230): „ … heslo Šostakovič v Ottově slovníku naučném nové doby registruje u tohto díla pouze „čes. provedení v Brmě 1936“, ač Lidové noviny přinesly o bratislavské a skutečné premiéře podrobný referát v téže hudební rubrice, kterou vedl autor citovaného hesla.“ (Ottův slovník naučný nové doby, díl VI. sv. 2, s. 811-812. Novina, Praha, 1943). Ani to však nie je správny údaj, pretože v Olomouci mala opera premiéru 8. februára 1936. Alebo bola v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia vzdialenosť medzi Brnom a Olomoucom „väčšia“ ako medzi Bratislavou a Štokholmom, keď o olomouckej premiére v Brne nevedeli? Slovenská tlač taktiež nesprávne informovala o „európskej premiére“ v Bratislave, ale inscenácia sa pripravovala paralelne aj v Štokholme a zo Švédska sa zvesti zrejme do strednej Európy šírili pomalšie…

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

článok aktualizovaný 3.12.2015

video

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár