Spomienky na Ivana Paríka

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V ešte neomietnutom interiéri renovujúcej sa kúrie Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave bola 17. septembra 2016 dojemná spomienka (a koncert) na skladateľa Ivana Paríka (17.8.1936 – 2.3.2005), vysokoškolského hudobného pedagóga, organizátora (Smolenické semináre…a i.), esejistu (z nich čítal člen SND Štefan Bučko), prísneho učiteľa, koncentrovaného komponistu, ale aj bohéma.

Najvýstižnejšou v sugestívnom predhovore bola veta o Paríkovi, ako o neskonale dobrom  človeku. Tak sme ho poznali azda všetci – pri stretávkach v jeho vždy rozviatom kabáte, dýchajúceho nielen fyzické, ale aj duchovné teplo a rozšafnosť, s ktorou zďaleka zdravil priateľov s neopakovateľným úsmevom. Pritom mal v zásobe vtip, na ktorom sa dopredu smial tak srdečne, že bolo priam urážkou, nezapojiť sa do jeho správ z hudobného sveta. Ako pedagóga, učiteľa, skladateľa a priateľa priblížila pred koncertom z jeho tvorby už spomínaná prof. PhDr. Zuzana Martináková, PhD., odchovankyňa VŠMU v odbore teória hudby a kritiky, kedysi žiačka Ivana Paríka, neskôr vysokoškolská pedagogička, istý čas i zástupkyňa rektora Ivana Paríka, iniciátorka a odborná garantka súkromnej Hudobnej a umeleckej akadémie Jána Albrechta v Banskej Štiavnici.

Ivan Parík, (1936 – 2005), foto: Pavel Kastl

Ivan Parík,
(1936 – 2005),
foto: Pavel Kastl

Ivan Parík mal veľa hudobno-kompozičných a teoretických zásluh, ale zanechal za sebou zvlášť povesť nesmierne žičlivého človeka. Ako lepšie môže vyznieť ľudský autogram? Príležitostný bulletin ho predstavil od chlapčenských rokov – v pánskom klobúku a chlapčenských nohavičkách, ale aj „v objatí“ drahej matky, otca, krásnom portréte manželky, dnes vysokoškolskej profesorky a v spoločenstve hudobných osobností, ktoré ho milovali: Bohdana Warchala i Ľudovíta Rajtera. Ten posledný bol – podľa slov Ivana:

„… jedna z veľkých postáv môjho života. Bol pri mne pri počiatkoch profesionálnej kariéry. Bol to on, čo mi povedal, aby som sa rozhodol pre štúdium na Konzervatóriu. Ľudovíta Rajtera som spoznal ešte ako študentík, v časoch, keď mal zakázané dirigovať a robil archivára v Slovenskej filharmónii“.

I také časy boli. Osobnosť veľkého dirigenta zastupovala na spomienkovom stretnutí jeho manželka PhDr. Alžbeta Rajterová. Ak sa človek obzrel po Albrechtovskom dome na 1. poschodí, kde bol i koncert z diela Ivana, boli tu i jeho ďalší priatelia a svedkovia doby: dlhoročný rektor VŠMU a umelec – prof. Miloš Jurkovič, ktorému Ivan Parík skomponoval nie jedno dielo pre flautu, manželka ďalšieho osemdesiatročného „odídeného skladateľa – Dušana Martinčeka (nar. 19.6.1936), ale aj v hudbe stále prítomný svojimi dielami Juraj Hatrík s manželkou, prof. VŠMU a skladateľ Vladimír Bokes, dlhoročná suseda Paríkovcov – popredná herečka a členka SND Božidara Turzonovova, jubilujúci šesťdesiatnik Vladimír Godár, skladateľ Peter Breiner, manželka prof. Ivana Hrušovského – skladateľa, hudobného teoretika a estetika, riaditeľ Hudobného centra Igor Valentovič, dramaturg Slovenskej filharmónie PhDr. Ivan Marton, čembalistka a dlhoročná členka súboru Musica aeterna pani Marica Dobiášová, ale aj mnohí mladí návštevníci ktorí zo zvedavosti prišli pozrieť Dom Albrechtovcov,  znovu sa ozývajúci hudbou, hoci len z otvorených okien. Je to objekt, ktorý si pamätá návštevy Bartóka a Dohnányiho, priateľov otca Alexandra a syna Jána Albrechta, ako aj mnohých ďalších európskych a slovenských umelcov 20. storočia. Tu sa svojho času sformovala Musica aeterna a odohrali nekonečné debaty o umení generačných druhov violistu a estetika Hansiho Albrechta a skladateľa Ivana Paríka, tých, čo sa hlásili k odkazu takmer zabudnutej histórii slovensko-uhorskej hudby, dlho upätej len na zopár mien slovenských skladateľov. Bol to dom, ktorý v bujnej záhradnej zeleni a útulnom interiéri, preplnenom partitúrami, knihami a výtvarnými dielami, prijímal zástancov všetkých prúdov a osôb umenia. I mňa, ktorá som patrila do muzikologickej školy FFUK u prof. Jozefa Kresánka. Podnes sa ku nej hrdo hlásim, ale Hansi Albrecht bol náš milovaný priateľ, galantný, trochu tajomný muž s narážkami na svoj bohatý život – akoby sme ho nemilovali a neuctievali? Aj cez jeho familiárnosť sme poznali priateľskú povahu Ivana Paríka či azda najvernejšieho Paríkovho priateľa – Miloša Jurkoviča – i mnohých, mnohých bohémov a osobností z prelomu desaťročí.

