Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Spletitý osud opernej Marie Stuardy

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Banskobystrická Štátna opera (ŠOBB) pripravila premiéru Donizettiho opery Maria Stuarda. Toto dielo belcantovej opernej literatúry uvedie Štátna opera v slovenskej premiére 20. a 21. marca 2015 v hudobnom naštudovaní Igora Bullu a v réžii Gianfranca de Bosia, ktorý patrí k najvýznamnejším talianskym divadelným, filmovým a operným režisérom 20. storočia. Pri príležitosti slovenskej premiéry opery prinášame článok dramaturgičky Štátnej opery Alžbety Lukáčovej, ktorý poodhalí dvere k bližšiemu poznaniu tohto diela.

Opera Maria Stuarda je jedným z radu viacerých diel, v ktorých sa Gaetano Donizetti (1797 − 1848) zaoberá obdobím, keď v Anglicku vládli Tudorovci – za všetky spomeňme operu Anna Bolena (podľa druhej manželky Henryho VIII., Anny Boleynovej) z roku 1830, operu Roberto Devereux  (pomenovanú podľa domnelého milenca kráľovnej Anglicka Alžbety I.) z roku 1837 a operu Elisabetta al castello di Kenilworth (1829/1830). Hlavné postavy opier Anna BolenaMaria StuardaRoberto Devereux sú často označované ako „tri donizettiovské kráľovné ”. Príbeh našej opery voľne vychádza zo života Márie Stuartovej a jej príbuznej kráľovej Alžbety I. Už autor literárnej predlohy Friedrich Schiller (1759 – 1805) do svojej hry vložil konflikt dvoch kráľovien, ktoré sa však v skutočnosti nikdy nestretli.

Gaetano Donizetti, (1797-1848)

Gaetano Donizetti,
(1797-1848)

Maria Stuarda, Neapol 1834

Gaetano Donizetti prišiel do Neapola v marci 1834 po sérii divadelných úspechov. Na konci roka 1833 mali triumfálne premiéry dve nové opery: Torquato Tasso v divadle Valle di Roma a Lucrezia Borgia v  Teatro alla Scala. Verzia opery Fausta, vytvorená pre Giudittu Pastaovú, a tiež ďalšia nová opera Rosmonda d’Inghilterra (uvedená vo Florencii) boli dobre prijaté. Donizetti roky dúfal, že napíše operu aj pre Paríž, ale akýkoľvek pokus o dosiahnutie dohody s divadlami vždy stroskotal. Konečne na začiatku roka 1834 vďaka intervencii Rossiniho si divadlo Théatre Italien u neho objednalo operu na zimnú sezónu 1834/35. Zakrátko si však jeho pozornosť vyžiadalo opäť divadlo Teatro San Carlo.

Prvá zmienka o opere Maria Stuarda pre Neapol sa objavuje v liste z 21. mája 1834 adresovanom Donizettimu od princa zo San Giorgio, riaditeľa Priemyselnej a umeleckej spoločnosti. Princ napísal, že od impresária Alessandra Lanariho (v tom období riaditeľa neapolských divadiel) počul, že už bol vybraný námet (Maria Stuarda) aj libretista (nemenovaný) pre novú Donizettiho operu v divadle San Carlo a že impresário trval na tom, aby bola hudba hotová do 15. augusta. Avšak Maria Stuarda predstavovala len východisko z núdze: Donizetti dúfal, že bude môcť uviesť novú operu na libreto Felice Romaniho v slávnostný kráľovský večer 6. júla. Romani však nedodržal slovo a nedodal mu text. Keď ale padlo rozhodnutie urobiť operu Stuarda, bola pripravená veľmi rýchlo. 7. júna sa v časopise „Omnibus“ objavila správa, že Donizetti skomponuje operu, ktorej predlohou bude Schillerova dráma. Začiatkom júna prijal Donizetti ako libretistu sedemnásťročného kalábrijského študenta práva Giuseppe Bardariho (1817 – 1861), ktorý dovtedy nikdy žiadne operné libreto nenapísal.

Správa zverejnená v „Omnibuse“ obsahovala aj mená predbežného speváckeho obsadenia novej opery: Ronzi de Begnis, Pedrazzi, Porto a slávny tenor Gilbert Duprez. Skutočnosť, že na tomto zozname sa objavuje len jedna primadona, sopranistka (Ronziová), by mohla signalizovať, že sa vtedy ešte nevenovala rovnaká pozornosť obidvom hlavným ženským postavám opery. Až v júli bola oznámená správa o zmene v obsadení a Dupreza nahradila primadona sopranistka Anna del Sereová.

Podľa správy, ktorá bola publikovaná v „Omnibuse“ 2. augusta 1834, „premiéra“ opery Maria Stuarda bola naplánovaná na 20. deň toho istého mesiaca a až do 23. augusta Omnibus pokračoval v publikovaní informácie, že opera bude „na programe“ a že ju budú hrať „tento mesiac“.

Po vykonaní požadovaných zmien, keď si už boli všetci istí, že schválenie cenzúrou je na dohľad, sa konečne uskutočnila generálna skúška − mala úspech, čo naznačovalo, že táto tak dlho očakávaná opera bude veľmi dobre prijatá. K rastu záujmu o novú operu prispeli aj reči o konflikte medzi dvoma primadonami, Ronzi de Begnisovou a del Sereovou: očividne vzniklo medzi nimi napätie, ktoré počas skúšok rástlo až do generálnej skúšky, keď v konfrontačnej scéne dvoch kráľovien v prvom dejstve zanechali herečky svoju kráľovskú interpretáciu a zúrivo si skočili do vlasov. Nedôstojné divadlo dvoch sokýň, ktoré si vzájomne vykrikovali neuveriteľné veci, spôsobilo v Neapole rozruch a správu uverejnili noviny v celom Taliansku.

Divadlo San Carlo v Neapole, divadlo v roku 1889, ilustrácia – Inštitút archeológie a dejín umenia v Taliansku

Divadlo San Carlo v Neapole,
divadlo v roku 1889,
ilustrácia – Inštitút archeológie a dejín umenia v Taliansku

Hádka medzi speváčkami však nebránila príprave premiéry. V liste zo 6. septembra pre Adreu Monteleoneho napísal Donizetti plný dôvery: „V sobotu idem s operou Maria Stuarda do San Carlo“. Žiaľ, jeho dôvera sa ukázala ako predčasná: 6. a 7. septembra, z dôvodov, ktoré nie sú doteraz celkom jasné, bola opera „vyhostená z neapolských scén“. Samotný Donizetti mal len nejasné predstavy o príčinách, pre ktoré sa opera nemohla uvádzať − a tie sa údajne týkali kráľovnej Márie Kristíny Neapolskej. Boli veľmi dobre známe jej prísne morálne postoje a jej odpor voči divadlu, ktorý z toho vyplýval. Ale, ako sa napokon ukázalo, kráľovná so zákazom nemala nič spoločné.

Buondelmonte

Zákaz uvádzať operu Maria Stuarda však neznamenal koniec tejto hudby v Neapole. Po prekonaní prvého šoku zo zákazu sa hľadali možnosti ako prácu zachrániť; nakoniec sa rozhodlo, že sa hudba prispôsobí úplne inému libretu − Buondelmonte. Prepracovať operu Maria Stuarda na operu Buondelmonte znamenalo napísať nové recitatívy, rozdeliť alebo pretvoriť ďalší materiál a dodať nový dvojspev a zbor. Čo sa týka textu, Donizettimu pomohol miestny libretista Pietro Salatino, ktorému zveril nevďačnú úlohu: dramatická zápletka opery Buondelmonte – rodový spor dvoch rodín v trinástom storočí vo Florencii – sa veľmi málo podobala na zápletku opery Maria Stuarda. Salatino musel upraviť verše a štruktúru obsahu pre už skomponované hudobné čísla. Donizetti a Salatino mali navyše na prácu len veľmi krátky čas. Dňa 22. septembra sa hudobný skladateľ zmienil, že práca na opere Buondelmonte sa začala. 30. septembra vyhlásil, že práca „je skončená“ a  trvala mu nanajvýš desať dní. Nové libreto zaslali cenzúre 6. októbra. Tentoraz nedošlo k žiadnym zdržaniam: skúšky začali 7. októbra a „nová“ opera bola uvedená po prvý raz 18. októbra 1834. Podľa „Giornale delle due Sicilie“ (Časopis dvoch Sicílií) mala opera Buondelamonte do ukončenia sezóny aspoň päť repríz.

Hoci Buondelmonte nemal triumfálny výsledok, mal slušný úspech. Neúspech opery Maria Stuarda bol čoskoro zabudnutý a 9. novembra Donizetti podpísal so San Carlo zmluvu na ďalšie tri nové opery od nasledujúceho roka a potom pokračoval neúnavný skladateľ v plnení ďalších záväzkov, v komponovaní ďalších opier. 13. novembra 1834 odchádza do La Scaly, aby tam viedol naštudovanie svojej novej opery Gemma di Vergy (prvé uvedenie 26. decembra); odchodom z Neapola sa končí čudný príbeh opery Buondelmonte.

Milánska premiéra v roku 1835

Buondelmonte údajne nebol nikdy zamýšľaný ako náhrada za operu Maria Stuarda. Po premiére Gemma di Vergy na konci roka 1834 odcestoval Donizetti ihneď do Paríža, aby tam sledoval skúšky a prvé recitály opery Marino Faliero (prvé uvedenie 12. marca 1835). Z Paríža odišiel na konci marca a v apríli bol opäť v Neapole, aby podľa zmluvy uzavretej v jeseni predchádzajúceho roka napísal novú operu pre San Carlo. Práve vtedy sa dozvedel o pláne uviesť v La Scale operu Maria Stuarda so slávnou mezzosopranistkou Mariou Malibranovou v hlavnej úlohe.

Maria Stuarda, klavírny výťah opery

Maria Stuarda, klavírny výťah opery

Kým bol ešte Donizetti zaneprázdnený v Neapole, riaditeľstvo La Scaly sa zaoberalo prípravou uvedenia opery Maria Stuarda, ktorá bola na programe pre otvorenie karnevalovej sezóny. Cenzor vnútil niekoľko zmien v librete, ktoré okamžite zrealizoval stály básnik divadla La Scala Calisto Bassi. Keď boli zapracované Bassiho zmeny, libreto bolo 9. novembra predbežne schválené.

Vďaka schválenému libretu boli prípravy na inscenovanie opery presne načasované na príchod Donizettiho do Milána začiatkom decembra. Ešte pred týmto dátumom sa však plány úplne rozsypali: sopránovú rolu Alžbety mala spievať Sofia Dell’Oca Schoberlechnerová. Tá ale bola nespokojná z dôvodov, ktoré vôbec neboli hudobné: úloha Alžbety ju posúvala príliš blízko k jej „dobrej priateľke“ Malibranovej, čo v nej vzbudzovalo nevôľu z prípadného porovnávania primadon. Schoberlechnerová nakoniec odmietla spievať. Keď skladateľ dorazil, bola plánovaná premiéra blízko, no ešte nebola k dispozícii žiadna Alžbeta. Keďže Donizetti nemohol strácať čas, musel sa okamžite vrhnúť do práce, aby prispôsobil partitúru novej sólistke. Napokon dal knieža Visconti, impresário divadla La Scala, urýchlene pripraviť potrebné papiere, aby mohol zaangažovať do speváckeho obsadenia sopranistku Giacintu Puzzi-Tosiovú, pravdepodobne s hlavným cieľom − vymeniť Schoberlechnerovú. A naozaj, takmer ihneď dostala úlohu Alžbety. Vzhľadom na túto výmenu na poslednú chvíľu neprekvapuje, že Maria Stuarda chýbala na otvorení karnevalovej sezóny; namiesto nej bola 26. decembra uvedená opera Puritáni od Belliniho – so Schoberlechnerovou v hlavnej úlohe.

Maria Stuarda mala napokon svoju dlho očakávanú premiéru 30. decembra 1835. Podľa dobových prameňov nedosiahlo naštudovanie optimálnu úroveň. Nedostatočný čas na skúšky zanechal svoje stopy a zaangažovanie Puzzi-Tosiovej „in extremis“ veci len zhoršilo; podľa recenzentov nebola táto speváčka ani pri svojom objektívne najlepšom výkone „nič extra“. Keby bola aspoň Malibranová v dobrej forme, bolo by to mohlo večer aspoň zachrániť, ale aj tá mala problémy. Horko sklamaný bol aj Donizetti − nová opera bola prijatá vlažne.

La scala

La scala

Ďalšie dve predstavenia boli prijaté pozitívnejšie, ale pri štvrtej repríze sa divadlo rozhodlo pridať k prvému dejstvu opery Maria Stuarda druhé a tretie dejstvo opery Otello od Rossiniho. Hybridné predstavenie sa uskutočnilo 3. januára. Čo sa týka Donizettiho, toto oklieštené predvedenie jeho diela znamenalo koniec opery Maria Stuarda. V Miláne zahrali kompletnú operu ešte raz alebo dvakrát, ale smola, ktorá akoby prenasledovala túto operu, sa znova vrátila. Divadlo dostalo od polície nasledujúce oznámenie: „Pani Malibranová si opakovane dovoľuje odchyľovať sa od úprav, ktoré predpísala Cenzúra v opere Maria Stuarda, preto ju naše Generálne riaditeľstvo predvolá, aby záležitosť zdôvodnila. Rozhodli sme sa, že produkcia uvedenej opery bude prerušená, a je mojou povinnosťou to oznámiť aj vášmu váženému riaditeľstvu s tým, že je potrebné dať pokyn, aby bola Maria Stuarda dnes večer nahradená iným predstavením.“

