Šostakovičova Lady Macbeth s Ľudovítom Ludhom v Opere Monte Carlo

Opera Monte Carlo premiérovala Šostakovičovu Lady Macbeth s Ľudovítom Ludhom v úlohe Zinovija. Drsná opera o Kataríne, jej impotentnom manželovi a surovom despotickom otcovi, ktorý chce splodiť dieťa so ženou svojho syna, bola v ZSSR 30 rokov zakázaná. Ani po osemdesiatich rokoch Lady Macbeth nestratila nič zo svojej nespútanej divokosti a surovej až opisnej sexuality.

V piatok 24. apríla 2015 uviedla Opera Monte Carlo v Monaku premiéru druhej opery Dmitrija Šostakoviča Lady Macbeth Mcenského okresu, op. 29 v naštudovaní Jacquesa Lacombea a v réžii Marcela Lombarderoa. Jednu z hlavných postáv opery, Zinovija Borisoviča Izmailova stvárnil slovenský tenorista Ľudovít Ludha, Katarínu Ľvovnu Izmailovovú nemecko – španielska sopranistka Nicola Beller Carbone a ako Boris Timofejevič Izmailov sa predstavil ruský bas pôvodom z Tatarstanu Alexej Tichomirov.

Opera je považovaná za naturalistickú, a to nielen po dejovej, ale predovšetkým po hudobnej stránke. Hudba je neobvykle popisná a doslova ilustruje každý pohyb na javisku. Tento kompozičný postup si získal svojich priaznivcov aj odporcov. Zatiaľčo priaznivci sú nadšení tým, ako detailne možno vo zvuku orchestra rozoznať každý práve prebiehajúci pohyb na scéne, odporcovia práve túto metódu Šostakovičovi vyčítajú a tvrdia, že hudba nenecháva vôbec žiadny priestor pre poslucháčovu fantáziu, nakoľko dianie komentuje až otrockým spôsobom.

Tento popis dejovej línie je natoľko verný, že pri drsných sexuálnych scénach, ktorých je v Šostakovičovej opere niekoľko, je z hudby možné vyvodiť úplne všetko – vrátane tempa súlože a momentu vyvrcholenia v scéne Sergeja a Kataríny.

Uvedený spor o rozsah hudobnej ilustratívnosti je akademický a nemá vplyv na výpovednú silu a veľkoleposť hudobného spracovania námetu.

Za doteraz jednoznačne najlepšie naštudovanie tejto v Sovietskom zväze dlho zakázanej opery sa označuje nahrávka s dirigentom Marissom Jansonsom v hlavnej úlohe so sopranistkou Evou-Mariou Westbroek (Katarina Izmailovová), basistom Vladimirom Vaneevom (Boris Izmailov) a tenoristami Ľudovítom Ludhom (Zinovij Izmailov) a Christopherom Ventrisom (Sergej). Tá vznikla v spolupráci s Royal Concertgebouw Orchestra a Chorus of the Nederlandse Opera.

Video: Sexuálny útok Sergeja na Katarínu Šostakovič hudobne zobrazil nasledovne: (44 minúta 30 sekunda – až 47 minúta 30 sekunda)

Opera Monte Carlo na svojich stránkach dielo popisuje ako ,,pochmúrny obraz ruského vidieka a trestaneckých kolónií”. Má znázorňovať pocity a túžby hlavnej hrdinky bez akéhokoľvek prikrášľovania.

Opera Monte Carlo

Opera Monte Carlo je známa tým, že viaceré operné opusy tu mali svetovú premiéru. Napríklad C. Saint-Saëns v tomto divadle predstavil svetu v roku 1904 svoju operu Hélène, v roku 1905 tu Pietro Mascagni uviedol Priateľa Fritza. Pucciniho La rondine premiérovo zaznela v roku 1917. Svetových premiér sa v Opere Monte Carlo do dnešného dňa uskutočnilo štyridsaťpäť.

Budova Opery otvorená v roku 1879 sa stala známou pod názvom Salle Garnier; podľa Charlesa Garniera, ktorý vytvoril jej architektonický návrh. Od toho istého architekta pochádza aj Parížska opera známa pod názvom Palais Garnier. Oceľové časti konštrukcie navrhol Gustave Eiffel.

Účinkovali tu napríklad Enrico Caruso alebo Fjodor Šaljapin. Budova Opery privítala osobne G. Bizeta, G. Verdiho, M. Ravela, G. Faurého a ďalších.

Budova Opery je známa aj tým, že z jej sály je výhľad priamo na more.

Lady Macbeth v Bratislave

Vráťme sa ešte na chvíľu k samotnému dielu, ktoré sa stretlo s veľkým úspechom hneď na počiatku. Premiéra sa uskutočnila 22. januára 1934 v Leningrade a o dva dni neskôr v Moskve. Už v novembri 1935 sa hrala v Bratislave v naštudovaní Oskara Nedbala, pričom jej priamy prenos vysielal dokonca i francúzsky rozhlas. Išlo v poradí o druhé uvedenie tejto opery v zahraničí (prvé sa uskutočnilo v Štokholme).

Noviny Slovenský denník z dňa 26. 11. 1935 v článku Ivana Ballu nazvanom Európska udalosť v opere slovenského národného divadla napísali: ,,Premiéra opery bola takou udalosťou, že najvýznamnejší hudobní znalci z Prahy a Viedne sa zišli, aby boli jej svedkami. Významom prekračovala bratislavské operné dianie”.

Na inom mieste Balla uvádza: ,,Z Viedne prišiel autobus plný operných znalcov, nechýbali korešpondenti veľkých svetových novín”.

O úspechu Šostakovičovho diela svedčí aj skutočnosť, že ešte v tom istom roku zaznelo aj v Clevelande, New Yorku, Philadelphii, Buenos Aires, Zürichu, v Prahe a koncom tohto roku sa znovu uviedlo v Moskve.

Šostakovičov pád

Úspešný štart opery bol však náhle zabrzdený. 26. januára 1936 dostal Šostakovič tip od svojho priateľa, že si má ísť v ten večer určite pozrieť svoje dielo v Boľšom teatre. Prišiel do divadla a na vlastné oči uvidel, že na predstavenie sa v ten večer dostavilo politbyro Ústredného výboru v zložení Stalin, Molotov, Mikojan a Ždanov.

V listoch priateľovi Ivanovi Sollertinskému Šostakovič neskôr spomínal, s akou hrôzou pozoroval, ako sa Stalin opovržlivo zatriasol, kedykoľvek plechové alebo bicie nástroje začali hrať ,,príliš hlučne”. A taktiež ho oblial pot, keď si Stalin a jeho družina začali robiť posmešky z milostnej scény Sergeja a Kataríny.

Svedkovia popisujú, že Šostakovič sa šiel po treťom dejstve klaňať bledý ako stena.

Stalin a jeho suita však nespokojní počas prestávky demonštratívne odišli a zvyšok opery odignorovali.

Dva dni na to – v jasnej súvislosti so Stalinovou návštevou predstavenia – vyšiel v moskovskej Pravde článok s názvom “Chaos namiesto hudby”, ktorý znamenal počiatok ideologického dozoru nad všetkým, čo Šostakovič odvtedy skomponoval. Lady Macbeth sa nesmela hrať na domácej pôde ďalších takmer 30 rokov a Šostakovič upadol do nemilosti.

Až v šesťdesiatych rokoch prišiel Šostakovič s prerobenou a uhladenejšou verziou zbavenou najkontroverznejších častí. Pod názvom Katarína Izmailovová sa opera síce vrátila na scénu, ale od svojej pôvodnej podoby sa dosť líšila.

Dnes sa väčšinou uvádza v pôvodnej verzii a tak ju premiéruje aj Opera v Monte Carle. Ľudovít Ludha stvárňuje postavu impotentného a zakríknutého manžela Kataríny Izmailovovej, ktorý zlyhal po všetkých stránkach a žije v tieni svojho despotického otca. Nakoniec ho vlastná žena zavraždí.

Jeho postava vzbudzuje dojem, akoby Zinovij nebol duševne celkom ,,v poriadku” odhliadnuc od toho, že aj mnohé iné postavy sa nám dnes môžu zdať zvláštne, no v skutočnosti svojím konaním – s trochou nadsázky a irónie- len popisujú Rusko také, aké naozaj je, respektíve aké bolo v tom čase.

Možno aj z tohoto dôvodu sa v maskérni Opery rozhodli pre image Zinovija ako zvráteného čudáka a zmenili Ludhu na nepoznanie.

,,Vždy som bol najviac zvedavý na spôsob, akým ma zavraždia. Spieval som túto postavu už asi päťdesiatkrát v šiestich rôznych produkciách a moja smrť bola vždy inscenovaná úplne inak,” povedal Ľudovít Ludha pre Opera Slovakia. ,,Už som dokonca zomrel aj na následok kopnutia opätkom lodičky do oka, v ďalších produkciách som bol zahrabaný do naozajstnej zeme, alebo ovalený petrolejovou lampou – táto posledná verzia bola zo všetkých inscenovaných spôsobov hádam najbližšie tomu, ako je to v opere naozaj napísané”  (Libreto totiž hovorí o zabití Zinovija ťažkým svietnikom.)

,,V réžii Martina Kušeja bola napríklad na scénu navozená približne dvadsaťcentimetrová vrstva pôdy a pod ňou na jednom mieste bol schovaný nenápadný otvárací poklop. Keď ma Katarína so Sergejom zabili, dovliekli ma na toto miesto a obaja vyhrabali rukami jamu. Odspodu technici pomaly otvárali poklop a ja som zmizol v jame dolu pod scénou, kde ma technici chytili na ruky. Následne poklop zavreli, zatiaľ čo hore na scéne ma Katarina so Sergejom práve zahrabávali. Vyzeralo to úžasne, veľmi realisticky. V Monaku je nakoniec zvolený iný spôsob mojej smrti – najprv ma topia v dreze a nakoniec ma podrežú,” uviedol Ľudovít Ludha. Detail predstavenia nájdete TU…

Ľudovít Ludha spieval postavu Zinovija v minulosti aj pod vedením Mstislava Rostropoviča, ktorý mal k Šostakovičovi osobne veľmi blízko – boli to priatelia, takže Rostropovič dobre poznal hudobnú predstavu autora opery.

Ludha odvtedy túto postavu interpretoval v rôznych ďalších produkciách: v Madride (v inej produkcii než s Rostropovičom), v Buenos Aires, Neapole, Mníchove, Dijone, Amsterdame, Kodani, Antverpách alebo v parížskej Opera Bastille.

Opera Monte Carlo do konca sezóny uvedie ešte jeden zaujímavý titul – v júni 2015 premiéruje Čajkovského Jolantu s Annou Netrebko pod vedením šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Emanuella Villauma. Obidvaja sa v tejto inscenácii predstavia aj v švajčiarskom Luzerne, Kodani a Londýne.

Viac info o repertoári Opery Monte Carlo nájdete na webe www.opera.mc

Pripravil: Peter Bleha