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016, Zuzana Martináková, foto: Ján Lukáš

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016,
Zuzana Martináková,
foto: Ján Lukáš

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016, Štefan Bučko, Ivan Buffa, Quasars Ensemble, foto: Ján Lukáš

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016,
Štefan Bučko, Ivan Buffa, Quasars Ensemble,
foto: Ján Lukáš

Medzi účinkujúcimi na koncerte k pocte Ivana Paríka hral – ako vždy výborne – Quasars Ensemble s dirigentom Ivanom Buffom, ktorý (spolu so Štefanom Bučkom) predniesol Videné zblízka nad jazerom – pre recitátora a 10 nástrojov na verše Máše Haľamovej, klarinetista Martin Mosorjak zahral Paríkovu Sonátu pre klarinet a violončelista Ján Bogdan bol  interpretom Sonáty pre violončelo a mg pás. Nuž, v komornom prostredí zneli len komorné fragmenty z nesmierne bohatého kompozičného odkazu Ivana Paríka.

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016, Martin Mosorjak, foto: Ján Lukáš

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016,
Martin Mosorjak,
foto: Ján Lukáš

Parík bol ctiteľom Druhej viedenskej školy, najmä Antona Weberna, ktorý bol Ivanovi blízky vycizelovaným  detailom, kompozičnou stručnosťou a celou skladobnou technológiou. Ale bol i priateľom grafika Miloša Urbáska. Od neho získal presnosť kompozičnej formy, jasnosť hudobnej línie, ba niekedy aj grafickú podobu partitúry. Nehovoril v hudbe dlho – ale čo napísal, bolo ako krištáľ. (Hlavne z toho nebolel chrbát a neplakala duša). Inšpiroval sa grafikou v Hudbe k vernisáži I. a II., vo Variáciách na obrazy Miloša Urbáska, filozofickým odkazom v organovo-flautovej kompozícii Meditácia nad textami Jacopone da Todiho, poéziou v Dvoch piesňach na text starých japonských básnikov, veršami M. Haľamovej v skladbe Videné zblízka nad jazerom, Rúfusom v Čase odchodov, latinskou omšou v Missa brevis – revidovanou r. 1997 a nahranou ďalším priateľom – dirigentom Bystríkom Režuchom… Mnohé skladby, našťastie, zostali nahraté v rozhlase i na platniach a CD.

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016, Ján Bogdan, foto: Ján Lukáš

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016,
Ján Bogdan,
foto: Ján Lukáš

Ivan, modernista a vyznávač dvanástich rovnocenných tónov sa postupne vracal k duchovnému i hudobnému centru v Missa brevis, v Kyrie na pamäť Konštantína, alebo v Musica pastoralis, dokonca i v elektroakustickej Pocte Hummelovi. Čas od polovice šesťdesiatych do konca deväťdesiatych rokov formoval človeka i umelca Ivana Paríka v pre mňa zvlášť blízkej a krásnej skladbe pre orchester a recitátora Ako sa pije zo studničky na verše Milana Rúfusa. Čas je veľký strojca duševných metamorfóz.

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016, Igor Valentovič, Nora Gubková, foto: Ján Lukáš

Spomienka na Ivana Paríka, koncert v Dome Albrechtovcov, 2016,
Igor Valentovič, Nora Gubková,
foto: Ján Lukáš

Pritom zostáva stále platná myšlienka Ivana Paríka, citovaná v bulletine k nedožitým osemdesiatinám tohto nezabudnuteľného umelca. Vyjadruje totiž nielen jeho, ale mysliteľský odkaz celej avantgardnej generácie rokov 1960-1970:

„Ak avantgarda nemá v úmysle stať sa tradíciou, stráca svoj existenčný zmysel.“

Pravda, nezáleží to iba od hudby samotnej. Predovšetkým by nemala zaznievať iba komorne, počas spomienkových stretnutí, hocako sú dojemné a potrebné.

Autor: Terézia Ursínyová

bližšie info o skladateľovi Ivanovi Paríkovi nájdete TU…

Dom Albrechtovcov  www.albrechtforum.eu

pozvanka-na-koncert-k-spomienke-ivana-parika

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár