Spevák či herec? K storočnici Františka Zvaríka

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 17. júla t.r. si pripomíname sté výročie narodenia Františka Zvaríka, umelca, ktorý celý svoj profesionálny život zasvätil službe slovenskému divadelníctvu. Bol dlhoročným členom Slovenského národného divadla, kde stvárnil mnohé postavy ako herec činohry a sólista opery.

Narodil sa vo Vrútkach 17. júla 1921 a spomedzi živých odišiel v Bratislave 17. augusta 2008. V rokoch 1938-42 študoval operný spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u prof. Anny Korínskej, členom operného súboru SND bol v rokoch 1945-56 a členom činohry v rokoch 1940-44 a 1956-97. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal na povstaleckom území členom tzv. Frontového divadla, čo dodatočne opísal v knihe spomienok Pierot s puškou (1984), na ktorú nadväzovala kniha Pierot bez pušky (2000).

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Opera SND, 1952, František Zvarík (Gremin), Margita Česányiová (Tatjana) Franijo Hvastija (Onegin), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

V prvom činohernom období vytváral menšie postavy, napríklad v Jamnického inscenácii Zvonovho Tanca nad plačom či v Budského inscenácii Stodolovej hry Mravci a svrčkovia (obe v roku 1943). Už v nasledujúcom roku a pred odchodom do SNP debutoval aj ako operný spevák v Smetanovej komickej opere Tajomstvo, kde stvárnil postavu Murára. Po vojne významne posilnil basový odbor operného súboru, ktorý vtedy kreovali Arnold Flögl a Zdenko Ruth-Markov.

Ako spevák sa silno inšpiroval geniálnym Fiodorom Šaľapinom, obohacujúc hlasový prejav o skvelé herecké kreácie. Preto bola aj jemu neobyčajne blízka ruská klasická opera, čo dokázal v úlohách ako boli Pimen z Borisa Godunova (1946) či Galickij v Borodinovom Kniežati Igorovi (1952). Bol tiež oporou v unikátnych naštudovaniach režiséra Dombrovského ako Gremin v Eugenovi Oneginovi (1952) resp. Boris Godunov (1954).

A. Dvořák: Jakobín, Opera SND, 1951, František Zvarík (Gróf Viliam z Harasova), foto Gejza Podhorský/Archív SND

Z postáv v českých operách vytvoril grófa Viléma v Dvořákovom Jakobínovi i Vodníka z Rusalky, ako aj drsného Dikoja v Janáčkovej Káti Kabanovej (1949), Palouckeho v Smetanovej Hubičke (1952), no k najvýznamnejším patrili jeho kreácie v práve sa etablujúcej slovenskej opernej tvorbe. Bol Štelinom tak v pôvodnej (1949), ako aj upravenej verzii Krútňavy (1952) a Janošíkovým otcom v Cikkerovej opere Juro Jánošík (1954).

Bohatý bol aj jeho svetový repertoár, z ktorého najvyššie méty docielil v úlohách rozorvaných alebo démonických osobností, akými boli Beethovenov Don Pizarro z Fidelia (1951), ktorého si jednorázovo zopakoval aj v roku 1972, Gounodov Mefisto vo Faustovi (1948) a pravá „šaľapinovská“ kreácia rytiera smutnej postavy v Massenetovom Donovi Quijotovi (1947), alternujúc so svojím  ďalším vzorom Arnoldom Flöglom.

Jeho kreácia Musorgského Borisa nepoznala oddelené kategórie speváckeho a hereckého výkonu, jednoducho to bola kreácia spievajúceho herca. Aj k tejto postave sa vrátil podobne ako ku Suchoňovmu Štelinovi ešte v roku 1976 ako alternant Ondreja Malachovského v Kriškovej inscenácii netradične sa končiacej smrťou cára. Čosi menej sa mu darilo na poli talianskej opery, napríklad v postavách Monteroneho v Rigolettovi, či Filipa II. v Donovi Carlosovi, ktorého naštudoval už v čase, kedy sa rozhodoval na prestup do činoherného súboru.

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1949, Margita Česányiová (Katrena), František Zvarík (Štelina), zdroj: SND

Z množstva činoherných postáv si ho diváci pamätajú napríklad ako dona Cedra v pamätnej inscenácii Goldoniho Vejára, ako Teiresiasav Budského inscenácii Sofoklovho Oidipa, komického Malvolia v Shakespearovom Večere trojkráľovom, Stomila v Mrozkovom Tangu alebo žandára Rozvážneho v muzikáli Na skle maľované. Jeho sonórny bas sme mohli naposledy počuť, keď si v inscenácii Tančiarne zanôtil partizánsku pieseň.

Viacero menších úloh vytvoril aj vo filmoch (Rodná zem, Obchod na korze, Kára plná bolesti atď.). Podobne ako režisér Zachar aj on zvečňoval svojich divadelných kolegov na kresbách alebo maľoval kópie slávnych obrazov. Za jeho života sme na rozhlasových vlnách často počúvali aj jeho interpretácie ľudových piesní. Bol známym bonvivánom a jeho životnými partnerkami boli Anna Dibarborová a herečka Eva Krížiková.

V druhom diele svojich spomienok demonštroval široký kultúrny rozhľad popisujúc nielen svoje putovania po parížskych divadlách a galériách, po talianskych pamiatkach, ale aj divadelné zájazdy do Moskvy a Leningradu a stretnutia s ruskými umelcami. Pravda, dnes už tieto riadky nepôsobia natoľko senzačne, pretože Slováci Európu križujú hore-dolu, pravda viac po plážach než po kultúrnych pamiatkach.

František Zvarík (1921 – 2008), foto: Archív SND

Moja osobná spomienka na Františka Zvaríka sa viaže na operný koncert, ktorý sa uskutočnil 8. februára 1982 v Moyzesovej sieni Slovenskej filharmónie (vtedy Koncertnej sieni Slovenského rozhlasu) a ktorému som venoval obsiahlu recenziu v novinách Ľud. V čase, kedy sa už roky nevenoval opere, to bolo aj istým rizikom. Napriek tomu pripravil návštevníkom nevšedný zážitok interpretáciou mimoriadne umne vybraného repertoáru. Inšpirovaný svojím veľkým ruským vzorom, ale zároveň aj predbiehajúc svetový trend, ktorý sa časom postupne presúval od rýdzo technického spevu k spevu výrazovému, si vybral árie Borisa, Galického, Ivana Susanina, Mefista, Collina z Bohémy a smrť Dona Quijota zo spomínanej Massenetovej opery. Svojím mierne nazálnym a farebným tónom potom kúzlil v prídavku populárnej Musorgského Blche.

Svoj príspevok o tomto umelcovi končím citátom z jeho knihy, v ktorej popisuje, ako ho slávny ruský tenorista Atlantov vyhrešil: „Durak, s takým hlasom hrať v činohre!“

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár