Splývanie pozemských umeleckých hodnôt – Rossini Opera Festival Pesaro 2016

Doteraz nepreskúmaný jedinečný mechanizmus života rastlín (Tompkins a Bird ,2015 : Tajný život rostlin) so svojím – píšuc možno vlastnými slovami – nielen antigravitačným rastom od listov po kvety a plody, ale najmä dômyselným riadením a spoluprácou ich koreňového vláknitého systému, mi napadol, sledujúc taliansku pesarskú flóru od kríkov po stromy, s jej čarokrásnou rozmanitosťou, bujarosťou, farebnosťou, a pritom oku lahodiacou zladenosťou. Belasé nebo a vlnisté more pod pohládzajúcim slnkom a hmýrenie nezachmúrených ľudí uliciach tak svojrázne a vždy hlboko dojímajúco tvorí imaginárnu svojskú oponu pokrývajúcu už 37. ročník operného festivalu pesarského rodáka, skladateľ  Gioachina Rossiniho.

La donna del lago (1819, Jazerná pani), akási talianska kocka domina C. M. Weberom započatého hudobného romantizmu, priliehavo hudobne preberá a navodzuje jeho atmosféru. Toto čaro súčasnej inscenácie deklinuje režijné poňatie Damiana Michieletta, ktorému nestačí veľké javisko Adriatickej arény. Zahatá ho torzom starého domu s rozbitými oknami, dvomi postavami, ktoré mlčky, tupovýznamne pobehujú. Javisko je preplnené nefunkčnými predmetmi. Nech sú konečne varovaním režisérskym osobnostiam špecifické kréda priorít žánru opery! Násilné prvky odoberajú dôstojnosť a úctu skladateľovi. Interpreti, zbor a orchester Teatro Comunale di Bologna poskytli kompenzujúci elegantný zážitok. Odvíjajúc komplikovaný dej, triumfoval nedostižný Juan Diego Flórez s protagonistami Markom Mimicom, Michaelom Spyresom (americký tenorista, ktorý mal aj samostatný belkantový koncert ), Salome Jiciou. Dirigent Michele Mariotti dodával elegickú tajuplnosť príbehu, aby v ansámblových scénach pripomenul majstra s jeho preslávenými scénami „con brio“ a pôsobivými „tutti“. J. D. Flórez má často mimoriadne exponované vstupy. Bravúra jeho hlasu bola mimoriadne disciplinovaná a podriadená deju, neforsírujúca paraefektne jeho hlasové dispozície.

Druhé z dvoch predstavení Il viaggio a Reims (1825, Cesta do Remeša),  príležitosť pre začínajúce vokálne talenty, nezapôsobilo ako komplex pozitívne, komparujúc s viacerými doterajšími spracovaniami. V príbehu tohto posledného šperku (akejsi francúzskej buffy inšpirovanej korunováciou kráľa Karola X.) dáva Rossini priestor až pätnástim postavám. Orchestra sinfonica G. Rosssini hral bezchybne. Pre dirigenta Gabriela Bebeselfa to bol však debut. Vláčnosť partitúry nevyvážil dostatočnou eleganciou. Napríklad skvelým ansámblovým číslam (chýrny sextet) chýbal temperament a tempo, a tým i gradujúci švih. Výkonnostné rozpaky dané hlasovým fondom vzbudil tiež Gianluca Lentini v slávnej árii  Don Profonda. Nevyfarbil totiž národnostné rozdiely aktérov deja zreteľnejšou vokálnou zmenou. Exkluzívnym talentom opierajúcim sa o rozsah hlasu, farbu a koloratúrnu techniku, oslnila v role Marchesa Melibea Vasilisa Berzhanskaya. Výborne disponovaní boli aj predstavitelia všetkých tenorových postáv. Stálo by zato postupne porovnávať doterajšie kreácie tohto diela, vznešeného mostíka odrazu a vpádu do svetových operných domov. Mnohí súčasní renomovaní operní speváci majú totiž v životopisoch uvádzaný začiatok kariéry práve v „Ceste (k úspechu) do Remeša“.

Môj zdravotný stav mi, žiaľ, neumožnil navštíviť Il Turco in Italia, staršiu verziu „Ciro in Babylonia“, opäť so slávnou E. Podles, ani zopár belkantových koncertov. O to viac som sa sústredil na vrchol tohoročného festivalu. Dôstojne, a súčasne skromne, ale s grandióznou dramaturgickou gradáciou (získajúc čestné členstvo mesta Pesara), sa nám doslova zatajil dych z výkonu J. D. Flóreza na jeho galavečeri. Situoval ho síce do kulís Jazernej pani, aby možno nebol „pristerilný“ (jednotónov  pozadie by vari viac pristal ?), ale tento detail neubral nič z naznačeného. Pred dvadsiatimi rokmi v bleskovom záskoku v hlavnej role v Matilde di  Shabran tento útly mladík z Limy za jeden večer vkročil do elitnej tenorovej komunity, aby v nej vyrástol v najdokonalejšieho súčasného belkantového speváka, tuším samotným maestrom Rossinim vybraného a zoslaného (pri mene G. Rossiniho ukázal rukou k nebu).

