Dnes je: sobota, 18. 8. 2018, meniny má: Elena, Helena, zajtra: Lýdia

Spomienky na SND – Debuty mladej generácie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia došlo k výraznému omladeniu sólistického ansámblu súboru SND, keďže VŠMU začali opúšťať prví absolventi operného spevu. Prečítajte si o debutoch silnej speváckej generácie v spomienkach Vladimíra Blaha.

Na debut Andreja Kucharského (1955 v Oneginovi) sa nepamätám, no výkony, ktoré podával počas svojho prvého angažmánu v SND (1956-61) som si poriadne vychutnal. Bol výborným vojvodom z Rigoletta, Ottaviom z Dona Juana (tak vtedy SND pomenúvalo Mozartovu operu opier), prvým slovenským Pelléasom (1958) a uvoľneným Almavivom v bujarej Gyermekovej inscenácii Barbiera. Najviac mi však zostal v pamäti jeho Lorenzo z Auberovho Fra Diavola (1957) možno preto, že z 24 predstavení tejto na Slovensku neznámej opery som videl dobrú polovicu, alebo preto, že som sa vždy tešil na „céčkový“ súboj, ktorý v druhom dejstve zvádzal jeho Lorenzo s Diavolom Janka Blaha. O nejaký rôčik neskôr vstúpil na dosky SND takisto Godinov žiak Juraj Oniščenko ako Onegin. Tenorista svojho mladšieho spolužiaka počas celého predstavenia povzbudzoval a nechal ho plne vychutnávať ovácie publika. V premiére Pucciniho Manon Lescaut (1958) sa objavili popri už „ostrieľanom“ Kucharskom v úlohe Edmonda mezzosopranistka Ľuba Baricová ako speváčka madrigalu a buffo tenor Paľo Gábor ako baletný majster. Speváčka zaujala svojím tmavým materiálom a neskôr v iných úlohách okrem vokálnej zložky aj tým, že proti úspornému a štylizovanému herectvu spevákov staršej generácie priniesla na javisko realistické herectvo. Z jej prvých úloh vo mne zanechali najväčší dojem Končakovna z Kniežaťa Igora a Concepción v Ravelovej Španielskej hodinke (obe z roku 1962). Tenorista sa ukázal ako pravý komediant, čo neskôr dokázal ako Triquet, Vašek a potom ako skvelý Albert Herring. Škoda, že neskôr neodolal túžbe spievať aj veľké lyrické úlohy, ktoré boli nad jeho sily.

Historická budova SND, foto: Ľudovít Vongrej

Historická budova SND,
foto: Ľudovít Vongrej

Keďže koncom päťdesiatych rokov koloratúrny soprán Anny Hrušovskej sa pomaly vytrácal z premiérových obsadení, SND potrebovalo ako soľ novú koloratúrnu sopranistku. Na dobrých pár rokov sa ňou stala Alžbeta Ondrusová-Svobodová, ktorá po VŠMU ešte absolvovala päťročné štúdiá v Moskve. Jej celkom vydarený debut v SND prebehol v úlohe Musetty Pucciniho Bohémy (1959), no jej najlepšími kreáciami sa potom stali Zerlina v Donovi Giovannim (1961) a Olympia v Hoffmanových rozprávkach (1963). Lyrická sopranistka Anna Peňašková- Kajabová prišla do SND v roku 1960 ako študentka VŠMU, aby vstúpila do úlohy Parasie v Musorgského Soročinskom jarmoku. Tu jej hlas výborne ladil vtedy s ešte lyrickým tenorom Andreja Kucharského. K životnej úlohe sa dostala hneď v nasledujúcom roku, kedy stvárnila titulnú úlohu v Orffovej Múdrej žene. V rokoch 1963-68 bola členkou SND (po absolvovaní VŠMU) mezzosopranistka Yveta Funková Czihalová. Po bezvýznamnej úlohe v Čarovnej flaute bola jej ozajstným debutom Oľga z Onegina a potom Polina z Pikovej dámy, kde v oboch úlohách mohla uplatniť ušľachtilú farbu svojej hlbokej hlasovej polohy. Pred vydajom do SRN ešte vytvorila okrem iných dve nezabudnuteľné kreácie, a to  Gluckovho Orfea v Kriškovej štýlovej inscenácii (1966) a Luciu v Bázlikovej protivojnovej opere Peter a Lucia (spolu s Jozefom Ranincom, 1967). Škoda, že posilou súboru sa nestala aj ďalšia mladá speváčka (Lucia Popp), ktorá po úspešnom predspievaní Mozartovej Kráľovnej noci nebola v SND akceptovaná a následne urobila svetovú kariéru v zahraničí.  Podobne skončila o pár rokov neskôr iná svetová hviezda (Edita Gruberová), ktorá síce spievala a.h. v novej inscenácii Barbiera zo Sevilly (1968), no potom si musela hľadať miesto v Banskej Bystrici.

