Šperky Madony v site dejín

Ak som vo svojej minulej recenzii pre portál operaslovakia.sk začal perex myšlienkou, že na uvedenie Gounodovho Romea a Júlie treba dobrý dôvod, tentoraz to platí dvojnásobne. Šperky Madony (I gioielli della Madonna) sa prakticky nikde vo svete nehrajú. Opera SND však silný dôvod na uvedenie má. Je ním dirigent Friedrich Haider, ktorý sa dlhodobo venuje oživovaniu diela Wolfa-Ferrariho.

Ermanno Wolf-Ferrari je skladateľom medzi. K tomuto konštatovaniu treba doplniť, že tým ,,medzi“ sa samozrejme myslí ,,medzi dvomi“. Jeho otcom bol nemecký maliar August Wolf, matkou Benátčanka Emilia, rodená Ferrari. Zo všetkých dostupných informácií však vanie zvláštny pocit, akoby nepatril ani do Nemecka, ani do Talianska. Pri mnohých skladateľoch niektoré národy vedú spory, komu patria, často si ich privlastňujú (Händel, Liszt…). K Wolfovi-Ferrarimu sa nikto veľmi nehlási, aj keď Taliani ho uvádzajú viacmenej ako talianskeho skladateľa. Väčšie úspechy so svojimi operami ale zažil v Nemecku.

Prečítajte si tiež:
• Šperky Madony je absolútne majstrovské dielo, ktoré okamžite uchváti každého diváka
• Manfred Schweigkofler: V opere Šperky Madony je duch idealizovaného realizmu
• Slovenská premiéra opery Šperky Madony v Slovenskom národnom divadle

Ako jeho pôvod, aj jeho vzťah k umeniu bol v mladosti dvojaký – najprv študoval maľbu, až neskôr sa rozhodol pre hudbu. Je skladateľom medzi epochami – skončila sa éra romantizmu, do ktorej mentálne ešte patril a začala sa éra moderny (bol rovesníkom Arnolda Schoenberga). Tá mu však bola cudzia, vždy ostal tradicionalistom, bližší je mu Verdi a Donizetti ako Puccini a veristi. Na rozdiel od všetkých sa však vyhýba ,,hitom“. Ak sa len objaví čo len náznak, okamžite uskočí a umne ho zamaskuje tak, aby slúžil iba dráme. A posledné medzi – je skladateľom medzi dvomi žánrami – v zásade sa dajú rozlíšiť dve rozdielne skupiny jeho opier: päť ,,vážnych“ s veľkým orchestrom oproti ôsmim ,,veselým“ komorným operám. Tie komické sú vo väčšine literatúry pokladané za významnejšie a viaceré sa dodnes udržali na repertoári (Zuzankino tajomstvo – Il segreto di Susanna).

Hudbu jeho opier charakterizuje bohatstvo melódie, svieža novosť často v duchu neoklasicizmu, bohatá a veľmi farebná inštrumentácia. Wolf-Ferrari je veľmi vzdelaným skladateľom precíznej hodinárskej práce. Obľubuje krátke prekomponované čísla, rafinovane členené zmeny, pohyblivú spievanú reč a do najmenších detailov vypracovaný orchestrálny sprievod. Je dramatikom vynikajúceho javiskového citu. Svojim umeleckým snažením sa mu podarilo oživiť starý taliansky žáner – buffu, zjednodušiť hudobné formy a prostriedky a komponovať v duchu jednoty textu a hudby. V komických operách sa mu podarilo udržať priazeň publika, na tie ,,vážne“, ktorým by sme vďaka ich osobitosti ťažko hľadali hudobného pendanta, sa prakticky zabudlo.

Určite veľa divákov, ktorí odchádzali z oboch premiér skladateľovej opery Šperky Madony v Opere SND v Bratislave si kládlo otázky prečo je tomu tak. Sme nastavení na zvláštne sito dejín – akoby iba to, čo v ňom história zachytila, bolo kvalitné, a to čo ním prepadlo, nie. Je to však skutočne tak? Veď sitom dejín svojho času prepadol aj Bach. Až po sto rokoch jeho dielo vzkriesil Mendelssohn. Teraz sme v Bratislave po sto rokoch od premiéry videli Šperky Madony. Podarilo sa ich dirigentovi Friedrichovi Haiderovi vzkriesiť?

Začnime však vizuálom. Režisér Manfred Schweigkofler zvolil veľmi šťastnú koncepciu. Sám ju v rozhovore nazval hyperrealizmom, čo sa dá pochopiť ako realizmus s prvkami hyperboly (pozn. red. rozhovor s režisérom si prečítate TU…). Vyhol sa výraznej štylizácii i naturalistickému verizmu, napokon aj dielo samotné sa veristicky vlastne iba tvári. Jeho dosah je však okrem prostého drsnéhu príbehu oveľa širší.