Program bol minuciózne pripravený, citlivo skĺbený aj s vybranými spoluúčinkujúcimi (Chiara Amarù, Ruth Iniesta, Salome Jicia, Cecilia Molinari, Marina Monzò, Pretty Yende, Nicola Alaimo, Marko Mimica, Pietro Spagnoli, Michael Spyres). Flórez spieva  ukážky z vystúpení v Pesare od začiatočnej po terajšiu rolu v Jazernej pani. Aké korene zapracovali, aby sa jeho hlas rozprestrel do súčasnej, vari vrcholiacej podoby; do najkrajšieho belkantového tenorového kvetu, ktorým oblažuje najslávnejšie svetové operné javiská?

Okrem chýrnych niekoľkých „hrozienok“ – tak sa volajú neprekonateľné Rossiniho operné predohry – J. D. Flórez nadchol slávnym tenorovým dvojspevom (s M. Spyresom) a vlial krásu hlasu a jemnosť výrazu do nádherného dvojspevu z Grófa Oryho s vrúcnym sprievodom P. Yendi (Rosssini má veľmi málo rýdzo ľúbostných duetov). Nasledovalo nenápadné, hudobne majstrovsky vypracované finále l. dejstva donedávna neznámej Zelmiry a invenčne geniálna ária Lindora na konci II. dejstva „Barbiera…“, ktorú neskôr skladateľ presunul do pompézneho sopránového (mezzosopránového) záveru Popolušky. Po prestávke zaznelo dokonalo zladené trio z Jazernej pani a nádherný duet Popolušky s Ramirom, kedy sa obaja spoznávajú a zahoria vzájomným citom – tiež jeden z vrcholov zo skladateľovho hudobného žriedla – s dokonalým sprievodom Chiary Amaru. Potom zaznel doslova ekrazitom nabitý, už spomínaný sextet z Cesty do Remeša, ktorý vyňatý z opery zapôsobil mimoriadne zmyslovo-zmyselne. Predposledný kvintet bol reminiscenciou na Matilde di Shabran a večer, na aký sa nezabúda, uzavrelo veľkolepé finále Guillaume Tella (aj so zborom), v ktorom oslobodený švajčiarsky ľud víta víťazstvo nad tyranom Gesslerom a vdychuje vytúženú slobodu. Posledný takt tohto veľdiela, ktoré majster komponoval nezvyčajne dlho, sám upravujúc libreto, je aj ním myslená (?), ale v každom prípade skutočne posledná nota Rossiniho opernej kolekcie, hoci napísaná v najtvorivejšom veku. Prídavkom bola vyšperkovaná ária z Popolušky („Barbiera…“). Potlesk a príslovečný dupot obecenstva ukončili večer. Nádherné vcítenie sa J. D. Flóreza do všetkých, výlučne rossiniovských výňatkov ukázalo popri famóznych výškach aj celú brilantne vycibrenú škálu rozsahu a tvárnosť jeho hlasu. Dala sa postrehnúť jemná, doteraz nezpoznaná tmavosť jeho tenoru. Poodkryla sa okrem najvyššieho majstrovstva aj neobyčajná spevácky-humánna inteligencia jedinca, ktorá Flóreza neomylne naviguje k nedozerným výkonom, takým, aké si predstavoval (i predstavujú) operní komponisti. Tentoraz úplne uvoľnený, „beztenzný“, plne oddaný svojmu výkonu, pôsobil J. D. Flórez ako najcennejší drahokam, ktorý na očakávanom nosiči umožní zážitok nefalšovaného hedonizmu a pocitu daru šľachetnosti dušiam miliónov poslucháčov. Veď toto je definícia jedného zo senzorov ľudskej percepcie, ktorou sme boli obdarovaní, hoci niektorí tento dar ešte v sebe nevydolovali…

Fragment prežitých zážitkov a postrehov, ale i započuté a čítané recenzie dovolili, ako vždy doteraz, zaknihovať ďalší sviatok hudby (pod záštitou talianskeho prezidenta), akých je málo: 37. ročník Rossiniho festivalu v Pesare. Od šepotu a príkazov korienkov rastlín po opísané „očarujúce kvety“ – výkony, sa dostalo nielen očiam, ale i sluchu lahodiaceho súzvuku. Ten iba potvrdzuje symbiózu biologického sveta, ktorá i umeleckými vnemami potvrdzuje chýrne LOGO, „zmysel života“ pre najvyššie vyvinutého živého tvora, človeka, tak ako ho pregnantne definoval slávny psychiater Viktor Frankl v svojom odkaze po pátraní zákutí ľudskej duše.

Autor: Peter Kukumberg

www.rossinioperafestival.it

fotogaléria

video