Spomienka na speváčku a hudobnú pedagogičku Darinu Žuravlevovú

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V marci tohto roku uplynulo štvrťstoročie od úmrtia speváčky a zaslúžilej učiteľky Dariny Žuravlevovej, zakladateľky slovenskej vokálnej pedagogiky a interpretácie ( * 10. 10. 1906 Stará Turá, okr. Trenčín – † 17. 03. 1988 Bratislava).

Narodila sa 10. októbra 1906 v Starej Turej v Trenčianskom okrese v národne uvedomelej rodine ako jedna z piatich dcér učiteľa, školského inšpektora a publicistu Jozefa Pauloviča (1870 – 1938) a Emílie Paulovičovej, rod. Dobruckej (1875 – 1961). Vyrastala v prostredí presýtenom slovenskou ľudovou piesňou a hudbou. V rokoch 1912 – 1918 navštevovala v rodisku ľudovú školu, potom do roku 1920 meštianske školy v Bratislave a v Topoľčanoch. Stredoškolské štúdiá strávila v rokoch 1920 – 1925 na Štátnom dievčenskom reformovanom reálnom gymnáziu v Bratislave, kde začala od roku 1920 navštevovať aj hodiny hry na klavíri u prof. Anny Kafendovej-Zochovej a od roku 1921 hodiny spevu v triede prof. Jozefa Egema na Hudobnej škole pre Slovensko. Pretože jej životná dráha sa vyvíjala trochu zložitejšie a aby si zabezpečila existenciu (samotné koncertovanie jej to nemohlo zaistiť), rozhodla sa po maturite študovať dejepis a zemepis na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne (1925 – 1929). Neskôr po primeranej pedagogickej praxi zložila roku 1935 skúšku učiteľskej spôsobilosti pre meštianske školy z predmetov československý jazyk, dejepis a zemepis. No neprestala sa venovať aj svojej záľube – hudbe a spevu. Od roku 1925 sa zároveň stala mimoriadnou a od školského roku 1929/1930 riadnou poslucháčkou na brnianskom Štátnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu u prof. Marie Fleischerovej, ktorá ju zasvätila do tajov speváckeho umenia a cez ňu sa oboznámila s českou, francúzskou, nemeckou, ruskou a talianskou speváckou školou. Štúdium absolvovala roku 1931 s vyznamenaním.

Patrila k prvým slovenským koncertným umelcom, ktorí interpretovali a propagovali slovenské piesne na koncertoch (vystupovala v rokoch 1923 – 1953) i v rozhlase v Bratislave, kde účinkovala v rokoch 1934 – 1945. Už ako študentka pravidelne vystupovala na rôznych podujatiach školy a stala sa zanietenou propagátorkou slovenskej ľudovej i umelej piesne doma i v zahraničí. V rokoch 1923 – 1925 absolvovala prvé koncerty s Alojzom Kolískom, ktorý prednášal o slovenskej ľudovej piesni a ona spievala jej typické ukážky; 1926 – 1931 vystupovala na hudobných večeroch usporadúvaných Vladimírom Helfertom, na ktorých spievala popri ľudových piesňach aj tvorbu mladej moravskej skladateľskej generácie. V roku 1927 sa zúčastnila na zájazde slovenských umelcov do Poľska, kde v Krakove predviedla piesne Mikuláša Schneidra-Trnavského z cyklu Slzy a úsmevy i slovenské ľudové piesne. Na koncerte usporiadanom v roku 1933 v Redute v Bratislave pri príležitosti 90. narodenín hudobného skladateľa Jána Levoslava Bellu premiérovo spievala sólo v kantáte Divný zbojník pod taktovkou jeho syna Rudolfa Bellu. V rokoch 1934 – 1935 absolvovala viacero koncertov s hudobným folkloristom Karolom Plickom, na ktorých interpretovala ľudové piesne zozbierané na Slovensku v úprave Víťazoslava Nováka. V roku 1941 vystupovala na literárno-hudobnom večeri o spisovateľovi Svetozárovi Hurbanovi Vajanskom, pričom spievala cyklus piesní na jeho texty zhudobnené Fricom Kafendom; 1942 na koncerte pri príležitosti 70. výročia narodenia hudobného skladateľa Mikuláša Moyzesa spievala piesne z jeho vokálnej tvorby. Po založení Slovenskej filharmónie spievala na jej prvom koncerte 18. novembra 1949 cyklus piesní Nox et solitudo od Eugena Suchoňa pod vedením dirigenta Václava Talicha. Do roku 1953 absolvovala ešte viaceré koncerty nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku, Poľsku a v Rakúsku.

V repertoári uprednostňovala a často premiérovo uvádzala piesne Eugena Suchoňa, Frica Kafendu, Mikuláša Schneidra-Trnavského, Jána Cikkera, Alexandra Moyzesa, Dezidera Kardoša, Andreja Očenáša, Šimona Jurovského. Okrem slovenských piesní spievala aj cykly českých, moravských a svetových skladateľov. Na klavíri ju sprevádzali poprední interpreti, ako Ladislav Holoubek, Michal Karin, Alojz Kolísek, Rudolf Macudziński, symfonický orchester bratislavského rozhlasu a Slovenskej filharmónie pod vedením známych dirigentov, okrem iných Františka Babušeka, Krešimira Baranoviča, Františka Dyka, Kornela Schimpla, Václava Talicha. Spoluúčinkovala aj s viacerými významnými sólistami – Helena Bartošová-Schützová, Janko Blaho, Arnold Flögl, Štefan Hoza, Boris Jevtušenko. Roku 1953 prekonala vážnu pľúcnu chorobu, čo jej zabránilo pokračovať v koncertnej speváckej činnosti.