O niekoľko mesiacov ponúka Donizetti v liste Bardarimu ďalšie informácie: „Stuarda bola po šiestich večeroch v Miláne zakázaná; keď sa jej najlepšie darilo, nechceli pangharta, nechceli zlaté rúno na krku, nechceli, aby si pred Talbotom kľakla na kolená a vyspovedala sa.“ Malibranová zase povedala: „…neverím si, že dokážem myslieť na toľko vecí…teda zakázaná.“ Problémové body, ktoré spomína Donizetti, boli zmeny, ktoré už cenzúra raz žiadala a ktoré boli zapracované do vytlačeného libreta (napríklad výraz „opovrhnutiahodný panghart“ boli nahradené výrazom „opovrhnutiahodná žena“). Ale Malibranová sa rozhodla, svojhlavo alebo so súhlasom Donizettiho, vzdorovať cenzúre. Bolo to gesto, ktoré pravdepodobne ohrozilo budúci možný úspech opery.

Gaetano Donizetti vykonal pre milánske predstavenia významné zmeny v partitúre, avšak „milánsku verziu“ možno rekonštruovať len čiastočne, pretože dnes neexistuje úplný hudobný dokument, ktorý by ju obsahoval.

Nasledujúce naštudovania opery v 19. storočí

V nasledujúcich rokoch bola opera niekoľkokrát naštudovaná v Taliansku, Španielsku a Portugalsku. Podľa toho, čo vieme, Donizetti nezohral aktívnu úlohu v žiadnom z týchto predstavení. Avšak pri príležitosti jedného z prvých uvedení po milánskom naštudovaní ponúkol niekoľko rád na jej realizáciu. Najvýznamnejším z radu ďalších uvedení bolo to, ktoré sa uskutočnilo v Neapole v roku 1865.

Toto uvedenie zohralo významnú úlohu v ďalšej histórii opery, pretože verzia vytvorená špeciálne na túto príležitosť slúžila následne ako vzor pre všetky moderné edície. Korektor alebo korektori, ktorí vytvorili túto neapolskú verziu, brali ohľad na Donizettiho rukopis (údajne použili autorom vlastnoručne napísaný výťah pre spev a klavír), obnovili niektoré časti, vrátili sa k použitiu vymazaných verzií, nahradili autorom vlastnoručne napísaný recitatív pre dvojspev iným. Tri zmeny vykonané vo verzii z roku 1865 sa zámerne vzdialili od autorom vlastnoručne napísanej prvotnej verzie. Dôsledkom prvej z nich nebola zmena hudby: opera sa rozdelila na tri dejstvá s dvoma prestávkami. Ďalšie zmeny naznačuje dobový článok z novín: „Maestro Cav. De Giosa si zobral za úlohu naštudovať nespravodlivo zabudnutú operu Donizettiho Maria Stuarda, pričom nahradil v niektorých častiach tie pasáže, ktoré autor použil pre inú hudbu, dielami samotného Donizettiho primeranými téme. Ako uviedol iný divadelný časopis v roku 1844: „Padova – Maria Stuarda, ktorej hudba sa nepáči, lebo ju Donizetti opakuje v iných svojich dielach“.

Maria Stuarda, Štátna opera Banská Bystrica, J. Fogašová (Elisabetta), A. Kohútková (Maria Stuarda), L.  Mastro ( Roberto), foto: Jozef Lomnický

Maria Stuarda, Štátna opera Banská Bystrica,
J. Fogašová (Elisabetta), A. Kohútková (Maria Stuarda), L. Mastro ( Roberto),
foto: Jozef Lomnický

Pokus z roku 1865 zamaskovať skutočnosť, že Donizetti citoval sám seba, nedokázal prekonať nezáujem verejnosti 19. storočia o operu Maria Stuarda. Na scéne sa objavila až v roku 1958 v Bergame a neskôr aj v ďalších mestách vo svete. V 80. rokoch minulého storočia bol vo Švédsku nájdený autograf opery, na základe ktorého bolo pripravené zrejme najautentickejšie dvojdejstvové vydanie. Maria Stuarda bola v kritickej edícii prvýkrát uvedená v Bergame v roku 1989. Dnes je dnes uvádzaná najčastejšie.

Autor: Alžbeta Lukáčová, dramaturgička Štátnej opery

Publikované v spolupráci so Štátnou operou.

O premiére opery v ŠOBB sme písali TU…

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

Zanechajte komentár