Historická budova SND

Historická budova SND

V reťazci slovenských tenoristov po Blahovi, Hozovi, Jakubkovi, Kucharskom nasledoval František Livora, ktorý absolvoval VŠMU v roku 1963 a ešte ako študent spieval Vladimíra v inscenácii Kniežaťa Igora (1963). Kto vtedy počul jeho lyrický tenor, nebol by si myslel, že už o desaťročie neskôr bude dramatickým Florestanom a ešte neskôr úderným Verdiho Otellom. Spolu s ním absolvoval VŠMU barytonista (basbarytonista) Juraj Hrubant, ktorého „zlatou érou“ (ak k nej pridáme Porgyho a Nicka Shadowsa zo Stravinského opery z nasledujúceho desaťročia) boli práve šesťdesiate roky. Po menej významných úlohách vo Vzkriesení, a Hoffmanových rozprávkach výborne stvárnil Gašpara v Čarostrelcovi a Tomského v Pikovej dáme, kde si v poslednom obraze spolu s dvoma tanečníkmi aj obdivuhodne zakrepčil. Perfektné basové úlohy zvládol v Gyermekových verdiovkách, najprv Ferranda v Trubadúrovi a potom spolu s Ondrejom Malachovským ako Samuelom aj Toma, prvého zo sprisahancov v Maškarnom bále. Dva krásne tmavé hlasy vtedy duneli z javiska ako ozajstná hrozba Riccardovi Imricha Jakubka a Jirího Zahradníčka. Viac v úzadí zostal basbarytonista Boris Šimanovský, ktorý po absolvovaní VŠMU (1955) odišiel na tri sezóny do Košíc, no po príchode do SND hneď vstúpil do staršej inscenácie Dona Giovanniho ako Leporello i Masetto. Jeho najvýznamnejšou úlohou bola asi trojpostava diabla z Hoffmanových rozprávok (1963) alebo Pizarro z Fidelia (1960). Neskôr už stvárňoval iba epizódne postavy, z ktorých si pamätám jeho lamentáciu nad mŕtvym falošným Schicchim „ Ó Gianni, ja šil som ti krpce, a preto moje srdce musí horko zaplakať!“ Rád spomínam na prvé predstavenie basistu Stanislava Beňačku v SND. Aj on prišiel do súboru rovno z VŠMU (ako žiak Anny Korínskej) a hneď stvárnil jednu zo svojich profilových postáv – žalárnika Beneša vo skvelej Wasserbauerovej inscenácii Dalibora (s vynikajúcou Česányiovou a Pappom v hlavných úlohách). Beňačka mal príjemne sfarbený hlas pôsobiaci mäkko, no smerom nahor trocha limitovaný v rozsahu. Preto sa mu často stávalo, že kým áriu „Ách jak ťažký žalárnika život je“ spieval výborne, v závere druhej („Štyridsať liet už je skoro tam“) sa mu pri slovách „takej zrady“ vysoký tón lámal. Beňačka bol od svojich počiatkov spoľahlivým Lodovicom z Otella, Palouckym z Hubičky, Kráľom z Aidy. Na rozdiel od spomínaných sólistov Ondrej Malachovský prišiel do SND ako absolvent bratislavského konzervatória (1959) a popri nových naštudovaniach vstupoval aj do starších inscenácií (Daland z Blúdiaceho Holanďana a Svätopluk – jeho životná rola). Nie som si istý, či jeho prvé vystúpenie v SND bol Gremin z Čajkovského opery. Po niekoľkoročnej odmlke do súboru SND postupne prichádzali ďalší absolventi operného spevu ako Marta Nitranová (výborná Bersi zo Chéniera a skvelá Giorgetta z Plášťa), Anna Križanová-Czaková (krehká Lauretta zo Schicchiho) a barytonisti Jozef RaninecRobert Szucs a Andrej Macháček (1966 resp. 1968 a 1967). Posledne menovaný býval spolu s Ferom Cabanom najčastejším partnerom mňa a brata Jaroslava na vtedy väčšinou prázdnej galérii Opery SND. Ďalší z absolventov VŠMU sa dostali do sólistického súboru Opery SND až potom, čo si odkrútili učňovské roky v iných telesách. Boli to tenorista Vojtech Schrenkel (v SND od 1972), ktorý potom nečakane zomrel po kolapse v úlohe Monostata v Čarovnej flaute a Pavol Mauréry (1978) , ktorý sa za vedúceho barytonistu súboru prebojoval cez VUS, Novú scénu a Štátne divadlo v Košiciach. Jeho konkurentom v 80.rokoch bol aj absolvent konzervatória František Caban (absolvoval v 1964, v SND až od 1982) predtým pôsobiaci v Bystrici a Brne, odkiaľ do SND prišla aj ďalšia ťažisková postava osemdesiatych rokov Magdalena Blahušiaková (štúdiá ukončila v roku 1969, do SND nastúpila v 1980) a na angažmán zaspievala strhujúcu dramatickú Tosku.

Historická budova SND

Historická budova SND

Spevácka omladina pred vstupom na operné javiská

Súbežne s návštevami operných predstavení v SND som začal navštevovať aj koncerty a operné predstavenia na VŠMU. Z absolventských koncertov mal zvláštnu príchuť koncert Juraja Oniščenka, ktorý sa oproti zvyklostiam odohral vo veľkej koncertnej sále SF a mladý barytonista hneď ako prvé číslo programu uviedol Largo z opery Xerxes v sprievode organa. V malej sále, ktorá vtedy niesla názov Štúdio VŠMU, som si vypočul v roku 1959 absolventský koncert barytonistu Ladislava Longauera (žiaka Imricha Godina), ktorého drsnejší hlas sa potom v rokoch 1959-71 uplatnil v banskobystrickom opernom súbore. Krásny zážitok som mal z koncertu v Štúdiu VŠMU v roku 1963. Išlo o súťaž mladých spevákov umeleckých škôl, kde Slovensko zastupovali Vojtech Schrenkel (so Smetanovým „Když zavíta máj lásky čas“), Ladislav Ilavský (s áriou Filipa z Dona Carlosa), Bandy Macháček (so šampanskou áriou Dona Giovanniho), no víťazkou sa stala Iveta Funková za prednes árie Isabelly z Talianky v Alžíry. Podobný zážitok som mal tri roky predtým, keď v bratislavskom PKO odznel koncert operných árií v podaní mladých spevákov, kde ku Schrenkelovi (objavil pre mňa vtedy Wertherovu áriu) a Funkovej (spievala „Keď som Eurydiku stratil“) sa pripojil František Livora (ako Janík z Predanej nevesty a listovou áriou Cavaradossiho) a Ondrej Malachovský s prednesom árie dona Basilia, v ktorej závere popri obrovskom hlasovom fonde ohúril výškou hodnou barytonistu.

Historická budova SND

Historická budova SND

Oveľa atraktívnejšie však boli operné predstavenia, ktoré som pravidelne navštevoval v rokoch 1958-63, neskôr už skôr sporadicky. Prvým bol Donizettiho Don Pasquale v obsadení Přemysl Chudoba (Pasquale), Pavol Mauréry (Malatesta), Oscar Kobela (Ernesto), Angela Široká (Norina) a Vojtech Schrenkel (notár). Z nich basista sa uplatnil na moravských javiskách a tenorista v Banskej Bystrici, hoci jeho tremolo sa mi príliš nepáčilo. Zato rozkošne pôsobil Schrenkel so svojím „ etcetera“ a v malom zbore sa týčila mohutná postava prváka Františka Livoru. Predstavenie Gluckovej Ifigenie na Tauride bolo speváckym triumfom Anny Peňaškovej, tenorových priateľov Pylada a Oresta stvárnili Vojtech Schrenkel a Pavol Gábor, ktorý v rozhodujúcom momente opery sladko zanôtil: „O Iifigenia, sestra míla, veď ty si tiež za obeť určená bóla“. Výkon Pavla Mauréryho príliš nenasvedčoval, aký kvalitný barytón sa o 15 rokov neskôr z neho vykľuje. Priam katastrofálne však dopadol debut Lucie Poppovej, ktorá krátke sólo Diany zaspievala so strašným tremolom. V Smetanovej Hubičke sa opäť predstavil (už ako člen SND) Pavol Gábor (Lukáš) a Pavol Mauréry (Tomeš), výborné výkony podali Juraj Šomorjaj ako Paloucký a predovšetkým Juraj Hrubant (Matúš), ktorého „len v dial“ priam perlilo farebnosťou. Za očakávaním trocha zaostala Mária Morozová ako Vendulka, neskôr už pod menom Murgašová významná sólistka ŠO v Banskej Bystrici, kde striedavo spievala sopránové a mezzosopránové úlohy. Z predstavenia Mozartovho Únosu zo Serailu si pamätám na Belmonta Vojtecha Schrenkela, Konstancu Darinky Markovičovej, ktorá potom zakotvila v operetnom súbore Novej scény, no predovšetkým na Blondu Lucie Poppovej, kde po prvý raz poodhalila svoju predestináciu k interpretácii mozartovských partov. V jeden večer potom uviedli v Štúdiu VŠMU dve krátke opery – Pauerovho Žvanivého slimejša , kde v titulnej úlohe vypomáhal člen Opery SND Stanislav Beňačka a operu Poupě od Otakara Ostrčila. Najviac mi z nej utkveli v pamäti dva detaily. Juraj Hrubant v nej viackrát opakoval vetu „sakramentská láska“ a Juraj Raninec spieval predstavenie bezprostredne po úraze s prelepeným nosom. Dramaturgia Štúdia zaradila potom do programu aj Thomasovu operu Mignon, ktorá sa za Zunu a Nedbalovcov hrávala v SND pomerne často, no odvtedy sme ju z javiska SND nepočuli. Išlo o spevácky vydarené predstavenie, ktorému dominoval brilantný výkon Lucie Poppovej v úlohe Philiny s náročnou koloratúrnou áriou. Bezproblémovú vysokú polohu dokumentoval Vojtech Schrenkel ako Viliam Majster (ostatne ako všetci žiaci Imricha Godina) a vo fráze „len s námahou cez okno von, som s Mignon unikol“ vypálil parádne h2. Prekvapením inscenáciu bol aj sľubný výkon dovtedy podceňovanej sopranistky Otilie Hagarovej, ktorá výborne zvládla mezzosopránovú úlohu a potom sa spevácky i pedagogicky udomácnila v Banskej Bystrici. Trocha v tieni zostal Lotario Juraja Hrubanta, menšiu úlohu mal v predstavení neskorší emigrant Ladislav Ilavský, ktorého som v prvej polovici 70. rokov počul v prenose Dona Carlosa z Viedne, kde popri hlase nebies Edity Gruberovej spieval flámskeho posla. Spevácky vyrovnané a kultivované predstavenie predniesli potom študenti VŠMU pri naštudovaní Mozartovej opery Cosí fan tutte. Po prvý raz sa s Mozartom stretol František Livora (Ferranda si potom o desaťročie neskôr zopakoval v SND v pamätnom naštudovaní Zdenka Košlera), Guglielmom bol Jozef Raninec, Alonsom Juraj Hrubant a obe sestry stvárnili Vlasta Rojková (Hudecová) a Yveta Czihalová, ktorej lyrický mezzo v Mozartovi našiel svoju správnu parketu. Poslednou inscenáciou, v ktorej sa uplatnila prvá generácia absolventov VŠMU, bola Verdiho Traviata, v ktorej už po emigrácii chýbala Lucia Poppová. Z celého predstavenia si pamätám málo významný detail, keď dva takty pred slávnym prípitkom barón Douphal v interpretácii Juraja Hrubata „zavalil“ farebným hlasom „ za ten váš spev, vďaka vám“. V neskorších inscenáciach ma ešte zaujal Robert Szucs ako lyrický a ušľachtilý don Giovanni a Bohuš z Dvořákovho Jakobina, kde mu ako Júlia výborne sekundovala Magdalena Blahušiaková.

Ak som pri tomto výpočte vynechal niektoré predstavenia alebo interpretov, je to preto, že som sa sústredil na generáciu mladých adeptov operného spevu, ktorí nastúpili umeleckú dráhu koncom päťdesiatych a v priebehu šesťdesiatych rokov. Taktiež som sa nepúšťal do hlbších analýz umeleckých výkonov, keďže som v mladom veku ešte nemal celkom ustálené kritériá hodnotenia a po tak veľkom časovom odstupe je vynášanie kategorickejších súdov značne riskantné.

Autor: Vladimír Blaho

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár