Spevácke osobnosti prešovskej Spevohry od jej založenia po šesťdesiate roky

1

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tretej časti seriálu Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove, v ktorom približujeme históriu, umelcov či inscenačné divadelné počiny samostatného spevoherného súboru pri príležitosti 70. výročia jeho zrodu, sa budeme venovať viacerým speváckym osobnostiam formujúcim prešovskú Spevohru od jej založenia po šesťdesiate roky 20. storočia.

Zakladajúci sólisti, väčšinou „spievajúci herci“ disponovali dostatočnými ambíciami, umeleckou fantáziou, aj vôľou hrať, spievať a tancovať v utvorenom spevohernom divadle, ktoré bolo aj ich dieťaťom, zrodeným v roku 1948.

Dušou spevohry s stal od samého počiatku Emil Prieložný. Vynoril sa v Prešove už v jej „prehistórii“. S Júliusom Piussim, ktorý nastúpil o niečo neskôr (1948), sa stali živými legendami prešovskej spevohry. Emil Prieložný už v 40. rokoch upozornil na seba tým, čomu sa zvykne hovoriť syntetický herec. Spieval, hral tancoval, ba v Slovenskom ľudovom divadle Fraňa Devínskeho v Nitre vystupoval aj ako sólový tanečník, čo rozhodlo, že do prvých spevoherných (operetných) predstavení v Prešove pripravoval i choreografiu. Po rozpade divadla v Nitre inicioval v roku 1947 jeho odchod do prešovského divadla medzi inými aj Štefan Márton, ako na to spomína v jednom z bulletinov. Keďže činohra uvádzala aj operety, Prieložného do nich okamžite obsadzovali (Célestin…) Výrazný komický talent, ktorým Prieložný disponoval, predurčil jeho dráhu úspešného mladokomika. V tejto polohe báječne uplatnil svoju pohybovú svižnosť, obratnosť i tanečnosť. Bol hercom viacerých tvárí – veď popri komických, majstrovsky stvárňoval aj mnoho ľudsky úprimných postáv (Ezechiel v Ohnivákovi 1979, Poor v Cindy 1980 a i.).

J. Voskovec, J. Werich: Kat a blázon, Spevohra DJZ Prešov, 1963,
Július Piussi (Melichar Mahulieno), Emil Prieložný (Gaspar Raduzo),
zdroj: Archív DJZ Prešov

Dramaturgia prešovskej Spevohry koncom 50. a v 60. rokoch celkom vážne a pravidelne začala uvádzať na svojom javisku niektoré hry z produkcie pražského autorského Osvobozeného divadla z umeleckej dielne Voskovca, Wericha a Ježka. K tomuto kroku ju povzbudil fakt, že v Prešove sa zišla akurátna dvojica komikov, kontrastná voči sebe (aj fyzicky) a predsa spolu harmonizujúca – Emil Prieložný a Július Piussi. Do repertoáru zaradila hneď tie najznámejšie: Nebo na zemi (1958), Balada z handier (1959), Kat a blázon (1963), Osol a tieň (1969). Posledným veľkým duetom tejto prešovskej legendárnej hereckej dvojice P+P, ktorej umeleckú spoluprácu ukončila smrť E. Prieložného, boli postavy Chlapáka (Prieložný) a Ťuťmáka (Piussi) v hudobnej komédii Hostinec v Spessarte (1979). E. Prieložný vytvoril okolo 150 postáv, v ktorých hral, spieval, tancoval a rozdával radosť až do svojej smrti v roku 1981.

Odvážnym harcovníkom – spevohercom, píšucim históriu spevohry od jej vzniku v roku 1948, bol samozrejme aj Július Piussi, vlastniaci nezameniteľný komický talent, ktorý rozhodol o jeho kariére operetného a neskoršie aj muzikálového herca – speváka. Na javisku sa ako herec rozdal obecenstvu vo viac ako 100 postavách. (Na sklonku svojej kariéry prijal ešte pozíciu umeleckého šéfa.)

Sólisti do spevohry prichádzali a odchádzali, poniektorí ostávali. K zakladajúcim patrili aj Štefan Márton, či Karola Vajdová-Bernatíková, zameraná na subretné postavy. Počas éry režiséra Kolomana Čillíka sa jej ušlo aj zopár operných postáv, no táto sólistka sa r. 1955 s Prešovom rozlúčila.

Štefan Márton prešiel do spevohry ako mnohí iní z činohry. V operetách vytvoril rad šarmantných a elegantných  milovníkov. Podľa jeho spomienok miloval postavu Jóžiho v operete Cigánska láska (1956). Rovnako sa osvedčil aj v muzikáloch (Pickering, My Fair Lady, 1967, Charlie Cowell, Túlavý kapelník, 1971 a ďalších). Z Prešova odchádzal a vracal sa nazad z angažmánov v opere Štátneho divadla Košice (1953/54), či v DJGT v Banskej Bystrici (1959 – 1961). Svoju kariéru ukončil rolou Arcikniežaťa Ferdinanda v operete Čardášová princezná (1979).

Štefan Márton (1911 – 1979),
foto: Archív DÚ

Spevohra sa musela častejšie ako iné divadlá popasovať s problémom kvalitných hlasov. To, že divadlo je tak ďaleko od centra, vnímali potencionálni speváci ako mínus, preto sa do Prešova nehrnuli. Divadlo riešilo tento problém vlastnými silami. Ponúklo miesto kvalitným hlasovým poradcom. Boli to: Jozef Staník, predtým sólista spevohry, ktorého vystriedala Jarmila Winklerová, tiež bývalá sólistka (pôsobila aj v Košiciach) a nakoniec Viera Petrušková, (voľakedajšia sólistka v rozbiehajúcej sa opere v Košiciach, tam ešte pod menom Gregorová). Po odchode kvalitného dramaturga Olega Dlouhého z Prešova, prevzala po ňom tento post (koniec 70., celé 80. a začiatok 90. rokov) a dramaturgiu úspešne napĺňala vhodným výberom titulov, mysliac pri tom vždy a zohľadňujúc možnosti a potencionálne spevácke zázemie prešovskej spevohry.

Takmer jedno desaťročie, vytvárané časťou 50. a časťou 60. rokov sa pokúšala prešovská Spevohra, možno aj pod vplyvom vtedy nastúpivšieho mladého absolventa opernej réžie na VŠMU Kolomana Čillíka a niekoľkých vzácnych hlasov uvádzať už spomenuté opery. Zopár erudovaných spevákov, ktorí sa tu stretli, boli absolventmi hudobných inštitúcií (konzervatórium, vysoká škola). Dopracujme sa preto k ich menám: Imrich Jakubek, Eva Šmáliková, Júlia Vargová-Korpášová, Mária Beljajevová-Palkovičová (Dóková), Elena Šáryová, Elena Koleková, Helena Kvasníková, Mária Fuksová.

Imrich Jakubek, tento, do dnes ešte stále nedocenený tenorista v belcantovom odbore, (žiak prof. Žuravlevovej), začínal veľmi skromne, tu v Prešove, kde naštudoval v operách Alfreda (Traviata, 1951), Lukáša (Hubička, 1952), Janíka (Predaná nevesta), v operete Netopier spieval Alfreda, (1952), Jána Skalu (v operete Tečie voda proti vode, 1953), Ceprana (v operete Mlynárka z Granady, 1953).

J. Strauss: Tisíc a jedna noc, Spevohra DJZ Prešov, 1954,
Imrich Jakubek (Sultán Sulejman),
foto: Archív DJZ Prešov

Eva Šmáliková, sopranistka dramatického oboru, ktorá podobne ako Jakubek sa potom posunula z Prešova do Košíc, spievala v Prešove operné postavy – Marienku (Predaná nevesta, 1957), Rosinu (Barbier zo Sevilly, 1960), Čo-čo-San (Madama Butterfly, 1962). Samozrejme, že do jej repertoáru sa dostali aj operetné a muzikálové postavy. V Prešove pôsobila v rokoch 1956 – 1963. Lyrická sopranistka Mária Beljajevová-Palkovičová, absolventka z triedy vynikajúcej profesorky spevu Anny Korínskej, sa zdržiavala v Prešove v rokoch 1951 – 1955, Elena Koleková v rokoch 1951 – 1956, Helena Kvasníková (1950 – 1956), Mária Fuksová (1953 – 1959).

Túžbu po opere v prešovskej spevohre, ktorá od r. 1954 v súčinnosti s činohrou fungovala v divadle nesúcom nový názov – Divadlo Jonáša Záborského, ukončila sezóna 1962/63. Dôvodom bola nemožnosť tu, v Prešove, stále považovanom za okrajové divadlo, vybudovať solídnu základňu profesionálnych sólistov – absolventov operného spevu.

Júlia Korpášová,
foto: Archív DJZ

Z vyššie uvedených sólistiek z 50. rokov ostala verná prešovskej spevohre aj naďalej len jedna – Júlia Korpášová. Upútala najprv pozornosť ako tanečnica, keď v roku 1953 vystúpila v titulnej role Viktorky v rovnomennom balete. Po niekoľkých epizódnych úlohách v operetách sa vypracovala na poprednú sólistku, nesúcu vlajku a šíriacu dobré meno Spevohry vo veľkých operetných úlohách. Jej talent ju predurčil do vrcholných postáv hudobnozábavného divadla ako boli Ilona (Cigánska láska, ešte r. 1956), Anina (Noc v Benátkach, 1971), Hana Glavari (Veselá vdova, 1972), Cecília (Čardášová princezná, 1979), ale aj do jej vytúženej úlohy – muzikálovej Dolly (Hallo, Dolly, 1972). Bola tiež Júliou (Loď komediantov, 1975), či skvelou Rózou Šándorovou (Grófka z Naschmarktu, 1984), a rovnako výbornou v mnohých ďalších a ďalších, tu nemenovaných.

Autor: Dita Marenčinová

V štvrtej časti seriálu Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove prinesieme prehľad dirigentov a režisérov v rokoch 1948 – 1969.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Jeden komentár

  1. Terézia Ursínyová

    Veľmi obdivujem faktograficky presné a pre históriu nášho divadelníctva potrebné údaje v článkoch dr. Dity Marenčinovej o Spevohre J. Záborského v Prešove a jej sólistoch. Vidno, že naša kolegyňa – muzikologička a kritička sleduje prešovskú spevohernú scénu dlhé roky a zaoberá sa jej dejinami tak, ako žiaden slovenský
    teatrológ, navyše má hlboký ľudský vzťah k tomuto nášmu históriou najstaršiemu, dramaturgiou a výkonmi pozoruhodnému prešovskému spevohernému divadlu.Už sa teším na pokračovanie, ktoré by mohlo
    prekročiť rok 1960!

    Terézia Ursínyová

Zanechajte komentár