Rukopis Dariny Žuravlevovej

Rukopis Dariny Žuravlevovej

Úryvok z listu Dariny Žuravlevovej s jej podpisom uložený v Národnom biografickom ústave Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Po skončení štúdia v Brne sa venovala aj učiteľskej profesii. Vrátila sa do Bratislavy, kde v rokoch 1931 – 1939 učila zemepis a dejepis na meštianskej škole a súčasne v týchto rokoch vyučovala spev na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko. Roku 1939 ju z politických dôvodov uvoľnili zo služieb slovenského školstva, preto v roku 1940 učila na hudobnej škole v juhomoravskej obci Ježkovice. Už roku 1941 sa stala prof. na Štátnom konzervatóriu (neskôr premenovanom na Konzervatórium) v Bratislave, kde vyučovala do roku 1967 na plný a po odchode do dôchodku ešte do roku 1972 na skrátený úväzok. Počas pôsobenia na Konzervatóriu zastávala funkciu vedúcej vokálneho zboru a bola členkou umeleckej rady školy. Popri sólovom speve vyučovala aj dejiny a literatúru spevu, fonetiku a metodiku spevu. Zároveň krátko prednášala i na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a viedla cvičenia hlasovej výchovy. Stala sa prvou slovenskou pedagogičkou sólového spevu. Vypracovala od základov metodiku spevu a učebné osnovy pre všetky ročníky Konzervatória, pričom vychádzala zo slovenskej fonetiky, z melodickosti a intonácie slovenčiny, ktorú pokladala za jeden z najspevavejších jazykov. Jej prácu z tohto hľadiska pokladajú odborníci za priekopnícku. Počas štyridsaťročnej pedagogickej činnosti vychovala Darina Žuravlevová vyše šesťdesiat spevákov – sólistov i členov speváckych zborov a pedagógov.

Popri koncertnej a pedagogickej činnosti sa aktívne zapájala aj do verejného života. Ako uznávaná odborníčka sa podieľala na založení speváckeho zboru Slovenskej filharmónie a SĽUK-u a bola dlhoročnou členkou ich poradných zborov. Zapojila sa do organizovania viacerých koncertných podujatí: 1954 bola členkou Festivalového výboru Pražskej jari pre národnú spevácku súťaž Emy Destinnovej a Karla Buriana, 1955 prípravného výboru celoštátnej konferencie spevu v Prahe, 1957 poroty pre Festival mládeže v Moskve, 1958 poroty pre vylučovacie prehrávky medzinárodnej speváckej súťaže v Belehrade. Bola členkou a funkcionárkou viacerých organizácií. Pracovala ako predsedníčka kultúrnej sekcie a členka výboru Živeny, členka umeleckej a vedeckej rady sekcie hudobné umenie v Bratislave, od roku 1947 členka hudobného odboru Umeleckej besedy slovenskej, zakladajúca členka a predsedníčka výboru sekcie koncertných umelcov Zväzu slovenských skladateľov a členka celoštátneho výboru koncertnej sekcie Zväzu československých skladateľov.

Roku 1955 predniesla Darina Žuravlevová v Prahe na celoštátnej konferencii o výchove speváckych kádrov závažný referát o základných predpokladoch pre úspešnú spevácko-pedagogickú činnosť na Slovensku. Publikovala viaceré články a recenzie z oblasti vokálneho umenia najmä v časopisoch Hudební výchova, Slovenská hudba a Živena. Veľkým prínosom boli jej preklady umelých piesňových cyklov a árií z češtiny, nemčiny, ruštiny a taliančiny. Roku 1990 vydal editor J. Potúček zborník jej štúdií Problémy slovenskej speváckej pedagogiky. Za dlhoročnú pedagogickú prácu jej udelili roku 1962 titul zaslúžilá učiteľka a 1969 ju Konzervatórium v Bratislave vyznamenalo pamätnou zlatou medailou.

Darina Žuravlevová veľmi skoro ovdovela, jej takmer o dvadsať rokov starší manžel Dr. Ing. Sergej Žuravlev (1885 – 1946), chemik a asistent na Vysokom učení technickom v Brne, zomrel krátko po skončení druhej svetovej vojny. Ich manželstvo bolo bezdetné. Ona zavŕšila svoju životnú púť 17. marca 1988 v Bratislave.

Celá štyridsaťročná pedagogická činnosť Dariny Žuravlevovej je dôkazom jej veľkého úsilia pozdvihnúť slovenskú vokálnu pedagogiku na svetovú úroveň a vytvoriť slovenskú vokálnu školu. Neúnavnou obetavou prácou a entuziazmom sa jej skutočne podarilo zapísať sa do histórie našej vokálnej pedagogiky.

Autor: Ľudmila Ďuranová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

Zanechajte komentár