Ak by som mal uviesť tri mená operných spevákov, ktorí sa v 20. storočí najviac zapísali do dejín opernej interpretácie, uviedol by som Fiodora Šaľapina, Enrica Carusa a Mariu Callas. Kým grécka sopranistka sa v polovici minulého storočia zapísala do dejín oživením autentického belcanta, obaja muži začali svoju umeleckú dráhu už v poslednom desaťročí 19. storočia. Taliansky tenorista mal ojedinelé hlasové kvality, preukázané predovšetkým vo veristickej opere a zásluhy pri registrácii zvukových operných záznamov pomocou technických prostriedkov. Ruský basista, ktorý sa predstavil aj v SND v Bratislave, bol zasa unikátnym zjednotiteľom speváckej a hereckej opernej interpretácie. Dňa 13. februára t.r. si pripomenieme už 150. výročie jeho narodenia.
Fiodor Šaľapin, rodák z Kazane, už ako dieťa spieval v kostolnom zbore, v ranej mladosti vystriedal viacero remesiel, už v roku 1890 vystúpil v ochotníckom predstavení Čajkovského Eugena Onegina, následne sa stal členom operetného súboru v Ufe a v opere debutoval v gruzínskom Tbilisi. V polovici 90. rokov už spieval v divadlách v Moskve a Petrohrade, najprv v Mariinskom divadle, od roku 1899 aj vo Veľkom divadle v Moskve a v roku 1901 hosťoval v milánskom divadla Teatro alla Scala.
Spočiatku žil v Moskve, kde sa oženil a postupne mal šesť detí, z ktorých sa Fiodor mladší stal úspešným filmovým hercom. Už ako starého sme ho mohli vidieť vo filmovom prepise Ecovho románu Meno ruže v úlohe fanatického mnícha Jorgeho.
Šaľapin mal sociálne cítenie a počas revolúcie v roku 1905 usporiadal v Kyjeve koncert pre robotníkov. Zblížil sa aj s veľkým ruským spisovateľom Maximom Gorkým. Počas prvej svetovej vojny zo svojich rozprávkových honorárov založil dve nemocnice a hral v nemom filme Ivan Hrozný. V roku 1922 opustil Rusko, vystupoval už len mimo neho (stratil občianstvo) a osem sezón pôsobil aj v newyorskej Metropolitnej opere.
Okrem spevu svoj umelecký talent prejavil aj ako maliar a sochár a účinkoval vo filmoch Hriešna krv (1929) a Don Quijote (1933). Krachom burzy v New Yorku prišiel o veľký majetok a v posledných rokoch života mal vážne zdravotné problémy. Okrem množstva gramonahrávok nám zanechal aj dve knihy Stránky z môjho života a Maska a duša. Zomrel v Paríži 12. apríla 1938.
Prečítajte si:
Legendárny Šaľapin v Bratislave
V Československu popri pobytoch v Mariánskych Lázňach dva razy vystupoval aj so súborom Slovenského národného divadla. Počas zájazdu bratislavského súboru v pražskom divadle Varieté 5. júna 1930 spieval Borisa Godunova v Musorgského opere a o štyri roky neskôr hosťoval v SND v Bratislave ako Mefistofeles v Gounodovom Faustovi pod taktovkou Josefa Vincourka s partnermi Helenou Bartošovou a Jankom Blahom. Jeho vokálnym štýlom sa inšpirovali basisti ďalších generácií, v Taliansku Bulhar Boris Christov a u nás František Zvarík.
Jeho vysoký bas sa nevyznačoval mimoriadnou krásou farby, ale mal unikátne možnosti vo vokálnom výraze a bravúrnej hereckej tvorbe. Dnes sa najvyššie hodnotia práve jeho výkony v ruskej klasickej opernej literatúre. Bol skvelým Susaninom v Glinkovej opere pôvodne nazvanej Život za cára, kreoval tri úlohy v operách Rimského-Korsakova (Pskoviťanka, Mozart a Salieri a Sadko), bol Mlynárom z Dargomyžského Rusalky, Dosifejom v Musorgského Chovančine, no predovšetkým historicky unikátnym cárom Borisom.
Z talianskej opery spieval kráľa Filipa II., dona Silvu v Ernanim a z Mozarta Dona Giovanniho. Jeho profilovými úlohami boli však Boris Gounodov, obaja Mefistofelovia z Gounodovej i Boitovej opery, Rossiniho Don Basilio a Massenetov Don Quijote. V nahrávke umierania rytiera smutnej postavy okrem titulnej úlohy naspieval aj part Sancha Panzu. Venoval sa aj propagácii ruských ľudových a umelých piesní (Oči čornyje, Volga, pieseň o Stenkovi Razinoviso známym refrénom Volga, Volga, mať rodnaja, Čajkovského romance a pod.).
Autor: Vladimír Blaho
video