Emócia nie je posolstvom opery, je ním prekvapivo morálny aspekt. Je desivé odhalenie faktu, že (vo svojej podstate banálna) krádež šperkov zo sochy svätice je pre spoločnosť neakceptovateľným zločinom, na rozdiel od mafiánskych praktík, medzi ktoré patria lúpeže a vraždy. Tie spoločnosť bežne toleruje. Práve tento morálny aspekt je, v súlade so skladateľom, hlavným motívom inscenácie. Drámou je milostný trojuholník zasadený do presvedčivých reálií južného Talianska.

Manfred Schweigkofler je režisér – detailista, možno práve preto si tak dobre porozumel so skladateľom podobnej povahy. Každá rekvizita má svoj dôvod, každý scénický a pohybový motív je dotiahnutý, každé gesto je presné a uveriteľné. Vynikajúco pracuje so sólistami i zbormi, je radosť sledovať, ako každá, aj tá najmenšia postavička má svoj charakter. Raritou je použitie vône (kadidlo v 1. dejstve). Scéna Michele Olceseho je funkčná, oponou umiestnená do ,,filmového“ širokoúhleho formátu a využíva veľkoplošné ilustratívne fotografie budov a detailov na veľkých paneloch, čo je aj akusticky veľmi prospešné. Časové ukotvenie je pomerne voľné, iba ,,Fiatka“ na scéne a vyslovene funkčné kostýmy (Concetta Nappi) odkazujú na 50. roky 20. storočia. Scénograf nezabudol ani na milý žart v podobe priznaného klišé – typickej rozvešanej bielizne v kombinácii so slávnostným pouličným osvetlením.

Najsilnejším momentom novej inscenácie je hudobné naštudovanie hudobného riaditeľa opery Friedricha Haidera. Svojim obdivuhodným entuziazmom dokázal motivovať Orchester Opery SND k vynikajúcemu výkonu. Objemný orchester, obohatený o mandolíny, gitary, akordeón a netradičné perkusie, hral sústredene, s minimom nepresností, noblesou a ľahkosťou, inokedy s efektným dramatickým drajvom. Viaceré sóla viedli nádherný dialóg so spevákmi i hudobníkmi na javisku.

Dirigent ako dlhoročný operný praktik cíti drámu a v súlade s ňou premyslene pracoval s tempom a dynamikou, skvele vygradoval finálne scény. Rozumie spevákom a napriek výraznému orchestru sa ich snažil nekryť. Friedrichovi Haiderovi sa podarilo zabudnutú partitúru dokonale oživiť v strhujúcu drámu.

Veľkou oporou predstavenia je Zbor Opery SND rozšírený o členov vokálneho ansámblu Pressburg Singers, pripravený zbormajstrami Pavlom Procházkom a Jankou Rychlou, znel monumentálne, farebne a zároveň elegantne. Herecky a choreograficky podal od čias režiséra Jozefa Bednárika asi svoj najlepší výkon. Obohatením sú aj členovia skvelého Bratislavského chlapčenského zboru (zbormajster Gabriel Rovňák).

Sólistické obsadenie je veľmi vyrovnané v oboch alternáciách. Natalia Ushakova vizuálne výborne zodpovedá postave Malielly, herecky sa ňou zžila. Dramatický spevácky part je však už na hranici jej možností, prejavilo sa to najmä v nižšej, málo znelej polohe, niektorých vypätých frázach i hlasovej únave. Adriana Kohútková išla vo svojej postave až na kosť, herecky i spevácky. Expresívna herecká koncepcia však fungovala veľmi presvedčivo a spevácky mala hlas neustále pod kontrolou.

Daniel Čapkovič veľmi kultivovane a spevácky bez výhrad predniesol úlohu Rafaela, typovo a herecky však ťahal za kratší koniec. Jeho alternant Sergej Tolstov naopak predviedol na druhej premiére jeden zo svojich najlepších výkonov za posledné roky. Postava šéfa camorristov mu dokonale sadla po speváckej i hereckej stránke.

Obaja predstavitelia Gennara sú špičkoví. Kyungho Kim prekvapil striedmym, no presne vypointovaným, až dojímavým herectvom. Ak sme v jeho hlase doteraz obdivovali krásu tónu, frázovanie, polohovú vyrovnanosť a výbornú techniku, tentoraz k nim pribudla aj silná emócia a schopnosť dramatického prežitku. Michal Lehotský šťastne vsadil na veristickú expresivitu, spevácku i hereckú a jemne ju zaodel do nostalgického závoja odkazu na veľkých tenorov povojnovej generácie, čo mimoriadne dobre sedelo so zvoleným vizuálom.

Obe predstaviteľky Gennarovej matky Carmely, Denisa Šlepkovská a Jitka Sapara-Fischerová pristupovali k svojim postavám herecky veľmi empaticky a vokálne sústredene.

Bratislavské Šperky Madony boli teda opäť vhodené do sita dejín. Či sa tentoraz zachytia, ukáže čas. Potenciál na to majú takmer ideálny.

Autor: Jozef Červenka